znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 To 1/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   30.   marca 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 To 1/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 68/2006 zo 14. augusta 2008 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku bol oslobodený spod obžaloby obžalovaný T. B. (ďalej len „obžalovaný“), a to pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Trestné stíhanie voči obžalovanému sa viedlo preto, že 20. júla 2005 obchodná spoločnosť T., s. r. o. (ďalej len „dlžníčka“), ktorej generálnym riaditeľom bol obžalovaný, uzatvorila písomnú zmluvu o pôžičke so sťažovateľkou ako veriteľkou, podľa ktorej si od sťažovateľky požičala 1 300 000 Sk s termínom splatnosti 12. augusta 2005. Sťažovateľka poukázala na účet dlžníčky čiastku 1 000 000 Sk, pričom ďalšiu sumu už dlžníčka nepožadovala. Dlžníčka a obžalovaný   sa   zaviazali   v prípade   neuhradenia   dlžnej   čiastky   ručiť   celým   svojím majetkom. Sťažovateľka zistila, že obžalovaný v skutočnosti nie je vlastníkom bytov v B. a Č., hoci to tak deklaroval. Takýmto konaním spôsobil obžalovaný sťažovateľke škodu vo výške   1   000   000   Sk.   Ďalej   2.   septembra   2005   medzi   sťažovateľkou   ako   predávajúcou a dlžníčkou   ako   kupujúcou   sa   uzatvorila   kúpna   zmluva   o predaji   motorového   vozidla Hyundai SM Santa Fé za 654 500 Sk, pričom vozidlo si obžalovaný zapožičal už v júni 2005 s tým, že ho v budúcnosti odkúpi. Podľa zápisnice o vzájomnej dohode sa zaviazal do 12. septembra 2005 uhradiť kúpnu cenu, čo však neurobil. Pre prípad nezaplatenia dlhu sa zaviazal ručiť svojím bytom v B. Okresný súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný, nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal súd sťažovateľku ako poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Sťažovateľka,   ktorá   si   ako   poškodená   uplatnila   v adhéznom   konaní   nárok   na náhradu   škody,   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   v ktorom   namietala porušenie svojich práv na spravodlivé súdne konanie, keďže vôbec nebola upovedomená ako poškodená o termíne hlavného pojednávania, na ktorom bol rozsudok okresného súdu vyhlásený.   O rozsudku   sa   dozvedela   iba   z masovokomunikačných   prostriedkov.   Proti rozsudku podal odvolanie aj prokurátor.

Uznesením krajského súdu sp.   zn.   2 To   1/2009   na   verejnom zasadnutí   konanom 12. marca 2009 bolo odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté. Zamietnuté bolo aj odvolanie sťažovateľky, a to podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku. Oslobodzujúci   rozsudok   preto   nadobudol   právoplatnosť.   Do   termínu   podania   sťažnosti nebolo uznesenie krajského súdu sťažovateľke doručené.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   okresný   súd   pochybil,   keď   sťažovateľku neupovedomil   o hlavnom   pojednávaní   konanom   31.   decembra   2008   (sťažovateľka   má zrejme na mysli dátum 14. augusta 2008, keď bol rozsudok okresného súdu vyhlásený). Rovnako   neupovedomil   ani   jej   právneho   zástupcu.   Sťažovateľke   tým   nebolo   umožnené vykonávať procesné úkony poškodenej strany na hlavnom pojednávaní, najmä sa nemohla vyjadriť k vykonaným dôkazom, nemohla podať návrh na doplnenie dokazovania a nemohla využiť svoje právo na záverečnú reč. Postupom okresného súdu boli „prelomené“ najmä ustanovenia § 10 ods. 10, § 46 ods. 1 a § 247 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku. Krajský súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky ako poškodenej neprihliadol na uvedené porušenia zákona okresným súdom a „prelomil“ tak ustanovenie § 321 ods. 1 písm. a), d) a f) Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľky mal krajský súd rozsudok okresného súdu zrušiť a v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku mal vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažnosť teda smeruje proti postupu a rozhodovaniu krajského súdu, ktorý mal zákonným spôsobom vytvoriť podmienky pre nápravu spomenutých chýb okresného súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 To 1/2009 s tým, aby sťažovateľke bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 eur, ako aj náhrada trov konania v sume 304,87 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   68/2006,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Hlavné pojednávanie sa malo konať 5. júna 2008 o 11.00 h. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 463 a č. l. 464) vyplýva, že obžalovaný ani jeho obhajca sa nedostavili na pojednávanie, pričom doručenie predvolania obžalovanému nebolo vykázané. Preto bolo hlavné pojednávanie odročené na 14. august 2008 o 12.00 h s tým, že prítomný prokurátor zobral   termín   hlavného   pojednávania   na   vedomie   a neprítomný   obžalovaný   mal   byť predvolaný.

