znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 204/2003 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vo veci sp. zn. 11 CoE 83/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2006   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na podnikanie   podľa   čl. 35 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   Er   204/2003 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 83/2004.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že: „...   podal   11.   10.   2003   návrh   na   vykonanie exekúcie.   Po   podaní   návrhu   súd   nevyzýval   sťažovateľa   na   poskytnutie   súčinnosti.   Súd rozhodol dňa 9. 12. 2003 a to uznesením, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie dňa 07. 01. 2004. Sťažovateľ podal pre nečinnosť zo strany súdu, v zmysle ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z., dňa 02. 12. 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní. Krajský súd v Trnave vybavil sťažnosť podanú proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to oznámením, že vec mu bola predložená dňa 5. 8. 2005, a že v predmetnej veci ešte nerozhodol.

Súd   po   podaní   odvolania   postúpil   uvedenú   právnu   vec   Krajskému   súdu   na rozhodnutie vo veci až dňa 05. 08. 2005 z uvedeného vyplýva, že súd vo veci nekonal cca. 19 mesiacov. Krajský súd po doručení spisu vo veci nekoná.“

Podľa sťažovateľa v konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 9 Er 204/2003 i na   krajskom   súde   v konaní   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 11 CoE 83/2004 dochádza k porušeniu sťažovateľovho práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku nečinnosti krajského súdu podal sťažovateľ 2. decembra 2005 podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť na postup sudcu krajského súdu v exekučnej veci. Z odpovede krajského súdu z 9. decembra 2005 sa sťažovateľ dozvedel, že spis sa na krajskom súde nachádza od 5. augusta 2005, vec napadla do oddelenia 11 Co a senát v predmetnej veci zatiaľ   nerozhodol   (zo   zberného   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoE   83/2004   i spisu okresného súdu sp. zn. 9 Er 204/2003 bolo zistené, že krajský súd poskytol sťažovateľovi nesprávnu   informáciu,   pretože   spis   bol   krajskému   súdu   predložený   okresným   súdom

20. augusta 2004 a následne listom z 29. októbra 2004 bol krajským súdom vrátený bez rozhodnutia o odvolaní okresnému súdu 14. decembra 2004, pozn. ústavného súdu).

Vychádzajúc z informácií poskytnutých krajským súdom poukazuje sťažovateľ na namietané   porušenia   označených   práv   a navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní a prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal vo veci samej tento nález:„Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave porušil základné právo spoločnosti P. s. r. o., na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1, súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48/ ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Trnave aby vo veci odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 9 Er 204/2003 konal. Ústavný   súd Slovenskej   republiky zároveň   sťažovateľovi   priznáva   15.000,-Sk   ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov na účet právneho zástupcu sťažovateľa a trovy právneho zastúpenia 5 794,-Sk,   spočívajúce   v   zmysle   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 2 733,- Sk a dvoch režijných paušáloch po   164,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   zaplatiť   v   rovnakej   lehote   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   sťažovateľa obsahovala viaceré   nedostatky,   vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa listom Rvp 163/06-9 z 2. marca 2006 na ich odstránenie. Právny zástupca sťažovateľa sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 14. marca 2006, v ktorom okrem iného uviedol: „Zo strany Krajského súdu v Trnave došlo   viacero   rozporuplných   vyjadrení   (vybavenie   sťažnosti,   telefonické   poskytnutie informácií) v dôsledku čoho nemá sťažovateľ presné informácie o stave konania (spisová značka, dátum postúpenia veci na rozhodnutie o odvolaní).“

V súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp.   zn.   9   Er   204/2003   a   spis   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoE   83/2004,   z ktorých   zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 31. októbra 2003 bola okresnému súdu doručená žiadosť oprávneného (v konaní pred   ústavným   súdom   sťažovateľ)   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ktorú okresný   súd   uvedeného   dňa   prijal   na   konanie   pod   sp.   zn.   9   Er   204/2003.   Vec   bola 5. novembra   2003   predložená   vyššej   súdnej   úradníčke   na   vykonanie   úkonov   podľa poverenia. Uznesením č. k. 9 Er 204/2003-12, Ex 824/2003 z 9. decembra 2003 okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Sťažovateľ podal odvolanie proti   tomuto   uzneseniu   14.   januára   2004.   Okresný   súd   zaslal   odvolanie   povinnej   na vyjadrenie 1. marca 2004. Povinná zaslala okresnému súdu podanie, ktoré označila ako „odvolanie“. Okresný súd vypracoval 11. augusta 2004 predkladaciu správu a 20. augusta 2004 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Spis bol listom krajského súdu   z 29.   októbra   2004   vrátený   okresnému   súdu   (doručený   14.   decembra   2004)   bez vydania   rozhodnutia   o odvolaní.   Z uvedeného   vyplýva,   že   spis   sa   na   krajskom   súde nachádzal od 20. augusta do 14. decembra 2004, t. j. necelé 4 mesiace, vo zvyšnom čase konal   vo   veci   výlučne   okresný   súd.   Okresný   súd   v období   od   14.   decembra   2004   do 7. decembra 2005 neurobil vo veci žiadny úkon. Vyšší súdny úradník listom zo 7. decembra 2005   vyzval   právneho   zástupcu   oprávneného   na   predloženie   splnomocnenia   na zastupovanie   v konaní,   čím   plnil   pokyn   z listu   krajského   súdu.   Po   oznámení   právneho zástupcu z 19. decembra 2005, že vypovedal splnomocnenie oprávnenému 26. septembra 2003, už okresný súd do predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nevykonal žiadny úkon.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) krajským súdom a okresným súdom

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03, IV. ÚS 290/04).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňoval tým, že „obsahom práva na súdnu ochranu je aj povinnosť súdu konať a rozhodnúť vo veci, a naopak jeho súčasťou nie je právo   na   pozitívne   rozhodnutie.   Súd   v prípade,   ak vo   veci   bez   existujúcej   procesnej prekážky   nekoná,   porušuje   sťažovateľovo   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a súčasne   aj   právo   na   súdnu   ochranu“.   Podľa   sťažovateľa „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej precizuje a rozvíja právo na súdnu ochranu a tvorí jeden z jeho viacerých ústavných princípov“.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   v   konaní   pred   ústavným   súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na základe toho, že okresný súd a krajský súd konali v napadnutých konaniach so zbytočnými prieťahmi. Skutkovým stavom,   v ktorom   vidí   sťažovateľ   porušenie   uvedeného   základného   práva,   je   teda neprimeraná   dĺžka   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn.   9   Er   204/2003,   ale predovšetkým konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 11 CoE 83/2004.

V systematike   ústavy   aj   dohovoru   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   [teda   len   jedného z aspektov „spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl. 46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Podľa   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo postupom okresného súdu okrem iného aj v dôsledku toho, že nebola   dodržaná   lehota   ustanovená   v § 44   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom však nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, a k tomu ústavný súd už zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že   pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   (obdobne   aj pojem v „primeranej   lehote“   obsiahnutý   v čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených   lehotách (I. ÚS 86/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu a krajského súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu tomu tak nie je.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisov je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľa konať, konanie nezastavil a ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni vo veci sťažovateľa meritórne rozhodnúť, a sťažovateľ nepreukázal, že by jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením uvedených práv. Podobne ani krajský súd neodmietol v právnej veci sťažovateľa konať, vrátil mu iba spis ako predčasne predložený na rozhodnutie o odvolaní, pričom po odstránení   zistených   nedostatkov   a opätovnom   predložení   spisu   rozhodne   o podanom odvolaní.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ namietané porušenie označeného základného práva odôvodnil poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v označených   konaniach   považoval   za   zjavne neopodstatnenú   a odmietol   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   už   pri   jej predbežnom prerokovaní.

K namietanému porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) krajským súdom a okresným súdom

