znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 181/04-25 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23. novembra 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a zo sudcov   Jána   Mazáka   a Ľudmily Gajdošíkovej   vo   veci   sťažnosti   Roľníckeho   družstva   Tekovské   Nemce,   zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 194/91 takto r o z h o d o l :

1. Základné právo Roľníckeho družstva Tekovské Nemce na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   194/91   b o l o p o r u š e n é.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   194/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Roľníckemu   družstvu   Tekovské   Nemce p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica je p o v i n n ý uhradiť trovy konania Roľníckeho družstva   Tekovské   Nemce   v sume   13   200   Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských korún),   ktoré je Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý   vyplatiť jeho advokátke JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2004 doručená   sťažnosť   Roľníckeho   družstva   Tekovské   Nemce   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   so   sídlom   B.,   vo veci   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91.  

Zo   sťažnosti   vyplýva, že predmetom   konania vedeného pod sp.   zn. 8 C 194/91, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalovaný, je žaloba o vydanie veci. Sťažovateľ urobil vo veci prvý procesný úkon už 16. októbra 1991, keď namietal nedostatok aktívnej procesnej legitimácie žalobkyne   na vydanie nehnuteľnosti z dôvodu uvedeného v § 8 ods. 1 zákona č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciach   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Konanie trvá 13 rokov, pričom vo veci sa do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne nerozhodlo.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom vec, ktorá   je predmetom   namietaného   konania,   sťažovateľ   nehodnotí   ako   skutkovo   a právne zložitú, a uvádza, že svojím postupom neprispel k doterajšej dĺžke konania, len využíval procesné oprávnenia vyplývajúce pre neho z občianskoprávnych predpisov.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v priebehu konania uplatnil sťažnosť podľa § 17 a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91 porušené bolo.

2. Prikazuje okresnému súdu, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 500.000 Sk, ktoré mu je Okresný súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. 4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 13. 200 Sk, ktoré je Okresný súd   Banská   Bystrica   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 181/04-10 z 24. augusta 2004 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku   okresného súdu a právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti a predložila ústavnému súdu spis sp. zn. 8 C 194/91.

Podpredseda okresného súdu poverený zastupovaním predsedníčky okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila   ústavnému   súdu,   že   „na   ústnom   pojednávaní ohľadne prerokovania našej sťažnosti sa nemienime zúčastniť, pokiaľ sa bude vychádzať len zo spisového materiálu, ktorý nám dáte na vedomie“.

Vo   vyjadrení   okresného   súdu   k sťažnosti   je   obsiahnutá   chronológia   doterajšieho priebehu namietaného súdneho konania a následne podpredseda okresného súdu uvádza:„Spis   sa   vedie   na   tunajšom   súde   od   roku   1991,   avšak   dĺžka   celého   konania   je spôsobená skutkovou a právnou náročnosťou tohto sporu, ktoré nebolo možné rozhodnúť bez   znaleckého   dokazovania.   Po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a po   10   rokoch   od vypracovania prvého znaleckého posudku Ing. H. žalovaný podaním zo dňa 20. 06. 2001 začal   namietať   skutkové   zistenie   znalcom,   ktoré   slúžili   ako   podklad   pre   jeho   znalecké dokazovanie a teda aj následne kontrolné znalecké dokazovanie. Konkrétne žalovaný žiadal zistiť   skutočný   objem   všetkých   prvkov   dlhodobej   životnosti.   Správnosť   jeho   zistenia   po vypracovaní   znaleckého   posudku   Ing.   H.   žalovaný   nenamietal.   Z týchto   dôvodov   bolo potrebné nariadiť opätovné znalecké dokazovanie a opätovnú ohliadku na mieste samom. Súd dňa 24. 07. 2002 poveril týmto dokazovaním Ústav súdneho inžinierstva pri VŠ dopravy a spojov Žilina.

V tomto   období   zomrela   žalobkyňa   1)   a súd   dňa   25.,11.2002   uznesením   prerušil konania vo veci do doby, kým bude známy okruh závetných dedičov po nebohej žalobkyni E. G. Pokiaľ sa týka aktuálneho stavu konania, súd vo veci na pojednávaní dňa 08. 10. 2004 vyhlásil rozsudok, ktorý sa t. č. opisuje.“. Zo súdneho spisu sp. zn. 8C 194/91 zistil ústavný súd nasledovné:

1. Dňa17. septembra 1991 bola okresnému súdu doručená žaloba E. G. a spol. (ďalej len „žalobkyňa“) proti sťažovateľovi o vydanie nehnuteľnosti.

