znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiLyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, Ulica M. R. Štefánika 6, Martin,zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základnýchslobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   podsp. zn. 4 M Obdo 3/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Lyžiarske   stredisko   Martinské   hole,   s.   r.   o.v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinskéhole,   s.   r.   o.   v   likvidácii,   Ulica   M.   R.   Štefánika   6,   Martin   (ďalej   len   „sťažovateľka“),zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.4 M Obdo 3/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   v   sťažnostiuvádza: «Sťažovateľka bola účastníkom občianskeho súdneho konania vedeného v prvom stupni pred Okresným súdom Martin pod spis. zn.: 18 Cb 138/2005 v právnej veci žalobcu − sťažovateľky proti žalovanej:, bytom, ktoré bolo skončené právoplatným Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. kon.: 13 Cob/336/2010-784, 13 Cob/337/2010   zo   dňa   22. júna 2011   (ďalej   len   „Rozsudok“).   V tomto   konaní   bola sťažovateľka zastúpená zástupkyňou na základe plnomocenstva, advokátkou, avšak plnomocenstvo sťažovateľky udelené advokátke zaniklo právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu t. j. Rozsudku dňa 11. 08. 2011.

Priamo   sťažovateľke   bol   dňa   03. 05. 2012   doručený   prípis   porušovateľa   − Najvyššieho súd Slovenskej republiky spis. zn.: 4 MObdo 3/2012 zo dňa 26. 04. 2012, ktorým   porušovateľ   zaslal   sťažovateľke   mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky proti Rozsudku a tiež proti prvostupňovému Rozsudku Okresného   súdu   Martin   č. kon.:   18 Cb 138/2005-634   zo   dňa   05. 05. 2010   (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“).

O tomto mimoriadnom dovolaní porušovateľ rozhodol Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   spis. zn.:   4 M   Obdo 3/2012   zo   dňa   31. 08. 2012   (ďalej   len „Uznesenie“).   V   písomnom   vyhotovení   tohto   Uznesenia   je   nesprávne   uvedené, že sťažovateľka je zastúpená advokátkou. Sťažovateľka tvrdí, že advokátku na   svoje   zastupovanie   v   tomto   konaní o mimoriadnom dovolaní nesplnomocnila...

Porušovateľ   nesprávne   doručil   Uznesenie,   advokátke, ktorú   zrejme   mylne   a   nesprávne   pokladal   za   zástupkyňu   sťažovateľky   v   konaní o mimoriadnom dovolaní...

V   exekučnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Martin   pod   spis.   zn.: 18 Er/3193/2011   v   exekučnej   veci   oprávneného:   sťažovateľky   proti   povinnej:, o vymoženie 39.832,70 € s príslušenstvom, v ktorom sa sťažovateľka domáha núteného výkonu rozhodnutia a proti povinnej vymáha povinnosť uloženú exekučným   titulom,   ktorým   je   prvostupňový   rozsudok   v   spojení   s   Rozsudkom, bolo sťažovateľke dňa 07. 01. 2013 doručené Uznesenie Okresného súdu Martin č. kon.: 18 Er/3193/2011-156 zo dňa 20. 12. 2012, ktorým exekučný súd rozhodol o zastavení tejto exekúcie.   Na   strane   3   v   odôvodnení   Uznesenia   Okresného   súdu   Martin   č.   kon.: 18 Er/3193/2011-156 zo dňa 20. 12.2012 súd uviedol, že má preukázané, že prvostupňový rozsudok a tiež Rozsudok boli Uznesením zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konania, a že toto Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 10. 2012. Pretože v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu Martin č. kon.: 18 Er/3193/2011- 156 zo dňa 20. 12. 2012 súd uviedol, že má preukázané, že toto Uznesenie nadobudlo právoplatnosť   dňa   23. 10. 2012,   tak   z   tohto   zistenia   súdu   sťažovateľka   vyvodila, že na Uznesení   bola   vyznačená   doložka   právoplatnosti   rozhodnutia   tak,   že   Uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   23. 10. 2012,   z   čoho   potom   vyplýva,   že   porušovateľ   už   toto Uznesenie nebude sťažovateľke doručovať. Z takéhoto odôvodnenia Uznesenia Okresného súdu   Martin   č.   kon.:   18 Er/3193/2011-156   zo   dňa   20. 12. 2012   pri   jeho   doručení   dňa 7. januára 2013 sa tak sťažovateľka dozvedela o nezákonnom postupe porušovateľa, ktorý je iným zásahom, ktorým sa porušili základné práva a slobody sťažovateľky, a ktorý spočíva v tom, že porušovateľ Uznesenie sťažovateľke zákonom stanoveným a teda právne účinným spôsobom   nedoručil   a ani   už   nedoručí   resp.   nemieni   doručiť,   keďže   Uznesenie   má   byť právoplatné dňa 23. 10. 2012...

