znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/08-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 8 Co 96/2007 a Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 9 C 80/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2008   doručená   sťažnosť   J.   V.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 96/2007 a Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 80/1997. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. marca 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C   80/1997-356 z 12. februára 2007 bola vyslovená   neplatnosť kúpnej zmluvy z 22. októbra 1996, ktorú uzavreli Mesto P. (v súdnom konaní a ďalej len „žalovaný 1“) a V., a. s. (v súdnom konaní a ďalej len „žalovaný 2“),   ako predávajúci so sťažovateľom ako kupujúcim (v súdnom konaní žalovaný 3), a to v časti, ktorá sa týka vlastníctva k stavbe súp. č. 4786 ležiacej v katastrálnom   území   P.   Na   základe   odvolania   žalovaného   1   a sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 96/2007-400 zo 7. januára 2008 bol rozsudok okresného súdu vo výroku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy potvrdený, ale iba v tej časti, ktorá sa týkala kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1 a sťažovateľom a iba vo vzťahu voči niektorým žalobcom. V prevyšujúcej časti bol rozsudok zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľa   všeobecné   súdy   vychádzali   z nedostatočne   zisteného skutkového   stavu,   lebo   neakceptovali   jeho   námietku   o nedostatku   aktívnej   legitimácie žalobcov.   Časť   žalobcov,   ktorá   uzavrela   zmluvy   so   žalovaným   2,   sa   nestala   osobným užívateľom garáží, resp. parkovacích miest a ďalšia časť nemala vôbec žiadne rozhodnutie žalovaného   1,   resp.   zmluvu   s ním.   Išlo   iba   o pridelenie   parkovacích   miest   v miestnosti neslúžiacej bývaniu, a to na základe rozhodnutia odboru bývalého mestského národného výboru. Práve preto žalobcom po 31. decembri 1991 nemohlo vzniknúť právo nájmu k týmto parkovacím   miestam,   resp.   garážam.   Zároveň   to   znamená,   že   žalobcom   nevzniklo predkupné právo na parkovacie miesta, a preto ani nemali naliehavý právny záujem na požadovanom   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   v zmysle   §   80   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 96/2007 a okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   80/1997   s tým,   aby   bol   rozsudok   krajského   súdu zo 7. januára 2008 a rozsudok okresného súdu z 12. februára 2007 zrušený. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 96/2007-400 zo 7. januára 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 80/1997-356 z 12. februára 2007 vo výroku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy vo vzťahu medzi žalobcami 1 až 11, 13, 20 a 21 a žalovaným 1 a sťažovateľom. V prevyšujúcej časti bol rozsudok zmenený tak, že sa žaloba   zamietla.   Žalobcovia   sa   domáhali   určenia   neplatnosti   kúpnopredajnej   zmluvy z 22. októbra   1996   uzavretej   žalovanými   1   a 2   ako   predávajúcimi   a sťažovateľom   ako kupujúcim,   ktorá   sa   týkala   prevodu   vlastníctva   k budove   súp.   č.   4786   ležiacej v katastrálnom   území   P.   Žalobcovia   o sebe   tvrdili,   že   sú   nájomcami   garáží   v budove, pričom garáže užívali na základe rozhodnutia bývalého Mestského národného výboru P. Dovolávali   sa   ustanovenia   §   16   ods.   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ako nájomcovia garáže mali právo na prednostný prevod garáží do ich vlastníctva,   čo   však   žalovaní   1   a 2   a sťažovateľ   uzavretím   spornej   kúpnej   zmluvy nerešpektovali.   Žalobcovia   vyzvali   žalovaného   1   na   odkúpenie   garáží,   ale   tento   im nevyhovel s poukazom na to,   že bol iba menšinovým spoluvlastníkom a že budova bola v roku 1992 reálne rozdelená. Žalobcovia na základe uvedených skutočností považovali kúpnu   zmluvu   za   neplatnú   v časti   týkajúcej   sa   predaja   budovy,   v ktorej   sa   garáže nachádzali.   Okresný   súd   žalobe   vyhovel.   Podľa   názoru   krajského   súdu   sporná   kúpna zmluva v časti, ktorou žalovaný 1 previedol svoje spoluvlastnícke podiely na sťažovateľa, je neplatná z pohľadu žalobcov 1 až 11, 13, 20 a 21. Títo žalobcovia sa od 1. januára 1992 stali   nájomcami   garáží,   keď   predtým   boli   ich   osobnými   užívateľmi,   pričom   uplatnili u žalovaného 1 právo na odkúpenie garáží. Preto treba časť zmluvy týkajúcu sa prevodu spoluvlastníckych   podielov   žalovaného   1   na   sťažovateľa   vo   vzťahu   k týmto   žalobcom považovať za neplatnú, čo bolo dôvodom potvrdenia rozsudku okresného súdu v tejto časti. Odlišná je situácia pokiaľ ide o oddeliteľnú časť zmluvy, ktorou žalovaný 2 previedol svoje spoluvlastnícke podiely na sťažovateľa. Medzi žiadnym zo žalobcov a žalovaným 2 nikdy nevzniklo   právo   osobného   užívania   ku   garážam,   a teda   ani   následné   právo   nájmu   od 1. januára 1992. Preto títo žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti uvedenej časti spornej zmluvy, čo bolo dôvodom zmeny tejto časti rozsudku a zamietnutia   žaloby   v tomto   rozsahu.   Z prezentačnej   pečiatky   JUDr.   I.   J.   vyplýva,   že rozsudok mu bol doručený 28. januára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 9 C 80/1997, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z už   citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   podľa   ústavy a dohovoru   mal   krajský   súd   ako   súd   odvolací.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 96/2007. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s niektorými rozhodujúcimi skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a práve jeho odlišný názor na tieto otázky má zakladať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Na týchto záveroch nemôže nič   meniť   okolnosť,   že   sťažovateľ   s nimi   nesúhlasí.   Bolo   úlohou   všeobecných   súdov vyhodnotiť skutkový stav a prijať právne závery v medziach príslušných zákonov. Pokiaľ tieto   závery   nemožno   označiť   za   arbitrárne,   resp.   za   zjavne   neodôvodnené,   potom neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd do nich zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008