znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na právnu pomoc podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sžo 470/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010 doručená sťažnosť M. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na právnu pomoc podľa čl. 46 ods.   1 a čl. 47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 8 Sžo 470/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. marca 2010.

Zo sťažnosti   a z priložených   listín   vyplýva,   že   sťažovateľ   8.   augusta   2008   podal Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   proti   rozhodnutiu Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania.   Vec   bola   vedená   pod   sp.   zn. 1 S 132/2008. Vzhľadom na to, že podľa § 250a Občianskeho súdneho poriadku musel byť sťažovateľ   povinne   zastúpený   v konaní   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho súdneho   poriadku   advokátom,   ešte   pred   podaním   žaloby   prípisom   z 1.   augusta   2008 požiadal Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie advokáta, a to postupom podľa § 20 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). V žiadosti uviedol, že v zmysle § 250a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku musí byť povinne zastúpený advokátom v konaní, ktoré bude vedené krajským súdom,   keďže   v najbližších   dňoch   chce   podať   žalobu   proti   rozhodnutiu   ministerstva o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   vydaného   mimo   odvolacieho   konania.   Jeho rokovanie   s istou   advokátskou   kanceláriou,   o ktorej   predpokladal,   že   by   bola   ochotná prevziať jeho zastupovanie, sa napokon skončilo neúspešne. Dôvodom boli odlišné právne názory   týkajúce   sa   vyčerpania   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   pred   samotným podaním žaloby. Keďže nedostal žiadnu odpoveď, podaním z 2. septembra 2008 požiadal o pridelenie   právneho   zástupcu   krajský   súd.   Krajský   súd   výzvou   z   8.   septembra   2008 požiadal   sťažovateľa,   aby   preukázal,   že   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, a tým aj na ustanovenie advokáta podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku. Spolu s výzvou mu zaslal aj tlačivo „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu v konaní pred súdom“   (ďalej   len   „tlačivo“).   Sťažovateľ   13.   októbra   2008   predložil   krajskému   súdu vyplnené tlačivo. Uznesením krajského súdu č. k. 1 S 132/2008-40 z 20. novembra 2008 bolo konanie zastavené, pretože podľa názoru krajského súdu podaná žaloba sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 58/2009 zo 6. augusta 2009 bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, pretože podľa zistenia najvyššieho súdu krajský súd zastavil konanie bez toho, aby rozhodol o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Následným uznesením krajského súdu č. k. 1 S 132/2008-53 z 19.   októbra   2009   bolo   rozhodnuté,   že   sa   sťažovateľovi   nepriznáva   oslobodenie   od súdnych poplatkov a nevyhovuje sa jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Podľa názoru krajského súdu z vyplneného tlačiva vyplýva, že sťažovateľ je zamestnaný na colnom úrade s čistým príjmom za rok 2007 vo výške 132 906 Sk (za posledné tri mesiace, teda za jún, júl a august 2008 je to 40 502 Sk). Jeho manželka poberá priemerný mesačný príjem 11 000 Sk. Sťažovateľ nepredložil žiaden doklad preukazujúci, že by manželia mali obmedzené či zrušené ich bezpodielové spoluvlastníctvo. Spoločný príjem manželov tvorí dostatočný základ na to, aby sťažovateľ bol schopný uniesť súdny poplatok vo výške 66 €. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 470/2009 zo 17. decembra 2009 bolo uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 132/2008-53 z 19. októbra 2009 zrušené vo výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a v ostatnej napadnutej časti   bolo   potvrdené.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   vôľou   zákonodarcu   vyslovenou ustanovením § 30 Občianskeho súdneho poriadku, ktorým priznáva účastníkovi konania právo na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, bolo zabezpečiť právnu ochranu súdom tomu   účastníkovi   konania,   u ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   súdom   oslobodený   od súdnych   poplatkov.   Súd   predpoklady   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   posudzuje v zmysle § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v danej veci správne posudzoval   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   podľa ustanovenia § 30 v spojení s ustanovením § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z toho pohľadu, či sťažovateľ spĺňa zákonné podmienky na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, pokiaľ by u neho boli splnené zákonné predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že sťažovateľ spĺňa podmienku na oslobodenie od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), keďže podľa tohto ustanovenia   sú   od   súdneho   poplatku   oslobodení   okrem   iných   aj   colníci   v konaní o preskúmanie   rozhodnutí   služobných   orgánov   podľa   osobitných   predpisov.   