Na základe vyššie opísaných skutočností sťažovateľka tvrdí, že porušovateľ svojim nesprávnym   postupom   porušil   ustanovenie   §   243j   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď Uznesenie   sťažovateľke   ako   účastníčke   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   nedoručil, a súčasne sa dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   aj   „Dohovor“),   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Sťažovateľka tvrdí, že keď porušovateľ Uznesenie sťažovateľke zákonom stanoveným spôsobom nedoručil a ani už nedoručí resp. nemieni doručiť, keďže Uznesenie má byť právoplatné dňa 23. 10. 2012. Porušovateľ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6.   ods.   1   Dohovoru,   pretože   pri   svojom   rozhodovaní   a   vydaní napadnutého   rozsudku   porušovateľ   nepostupoval   v   medziach   zákonov,   ktorými   sa   tieto články   právnych   predpisov,   keď   porušil   ustanovenie   §   243j   Občianskeho   súdneho poriadku.»

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavnýmsúdom domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   nálezom   taktorozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod spis. zn. 4 M Obdo 3/2012 porušené boli.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii trovy konania v sume vyčíslenej v písomnom   vyhotovení   nálezu   k   rukám   jej   právneho   zástupcu   Mgr.   Martina   Hrbáňa, advokáta so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   z priloženej   dokumentácie   a   z vyžiadaných   spisov   Okresného   súduMartin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Cb 208/2012 a z najvyššieho súdu sp. zn.4 M Obdo 3/2012 zistil ďalej tieto skutočnosti:

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   18   Cb   138/2005-514   z 13.   mája   2009   návrhsťažovateľky na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol. Okresnýsúd vydal opravné uznesenie č. k. 18 Cb 138/2005-558 z 5. júna 2009. Krajský súd v Žiline(ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   13 Cob   200/2009-595   z 21.   januára   2010(právoplatným 24. marca 2010) rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesenímzrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   18   Cb   138/2005-634   z 5.   mája   2010   návrhusťažovateľky vyhovel, krajský súd rozsudkom č. k. 13 Cob 336/2010-784 z 22. júna 2011(právoplatným 11. augusta 2011) rozsudok okresného súdu potvrdil.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   M   Obdo   3/2012   z   31.   augusta   2012(ďalej aj „uznesenie   najvyššieho   súdu“)   boli   rozsudok   okresného   súdu   č. k.18 Cb 138/2005-634 z 5. mája 2010 a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob 336/2010z 22. júna 2011 v napadnutej časti zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšiekonanie s týmto odôvodnením: „V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta druhá   O.   s.   p.),   sa   prvostupňový   súd   vysporiada   s   vytknutými   vadami   v intenciách dovolacieho   súdu,   opätovne   vo   veci   rozhodne   a   svoje   rozhodnutie   náležité   odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).“ Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesenienajvyššieho súdu jej doručené nebolo.

Po vrátení veci okresnému súdu bola veci pridelená sp. zn. 17 Cb 208/2012. Okresnýsúd nariadil vo veci opakovane niekoľko pojednávaní, z ktorých sa likvidátor sťažovateľky(je v likvidácii) od 5. mája 2013 ospravedlňoval zo zdravotných dôvodov. Okresný súdpreto uznesením č. k. 17 Cb 208/2012-897 zo 6. júna 2014 s právoplatnosťou od 3. júla 2014konanie   o zaplatenie   pohľadávky   sťažovateľky   s príslušenstvom   prerušil „na   dobu neurčitú“.