Z písomného ručne písaného referátu sudkyne zo 6. júna 2008 (č. l. 465) vyplýva, že kancelária okresného súdu dostala pokyn predvolať na hlavné pojednávanie 14. augusta 2008   o 12.00   h   obžalovaného   a jeho   obhajcu.   Z pripojených   návratiek   je   zrejmé,   že obžalovaný prevzal predvolanie 25. júna 2008 a splnomocnenec obhajcu 17. júna 2008. Zo zápisnice z hlavného pojednávania zo 14. augusta 2008 (č. l. 466) vyplýva, že boli osobne prítomní prokurátor, obžalovaný a jeho obhajca. Okresný súd preto rozhodol, že pojednávanie možno vykonať. Na záver hlavného pojednávania (č. l. 469) bol vyhlásený rozsudok, po ktorom prokurátor podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 68/2006-470 zo 14. augusta 2008 vyplýva, že ním bol obžalovaný podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu, pričom podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku bola sťažovateľka ako poškodená   odkázaná   s nárokom   na   náhradu   škody   na   konanie   vo   veciach občianskoprávnych. Podľa názoru okresného súdu uvedeného vo výroku rozsudku skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je trestným činom.

Z rukou   písaného   referátu   sudkyne   z 28.   septembra   2008   (č.   l.   479)   vyplýva,   že rozsudok   mal   byť   doručený   prokurátorovi,   obžalovanému,   jeho   obhajcovi   a   právnemu zástupcovi sťažovateľky ako poškodenej. Právny zástupca sťažovateľky prevzal rozsudok 10. októbra 2008 cestou splnomocnenkyne.

Podaním z 19. augusta 2008 doručeným okresnému súdu 20. augusta 2008 (č. l. 480) podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozsudku okresného súdu   odvolanie.   Sťažovateľka   sa   o oslobodzujúcom   rozsudku   okresného   súdu   dozvedela z masovokomunikačných   prostriedkov,   keďže   o termíne   hlavného   pojednávania   nebola vyrozumená, hoci sa tak malo stať. K meritu veci sa sťažovateľka nevie vyjadriť a odvolanie odôvodňuje   preto   tým,   že   postupom   okresného   súdu   jej   bolo   odňaté   oprávnenie   strany v trestnom   konaní,   najmä   právo   konať   na   súde.   Bolo   tým   prelomené   jej   právo   na spravodlivé súdne konanie. Navrhuje, aby krajský súd pre túto procesnú vadu rozsudok okresného   súdu   zrušil   v celosti   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Rovnaké   argumenty   sú obsiahnuté aj v ďalšom odvolaní sťažovateľky z 13. októbra 2008 doručenom okresnému súdu 16. októbra 2008 (č. l. 481).

