znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 18/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa o prijatej sťažnosti M. Š., S., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tost   20/2012 zo 6. júna 2012 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M. Š. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,44 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   G.,   T.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 18/2013-10   z 24.   januára   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   Š.,   S.,   t.   č.   vo väzbe   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (spolu s ďalšími obvinenými) je uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite, odboru západ, oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2008   z   15.   novembra   2011   trestne   stíhaný   za   obzvlášť   závažný   zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné.

Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“),   sp.   zn.   Tp   89/2011 z 18. novembra   2011   z   dôvodu   uvedeného   v   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   podal   15.   mája   2012   pod   č. k. VII/2 Gv 198/11-136 návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa a ďalších obvinených, ktorému však špecializovaný súd uznesením sp. zn. Tp 42/2012 z 24. mája 2012 nevyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalších obvinených) nepredĺžil.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   podali   sťažnosť   prokurátor špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj   jeden   z   obvinených.   O   týchto   sťažnostiach   najvyšší   súd rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   20/2012   zo   6.   júna   2012   tak,   že   uznesenie špecializovaného   súdu   zrušil   a   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   a   ďalších   obvinených predĺžil do 15. októbra 2012. Sťažnosť obvineného M. A. zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „nemožno postup Najvyššieho súdu SR pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania... väzby akceptovať, pretože procesným stranám nebol poskytnutý rovnaký   priestor   na   uplatnenie   ich   práv,   nebola   dodržaná   zásada   kontradiktórnosti konania, sťažovateľovi nebolo umožnené predložiť argumenty, ktoré by oslabovali tvrdenia prokurátora... špeciálnej prokuratúry o potrebe predĺženia lehoty trvania väzby.

Sťažovateľovi bol doručený návrh prokurátora... špeciálnej prokuratúry zo dňa 15. 5. 2012, na základe ktorého uznesením Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica č. k. Tp 42/2012 zo dňa 24. 5. 2012 nedošlo k predĺženiu väzby sťažovateľa... Sťažovateľ sa až z uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tost 20/2012 zo dňa 6. 6. 2012 dozvedel, že prokurátor... špeciálnej prokuratúry v sťažnosti uviedol, aj aké konkrétne úkony plánuje vyšetrovateľ vykonať, pri niektorých aj s presným časovým určením..., čo znamená   predovšetkým   to,   že   sťažovateľ   sa   s   novou   argumentáciou   prokurátora   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   nemal   možnosť   oboznámiť   a   nemal   možnosť   predložiť argumenty a stanoviská k tvrdeniam druhej strany...

Sťažovateľ   tiež   vyslovuje   názor,   že   Najvyšší   súd   SR   nemohol   na   takúto   novú argumentáciu   prokurátora...   špeciálnej   prokuratúry   uvedenú   až   v   sťažnosti   proti rozhodnutiu   o   jeho   návrhu   prihliadať,   pretože   takýto   postup   je   nerešpektovaním ustanovenia § 76 ods. 2 Tr. por. v požiadavke dodržania lehoty 20 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby na podanie návrhu na jej predĺženie.

Argumentácia   prokurátora   v   sťažnosti   je   vlastne   už   novým   návrhom,   nemožno akceptovať názor Najvyššieho súdu SR, i keď priamo nevyslovený ale vyplývajúci z povahy veci, že lehota je zachovaná s poukazom na podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby zo dňa 15. 5. 2012.

Podstatnou totiž nie je forma, ale obsah takéhoto úkonu, inak by stačilo podať aj neodôvodnený   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a   odôvodniť   ho   až   v   konaní o sťažnosti, čo je výklad neprípustný.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Tost 20/2012 zo dňa 6. 6. 2012 porušil   ústavné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a čl.   5 ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tost 20/2012 zo dňa 6. 6. 2012 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

Zároveň sťažovateľ požaduje náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 323,44 €.

