znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 S 79/2010 z 23. novembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 9/2011 z 21. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť J. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 S 79/2010 z 23. novembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 9/2011 z 21. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že 28. februára 2006 pri vykonávaní prehliadky jeho rodinného domu a priľahlých priestorov bol colným kriminálnym orgánom zaistený ovocný destilát v množstve 1792 litrov, pričom išlo o destilát rôzneho druhu. Ten bol vyliaty do 1000 litrovej nádoby, čím došlo k jeho znehodnoteniu. Takto znehodnotený destilát bol odvezený do príslušného colného skladu. Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 T 14/2006 zo 17. októbra 2006 mu bol uložený   trest   prepadnutia   veci   (liehu)   a   trest   odňatia   slobody   na   8   mesiacov   s podmienečným odkladom. Pôvod liehu a spôsob jeho nadobudnutia bol preukázaný, pretože ho   vyrobil   sám   zo   svojho   vlastného   ovocia   dopestovaného   vo   vlastnej   záhrade.   Colné riaditeľstvo v Žiline mu 15. januára 2010 doručilo platobný výmer na spotrebnú daň z liehu vo výške 8 349,21 €. Na základe jeho odvolania Colné riaditeľstvo v Bratislave potvrdilo rozhodnutie nižšej   organizačnej zložky. Na krajskom   súde   podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 8636/2010 zo 17. mája 2010, táto však bola zamietnutá. Proti rozsudku podal odvolanie, najvyšší súd však v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 9/2011 napadnutý rozsudok 21. marca 2012 potvrdil. Sťažovateľ toto rozhodnutie nepovažoval za zákonné, pretože súdy nekonali spravodlivo a nezávisle, keďže nezohľadnili, že ovocné destiláty vyrobil z vlastnej produkcie, pre vlastnú potrebu a nikdy neboli predmetom predaja. Pokiaľ bol zaistený aj metylalkohol, tento bol u neho   uskladnený   pre   archívne   –   zberateľské   účely.   Aj   rozsudkom   okresného   súdu   v trestnom konaní bolo konštatované, že lieh nadobudol vlastnou svojpomocnou výrobou a po jeho zabavení sa vlastníkom stal štát. Sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 7 ods. 2, písm. g) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. (ďalej len „zákon   o spotrebnej dani z liehu“), podľa   ktorého od dane je oslobodený   lieh   zničený colným   úradom   a   pod   jeho   dozorom.   Súdy   nedostatočne   vyvodili   právne   závery   zo zisteného skutkového stavu, neprihliadli na trestný rozsudok, skutočný úmysel a nesprávne vyhodnotili skutkový stav aj z právneho hľadiska. V tomto smere sťažovateľ poukázal na zákon   č.   105/2004   Z.   z.   a   na   jeho   nesprávnu   aplikáciu   súdmi.   Sťažovateľ   žiadal,   aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné   právo   J.   H.   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   v   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   Krajským   súdom   v   Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S 79/2010 porušené bolo.

Základné právo J. H. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   v   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   Najvyšším   súdom   SR   v   Bratislave postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 9/2011 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 20 S 79/2010 zo dňa 23. 11. 2010.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sžf 9/2011 zo dňa 21. 3. 2012.

J.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,-   €   (slovom desaťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom SR povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd ŽILINA a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa   advokátovi   JUDr.   Ing.   J.   L.,   Ž.,   vo   výške   269,58   €   na   účet   č.: 1065290007/1111.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, čo dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 S 79/2010 z 23. novembra 2010.