Z obsahu žaloby vyplýva, že sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych   orgánov   a tieto   zrušil   a vec   vrátil   odvolaciemu   správnemu   orgánu   (Colnému riaditeľstvu   Slovenskej   republiky)   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   požiadal,   aby   mu   súd ustanovil zástupcu z radov advokátov. V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu namietal, že bolo povinnosťou krajského súdu ustanoviť mu na jeho žiadosť podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku zástupcu z radov advokátov s poukazom na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov zo zákona podľa § 4 ods. 2 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Predpokladom toho, aby súd vyhovel žiadosti účastníka konania o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, je splnenie zákonných podmienok, v dôsledku ktorých by bol súdom oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zákonodarca teda v ustanovení § 30 Občianskeho súdneho poriadku priznal právo na ustanovenie zástupcu z radov advokátov len tomu účastníkovi konania, ktorému by súd priznal oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov   v zmysle   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku. Z citovaných právnych noriem teda vyplýva, že zákonodarca nepriznáva právo na zástupcu z radov   advokátov   všetkým   účastníkom,   ktorým   zákon   o súdnych   poplatkoch   priznáva oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Z listín   predložených   žalobcom   ani   podľa názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by jeho pomery odôvodňovali priznanie hoci len čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov. Z predložených dokladov je zrejmé, že sa sťažovateľ   nenachádza   v takej   sociálnej   alebo   finančnej   tiesni,   ktorá   by   odôvodňovala priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, keďže zaplatením súdneho poplatku žalobca seba a ani svoju rodinu nevystaví ohrozeniu zo sociálnej núdze. Keďže sťažovateľ nežiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, musel byť výrok uznesenia krajského súdu o nepriznaní oslobodenia zrušený.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Stanovisko   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nespĺňa   jeden   z dvoch predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a to   majetkové   a osobné   pomery sťažovateľa, je nesprávne, pretože ustanovenie § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku prikazuje skúmať celkové   pomery   žiadateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu.   Rovnako neobstojí záver, podľa ktorého príjem sťažovateľa a jeho manželky tvorí dostatočný základ na to, aby bol sťažovateľ schopný uniesť súdny poplatok predstavujúci 66 €. Ide o nelogické konštatovanie, pretože sťažovateľ bol v danom prípade zo zákona oslobodený od súdneho poplatku, a to v zmysle § 4 ods. 2 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Všeobecné súdy tiež nebrali do úvahy, že sťažovateľ má aj dlh vo výške 4 190,10 €. V danej veci nie je rozhodujúce,   aký   súdny   poplatok   by   mal   sťažovateľ   zaplatiť   (keby   nepožíval   zákonné oslobodenie), ale výška peňažných prostriedkov potrebná na úhradu právneho zastúpenia advokátom. Táto môže byť až desaťnásobkom sumy súdneho poplatku. Spájanie otázky oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   so   sociálnou   situáciou   sťažovateľa   sa   javí   ako nadbytočné   a nelogické,   a to   z dôvodu,   že   sťažovateľ   je   v danom   prípade   od   súdnych poplatkov   oslobodený.   Uznesenia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní žiadosti sťažovateľa o pridelenie právneho zástupcu sú dôkazom zneužitia inštitúcie „voľnej úvahy“ v neprospech sťažovateľa, a to v porovnaní najmä s prípadmi sudcov požadujúcich odškodnenie   za   diskrimináciu   a súčasné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ako   aj v porovnaní s inými   prípadmi.   Všeobecné   súdy   mali   tiež   prihliadnuť na skutočnosť,   že sťažovateľ   sa   snažil   zohnať   advokáta   vlastnými   silami,   ako   to   vyplýva   z jeho   žiadosti z 1. augusta 2008 adresovanej Slovenskej advokátskej komore. Z tohto jeho konania jasne vyplýva,   že   bol   ochotný   finančne   sa   podieľať   platbami   za   poskytnuté   právne   služby minimálne na úrovni tarifnej odmeny. Keďže Slovenská advokátska komora na jeho žiadosť nereagovala (tak ako v predchádzajúcich troch prípadoch v iných právnych veciach), bol sťažovateľ okolnosťami prinútený požiadať krajský   súd   o pridelenie právneho zástupcu. V opačnom prípade by totiž jeho nečinnosť spôsobila zastavenie konania.