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo... a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 83/2004 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 204/2003.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru vyplýva z toho, že porušenie tohto základného práva sťažovateľ namieta v konaní pred všeobecným súdom, ktorý v čase podania sťažnosti vo veci vôbec nekoná.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádza na krajskom súde v konaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 Er 204/2003. V doplnení sťažnosti z 10. marca 2006 uviedol, že „vec je na Krajskom súde prejednávaná pod sp. zn. 11CoE 83/2004“ a žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu vo veci odvolania proti uzneseniu okresného súdu konať. Ako vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 Er 204/2003, ako aj zberného spisu krajského súdu sp. zn. 11 CoE 83/2004, k prieťahom v konaní na krajskom súde nedochádza a ani nemohlo dôjsť, pretože spis sa na tomto súde nachádzal iba v období od 20. augusta do 14. decembra   2004,   kedy   bol   okresnému   súdu   vrátený   ako   predčasne   predložený. Sťažovateľ sa domnieval, že spis sa nachádza na krajskom súde, a preto 2. decembra 2005 podal   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť   podľa   §   62   zákona   o súdoch.   Na   uvedenú sťažnosť odpovedal predseda krajského súdu listom z 9. decembra 2005 spoločne na viaceré sťažnosti   sťažovateľa,   pričom   v prípade   konania   sp.   zn.   9 Er 204/2003   mu   poskytol nesprávnu   informáciu.   Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   sám   uviedol,   že „zo strany Krajského   súdu   v Trnave   došlo   viacero   rozporuplných   vyjadrení   (vybavenie   sťažnosti, telefonické   poskytnutie   informácii)   v dôsledku   čoho   nemá   sťažovateľ   presné   informácie o stave   konania   (spisová   značka,   dátum   postúpenia   veci   na   rozhodnutie   o odvolaní)“. Napriek týmto skutočnostiam sťažovateľ poskytnuté údaje nepreveroval a nenahliadol do spisu.   Podanou   sťažnosťou   sa   na   ústavnom   súde   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho práva voči súdu, ktorého postupom k nemu nemohlo dôjsť.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu považoval za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 204/2003.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 Er 204/2003 zistil skutočnosti, ktoré sú uvedené v I. časti tohto rozhodnutia a z ktorých vyplýva, že konanie na okresnom súde je poznačené   prieťahmi.   Ústavný   súd   však   pripomína, že   na   rozdiel   od   neopodstatneného uplatnenia prostriedku nápravy voči postupu krajského súdu, sťažovateľ nevyčerpal právny prostriedok   nápravy   vo   vzťahu   k okresnému   súdu,   keď   za   celé   obdobie   konania   pred okresným súdom nepodal voči jeho postupu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), resp. po 1. apríli 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona o súdoch,   ktoré   ústavný   súd   v zmysle   svojej   rozhodovacej   činnosti   považuje   za   účinný prostriedok nápravy.

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

K namietanému porušeniu základného práva na podnikanie (čl. 35 ods. 1 ústavy) okresným súdom a krajským súdom

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Predmetom sťažnosti je tiež namietané porušenie základného práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy „bezdôvodne pomalým konaním zo strany súdu“, v dôsledku   čoho   sa   nachádza „v   stave   právnej   neistoty,   ktorá   …obmedzuje   v rozvoji podnikateľskej činnosti, s ktorým je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a udržania si materiálnej a osobnej zložky podnikania, a teda de facto podľa neho je existujúci právny stav v rozpore s ústavným právom podnikať“.

Ochranu   základnému   právu   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   pred   jeho   ohrozením a porušením poskytujú v súlade so svojou všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy. Ústavný súd z argumentov uvedených v sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, z ktorej by vyplývalo, že okresný súd postupom v konaní sp. zn. 9 Er 204/03, resp. krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 83/2004 zasiahol do práva sťažovateľky podnikať v rozsahu zaručenom v čl. 35 ods. 1 ústavy a túto súvislosť nezakladá ani skutočnosť,   že rozhodoval o sťažovateľkinom návrhu v procese   núteného vymáhania   pohľadávky,   ktorá   vznikla   pri   jej   podnikateľskej   činnosti.   Vychádzajúc z ústavného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu upraveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 35 ods. 1 ústavy pre nedostatok právomoci.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti, jej príloh a súvisiacich spisov ústavný súd zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom (resp. nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 204/03 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 83/2004 a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v   ustanoveniach   zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú tak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná   zodpovednosťou   podnikateľa   a   v   širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).

Za nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   9   Er   204/03   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 CoE 83/2004 považuje ústavný súd aj skutočnosť, že týmto postupom nebola priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľa   podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť. Je pravdou, že súčasťou úspechu alebo prosperity podnikateľa je aj, ako uvádza sťažovateľ, nadobudnutie   a udržanie   si   osobnej   a materiálnej   zložky   podnikania.   Vymožiteľnosť pohľadávky, resp. právo na ochranu práv sťažovateľa v procese vymáhania pohľadávky vzniknutej pri podnikateľskej činnosti však nespadá pod ochranu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006