znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. S., G., A. M., L., A. H., J., J. H., Ž., a S. H., Česká republika, zastúpených advokátkou JUDr. Z. J., P., ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 9 C/38/2010-106 z 26. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/264/2011-134 z 21. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. S., A. M., A. H., J. H. a S. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2013 doručená sťažnosť D. S., G., A. M., L., A. H., J., J. H., Ž., a S. H., Česká republika (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Z.   J.,   P.,   ktorou   namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C/38/2010-106 z 26. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co/264/2011-134 z 21. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia „boli žalobcami v konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9C/38/2010-106, keď na základe našej žaloby proti žalovaným v 1/ až 11/ rade o určenie predmetu dedičstva prvostupňový súd rozhodol tak, že náš návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi v 1/ rade náhradu trov konania nepriznal.   Proti   tomuto   rozsudku,   sme   podali   odvolanie   a   Krajský   súd   v   Košiciach rozsudkom 1 Co 264/2011-134 zo dňa 21.11.2012, prvostupňový rozsudok v celom rozsahu potvrdil a zaviazal nás na náhradu trov odvolacieho konania v sume 128,82 € k rukám právneho odporcu zástupcu v 1/ rade. Odvolací súd sa síce stotožnil s našimi odvolacími dôvodmi,   avšak   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   najmä   nedostatkom   vecnej   legitimácie účastníkov konania, t.j. v celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, a preto napadnutý rozsudok v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Zároveň,   sme   my,   navrhovatelia   v 1/   až   5/   rade   vzhľadom   na   rozhodnutie   súdu prvého stupňa a najmä na jeho odôvodnenie zobrali svoj žalobný návrh v celom rozsahu späť a žiadali sme, aby odvolací súd späťvzatie žalobného návrhu pripustil, rozhodnutie súdu prvého stupňa - rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9C/38/2010 zo dňa 26.04.2011   zrušil   a   konanie   zastavil.   O   uvedenom   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach rozsudkom   1Co/264/2011-134   zo   dňa   21.11.2012,   ktorý   nepripustil   späťvzatie   žaloby a prvostupňový rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Odvolací súd sa síce stotožnil s našimi odvolacími   dôvodmi,   avšak   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   najmä   nedostatkom   vecnej legitimácie   účastníkov   konania,   t.j.   v   celom   rozsahu   sa   stotožnil   s   právnym   názorom prvostupňového súdu, a preto napadnutý rozsudok v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil....

S   týmto   právnym   názorom   Krajského   súdu   v   Košiciach   ako   aj   Okresného   súdu Spišská Nová Ves nemôžeme v žiadnom prípade súhlasiť z nasledovných dôvodov: Prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,   keď   na   základe   vykonaného   dokazovania   mal   za   preukázané,   že   my, navrhovatelia v 1/ až 5/ rade sme preukázali naliehavý právny záujem v zmysle § 80 ods. 1 písm.   c)   O.s.p.   na   určovacej   žalobe   tým,   že   naše   právne   postavenie   ako   dedičov   po poručiteľovi Mgr. J. H., je bez tohto určenia neisté, nakoľko sme zákonnými dedičmi po poručiteľovi   Mgr.   J.   H.,   zomr...   a   taktiež,   že   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   tohto konania neboli po tomto poručiteľovi v rámci dedičského konania prejednané.

Vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   zapísaných   na   LV   č.   6297   k.ú.   S.,   bol pôvodne poručiteľ Mgr. J. H., ktorý podpísal splnomocnenie pre J. C. v čase, keď už nebol spôsobilý na právne úkony a J. C. predmetné nehnuteľnosti za života Mgr. J. H. previedol Darovacou   zmluvou   zo   dňa   19.12.2003   na   syna   G.   C.   a   nevestu,   M.   C.   Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 6C/159/2006-164 zo dňa 14.04.2008, súd vyhlásil túto   darovaciu   zmluvu   za   absolútne   neplatný   právny   úkon,   nakoľko   poručiteľ   podpísal splnomocnenie pre J. C. v čase, keď už nebol spôsobilý na právne úkony. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/202/2008 a právoplatnosť nadobudol dňa 04.12.2009....