2. Okresný   súd   po   vykonaní   prvých   procesných   úkonov   vyzval   sťažovateľa   listom z 30. septembra   1991   a následne   listom   z 10.   októbra   1991   o vyjadrenie   k žalobe (vyjadrenie bolo súdu doručené 18. októbra 1991).

3. Po   vykonaní   ďalších   procesných   úkonov   smerujúcich   k zabezpečeniu   dôkazných prostriedkov sa prvé pojednávanie vo veci konalo 20. novembra 1991(vzhľadom na ospravedlnenú neúčasť sťažovateľa bolo odročené).

4. Na pojednávaní 13. decembra 1991 sa sťažovateľ opätovne nezúčastnil, a preto mu bola uložená poriadková pokuta vo výške 500 Sk.

5. Dňa   8.   januára   1992   sa   uskutočnilo   vo   veci   ďalšie   pojednávanie.   Po   vypočutí účastníkov   konania   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   a poskytol   účastníkom konania lehotu na predloženie písomných dôkazov.

6. Uznesením z 5. marca 1992 okresný súd ustanovil znalca z odboru stavebníctvo.

7. Žalobkyňa   podaniami   doručenými   okresnému   súdu   23.   marca   1992   vzniesla námietky proti osobe znalca, podala návrh na vylúčenie sudkyne a odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 5. marca 1992.

8. Dňa 25. marca 1992 bol spis pridelený sudkyni JUDr. J.

9. Dňa 14. apríla 1992 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní (krajský súd svojím rozhodnutím zmenil časť rozhodnutia okresného súdu týkajúcu sa zloženia preddavku na znalecký posudok a spis mu vrátil 3. júna 1992).  

10. Dňa 26. augusta 1992 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

11. Dňa   29.   septembra   1992   súd   zrušil   uznesením   svoje   uznesenie   o nariadení znaleckého dokazovania z 5. marca 1992 a ustanovil znalca z odboru stavebníctva Ing. M. H..

12. Dňa 23. októbra 1992 podala žalobkyňa odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o ustanovení znalca.

13. Dňa 19. decembra 1992 podal znalec znalecký posudok.

14. Rozsudkom č. k. 8 C 194/91-122 z 18. januára 1992 okresný súd návrh žalobkyne zamietol.

15. Žalobkyňa   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 Co 597/93–165 z 24. júna 1993, ktorým rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že okresný súd bude musieť vo veci vykonať ďalšie dokazovanie). Krajský súd   zrušil   tiež   uznesenia   okresného   súdu   o pristúpení   do   konania   L.   N.   ako vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne   a o zložení preddavku na trovy spojené so znaleckým dokazovaním.

16. Okresný súd uznesením z 11. augusta 1993 rozhodol o priznaní znalečného.

17. Dňa 14. marca 1994 okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. apríl 1994, ktoré bolo odročené na 27. apríl 1994 (sťažovateľ sa ho nezúčastnil).

18. Dňa 27. apríla 1994 vykonal okresný súd za účasti účastníkov konania ohliadku nehnuteľnosti.

19. Prípismi   z 8.   júna   1994   okresný   súd   požiadal   viaceré   dotknuté   inštitúcie o poskytnutie   vyjadrení   (prípismi   zo   7.   septembra   1994, z   23.   januára   1995 a z 22. februára 1995 urgoval ich predloženie).

20. Dňa 9. marca 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok   č.   k.   8   C   194/91-225,   ktorým   návrh   žalobkyne   zamietol.   Okresný   súd zároveň uznesením nepripustil, aby L. N. vstúpil do konania ako vedľajší účastník na strane žalobkyne.

21. Dňa 9. júna 1995 podala žalobkyňa odvolanie proti rozsudku (12. júna 1995 podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj L. N.).