Sťažovateľ zastáva názor, že ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o advokácii v spojení s ďalšími právnymi normami je z hľadiska práva na prístup k súdu koncipované vo svojej vzájomnosti veľmi nevhodne. Ak už Slovenská republika ako členský štát dohovoru využila svoje   právo   obmedziť   prístup   k súdu   a podmienila   podávanie   žalôb   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   žalobcov   nedisponujúcich   právnickým   vzdelaním povinným zastúpením advokátom, potom sa z tohto pohľadu ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o advokácii javí ako nevhodné. Jeho „slabá stránka“ spočíva vo fakultatívnosti konania Slovenskej   advokátskej   komory   v prípade   žiadosti   o pridelenie   advokáta.   Takto formulované ustanovenie nenúti konať v prospech žiadateľa na naplnenie jeho práva na inú právnu ochranu, ktorý je z dôvodu zmeškania plynúcich lehôt mnohokrát vystavený hrozbe nenaplnenia   práva   na   prístup   k súdu.   Z tohto   dôvodu   by   bolo   vhodnejšie   zo   strany zákonodarcu koncipovať toto ustanovenie ako obligatórne konanie Slovenskej advokátskej komory   v prospech   žiadateľa.   Ako   vidno   z uvedených   skutočností,   sťažovateľ   napriek enormnej   snahe   vyhovieť   povinnosti   vyplývajúcej   z ustanovenia   §   250a   Občianskeho súdneho   poriadku   nebol   bez   vlastnej   viny   schopný   splniť   túto   zákonnú   podmienku   na začatie   konania, ktorým   sa   chcel   domôcť   svojho   práva.   Sťažovateľ   konštatuje,   že   jeho žiadosť   o pridelenie   advokáta   z 2.   septembra   2008   vyplynula   z neochoty   Slovenskej advokátskej komory prideliť mu advokáta a považoval to za poslednú možnosť, ako splniť zákonnú   podmienku   vyplývajúcu   z ustanovenia   §   250a   Občianskeho   súdneho   poriadku. Treba   tiež vziať do   úvahy skutočnosť,   že podľa   súčasnej   platnej legislatívy   sťažovateľ nespĺňa   podmienky   na   poskytnutie   právnej   pomoci   ani   prostredníctvom   Centra   právnej pomoci.   Postup   všeobecných   súdov   treba   preto   považovať   za   nenaplnenie   pozitívneho záväzku štátu v oblasti zabezpečenia spravodlivého súdneho konania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sžo 470/2009 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 zrušené a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €. Ďalej sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia, a to v súvislosti so žiadosťou, aby mu ústavný súd ustanovil pre toto konanie právneho zástupcu z radov advokátov. Napokon žiada aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 470/2009 zo 17. decembra 2009, a to až do vydania nálezu ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého pri správnom výklade ustanovenia § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľovi malo byť priznané právo na právneho zástupcu z radov advokátov, ktorého by mu bezplatne ustanovil všeobecný súd.

Vzhľadom   na   argumentáciu,   ktorú   v súvislosti   s už   uvedenou   základnou   tézou sťažovateľ uplatňuje, považuje ústavný súd za potrebné uviesť tieto skutočnosti:

Hoci sťažovateľ musí byť v konaní vedenom krajským súdom v rámci správneho súdnictva povinne zastúpený advokátom (keďže sám právnické vzdelanie nemá), nemôže túto podmienku splniť, lebo nezískal pre ten účel žiadneho advokáta. Slovenská advokátska komora   na   jeho   žiadosť   nereagovala   a všeobecné   súdy   mu   odmietli   právneho   zástupcu z radov   advokátov   ustanoviť.   Z tvrdení   sťažovateľa   a pripojených   listinných   dôkazov   si nemožno z pohľadu ústavného súdu utvoriť objektívny obraz o tom, čo bolo na príčine skutočnosti, že sťažovateľ neuzavrel zmluvu o právnych službách so žiadnym advokátom. Z jeho   žiadosti   adresovanej   Slovenskej   advokátskej   komore   navyše   vôbec   nevyplýva, u ktorých advokátov sa neúspešne pokúšal prevzatie zastupovania dosiahnuť. Zdá sa, že sa o to   pokúšal   iba   v   jednej   (bližšie   neoznačenej)   advokátskej   kancelárii.   Preto   tieto   jeho tvrdenia zostávajú iba v hypotetickej rovine. Navyše, predmetom konania nie je prípadné porušenie   práv   sťažovateľa   zo   strany   Slovenskej   advokátskej   komory,   pretože   podaná sťažnosť   smeruje   proti   najvyššiemu   súdu,   ktorý   sťažovateľovi   neustanovil   právneho zástupcu z radov advokátov.

