znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 181/05-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej   o sťažnosti   J.   V.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   M.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/96 takto

r o z h o d o l   :

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40   000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Rimavská Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť J. V. trovy konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. I. M., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2005 doručená sťažnosť J. V., T., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/96.

Dňa 8.   januára 1996   bola na okresnom   súde   podaná žaloba vo   veci   odstránenia podmurovky oplotenia. Dňa 3. decembra 1996 v poradí na piatom nariadenom pojednávaní okresný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom, proti ktorému sa žalobca odvolal. Tento rozsudok prvostupňového súdu zrušil Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 25. júna 1997 a vec vrátil okresnému súdu na doplnenie dokazovania a rozhodnutie. Okresný súd viac ako 14 mesiacov nekonal, a preto sťažovateľ požiadal opakovane v roku 1998 o podanie informácie o stave konania. Okresný súd uznesením z 27. januára 1999 č. k. 7 C 8/96-109 konanie zastavil a vec postúpil Okresnému úradu Rimavská Sobota, odboru katastra.

Sťažovateľ   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolal.   Krajský   súd   31.   mája   1999 uznesením sp. zn. 16 Co 973/99 uznesenie okresného súdu zrušil a prikázal mu vo veci konať. Znalecké konanie začalo až v októbri 2000 a až 22. októbra 2004 po uskutočnení nariadeného   kontrolného   znaleckého   dokazovania   ustanoveným   novým   znalcom   bol vypracovaný znalecký posudok. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že po 8 rokoch a 16 nariadených pojednávaniach okresný súd vo veci nerozhodol napriek tomu, že krajský súd mu určil rozsah a predmet dokazovania. Navyše, okresný súd v období od 25. mája 1997 do 27. januára 1999 vo veci nekonal a nevykonal nijaký procesne relevantný úkon, ktorý by smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty.   V posudzovanom   prípade   podľa   názoru sťažovateľa   aktívnej   činnosti   súdu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka;   porušenie označeného základného práva sťažovateľa naďalej trvá.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa, J. V., bytom T., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote, č. k.: 7 C 8/96 vo veci o odstránenie podmurovky oplotenia porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Rimavskej   Sobote   vo   veci   žalobného   návrhu sťažovateľa o odstránení podmurovky oplotenia, sp. zn.: 7 C 8/96 konať.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 60.000,- Sk.