Prvostupňový   súd   v   odôvodnení   rozsudku   okrem   iného   konštatuje,   že   dôvodom zamietnutia návrhu   na   začatie   konania bol aj   nedostatok   vecnej legitimácie   účastníkov konania, nakoľko účastníkom určovacej žaloby o určenie predmetu dedičstva musia byť všetci   dedičia   po   poručiteľovi.   Súd   má   za   to,   že   zo   spisu   tunajšieho   súdu   sp.   zn. 4D/229/2005 vyplýva, že zákonnou dedičkou po poručiteľovi je aj M. B., sestra poručiteľa, ktorá mala byť tiež účastníčkou konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcov.... Vo   veci   rozhodol   aj   odvolací   súd,   ktorý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie nás navrhovateľov v 1/ až 5/ rade nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa   právneho   názoru   odvolacieho   súdu,   súd   prvého   stupňa   rozhodol   správne pokiaľ   žalobu   zamietol   s   poukazom   na   to,   že   my,   navrhovatelia   v   1/   až   5/   rade   sme neoznačili za účastníkov konania vecne legitimované osoby, ktoré tvoria v tomto konaní procesné spoločenstvo.

Z   vyššie   uvedeného   dôvodu,   sme   my,   navrhovatelia   v   1/až   5/   rade   zobrali   svoj žalobný návrh v celom rozsahu späť a žiadali sme, aby odvolací súd späťvzatie žalobného návrhu pripustil, rozhodnutie súdu prvého stupňa - rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 9C/38/2010 zo dňa 26.04.2011 zrušil a konanie zastavil. K späťvzatiu sa vyjadril v zmysle ust. § 208 O.s.p. odporca v 1/ rade, ktorý z objektívnych dôvodov so späťvzatím nesúhlasil   z   dôvodu,   že   má   záujem   na   meritórnom   rozhodnutí   vo   veci,   aby   sa   už v budúcnosti nemusel obávať, že niektorý z dedičov si bude uplatňovať právny nárok na predmetnú nehnuteľnosť....

... sme toho názoru, že odvolací súd mal vzhľadom na špecifické okolnosti daného prípadu   pripustiť   späťvzatie   žalobného   návrhu   aj   napriek   tomu,   že   odporca   v   1/   rade so späťvzatím nesúhlasil.

Súdy   nesprávne   vec   právne   posúdili   s   tým,   že   v   danom   prípade   aplikovali   síce správny právny predpis, ktorý však nesprávne interpretovali, v dôsledku čoho dospeli na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   na   základe   ktorých rozhodli, a to i napriek tomu, že tak v konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp zn. 9C/38/2010-106 ako aj v rámci konania vedenom na Krajskom súde Košice pod sp.   zn.   1Co/264/2011-134   je   z   vykonaného   dokazovania   zrejmé,   že   odporca   v   1/   rade nadobudol   vec   (predmetnú   nehnuteľnosť)   od   nevlastníka,   teda   na   základe   absolútne neplatného   právneho   úkonu,   pričom   ochrana   dobrej   viery   nadobúdateľa   nie   je   takej intenzity,   aby   zabránila   vlastníkovi   nehnuteľnosti   účinne   uplatňovať   svoje   absolútne vlastnícke právo (R 3Cdo 144/2010).