Sťažovateľ podľa vlastného názoru spĺňal obe podmienky na priznanie oslobodenia od   súdnych   poplatkov   vyplývajúce   z ustanovenia   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (najmä všeobecnými súdmi spochybňovanú podmienku pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov), a tým aj na ustanovenie zástupcu z radov advokátov   postupom   podľa   §   30   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podmienku   pomerov odôvodňujúcich   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   spĺňa   sťažovateľ   podľa vlastného   presvedčenia   preto,   lebo   v danom   prípade   požíva   oslobodenie   od   súdnych poplatkov priamo zo zákona [§ 4 ods. 2 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch].

Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu treba považovať za dostatočné a presvedčivé.   V žiadnom   prípade   nevykazujú   znaky   arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti. Z pohľadu možného postupu podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku je   rozhodujúce,   či   účastník   konania   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   podľa   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podmienka   pomerov účastníka   konania   znamená,   že   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   možno   priznať   iba takému   žiadateľovi,   ktorého   pomery   to   odôvodňujú.   To   nijako   nesúvisí   s prípadmi zákonného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   podľa   §   4   ods.   2   zákona   o súdnych poplatkoch,   pretože   zákonné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vôbec   od   pomerov účastníka konania nezávisí. Inými slovami, aj keby bol účastník konania, ktorému svedčí zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov, sebaviac bohatý, nič by to nemenilo na jeho nároku na zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov. Ani podľa názoru ústavného súdu nemožno osobné, zárobkové a majetkové pomery sťažovateľa (vrátane obdobných pomerov jeho manželky) považovať za také, ktoré by oslobodenie od súdnych poplatkov umožňovali. Sťažovateľovi treba prisvedčiť v tom, že v danej súvislosti nie je podstatné, či vzhľadom na svoje pomery je, alebo nie je schopný zaplatiť súdny poplatok, ale to, či je schopný uniesť trovy   povinného   právneho   zastúpenia   advokátom.   Zistené   pomery   sťažovateľa   túto schopnosť preukazujú.

Za podstatné treba tiež považovať, že sám sťažovateľ uznáva svoju schopnosť hradiť trovy právneho zastúpenia advokátom (prinajmenej v rozsahu tarifnej odmeny). Aj táto skutočnosť dokazuje, že zákonné podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov nespĺňa.

„Ústavne   konformný   výklad   právnej   normy,   resp.   výklad   právnej   normy   vôbec nemôže   siahať   tak   ďaleko,   aby   sa   dostal   do   rozporu   so   znením,   resp.   so   zmyslom vykladaného   normatívneho   textu.   V takomto   prípade   by   totiž   už   nešlo   o výklad,   ale o faktickú novelizáciu právnej normy“ (II. ÚS 244/09).

Vzhľadom   na   to,   že   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku definujúce podmienky ustanovenia právneho zástupcu z radov advokátov neumožňujú taký výklad, aký považuje sťažovateľ za ústavne konformný, nie je možné ich výklad zo strany všeobecných súdov považovať za rozporný s ústavou.

S poukazom   na   dosiaľ   uvedené   treba   námietky   sťažovateľa   považovať   skôr   za námietky   nesúladu   niektorých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   s ústavou a dohovorom.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09).

V rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   nemôže posudzovať otázku súladu zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, lebo konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je osobitným konaním. Navyše subjekty   oprávnené   (aktívne   legitimované)   podať   návrh   na   začatie   konania   o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú uvedené v ustanovení čl. 130 ods. 1 ústavy, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010