Na základe sťažnosti sťažovateľky z 18. januára 2013 doručenej najvyššiemu súdu 21.januára 2013 v súvislosti s nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo3/2012 z 31. augusta 2012 najvyšší súd vybavil sťažnosť prípisom z 27. februára 2013 takto: „Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil advokátke,   so   sídlom:,   plnomocenstvo na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005 v právnej   veci   proti   žalovanej   o   zaplatenie   pôvodne   1.200.000,--   Sk   s   príslušenstvom, a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo malo vzťahovať aj na konania, na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo. V dôsledku tejto skutočnosti právne   zastupovanie   žalobcu   zaniklo   právoplatným   skončením   veci   na   Okresnom   súde Martin.   Žalobca   nové,   osobitné   plnomocenstvo   pre   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaným žalovanou proti vyššie označeným rozhodnutiam prvostupňového a odvolacieho súdu, nepredložil, a to ani prvostupňovému, ani dovolaciemu súdu.

Dovolací súd omylom uviedol aj právne zastupovanie žalobcu v záhlaví uznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, zo dňa 31. 08. 2012 a v dôsledku toho predmetné rozhodnutie nebolo doručené do vlastných rúk priamo žalobcovi. Nápravu vykonal vydaním opravného uznesenia,   ktorým   označenie   žalobcu   v   časti   jeho   právneho   zastupovania   opravil. Po opätovnom doručení uznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, zo dňa 31. 08. 2012 priamo žalobcovi, ako aj opravného uznesenia účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi Slovenskej   republiky,   opätovne   vyznačí   doložku   právoplatnosti   na   prvopise   svojho uznesenia podľa údajov vyplývajúc z doručeniek potvrdzujúcich doručenie predmetných rozhodnutí   jednotlivým   účastníkom   konania   a   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky.“

V nadväznosti   na   uvedené   najvyšší   súd   opravným   uznesením   sp. zn.4 M Obdo 3/2012   z 27.   februára   2013   (právoplatným   14.   marca   2013)   opravil   záhlavieuznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 31. augusta 2012 (právoplatného 14. marca 2013)týmto spôsobom:

«Súd   opravuje   záhlavie   uznesenia   tunajšieho   súdu   z   31.   augusta   2012,   sp.   zn. 4 M Obdo 3/2012, ktoré správne znie:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu:   Lyžiarske   stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, so sídlom: M. R. Štefánika 6, Martin,, proti žalovanej:, bytom:, zast. Advokátska kancelária so sídlom:,, o zaplatenie 39 832,70 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Martin z 5. mája 2010, č. k. 18 Cb 138/2005-634 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   z   22.   júna   2011,   č.   k.   13 Cob/336/2010-784, 13Cob/337/2010...“»

Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 31. 08. 2012, sp.   zn.   4 M   Obdo   3/2012   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Martin   z   05.   05.   2010, č. k. 18 Cb 138/2005-634   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   z   22. 06. 2011, č. k. 13 Cob/336/2010-784, 13 Cob/337/2010, v napadnutej časti a vec vrátil Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

V záhlaví písomného vyhotovenia svojho uznesenia do volací súd uviedol, že žalobca je zastúpený advokátkou, so sídlom: a tejto predmetné uznesenie bolo dňa 22. 10. 2012 aj doručené.

Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil menovanej advokátke   plnomocenstvo   na   zastupovanie   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005 v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne 1 200 000,-- Sk s príslušenstvom, a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo malo vzťahovať aj na konania, na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo. V dôsledku tejto skutočnosti právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením veci   na   Okresnom   súde   Martin.   Keďže   žalobca   súdu   nové,   osobitné   plnomocenstvo pre konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky, podaného   na   podnet   žalovanej   proti   vyššie   označeným   rozhodnutiam   prvostupňového a odvolacieho   súdu   nepredložil,   je   zrejmé,   že   uznesenie   dovolacieho   súdu   sa   malo doručovať   priamo   žalobcovi,   ktorý   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   mal   byť   označený bez právneho zastupovania.

Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.“

Opravné   uznesenie   z 27.   februára   2013   spolu   s uznesením   z 31.   augusta   2012nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2013.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľkyuviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu podal   na   členov   IV. senátu   ústavného   súdu   v auguste 2013   trestné   oznámeniea v masmédiách   formuloval   proti   nim   osobné   invektívy,   členovia   IV.   senátu   oznámilitieto skutočnosti   v zmysle   §   27   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa§ 28   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   t.   j.   aby predložila   ich   oznámenia   obsahujúceskutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   ich   vylúčenie   z prerokúvania   a rozhodovania   vecisťažovateľa,   na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúťv súlade   s platným   rozvrhom   práce   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnostinemohol   IV.   senát   ústavného   súdu   v danej   veci   konať   do času,   kým   o uvedenýchoznámeniach   sudcov   nerozhodol   príslušný   senát   ústavného   súdu   (v   zásade   do   koncanovembra 2013).

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu4. júla 2014   a na   konanie   a   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľarelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlavítohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavnýsúd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnomprerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnostijaví ako neopodstatnený.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že k iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 427/2011).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Ústavný   súdv tejto   súvislosti   uvádza,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konaniasa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťousťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutiasa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzípredmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnejochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľdomáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľasvojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadochustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.   Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnúodlišnosť.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vrátane označeného základnéhopráva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých porušenienamieta sťažovateľka v označenom konaní, je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS26/96).   K   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   (resp.   právana spravodlivé súdne konanie) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosťdomáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a ak   by   súd   odmietolkonať a rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (m.   m.I. ÚS 35/98).

Z   citovaného   obsahu   sťažnosti   (časť   I   tohto   uznesenia)   vyplýva,   že   podstataargumentácie   sťažovateľky,   s   ktorou   spája   porušenie   ňou   označených   právpostupom najvyššieho súdu v označenom konaní, spočíva v jeho nečinnosti v súvislostis (riadnym)   doručením   jej   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 M   Obdo   3/2012z 31. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že konanie o mimoriadnomdovolaní začalo jeho podaním generálnym prokurátorom Slovenskej republiky najvyššiemusúdu   4.   apríla   2012   a podľa   tvrdenia   sťažovateľky   predmetné   konanie   nebolo   v časedoručenia sťažnosti právoplatne skončené, lebo jej nebolo doručené uznesenie najvyššiehosúdu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   aj   prípadná   skutočnosť,   že   konanieo mimoriadnom dovolaní nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatneskončené   16   mesiacov   od jeho   začatia,   nepredstavuje   takú   okolnosť,   v   dôsledku   ktorejby bolo   možné   uvažovať   o eventualite   porušenia   sťažovateľkou   označených   právnamietaným postupom najvyššieho súdu, pretože nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolomožné kvalifikovať ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (denegatio   iustitiae –   odmietnutiespravodlivosti).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   ďalej   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   ochranuzákladnému   právu   účastníkov   súdneho   konania,   aby   bola   ich   vec   prerokovanábez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote), poskytuje ústava primárne prostredníctvomčl. 48 ods. 2 ústavy (resp. prostredníctvom čl. 38 ods. 2 listiny alebo prostredníctvom čl. 6ods.   1   dohovoru   za   predpokladu,   že   sťažovateľ   porušenie   práva   na   prerokovanie   jehozáležitosti   v primeranej   lehote   v   konaní   pred   ústavným   súdom   výslovne   namieta,čo sťažovateľka však do petitu na rozhodnutie nepremietla), a nie prostredníctvom čl. 46ods. 1 ústavy (resp. prostredníctvom čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru – v prípadeabsencie   označenia   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote,   t.   j.   bez   bližšejidentifikácie jedného z práv, ktoré je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd v tejtosúvislosti uvádza, že k porušeniu sťažovateľkou označených práv nečinnosťou v postupenajvyššieho súdnu − nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu – by mohlo dôjsť v zásadeaž v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto konanívedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu týmprávam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,že pritom obsahom splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom   bolo   výslovne   uvedené,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   je   oprávnený   podaťaj sťažnosť pre porušenie základného práva zaručeného v   čl. 48 ods. 2 ústavy – právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – napriek tejto okolnosti právny zástupcasťažovateľky   túto   možnosť   v   konaní   pred   ústavným   súdom   nevyužil   a   nepremietolju do petitu sťažnosti (návrhu na rozhodnutie).