Z   odôvodnenia odvolania   prokurátora   z 9.   októbra   2008   doručeného   okresnému súdu 10. októbra 2008 (č. l. 482 a č. l. 482 p. v.) vyplýva, že na odvolaní podanom na hlavnom   pojednávaní   14. augusta   2008   trvá   a žiada,   aby   krajský   súd   zrušil   rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru prokurátora niektoré skutkové závery, ale najmä niektoré právne závery okresného súdu treba považovať za neakceptovateľné. V skutočnosti totiž došlo k spáchaniu trestného činu.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu z 12. marca 2009 (č. l. 493 až č. l. 495) vyplýva, že bol osobne prítomný právny zástupca sťažovateľky ako poškodenej. V rámci   konečného   návrhu   uviedol,   že   sa   pripája   k odvolaniu   prokurátora,   a zároveň poukazuje na dôvody odvolania uvedené v písomnom podaní zo 16. októbra 2008. Navrhuje rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 To 1/2009-496 z 12. marca 2009 (č. l. 496 až č. l. 500)   vyplýva,   že   odvolanie   prokurátora   bolo   podľa   §   319   Trestného   poriadku zamietnuté. Zamietnuté bolo aj odvolanie sťažovateľky ako poškodenej podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa názoru krajského súdu spáchaný skutok nie je pre nedostatok úmyslu   trestným   činom.   Odvolanie   sťažovateľky   ako   poškodenej   bolo   zamietnuté   ako odvolanie   podané   neoprávnenou   osobou,   a to   s poukazom   na   oslobodzujúci   rozsudok v súvislosti s § 288 ods. 3 Trestného poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľky, podľa   ktorého postupom   okresného súdu jej bol znemožnený výkon procesných oprávnení poškodenej strany v trestnom konaní, keďže   o poslednom   hlavnom   pojednávaní   konanom   14.   augusta   2008   sa   dozvedela   iba dodatočne   z masovokomunikačných   prostriedkov,   pretože   ani   ju,   ale   ani   jej   právneho zástupcu okresný súd o termíne tohto hlavného pojednávania neupovedomil. Toto porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nenapravil ani krajský súd v odvolacom konaní.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepochybne vyplýva, že sťažovateľka, ale ani jej právny zástupca neboli o termíne hlavného pojednávania konaného 14. augusta 2008 upovedomení, a preto sa ani nezúčastnili tohto hlavného pojednávania. Nemohli ani využiť práva, ktoré poškodenému ako strane trestného konania v danom štádiu prislúchali.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že poškodený je v trestnom konaní osobou, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody (§ 46 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku). Procesné aktivity poškodeného majú byť zamerané tak, aby sa vytvoril podklad pre odškodnenie poškodeného. Poškodený sa môže síce odvolať proti rozsudku, avšak je oprávnenou osobou na podanie odvolania iba pre nesprávnosť výroku o náhrade   škody   [§   307   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku].   Poškodený   teda   nie   je oprávnený odvolať sa proti výrokom rozsudku týkajúcim sa viny a trestu. Všeobecný súd môže   v trestnom   konaní   poškodenému   uplatňovaný   nárok   priznať   alebo   odkázať poškodeného   na   konanie vo   veciach   občianskoprávnych.   Nemôže   teda   uplatnený nárok zamietnuť.

Z hľadiska   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   poškodeného   ako   stranu v trestnom konaní je podstatné, aby výsledok konania bol určujúci pre občianske právo poškodeného na náhradu škody (Moreira Azevedo proti Portugalsku z 23. októbra 1990, Perez proti Francúzsku z 12. februára 2004, Pfleger proti Českej republike z 27. júna 2004).

V danom   prípade   sťažovateľkin   nárok na náhradu   škody   (1   000   000 Sk pôžičky a 654 500   Sk   kúpnej   ceny   motorového   vozidla)   splýva   s vymáhaním   jej   zmluvných nárokov. Sťažovateľka má totiž primárne nárok na vrátenie požičaných peňazí v zmysle podmienok stanovených zmluvou o pôžičke, ako aj nárok na zaplatenie kúpnej ceny za odpredaj motorového vozidla v zmysle kúpnej zmluvy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nemožno   dospieť   k záveru,   že   by   výsledok trestného   konania   voči   obžalovanému   bol   určujúci   pre   občianske   práva   uplatňované sťažovateľkou   v rámci   trestného   konania   (adhézneho   konania).   Napokon   ani   výsledok trestného   konania,   ktorým   bolo   oslobodenie   obžalovaného   spod   obžaloby   z dôvodu,   že skutok   spáchaný   obžalovaným   nebol   trestným   činom,   nemá   zásadný   vplyv   na občianskoprávne uplatňovanie nárokov sťažovateľky. Tieto nároky i naďalej (nezávisle na výsledku trestného konania) možno uplatňovať   v občianskom súdnom konaní, a to buď z titulu   zmluvného plnenia   alebo z titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia   (v   prípade, keby sa zmluva o pôžičke, resp. kúpna zmluva ukázali ako neplatné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009