znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 180/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. V., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 T 340/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 T 486/00), a takto

r o z h o d o l   :

Sťažnosť Ing. J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2005 doručená sťažnosť Ing. J. V., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 486/00 a neskôr vedeného   pod   sp. zn. 2   T   340/01.   Sťažovateľ   si   v rámci   trestného   konania   v adhéznom konaní uplatnil náhradu škody v sume 220 000 Sk. Dňa 5. júna 2002 okresný súd vo veci meritórne   rozhodol   a sťažovateľovi   priznal   náhradu   škody,   avšak   rozsudok   súdu   bol odvolacím súdom zrušený. Rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia doručené. V roku 2003 sa uskutočnili dve pojednávania, na ktoré sa obžalovaný nedostavil. Podľa sťažovateľa trvá   konanie neprimerane dlho, a preto podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu 30. júna 2005, ktorý opodstatnenosť namietanej dĺžky trestného konania uznal, nezistil však subjektívne dôvody (zavinenia) tejto dĺžky konania zo strany okresného súdu. Taktiež oznámil sťažovateľovi, že vo veci je nariadené pojednávanie na   31.   august   2008   (správne   31. august 2005);   sťažovateľ   žiadne   predvolanie   na pojednávanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nedostal.

Sťažovateľ vychádzajúc z dĺžky trestného konania (sedem rokov), resp. konania na súde (štyri roky), navrhuje, aby ústavný súd (bez ústneho pojednávania) takto rozhodol:

„Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 486/00 a 2 T 340/01 porušil základné právo Ing. J. V., na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené   mu   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   prejednanie   jeho   veci v primeranej   lehote   zaručené   mu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice I. prikazuje konať vo veci sp. zn. 2 T 340/01 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

Ing. J. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk, ktoré je mu povinný Okresný súd Košice I. vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Košice   I.   je   povinný   vyplatiť   Ing.   J.   V.   5.302,-   Sk   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky sťažovateľa.“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namieta   v sťažnosti   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v adhéznom konaní t. č. vedenom pod sp. zn. 2 T 340/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 T 486/00).

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   ktorejkoľvek z podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd posudzoval danú vec so zreteľom na účel, podstatu a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa   rozhodnutia orgánu   verejne moci. Kľúčovým pojmom a atribútom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania v „jeho veci“. V nadväznosti na to ústavný súd vyslovuje názor, že uplatnenie tohto základného práva má väzbu iba na takú vec účastníka v konaní pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejedaní veci účastníka konania.

V konaní pred okresným súdom, v ktorom sa rozhoduje o občianskoprávnom nároku sťažovateľa   v procesnom   postavení   poškodeného,   v ktorom   podľa   neho   dochádza k porušovaniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   nemožno považovať za vec samu konanie o ním uplatnenom nároku, ale je ním trestné stíhanie iných osôb (obžalovaných). Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“).   Podľa   § 1   prvej   vety   Trestného   poriadku   je účelom   tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne   vyjadrený,   a preto   je vecou   samou   v trestnom   konaní zistenie   trestných   činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon   neustanovuje   niečo   iné,   postupujú   orgány   činné   v trestnom   konaní   z úradnej povinnosti;   musia   trestné   veci   prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prerokovanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodených, keďže tento má súkromnoprávnu povahu. Ako už bolo uvedené, možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody poškodenými v trestnom konaní nemôže byť vecou samou v takom zmysle, ako to je ponímané v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Tieto závery majú oporu aj v doterajšej judikatúre ústavného súdu (IV. ÚS 4/02), podľa ktorej „účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo na to, aby ich vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok a ak to nebráni účelu trestného konania môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného   konania   (§   1   Trestného   poriadku),   vyjadrujú   viaceré   ustanovenia   Trestného poriadku (§ 44 ods. 4, podľa ktorého výkonom práv poškodených nesmie byť ohrozený rýchly   priebeh   trestného   stíhania; §   229   ods.   1,   podľa   ktorého   ak niet   podľa   výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na   konanie   o občianskoprávnych   veciach,   prípadne   na   konanie   pred   iným   príslušným orgánom).

V dôsledku   zákonnej   možnosti   odkázať   poškodeného   na   konanie   vo   veciach občianskoprávnych nemožno uvažovať o priznaní základného práva na prerokovanie jeho nároku   na   náhradu   škody   bez   zbytočných   prieťahov   v adhéznom   konaní   v takom rozsahu, ako   prináleží   účastníkovi   konania   v občianskoprávnom   konaní,   a   to   najmä v prípade, že by jeho realizácia presiahla potreby trestného konania.

Ústavný súd v súvislosti s možnosťami poškodeného domáhať sa v trestnom konaní svojho práva spôsobom uvedeným v čl. 48 ods. 2 ústavy pripustil v niektorých smeroch možnosť obmedzenia jednotlivých subjektov práv trestného konania vrátane poškodeného, a to so zreteľom na účel Trestného poriadku (§ 1) a základné zásady trestného konania (§ 2) v rámci   vyvažovania   stretávajúcich   sa   záujmov   a tiež   s prihliadnutím   na   rozdelenie procesných   funkcií   na   hlavné   (obžaloba,   obhajoba   a rozhodovanie   veci)   a vedľajšie (náhrada   škody   a zhabanie   veci),   čo   sa   prejavuje napríklad   v prípade,   že   je   poškodený odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach (§ 229 Trestného poriadku). Obmedzenie základného práva poškodeného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však neznamená zásah do jeho podstaty, pretože poškodený môže toto ústavné právo realizovať   v konaní   pred   súdom   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (III. ÚS 8/00).

Podľa názoru ústavného súdu žalobu o náhradu škody treba kvalifikovať ako účinný právny prostriedok ochrany práv a slobôd poškodených s tým, že takáto žaloba vymedzuje v občianskom   sporovom   konaní   nárok   poškodených   na   náhradu   škody   už   ako   ich   vec, vo vzťahu   ku   ktorej   majú   (na   rozdiel,   keď   by   ako   poškodení   uplatnili   právo na náhradu škody v adhéznom konaní) zaručené základného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že namietaný postup okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 2 T 340/01 (pôvodne pod sp. zn. 4 T486/00), nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne garantovaným základným právom na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pod vecou sťažovateľa totiž   treba   v okolnostiach   prípadu   rozumieť   nárok   na   náhradu   škody,   rozhodovanie o ktorom   neprináleží k účelu trestného konania, a navyše takýto   nárok môže   sťažovateľ uplatňovať za predpokladu splnenia zákonných podmienok aj v občianskom spore.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú a z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2005