SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskoukanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvomkonateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 1417/2015, Rvp 1418/2015, Rvp 1419/2015, Rvp 1420/2015,Rvp 1421/2015, Rvp 1422/2015, Rvp 1423/2015, Rvp 1424/2015, Rvp 1425/2015,Rvp 1426/2015, Rvp 1427/2015, Rvp 1428/2015, Rvp 1429/2015, Rvp 1430/2015,Rvp 1431/2015, Rvp 1432/2015, Rvp 1433/2015, Rvp 1434/2015, Rvp 1435/2015,Rvp 1436/2015, Rvp 1437/2015, Rvp 1438/2015, Rvp 1439/2015, Rvp 1440/2015,Rvp 1441/2015 a Rvp 1442/2015, ktorými namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.9 Co 812/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1417/2015), sp. zn. 7 Co 713/2014 z 26. novembra2014 (Rvp 1418/2015), sp. zn. 6 Co 740/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1419/2015), sp. zn.9 Co 726/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 1420/2015), sp. zn. 9 Co 844/2014 z 30. októbra2014 (Rvp 1421/2015), sp. zn. 9 Co 775/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1422/2015), sp. zn.11 Co 507/2014 z 24. novembra 2014 (Rvp 1423/2015), sp. zn. 7 Co 778/2014z 26. novembra 2014 (Rvp 1424/2015), sp. zn. 7 Co 734/2014 z 29. októbra 2014(Rvp 1425/2015), sp. zn. 8 Co 563/2014 z 23. septembra 2014 (Rvp 1426/2015), sp. zn.8 Co 551/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1427/2015), sp. zn. 7 Co 603/2014 z 8. októbra2014 (Rvp 1428/2015), sp. zn. 10 Co 261/2014 z 26. septembra 2014 (Rvp 1429/2015),sp. zn. 10 Co 329/2014 z 26. septembra 2014 (Rvp 1430/2015), sp. zn. 8 Co 642/2014z 31. októbra 2014 (Rvp 1431/2015), sp. zn. 5 Co 788/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 1432/2015), sp. zn. 5 Co 784/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 1433/2015), sp. zn.9 Co 849/2014 z 9. októbra 2014 (Rvp 1434/2015), sp. zn. 7 Co 758/2014 z 26. novembra2014 (Rvp 1435/2015), sp. zn. 10 Co 307/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1436/2015), sp. zn.6 Co 766/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1437/2015), sp. zn. 5 Co 765/2014 z 27. novembra2014 (Rvp 1438/2015), sp. zn. 9 Co 854/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1439/2015), sp. zn.6 Co 389/2014 z 18. septembra 2014 (Rvp 1440/2015), sp. zn. 6 Co 337/2014z 18. septembra 2014 (Rvp 1441/2015) a sp. zn. 7 Co 794/2014 z 28. novembra 2014(Rvp 1442/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 1417/2015, Rvp 1418/2015, Rvp 1419/2015, Rvp 1420/2015,Rvp 1421/2015, Rvp 1422/2015, Rvp 1423/2015, Rvp 1424/2015, Rvp 1425/2015,Rvp 1426/2015, Rvp 1427/2015, Rvp 1428/2015, Rvp 1429/2015, Rvp 1430/2015,Rvp 1431/2015, Rvp 1432/2015, Rvp 1433/2015, Rvp 1434/2015, Rvp 1435/2015,Rvp 1436/2015, Rvp 1437/2015, Rvp 1438/2015, Rvp 1439/2015, Rvp 1440/2015,Rvp 1441/2015 a Rvp 1442/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 1417/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. februára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Žilina, Okresným súdom Martin, Okresným súdomDolný Kubín, Okresným súdom Čadca a Okresný súdom Ružomberok (ďalej len „okresnésúdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovejujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupomokresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdnepoplatky v sume 20 €, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákonaSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podalasťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdilrozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa názoru sťažovateľky„postupom v odvolacom konaní a napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka poukazuje i na rozsudok«Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že„... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, abyústavný súd o nich rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniamikrajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súduna ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 1417/2015, Rvp 1418/2015, Rvp 1419/2015, Rvp 1420/2015,Rvp 1421/2015, Rvp 1422/2015, Rvp 1423/2015, Rvp 1424/2015, Rvp 1425/2015,Rvp 1426/2015, Rvp 1427/2015, Rvp 1428/2015, Rvp 1429/2015, Rvp 1430/2015,Rvp 1431/2015, Rvp 1432/2015, Rvp 1433/2015, Rvp 1434/2015, Rvp 1435/2015,Rvp 1436/2015, Rvp 1437/2015, Rvp 1438/2015, Rvp 1439/2015, Rvp 1440/2015,Rvp 1441/2015 a Rvp 1442/2015, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajskéhosúdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákonao ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorýmitento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých pôvodných konaniach o prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutýmuzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkomkonania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohtopostavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmieobmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právobolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujúlegitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmtocieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, ževyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva tedanevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávneaplikoval na jeho veci položku č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov obsiahnutú v prílohezákona o súdnych poplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem inéhouvádza, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosťvzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkovéhoúkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníkasúdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo vecisamej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydaniepredbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nichpoplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľaalebo odporcu viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesnéhospoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípadenerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.

Krajský súd ďalej vo svojich rozhodnutiach uvádza, že súdny poplatok sa vyrubujenielen za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutímorgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkonyvrátane podaného odvolania.

Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanienávrhu, a tak zo strany okresných súdov nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhuúkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ak konanie o návrhu na náhradu škodyspôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jehonesprávnym úradným postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke7a), tak potom podľa záveru krajského súdu nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnychpoplatkov nie je uvedený.

Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolaniea dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenejtýmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej radySlovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisovzaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 1. októbra2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalej v napadnutýchuzneseniach uvádza, že okresné súdy sa spravovali pri vyrubení súdneho poplatku zakonanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a obsiahnutou v prílohek zákonu o súdnych poplatkoch účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v časepodania odvolania, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníkasúdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca zákonao súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, jeirelevantná, keďže v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

Okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za odvolanie, podľa názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutýchuzneseniach aplikovali správny právny predpis a správne ho aj vyložili. V uzneseniach bolasprávne označená položka sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatokvyrubil a bol vyrubený v správnej výške. Odvolania sťažovateľky podľa názoru krajskéhosúdu preto, aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, krajský súdnepovažoval za dôvodné, ak z uznesenia o vyrubení súdneho poplatku už uvedenéskutočnosti jednoznačne vyplývajú. Krajský súd preto považoval postup okresných súdov,ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, zasprávny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnýchsúdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnychpoplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov). Za uvedených okolností neexistujepodľa názoru ústavného súdu medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorýpredchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o ich porušení.

Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd poukazuje na už citovaný § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Aplikujúc svoje závery a stabilizovanú judikatúru na veci sťažovateľky, ústavný súddospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že jej sťažnosti sú zjavne neopodstatnené,a preto ich z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. februára 2016