22. Spis bol zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 22. júna 1995.

23. Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 2729/95 z 27. augusta 1997 zrušil rozsudok okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   (z   odôvodnenia   vyplýva,   že okresný   súd   vzhľadom   na   rozpory   v posudku   Ing.   H.   a posudku   Ing.   B.,   ktorý predložila žalobkyňa, bude povinný nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie).

24. Spis bol okresnému súdu doručený 4. septembra 1997.

25. Dňa 22. apríla 1998 okresný súd nariadil uznesením kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva Ing. D. (sťažovateľ sa proti uzneseniu odvolal).

26. Dňa   5.   novembra   1998   okresný   súd   urgoval   u znalca   predloženie   znaleckého posudku.

27. Dňa 17. decembra 1998 sa uskutočnila ohliadka nehnuteľnosti.

28. Dňa 28. decembra 1998 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.

29. Dňa 11.   februára 1999 okresný   súd   požiadal   sťažovateľa   o vyjadrenie k posudku (sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom 26. februára 1999 vyjadril výhrady proti znaleckému posudku).

30. Dňa 20. augusta 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 1999, na ktorom vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 194/91-301, ktorým uložil sťažovateľovi vydať žalobkyni nehnuteľnosť.

31. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie 13. decembra 1999.

32. Dňa 3. januára 2000 bol spis zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

33. Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   12   Co   10/00-337   z   25.   septembra   2000   rozsudok okresného   súdu   v časti   ukladajúcej   povinnosť   sťažovateľa   vydať   nehnuteľnosť potvrdil   a v časti   týkajúcej   sa   trov   konania   a úhrady   súdnych   poplatkov   zmenil (5. decembra   2000   okresný   súd   vyznačil   právoplatnosť   rozsudku   a spis   uložil   do archívu).

34. Dňa 21. decembra 2000 podal sťažovateľ dovolanie [spis bol doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 9. februára 2001].

35. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 16/01 z 27. februára 2001 zrušil rozsudok krajského súdu z 25. septembra 2000 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

36. Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený okresnému súdu 26. marca 2001, ktorý ho doručoval účastníkom konania.

37. Dňa 6. júna 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na neurčito, s tým, že nový termín bude určený po doručení doplňujúceho znaleckého posudku Ing. H.

38. Okresný súd 9. augusta 2001 urgoval u znalca vypracovanie znaleckého posudku (znalec ho doručil súdu 29. septembra 2001).

39.   Po   doručovaní   znaleckého   posudku   účastníkom   konania   sa   uskutočnilo pojednávanie   27.   februára   2002,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom nariadenia znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline.

40. Okresný   súd   po   tom,   ako   po   urgenciách   nadobudol   podklady   pre   vykonanie znaleckého   dokazovania,   uznesením   z   24.   júla   2002   nariadil   znalecké dokazovanie.

41. Spis bol zaslaný znalcovi 5. septembra 2002.

42. Znalec požiadal listom z 19. novembra 2002 o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

43. Dňa 25. novembra 2002 okresný súd uznesením prerušil konanie vo veci, pretože žalobkyňa zomrela.

44. Dňa   17.   apríla   2003   vydal   notár   osvedčenie   o dedičstve   po   žalobkyni   dedičkám JUDr. H. B. a E. T. (ďalej len „žalobkyne“), ktoré okresný súd listom z 11. júna 2003 vyzval, aby sa vyjadrili, či chcú pokračovať v konaní.

45. Dňa 10. júla 2003 okresný súd oznámil znalcovi výsledok dedičského konania.

46. Dňa 28. októbra 2003 sa uskutočnila ohliadka nehnuteľnosti.

47. Dňa 4. marca 2003 okresný súd zisťoval u znalca štádium vypracovania znaleckého posudku.

48. Znalec doručil znalecký posudok súdu 13. apríla 2003, ktorý okresný súd nasledujúci deň doručoval účastníkom konania.

49. Dňa 24. mája 2004 dal okresný súd pokyn na pripojenie dedičského spisu a zaslal vyjadrenie žalobkýň na vyjadrenie sťažovateľovi.

50. Dňa 30. júna 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 2004, ktoré zrušil   a určil   nový   termín   pojednávania   na   6.   október   2004,   ktoré   odročil   na

8. október 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku.