Na základe... popísaného veľmi stručného skutkového stavu máme jednoznačne za to, že   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   sp.   zn.   9C/38/2010-106 a následne aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1Co/264/2011-164 boli porušené naše základné ľudské práva obsiahnuté v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1, ods. 4 Listiny základných práv   a slobôd   ako   aj   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Z   vyššie   uvedeného   je   možno   vyvodiť   záver,   že   Krajský   súd   v Košiciach   ako   aj Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   pochybili   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   a   nesprávne (v rozpore so zákonom) aplikovali na daný prípad ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj Občianskeho súdneho poriadku (§ 123 OZ, § 80 písm. c) O.s.p. a pod.). Podľa nášho názoru súdy nevyložili právny predpis spôsobom ústavne konformným, čím porušili čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v dôsledku čoho sme prišli o nehnuteľnosť v hodnote cca 45.000,-€, ktorá mala byť predmetom dedičstva po poručiteľovi Mgr. J. H. a my ako zákonní dedičia, by sme boli túto nehnuteľnosť v rámci dedičského konania nadobudli. Rozsudok Krajského súdu 1Co/264/2011-134, rovnako ako aj rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9C/38/2010-106 znamená popretie základného práva vlastniť majetok zakotveného v čl. 20 ods. 1 a 4 ako aj páva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR,   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky, a preto podľa nášho názoru je arbitrárny a treba ho považovať za porušenie nami označených práv podľa Ústavy SR.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/38/2010-106 porušil právo sťažovateľov 1/ až 5/ vlastniť majetok ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1Co/264/2011-134 porušil právo sťažovateľov 1/ až 5/ vlastniť majetok ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Sťažovateľom   1/   až   5/   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 45.000,00,-EUR, ktoré je im povinný Okresný súd Spišská Nová Ves spoločne a nerozdielne s Krajským súdom v Košiciach vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Spišská Nová Ves zaplatiť sťažovateľom na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 309,12,-EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku 4 toho istého článku   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Znenie prvej vety čl. 20 ods. 1 ústavy, že každý má právo vlastniť majetok, podľa metódy gramatického a logického výkladu i so zreteľom na racionálnosť jeho zaradenia a jeho   spojitosť   s   ďalšími   ustanoveniami   najmä   Občianskeho   zákonníka,   Obchodného zákonníka   a   zákona   č.   566/2001   Z.   z.   o   cenných   papieroch   a investičných   službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov možno chápať ako ústavou garantované právo mať vlastníctvo vecí a majetok, t. j. aj majetkové a iné práva, a nerušene ho užívať. Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému   rovnaké   zákonné   predpoklady   a   možnosť   nadobúdať   veci   do   vlastníctva   za podmienok, ktoré sú upravené buď priamo v ústave, alebo v ďalších zákonoch. Druhá veta tohto odseku vyhlasuje rovnosť vlastníckeho práva, a to tak z hľadiska jeho zákonného obsahu, ako aj z hľadiska zákonných prostriedkov jeho ochrany. Rovnosť vlastníctva a tým aj   vlastníkov   treba   nevyhnutne   chápať   iba   ako   zákonnú   rovnosť   obsahu   a   ochrany vlastníckeho práva. Zmyslom a funkčnou podstatou rovnosti vlastníckeho práva každého vlastníka vyplývajúca z tohto odseku je nemožnosť, aby sloboda a práva ktoréhokoľvek vlastníka boli obmedzované alebo narušované slobodou a právami iného vlastníka. Ústavná podstata rovnosti vlastníckeho práva spočíva v tom, aby sa vylúčili možnosti, aby niektorý vlastník   na   základe   zákona   disponoval   väčším   rozsahom   práv,   čím   by   obmedzoval vlastnícke   právo   a   slobodu   iného   vlastníka.   Tým   sa   zabraňuje   vzniku   dvoch   kategórií vlastníkov,   ktoré   by   sa   nachádzali   vo   vzťahu   vzájomnej   nerovnosti,   ktorú   však   ústava v čl. 20 ods. 1 vylučuje.

Vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva tak ako v minulosti i podľa ústavy je nesporne najzávažnejším a výnimočným spôsobom (pritom nesmierne citlivým a citeľným) zásahu do nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ktoré pripúšťa ústava. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie je možné iba vtedy, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené predovšetkým   štyri   ústavné   podmienky.   Slovné   spojenie,   že   vyvlastnenie   alebo   nútené obmedzenie   vlastníckeho   práva   „je   možné“,   znamená,   že   sa   tento   akt   pripúšťa   iba   za predpokladu existencie (preukázania) verejného záujmu, avšak i v tom prípade iba vtedy, ak účel vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia nie je možné dosiahnuť inak, predovšetkým dohodou (zmluvnými vzťahmi).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa odseku 4 toho istého článku vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, že postupom a rozsudkom   okresného súdu   č.   k. 9 C/38/2010-106 a následne aj postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod č. k. 1 Co/264/2011-164 boli porušené ich základné ľudské práva obsiahnuté v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V   zmysle   už   citovaného   ústavný   súd   preskúmal   oba   rozsudky,   a   to   rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu.

1. Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/38/2010. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn. 9 C/38/2010 v zmysle namietaného porušenia   označeného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   pretože   sťažovatelia   mali k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý im zákon poskytuje na ochranu ich práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny   a   na   použitie   ktorého   boli   sťažovatelia   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov. Takýmto právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu.   Sťažovatelia   napokon   tak   aj postupovali   a   o   tomto   postupe   a   rozhodnutí   okresného   súdu   rozhodoval   krajský   súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým postupom okresného súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94).

2. Z rozhodnutia krajského súdu č. k. 1 Co/264/2011-134 vyplýva, že „rozhodnutie odvolacieho súdu o späťvzatí žaloby je závislé od vyjadrenia žalovaného. Ak sa žalovaný vyjadrí, že so späťvzatím nesúhlasí, je súd týmto stanoviskom viazaný a nemôže pripustiť späťvzatie žaloby. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby neostávalo odvolaciemu súdu iba rozhodnúť tak, že späťvzatie žaloby nepripúšťa. Na základe toho odvolací súd sa vysporiadal s odvolaním žalovaného v 1. rade, a to jednak z procesného hľadiska, keď mal za to, že napriek tomu, že odvolanie nepodali ostatní žalovaní, títo tvoria spolu so žalovaným v 1. rade procesné spoločenstvo, a preto v prípade podania odvolania aj len jedným zo žalovaných vyvoláva toto účinky vo vzťahu k všetkým žalovaným....