2.1 Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril za najvyšší súd predseda trestnoprávneho kolégia listom č. k. KP 3/2013-10 z 11. marca 2013 v spojení s vyjadrením predsedu senátu zo 4. marca 2013, v ktorom bolo okrem iného uvedené:«... rozhodnutie najvyššieho súdu... je vecne správne a v súlade so zákonom...... nie je potrebné, aby konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... vyhovovalo všetkým požiadavkám spravodlivého súdneho procesu zakotveným v článku 6 Dohovoru. V predmetnom prípade bola kontradiktórnosť konania zachovaná, keďže rozhodovania o návrhu prokurátora na súde prvého stupňa sa zúčastnili obvinení osobne, ako aj prokurátor. V konaní pred sťažnostným súdom sa rozhodovalo bez prítomnosti tak obvinených ako aj prokurátora. Skutočnosť, že sťažnosť prokurátora nebola doručená   aj   ostatným   obvineným   nie   je   porušením   zásady   kontradiktórnosti   a rovnosti „zbraní“, nakoľko táto neobsahovala žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom rozhodovania na súde prvého stupňa. Treba tiež zdôrazniť, že v súvislosti s rozhodovaním o väzbe je potrebné mať na zreteli aj prednostné a urýchlené vybavovanie väzobných vecí, tak ako je uvedené v § 2 ods. 6 druhá veta Tr. por. Prokurátor vo svojej sťažnosti neuvádzal žiadne nové skutočnosti, ale len konkretizoval úkony, ktoré mal v pláne v najbližšej dobe vykonať   v rámci   vyšetrovania.   Naviac   obvinený   má   v zmysle   §   79   ods.   3   Tr.   por. garantovanú možnosť žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, resp. každých 30 dní od momentu, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti. Tým sa mu v podstate zaručuje takmer nepretržitá kontrola zákonnosti jeho väzobného stíhania. Mám za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru ako ani čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to namieta obvinený vo svojej sťažnosti. Túto považujem za vecne neopodstatnenú a napriek je prijatiu na ďalšie konanie ju navrhujem podľa čl. 25 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, odmietnuť.»

Najvyšší súd zároveň oznámil, že „netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom“.

2.2 Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, reagoval oznámením z 22. marca 2013 tak, že k vyjadreniu najvyššieho súdu nechce zaujať žiadne stanovisko, pretože by „opakoval... dôvody uvedené v samotnej ústavnej sťažnosti“. Oznámil však, že súhlasí „s tým, aby Ústavný súd... upustil od   ústneho   pojednávania   o prijatom   návrhu,   pretože...   dospel   k názoru,   že   od   ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.

3.   Pretože   najvyšší   súd   a   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámili,   že   netrvajú   na ústnom pojednávaní vo veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z príloh sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných na vec sa vzťahujúcich písomností   vyplýva,   že   špeciálna   prokuratúra   podala   špecializovanému   súdu   pod   č.   k. VII/2 Gv 198/11-136 z 15. mája 2012 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby okrem iného aj sťažovateľovi s odôvodnením, že „V predmetnej veci vyšetrovateľ ÚBOK, Odbor Západ, Oddelenie vyšetrovania Trnava predložil podnet na predĺženie trvania väzby u obvinených z dôvodu, že prípravné konanie pre jeho obtiažnosť nebolo možné skončiť v základnej lehote väzby podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku a súčasne,   že prepustením obvinených na slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené,   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného konania. Po preskúmaní uvedeného podnetu a súvisiaceho spisového materiálu“ prokurátor špeciálnej prokuratúry „dospel k záveru, že sú splnené predpoklady na predĺženie väzby u obvinených o šesť mesiacov.

Vyšetrovanie... uvedenej trestnej veci je rozsiahle a obtiažne... vyšetrovanie prebieha zákonným   spôsobom   a bez   prieťahov   na   strane   orgánov   prípravného   konania.   Trestné stíhanie obvinených pre skutky právne posúdené spôsobom vyššie uvedeným je dôvodné, keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že všetci obvinení sa mali dopustiť týchto skutkov majúcich znaky trestného činu. Dôkazy zabezpečené po vzatí obvinených do väzby pritom podozrenie žiadnym spôsobom nevyvracajú ani nezmierňujú, práve naopak.

Vzhľadom   na   obtiažnosť   veci,   spočívajúcu   v jej   rozsahu,   početnosti   útokov   proti záujmom   chráneným   Trestným   zákonom,   spôsobe   a dĺžke   času   páchania   stíhaných skutkov...,   novým   zisteniam   odôvodňujúcim   potrebu   rozšírenia   obvinenia   a tým   aj komplikovanosti a časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom   na   rozhodnutie...,   aj   napriek   plynulému   postupu   pri   vyšetrovaní   toto objektívne nebude možné skončiť v základnej lehote väzby..., ktorá uplynie 15. 06. 2012... Ako   vyplýva   z predloženého   vyšetrovacieho   spisu   v trestnej   veci   je   vykonávané pomerne   rozsiahle   vyšetrovanie,   v rámci   ktorého   okrem   iného   bolo   vypočutých   viacero svedkov,   niektorí   z nich   opakovane.   Domnievam   sa,   že   vyšetrovaniu   a vykonávaniu jednotlivých úkonov trestného konania bola doposiaľ venovaná náležitá pozornosť tak, ako to   stanovuje   §   2   ods.   6   veta   druhá   Trestného   poriadku.   Doterajšia   dĺžka   prípravného konania bola do značnej miery ovplyvnená skutočnosťou, že vo veci je potrebné ustáliť a vypočuť   ďalších   relevantných svedkov   vystupujúcich   v súvislosti   s výberom finančných hotovostí,   výsluchy   sú   naplánované   v mesiaci   máj.   Zároveň   prebieha   nazeranie   do vyšetrovacieho spisu obhajcami obvinených, ktorí sa vyjadrili, že po konzultácii s klientmi sa   rozhodnú,   či   budú   v uvedenej   veci   vypovedať,   resp.   navrhovať   vykonanie   ďalších dôkazov.