51. Dňa 8. októbra 2004 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.Po doručení vyjadrenia podpredsedu okresného súdu ústavný súd opätovne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa jednoznačne vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zaslal jej na vedomie vyjadrenie podpredsedu okresného súdu. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa   vyjadrila, že netrvá na ústnom pojednávaní. Zároveň zaujala   stanovisko   k vyjadreniu   podpredsedu   okresného   súdu.   V stanovisku   právnej zástupkyne sťažovateľa sa okrem iného uvádza:

«So záverom, že sme sa až po 10 rokoch začali domáhať skutočnej zmeny v prvkoch dlhodobej životnosti stavby, nesúhlasím. Sťažovateľ prvým procesným úkonom – vyjadrením k žalobe ešte v roku 1991 – namietal prekážku pre vydanie veci, vyplývajúcu z ust. § 8 reštitučného zákona, a to že pre zásadnú prestavbu, stratila svoj pôvodný stavebnotechnický charakter.   Hoci   sme   túto   námietku   uplatňovali   na   každom   pojednávaní,   či   v každom procesnom úkone, súd pri jej zisťovaní nebol dôsledný a teraz tento nedostatok „zvaľuje“ na nás. To, že naša obrana obstála, svedčí výsledok sporu, ku ktorému okresný súd dospel po   vyše   13   rokoch,   hoci   tak   mal   urobiť   ihneď,   ako   vypočul   účastníkov,   prehliadol nehnuteľnosť a zadal erudovanú úlohu znalcovi z príslušného stavebného odvetvia (aj tu sa totiž viackrát okresný súd pomýlil, počnúc od kvalifikácie znalcov, cez zadávanie otázok, až po riadne zisťovanie skutkového stavu veci, ktoré je len vecou súdu).

Podľa nášho názoru nešlo ani o skutkovo či právne náročnú vec; predmetom sporu bol výklad jednoduchej normy, a to ust. § 8 zákona č. 87/1991 Zb.

Ani záver dedičského konania nebol tou skutočnosťou, ktorá odôvodňovala tak dlhé civilné konanie o vydanie veci.»   II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.   Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1.   Pri   posudzovaní   podľa   prvého   kritéria   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom namietaného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   C   194/91   je   žaloba o vydanie veci uplatnená na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciach. Na základe predloženej dokumentácie ústavný súd hodnotil vec zo skutkového hľadiska ako zložitú vzhľadom na skutočnosť, že pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bolo potrebné vykonať   pomerne   rozsiahle   dokazovanie   vrátane   vypracovania   znaleckého   posudku a následne aj kontrolného znaleckého posudku. Zvýšené nároky na dokazovanie vyplynuli aj z dvoch uznesení odvolacieho súdu, ktorými krajský súd zrušil predchádzajúce meritórne rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (pozri nižšie).

Na druhej strane sa ústavný súd nestotožnil s vyjadrením podpredsedu okresného súdu,   že   aj   z právneho   hľadiska   ide   o právne   náročný   spor,   vzhľadom   na   to,   že rozhodovanie   sporov   na   základe   zákona   č.   87/1991   Zb.   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej   agendy   prvostupňových   súdov,   pričom   judikatúra   je   v tejto   oblasti   už dostatočne   stabilizovaná.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   navyše   poukázal   aj   na opodstatnenosť tvrdenia právnej zástupkyne sťažovateľa, že v danom prípade sa   právna podstata sporu sústreďovala na interpretáciu § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.  

Na uvedenom základe ústavný súd konštatoval, že nároky na zisťovanie skutkového stavu v namietanom konaní značne ovplyvnili jeho celkovú dĺžku, ale zároveň poukázal na to,   že   okresný   súd   by   mohli   zbaviť   zodpovednosti   za   pretrvávanie   právnej   neistoty sťažovateľa   len   vtedy,   ak   by   sa   priebežne   a pritom   efektívne   a   v primeranom   čase s faktickou zložitosťou veci vysporiadal.