Odporca je ďalej povinný uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. I. M., vedenom v TATRA BANKE a. s. Ž. č. ú.... titulom trov právneho zastúpenia čiastku 9.340,- Sk za 2 úkony právnej pomoci podľa ust. § 16, § 13 ods. 8, § 19 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   ústavná   sťažnosť   –   pri   úkone právnej pomoci 4.534,- Sk a režijnom paušále 136, Sk).“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) 18. augusta 2005 na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, a pretože   nezistil   dôvody   na odmietnutie sťažnosti,   prijal   ju podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a aj okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie; okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovateľ aj okresný súd oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti uviedol: „Navrhovateľ podal návrh na tunajšom súde dňa 08. 01. 1996. Prvé pojednávanie vo veci   bolo   vytýčené   na   deň   06.   02.   1996,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom predloženia dokladov a pribratia ďalších účastníkov do konania. Ďalšie pojednávanie zo dňa 02. 04. 1996 bolo odročené na neurčito za účelom vyčkania, či odporkyňa podá žalobu o určenie jej vlastníckeho práva vydržaním k tej ploche, kde sa nachádza predmet sporu. Ďalšie pojednávanie zo dňa 28. 05. 1996 bolo znovu odročené na najneskôr do 15. júla, pričom odporkyni bola uložená takáto lehota na podanie žaloby o vydržanie vlastníckeho práva   k predmetu   sporu.   Dňa   15.   07.   1996   bol   podaný   vzájomný   návrh   o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Sudca vyzval dňa 25. 07. 1996 odporkyňu na doplnenie vzájomného návrhu. Tento bol doplnený dňa 16. 08. 1996. Uznesením zo dňa 13. 09. 1996 pribral súd do konania dedičov nebohého J. K. a zároveň vytýčil termín pojednávania na deň 08. 10. 1996. Pojednávanie zo dňa 08. 10. 1996 bolo odročené na neurčito za účelom vykonania   obhliadky   na   mieste   samom,   ako   aj   výsluchu   svedkov.   Obhliadka   na   mieste samom bola vykonaná dňa 07. 11. 1996, kde boli vypočutí aj svedkovia. Na pojednávaní dňa 03. 12. 1996 bol vyhlásený medzitýmny rozsudok súdu, ktorý bol doručený účastníkom dňa 19. 12. 1996. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením č. 10 Co 1027/97 zrušil medzitýmny rozsudok okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Po odchode konajúceho sudcu z tunajšieho súdu bola vec pridelená ďalšej sudkyni, ktorá svojím uznesením č. 7 C 8/96 zo dňa 27. 01. 1999 konanie   vo   veci   zastavila   s tým,   že   po   právoplatnosti   uznesenia   bude   vec   postúpená Okresnému   úradu,   odboru   katastra   v Rimavskej   Sobote.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali účastníci odvolanie a Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením č. 16 Co 973/99 zo dňa 31. 05. 1999 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie svojím uznesením č. 7 C 8/96 zo dňa 11. 10. 2000. Z dôvodu nemožnosti vypracovania znaleckého posudku znalcom Ing.   F.   K.   bol   namiesto   neho   pribratý   iný   znalec   z odboru   geodézie,   a to   Ing.   O.   H. uznesením tunajšieho súdu č. 7 C 8/96 zo dňa 17. 04. 2001. Znalecký posudok vo veci 7 C 8/96 bol vypracovaný a súdu doručený dňa 27. 06. 2001. Súd znalecký posudok doručil právnym zástupcom oboch strán na vyjadrenie, ktoré mali podať v lehote 10 dní. Vyjadrenie k znaleckému posudku podal len právny zástupca žalovaných JUDr. J. Č., a to dňa 26. 07. 2001. Následne bolo toto podanie doručené na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcov JUDr. Ľ. H. s tým, aby sa vyjadril v lehote 10 dní. Súd však ani dňa 20. 03. 2002 od JUDr. Ľ. H. neobdržal vyjadrenie ani k znaleckému posudku, ani k podaniu právneho zástupcu žalovaných.