Vzhľadom na   princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   l   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   iba   vtedy,   ak   sa   ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom označeného napadnutého rozsudku krajského súdu využitím opravného prostriedku,   a to odvolania,   ktoré   napokon   aj   využil.   Sťažovateľ   sa   tak   domohol   účinnej   ochrany   ním označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie už v konaní pred   najvyšším súdom.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   už   došlo   k   naplneniu   účelu sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní   teda   v   tomto   prípade   vylučuje   (vzhľadom   na   princíp   subsidiarity)   právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým postupom krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   Predmetom   sťažnosti   bolo   tiež   namietané   porušenie   označených   práv sťažovateľom aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 9/2011 z 21. marca 2012.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. l dohovoru a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného súdu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   tohto   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   nálezoch,   nie   je   opravnou inštitúciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 45 až čl. 50 ústavy). Z takého pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   okrem   iného   vyplýva: «Daňová povinnosť žalobcu v predmetnej právnej veci vznikla dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádza   alebo   ktorý   sa   nachádzal   u   právnickej   osoba   alebo   fyzickej   osoby,   ak   táto právnická osoba alebo fyzická osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z., a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala   s   liehom   ako   s   vlastným;   za   deň   zistenia   liehu   sa   považuje   deň,   keď   tieto skutočnosti zistil colný úrad (§ 12 ods. 2 písm. a/, ods. 3 zákona č. 105/2004 Z. z.). V predmetnej veci Colný úrad Žilina dňa 28. februára 2006 zistil, že žalobca má u seba lieh v objeme   1792   litrov,   ktorý   sám   vyrobil,   na   výrobu   liehu   nemal   povolenie   Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (§   3,   §   8 zákona č.   472/2002 Z.   z.),   ani   nebol registrovaný u colného úradu na pestovateľské pálenie ovocia (§ 19 zákona č. 105/2004 Z. z.). Rozhodujúcim okamihom určenia daňovej povinnosti žalobcu bol deň zistenia liehu colným úradom podľa § 12 ods. 2 písm. a), ods. 3 zákona č. 105/2004 Z. z., t. j. 28. februára 2006   za účinnosti zákona č. 105/2004 Z. z.   bez ohľadu na to, kedy lieh vyrobil (pred účinnosťou zákona č. 105/2004 Z. z. alebo až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 105/2004 Z. z.). Zákonodarca v ustanovení § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 105/2004 Z. z. citovaného vyššie kladie dôraz nielen na slová „nevie preukázať“, ale aj na slová „v súlade s týmto zákonom“,   pričom   je   potrebné   ich   chápať   a   vykladať   neoddeliteľne,   pretože   jedno   bez druhého nemôže existovať. Obidve podmienky („nevie preukázať“, „v súlade so zákonom") musia byť dodržané kumulatívne (súčasne), preto ak čo i len jedna z týchto podmienok nie je splnená, nemožno hovoriť o preukázaní pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z.. Na základe toho, aj keď žalobca tvrdí, že vie preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia liehu, tým že ho sám vyrobil, nevie však preukázať, že ho vyrobil v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z., teda že disponuje potrebným povolením Ministerstva pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (§   3,   §   8   zákona   č.   472/2002   Z.   z.)   alebo registráciou na colnom úrade v súvislosti s pestovateľským pálením ovocia (§ 19 zákona č. 105/2004 Z. z.). Preto v predmetnej veci nebola splnená podmienka zákonnej výroby liehu, na základe čoho žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť spotrebnú daň z liehu, ktorý u seba mal v množstve 1 792 litrov, v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a), ods. 3 zákona č. 105/2004 Z. z. v deň, keď colné orgány túto skutočnosť zistili, t. j. 28. februára 2006. Od   tejto   skutočnosti   sa   potom   odvíja   aj   posúdenie   otázky   možného   oslobodenia žalobcu od platenia spotrebnej dane z liehu. Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne konštatuje, že je nesporné, že žalobcovi vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a), ods. 3 zákona č. 105/2004 Z. z..

Žalobca bol vlastníkom predmetného liehu odo dňa jeho výroby až do 17. októbra 2006, kedy nadobudol právoplatnosť citovaný rozsudok Okresného súdu Žilina v trestnej veci žalobcu. Za toto obdobie bol žalobca povinný zaplatiť spotrebnú daň z liehu, na čo ho aj   správca   dane   vyzval.   Keďže   žalobca   podal   nulové   daňové   priznanie,   správca   dane postupoval v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z., č. 511/1992 Zb. a vydal dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi určil základ dane a daň mu aj vyrubil. V tomto období nebol vlastníkom liehu štát, ktorý sa ním stal až po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina   (ktorým   bol   okrem   iného   uložený   trest   prepadnutia   veci),   ale   žalobca.   Po právoplatnosti   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina   v   trestnej   veci   žalobcu   colný   úrad predmetný lieh vo vlastníctve štátu zničil podľa § 48 zákona č. 105/2004 Z. z.. Krajský súd v Žiline   správne a podrobne odôvodnil svoj záver,   že štát je od spotrebnej dane z liehu oslobodený   zákonodarca pristúpil k oslobodeniu predmetnej kategórie liehu (zničeného colným úradom) po zmene vlastníckeho režimu, t. j. prepadnutí veci v prospech štátu a práve   na   subjekt,   vo   sfére   ktorého   sa   lieh   určený   na   zničenie   nachádza   štát   sa predmetné oslobodenie výlučne vzťahuje. Z uvedenej právnej skutočnosti nemožno vyvodiť spätný vplyv (v zmysle zániku) na daňovú povinnosť predchádzajúcich daňových subjektov, ktorým   daňová povinnosť   z   akéhokoľvek   zákonného   dôvodu v predchádzajúcom období vznikla.   Oslobodenie   štátu   od   dane   je   založené   na   samostatnej   hypotéze   a   nesúvisí   so vznikom   daňovej   povinnosti   žalobcu.   Daňové   orgány   preto   nepochybili,   keď   žalobcovi vyrubili   spotrebnú daň   z liehu;   nepochybil ani   krajský   súd,   ktorý   žalobu   žalobcu   proti rozhodnutiam daňových orgánov zamietol.

Na   základe   uvedených   skutočností   neobstojí   námietka   žalobcu,   že   keď   štát   je oslobodený od spotrebnej dane z liehu, potom aj žalobca je od tejto dane oslobodený, pretože   z   liehu,   po   jeho   zničení   colným   úradom,   nemal   žiaden   úžitok.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   zdôrazňuje,   že   k   zničeniu   liehu   prišlo   na   základe   právoplatného rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 22 T 14/2006 zo dňa 16. októbra 2006, ktorým bolo konštatované protiprávne konanie žalobcu   prečin nepovolenej výroby liehu podľa § 253 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Protiprávne konanie žalobcu nemožno bonifikovať tým, že by bol oslobodený od spotrebnej dane z liehu, ku ktorej mu nepochybne vznikla daňová povinnosť podľa § 12 ods. 2 písm. a), ods. 3 zákona č. 105/2004 Z. z..»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší   súd   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu. Predmetný   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd preto   neporušil   sťažovateľom   označené   základné   práva   alebo slobody.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekomformný.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad najvyšším   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu a inú ochranu označeného sťažovateľom, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012