Súd prvého stupňa rozhodol správne pokiaľ žalobu zamietol s poukazom na to, že žalobcovia neoznačili za účastníkov všetky vecne právne legitimované osoby, ktoré tvoria v tomto konaní vecnoprávne spoločenstvo. S poukazom na správnosť záveru súdu prvého stupňa v tejto otázke nemá na vecnú správnosť jeho rozhodnutia vplyv ani skutočnosť, že tento založil svoj zamietavý výrok aj na ďalšom podľa odvolacieho názoru nesprávnom právnom závere....

Zamietavý   výrok   súdu   prvého   stupňa   založil   aj   na   ďalšom   dôvode,   a   to   na nedostatku vecnej legitimácie účastníkov. Tento právny záver považuje odvolací súd za správny.   Nárok   na   určenie   predmetu   dedičstva   sa   musí   v   súdnom   konaní   viesť   medzi všetkými osobami, ktoré pripadajú do úvahy ako dedičia po označenom poručiteľovi. Tieto osoby tvoria okruh hmotnoprávne legitimovaných osôb z dôvodu, že nemožno pripustiť, aby výrok   o   určení   veci   patriacej   do   dedičstva   bol   záväzný   iba   pre   niektorých   do   úvahy pripadajúcich   dedičov   (ktorí   boli   účastníkmi   občianskoprávneho   konania),   ale   tento   by nebol záväzný pre ďalšie osoby,   ktorým síce svedčí právo dediť,   ale neboli účastníkmi uvedeného konania o určenie veci patriacej do dedičstva. Žalobu s takýmto nedostatkom je preto potrebné považovať za predčasnú a súd ju zamietne bez ohľadu na ďalšie skutkové tvrdenia v nej uvedené.

V kontradiktórnom konaní zodpovedá za okruh účastníkov konania žalobca, a teda jeho pochybenie v tomto smere má z procesného hľadiska za následok neúspech v konaní. Pokiaľ teda z dedičského konania vedeného po poručiteľovi Mgr. J. H. vyplýva, že do úvahy ako zákonní dedičia pripadali ďalšie osoby, a to jeho sestra M. B., resp. v prípade smrti, jej dedičia, bolo povinnosťou žalobcov označiť tieto osoby za účastníkov konania, a to bez ohľadu na to, že sa títo zdržiavajú na neznámom mieste. Občiansko-súdny poriadok pozná procesnú úpravu aj pre konanie s takýmito osobami zdržujúcimi sa na neznámom mieste.“.

Pri interpretácii práva (tak normatívneho, ako aj individuálneho právneho aktu) sa musí zohľadniť, či výklad bude mať skutočne tie následky, ktoré vyplývajú z účelu normy (ale aj individuálneho právneho aktu), o ktorej interpretáciu ide a ktorá bude aplikovaná. Len vtedy, ak je táto zhoda jednoznačná a neomylná, pôjde o žiaduci (uspokojivý) výklad v súlade s účelom normy (individuálneho právneho aktu).

Ústavný   súd   pripomína,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Z tohto pohľadu sa odôvodnenie napadnutého rozsudku nejaví ako také, že by proti jeho záverom bolo možné z ústavnoprávneho hľadiska mať zásadnejšie výhrady.

Nad rámec uvedeného ešte ústavný súd konštatuje, že podľa § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak ide o také spoločné práva alebo povinnosti,   že sa rozsudok   musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej   strane.   Pre   sporové   konanie začaté   na   základe   návrhu   podaného   odkázanými dedičmi   (§   175k   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   treba   považovať   všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a to tak na strane navrhovateľov, ako i na strane odporcov. Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je, že a) rozhodnutie sa týka všetkých   spoločníkov   (s   rovnakým   výsledkom),   b)   práva   a povinnosti   spoločníkov   sú nerozlučné,   c)   procesné   dôsledky   rozhodnutia   sa   týkajú   všetkých   spoločníkov,   čoho dôsledkom   je   aj   to,   že   procesný   úkon   niektorého   zo spoločníkov   sa   týka   všetkých spoločníkov.   Dôsledky   nerozlučného   spoločenstva   vyplývajú   z   hmotnoprávneho   vzťahu účastníkov bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľov spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu nie   je   právo   na   prijatie   takého   rozhodnutia,   ktoré   by   muselo   konvenovať   názorom a požiadavkám   sťažovateľov.   Nezávislé   súdne   rozhodovanie   občianskoprávnych   sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľmi označených práv podľa ústavy, dodatkového protokolu a listiny, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľmi už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013