Vzhľadom na obsah podania právneho zástupcu žalovaných JUDr. J. Č. súd vo veci vytýčil   pojednávanie   na   deň   02.   04.   2002,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania novým znalcom z odboru geodézie. Uznesenie bolo vypracované dňa 14. 05. 2002 a znalecký posudok, resp. jeho doplnenie zaslal znalec súdu dňa 31. 05. 2002. Doplnenie znaleckého posudku bolo doručené účastníkom dňa 11. 09. 2002 a súd vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   07.   10.   2002.   Právny   zástupca   odporcu   požiadal o odročenie termínu pojednávania. Toto pojednávanie sa však uskutočnilo a bolo odročené za účelom predvolania znalca na deň 22. 10. 2002. Znalec telefonicky ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu nemoci. Ďalší termín bol vytýčený na deň 10. 12. 2002, ktorý však bol zrušený z dôvodu žiadosti právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania, pretože skôr obdržal predvolanie na pojednávanie na Najvyššom súde SR v Bratislave. Nový termín pojednávania bol určený na deň 07. 01. 2003, ktorý však bol znovu zrušený taktiež na základe žiadosti právneho zástupcu odporcu. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vykonané dňa 28. 01. 2003, ktoré bolo odročené za účelom uzavretia dohody medzi účastníkmi. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 17. 03. 2003, na ktoré sa nedostavili účastníci a toto bolo odročené na deň 01. 04. 2003. Aj toto pojednávanie bolo odročené   z dôvodu   nedostavenia   sa   právnych   zástupcov   účastníkov.   Obidvaja   právni zástupcovia   požiadali   o odročenie   ďalšieho   pojednávania,   ktoré   bolo   vytýčené   na   deň 29. 04.   2003.   Pojednávanie   dňa   30.   06.   2003   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia dokazovania   výsluchom   svedkov.   Pojednávanie   bolo   vytýčené   na   deň   08.   09.   2003,   na ktorom   boli   vypočutí   svedkovia   a pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia kontrolného   znaleckého   dokazovania.   Znalecké   dokazovanie   bolo   nariadené   uznesením tunajšieho súdu zo dňa 03. 10. 2003. Proti tomuto uzneseniu podali účastníci odvolanie a spis   bol   dňa   06. 11.   2003   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaní   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici. Spis sa vrátil z krajského súdu dňa 02. 12. 2003 a dňa 21. 01. 2004 bol doručený   prostredníctvom   Okresného   súdu   v Martine   súdnemu   znalcovi.   Na   základe žiadosti   tohto   znalca   súd   upustil   od   vykonania   znaleckého   posudku   týmto   znalcom a uznesením zo dňa 07. 04. 2004 pribral do konania iného znalca. Dňa 29. 4. 2004 bol spis doručený tomuto znalcovi prostredníctvom Okresného súdu v Dunajskej Strede. Znalecký posudok   bol   doručený   znalcom   až   dňa   22.   10.   2004   a jeho   rovnopisy   boli   doručené účastníkom na vyjadrenie dňa 25. 10. 2004. Účastníci doručili súdu vyjadrenia k obsahu znaleckého   posudku   dňa   10.   11.   2004   a 11.   11.   2004   a od   tejto   doby   neboli   vo   veci vykonané žiadne úkony až do podania ďalšej sťažnosti J. V. dňa 25. 07. 2005.

Z uvedeného vyplýva, že v tejto právnej veci došlo síce k prieťahom v konaní, ale tieto   boli   spôsobené   najmä   sústavnými   žiadosťami   právnych   zástupcov   o odročenie termínov   pojednávaní.   Od   11.   11.   2004   súd   vo   veci   nekonal,   bolo   to   však   spôsobené enormným zvýšením nápadu vecí na tunajšom súde, ktorý prebral aj všetky nevybavené veci zaniknutého Okresného súdu v Revúcej.

Zo spisu ďalej vyplýva, že právne zastupovanie sťažovateľa prevzal nový právny zástupca JUDr. I. M., ktorý údajne sudkyni tvrdil, že vo veci dôjde k uzavretiu mimosúdnej dohody.

Sudkyni   boli   vytknuté   prieťahy   v konaní   s tým,   že   jej   bol   daný   pokyn   na   ďalšie konanie vo veci bez zbytočných prieťahov.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   27.   09.   2005.   Pojednávanie   bolo odročené na deň 17. 10. 2005 za účelom znovupredvolania účastníkov.

Podľa § 30 ods. 1 a 2 Zákona o ústavnom súde Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.“.

Ústavný súd zistil zo spisu rovnaké skutočnosti, aké uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení. Zo spisu ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľa doručil 20. októbra 2005 okresnému súdu návrh na zámenu účastníkov konania na strane odporcu.   Na   pojednávaní   nariadenom   na   17.   október   2005   sa   účastníci   ani   ich   právni zástupcovia nezúčastnili a bolo odročené na neurčito.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu“   (I.   ÚS   10/98)   alebo   iným   zákonom predpísaným   spôsobom,   ktorým   sa   nastoľuje   právna   istota   inak   ako   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1.   Predmetom   konania   je   ochrana   vlastníckeho   práva   odstránením   podmurovky oplotenia. Konanie začalo 8. januára 1996 na návrh sťažovateľa. Vec nie je právne zložitá; určitý stupeň skutkovej zložitosti signalizuje potrebu vypracovania znaleckého posudku, ktorá však neodôvodňuje doterajšiu dĺžku konania.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľa   ako účastníka   konania,   jeho   správanie   bolo v zásade aktívne a súčinnostné a nemôže byť dôvodom pre ospravedlnenie doterajšej dĺžky konania, aj keď treba uviesť, že sťažovateľ v tomto konaní využíval procesné oprávnenia, ktoré mu priznávajú príslušné právne predpisy. Podľa názoru ústavného súdu však využitie týchto oprávnení nesmerovalo k úmyselnému predlžovaniu sporu (uviedla to vo svojom vyjadrení aj predsedníčka okresného súdu).

3. Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 7 C 8/96 v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, posudzoval a hodnotil ústavný súd z hľadiska nečinnosti a z hľadiska neefektívnej činnosti okresného súdu.

Z hľadiska nečinnosti okresného súdu zistil ústavný súd, že v takmer desať rokov trvajúcom   konaní   sú   obdobia   bez   vykonania   akéhokoľvek   procesného   úkonu   bez ospravedlniteľného dôvodu. Za takéto obdobie považuje ústavný súd obdobie od vrátenia veci okresnému súdu 5. augusta 1997 (po zrušení medzitýmneho rozsudku krajským súdom) do 27. januára 1999, keď okresný súd vo veci opäť rozhodol (konanie zastavil), a obdobie od 11. októbra 1999, keď krajský súd toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a to do 17. októbra 2001, keď okresný súd rozhodol o pribratí znalca do konania. Tieto obdobia   bez   procesného   úkonu   okresného   súdu   ústavný   súd   zhodnotil   ako   zbytočné prieťahy v konaní, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Z hľadiska postupu konania okresného súdu ústavný súd konštatuje, že s výnimkou uvedeného obdobia nečinnosti okresného súdu tento vo veci v zásade konal. Vzhľadom na to, že štandardný spor občianskoprávneho charakteru nie je takmer po desiatich rokoch právoplatne skončený a s výnimkou medzitýmneho rozsudku z decembra 1996 okresný súd nevydal   žiadne   meritórne   rozhodnutie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   celé   konanie   je poznamenané neefektívnosťou, ktorú nemôže ospravedlniť ani vo vyjadrení okresného súdu uvádzané   správanie   účastníkov   konania   (využívanie   procesných   oprávnení a ospravedlňovanie neúčasti právnych zástupcov na pojednávaní).

Podľa názoru ústavného súdu je najvýraznejšie poznamenaný neefektívnosťou postup pri získavaní znaleckého posudku, keď po prvom pribratí znalca do konania v októbri 2000 bol   znalecký   posudok   predložený   okresnému   súdu   až   v októbri   2004   (a   následne účastníkom konania v novembri 2004). Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť postupom osôb, ktoré sa zúčastňujú konania pred všeobecným súdom a podieľajú sa na rozhodovaní vo veci samej (IV. ÚS 101/03, II. ÚS 68/01, II. ÚS 10/01, I. ÚS 53/98). Konajúci súd je povinný zabezpečiť včas všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci samej vrátane účinných opatrení vo vzťahu k odstráneniu pasivity znalca; ak nevyužije zákonné opatrenia na vykonanie dôkazov   a s nimi   spojených   úkonov,   spôsobí   zbytočné prieťahy v konaní. (Tejto   zodpovednosti   konajúceho   súdu   sa   nemožno   zbaviť   ani   tým,   že   konajúci   súd vypracovania znaleckého posudku urgoval, prípade aj pod hrozbou uloženia poriadkového opatrenia).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd aj svojou neefektívnou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/96 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 7 C 8/96 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal finančné zadosťučinenie 60 000 Sk z dôvodu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty, a tým spôsobenej ujmy. Vzhľadom na okolnosti prípadu, doterajšiu dĺžku konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade   suma   40   000   Sk   zodpovedá   primeranému finančnému   zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. I. M. v konaní pred ústavným súdom. Advokát vyčíslil dva úkony právnej služby; ústavný súd preto rozhodol o   priznaní úhrady v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (a nie podľa „vyhlášky č. 163/2002 Z. z.“, ako požadoval sťažovateľ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2005