2.   Pri   posudzovaní   podľa   druhého   kritéria   ústavný   súd   hodnotil   správanie sťažovateľa ako účastníka konania na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. 8 C 194/91. Ústavný súd zistil,   že   až na neúčasť na pojednávaní 13.   decembra   1991,   za   ktorú   súd sťažovateľovi uložil poriadkovú pokutu, a na neúčasť na pojednávaní 27. apríla 1994 možno správanie sťažovateľa ako účastníka konania hodnotiť ako aktívne a súčinnostné,   a preto mu nemožno pripísať podiel na zbytočných prieťahoch v konaní. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň v súlade so svojou konštantnou judikatúrou (napr. II. ÚS 41/97, II. ÚS 52/99) konštatoval,   že   uplatnenie   práva   podať   opravný   prostriedok   (odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu, dovolanie) a uplatnenie iných procesných práv tak zo strany sťažovateľa, ako   aj   ostatných   účastníkov   konania   v doterajšom   priebehu   konania   nezakladá zodpovednosť   sťažovateľa   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ale   v takomto   prípade zodpovednosť nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.  

3. Napokon ústavný súd v rámci tretieho kritéria posudzoval postup okresného súdu v doterajšom   priebehu   konania.   Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   8   C   194/91   vyplýva,   že v doterajšom priebehu konania sa uskutočnilo celkom deväť pojednávaní a okresný súd vo veci štyrikrát meritórne rozhodol (z toho trikrát v prospech sťažovateľa), pričom dvakrát bol rozsudok okresného súdu zrušený odvolacím súdom a raz na základe dovolania sťažovateľa bolo   zrušené   potvrdzujúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   najvyšším   súdom   a vec   bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Zo spisu vyplýva, že v dôsledku uplatnenia opravných prostriedkov účastníkmi konania okresný súd nemohol vo veci konať cca štyri roky,   keďže   v tomto   období   sa   spis   nachádzal   na odvolacom,   resp.   dovolacom   súde. Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že   po   smrti   žalobkyne   musel   okresný   súd 25. novembra   2002   konanie   prerušiť   a počkať   na   výsledok   dedičského   konania,   čo objektívne predĺžilo celkovú dobu konania o cca šesť mesiacov.

Z uvedeného,   ako   ani   zo   súdneho   spisu   nevyplýva,   že   by   bol   okresný   súd v doterajšom priebehu konania v určitej jeho fáze v neprimerane dlhom čase nečinný. Ústavný súd sa v ďalšom poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou súdu, ale aj takým   konaním, ktoré nevedie   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníkov súdneho konania (mutatis mutandis II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99), resp. neefektívnou činnosťou súdu (II.   ÚS   3/00),   zaoberal zisťovaním,   či   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo v dôsledku neefektívnej činnosti okresného súdu.

Pri   hodnotení   efektivity   činnosti   okresného   súdu   ústavný   súd   posudzoval   najmä odôvodnenia zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu č. k. 17 Co 597/93-165 z 24. júna 1993 a sp. zn. 17 Co 2729/95 z 27. augusta 1997, z ktorých možno vyvodiť záver, že okresný súd rozhodol v oboch prípadoch predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. neodstránenia rozporov medzi predloženými dôkazmi, čo v konečnom dôsledku malo negatívny   vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   vydanie meritórnych   rozhodnutí   súdu   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu a neodstránenia rozporov medzi predloženými dôkazmi, ktoré objektívne vyvolá uplatnenie opravných   prostriedkov   zo   strany účastníkov konania, možno hodnotiť ako neefektívnu činnosť súdu, ktorá spôsobí zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom   práve   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   na   základe   komplexného zhodnotenia   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní,   zohľadňujúc   okolnosti objektívne vplývajúce na doterajšiu dĺžku konania, dospel k záveru, že miera neefektívnej činnosti okresného súdu v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 8 C 194/91 prevážila   nad   týmito   objektívnymi   skutočnosťami   a s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku konania (13 rokov) dosiahla intenzitu, ktorá viedla k rozhodnutiu ústavného súdu o tom, že okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 194/91 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti na rozhodnutie o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa ústavný súd zaoberal aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“). Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 8 C 194/91 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto považoval   za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   500   000   Sk. Vzhľadom na okolnosti prípadu, doterajšiu dĺžku konania, v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 50 000 Sk zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel. Pri určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátkou JUDr. E. Ľ. v konaní pred ústavným súdom, ktorá ich vyčíslila v sume 13 200 Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi náhradu trov konania v požadovanej sume v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. novembra 2004