K uvedenému ústavný súd dodáva, že zo sťažnosti sťažovateľky z 13. februára 2013doručenej ústavnému súdu 18. februára 2013 a z príloh k nej pripojených navyše vyplýva,že okresný súd uznesením č. k. 18 Er 3193/2011-129 z 21. septembra 2012 povolil „odklad exekúcie vedenej na úrade súdnej exekútorky... sp. zn. EX 1864/2011 do právoplatného skončenia   konania   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo/3/2012“ a sťažovateľkemusela   byť   skutočnosť,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa   vyjadreniaokresného súdu nadobudlo právoplatnosť 23. októbra 2012, známa najneskôr z uzneseniaokresného   súdu   č. k.   18   Er   3193/2011-156   z 20.   decembra   2012   doručenéhojej 7. januára 2013.   Táto   skutočnosť   bola   dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľkyz 18. januára   2013   najvyššiemu   súdu,   v ktorej   tvrdila,   že „NS   SR   svojím   nesprávnym postupom   porušil   ustanovenie   §   243j   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   Uznesenie sťažovateľke   ako   účastníčke   dovolacieho   konania   nedoručil.   a súčasne   sa   dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní. touto sťažnosťou sa preto sťažovateľka domáha nápravy tohto   nezákonného   stavu“. Rovnako   je   zo   sťažnosti   zrejmé,   že   sťažovateľka   nevyčkalaani 30 dní   na   vybavenie   jej   sťažnosti   najvyšším   súdom   a sťažnosťou   z 13. februára 2013doručenou   ústavnému   súdu   18. februára 2013   sa   domáhala   ochrany   svojich   právna ústavnom   súde,   čo   nekorešponduje   so   subsidiárnou   právomocou   ústavného   súduzakotvenou v čl. 127 ods. 1 ústavy a ani so zákonnou požiadavkou zakotvenou v § 53 ods. 1zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľke   bolo   pritom   známe,   že   konanie   o vymoženiejej pohľadávky je na okresnom súde právoplatne prerušené.

V súvislosti   s už   uvedeným   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľkouvymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namieta   porušenie   označenéhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosťs namietaným porušením označených práv, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   v   rámci   predbežného   prerokovaniaodmietol,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   (návrhuna priznanie náhrady   trov   konania),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušeniasťažovateľkou   označených   práv,   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

Nad   rámec   svojho   rozhodnutia   k   námietke   o   tvrdenej   právoplatnosti   uznesenianajvyššieho   súdu,   ktorú   sťažovateľka   vyvodzuje   z   existencie   jej   potvrdenia   zo   stranynajvyššieho súdu, je potrebné poznamenať, že okresný súd (exekučný súd) je oprávnenýa povinný posúdiť formálnu stránku právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu samostatne –nezávisle   na   potvrdení   príslušného   súdu   o   jeho   právoplatnosti   −   na   účely   rozhodnutiao dôvodnosti vykonávania exekúcie. V prípade, ak okresný súd túto okolnosť nesprávnevyhodnotil, sťažovateľka má v exekučnom konaní pred všeobecným súdom k dispozíciiopravné   prostriedky,   ktorými   túto   vadu   v   postupe   okresného   súdu   môže   korigovať,a tak zvrátiť pre ňu nepriaznivý stav v priebehu exekučného konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015