V priebehu   vyšetrovania   boli   vypočutí   svedkovia,   ktorí   uviedli   nasledovné skutočnosti:...

k obv. M. Š. (menovaný využil svoje zákonné právo a zatiaľ sa k veci nevyjadril) k jeho trestnej činnosti sa vyjadruje:

- obvinený P. P., ktorý uvádza...

- svedok J. H., ktorý uviedol...

- svedok poškodená Z. S..., ktorá uvádza...

- svedok P. P., ktorý uviedol...

- B. H., ktorý uviedol...

- D. B... uvádza... Prirodzene   bude   potrebné   umožniť   oprávneným   osobám   preštudovanie vyšetrovacieho spisu v primeranej lehote tak, ako to stanovuje § 208 Trestného poriadku a následné spracovanie rozhodnutia vo veci. Aj s ohľadom na lehoty podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku mám za to, že vykonanie uvedených úkonov a skončenie prípravného konania je možné uskutočniť v lehote do šesť mesiacov od skončenia základnej doby trvania väzby, t. j. do 15. decembra 2012.

V uvedenej   veci   sú   naplánované   úkony   výsluchy   pracovníkov   banky,   ktorí   boli zbavení   mlčanlivosti   a tiež   je   ešte   daná   požiadavka   na   Č.   banku   za   účelom   ustálenia pracovníkov   a zbavenia   ich   mlčanlivosti   v tejto   veci   a následne   sú   naplánované   úkony výsluchy svedkov, ktorí ešte neboli vypočutí v prípravnom konaní a vyplynuli z výsluchov jednotlivých procesných strán. Tiež je naplánovaný výsluch obvineného M. Š.

Obvinení M. Š., M. A., M. Š. doposiaľ v prípravnom konaní využili svojho zákonného práva   a odmietli   vypovedať   a po   vykaní   výsluchu   poškodenej   Z.   S.,   bolo   umožnené obhajcom   obvinených   nahliadnuť   do   spisového   materiálu   a je   vysoká   miera pravdepodobnosti, že menovaní sa po zhodnotení dôkaznej situácie rozhodnú využiť svoje zákonné právo a k veci sa vyjadria.

Dôvody väzby u obvinených... M. Š... podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej nezmenene trvajú. Od rozhodnutí sudcu pre prípravné konanie... a Najvyššieho súdu...   o tejto   otázke   nedošlo   k žiadnym   zmenám   konkrétnych   skutočností,   ktoré u obvinených zakladajú vo svojom súhrne dôvody tzv. kolúznej väzby.

...obvinenie sa týka rozsiahlej trestnej činnosti spočívajúcej v podvodom získaných úverov   a následnou   legalizáciou   získaných   finančných   prostriedkov   prostredníctvom nastrčených   fiktívnych   osôb   páchanou   štruktúrovanou,   veľmi   dobre   zorganizovanou zločineckou skupinou, ktorú založili... obvinení a ktorej činnosť sa okrem iného vyznačuje vysokou   odbornou   prípravou   na   spáchanie   skutkov   a plánovaním   postupu   pre   prípad vzniknutých problémov, vrátane odstraňovania usvedčujúcich dôkazných prostriedkov, ako aj   vytváraním   cieleného   tlaku   na   svedkov   a ďalších,   predovšetkým   nižšie   hierarchicky postavených spoluobvinených. Vyššie uvedené skutočnosti a vedúce, resp. nižšie postavenie všetkých obvinených v zločineckej skupine zároveň zakladá reálnu obavu, že obvinení budú využívať svoj vplyv a v priebehu vyšetrovania budú ovplyvňovať spoluobvinených ako aj svedkov. Takisto existuje reálna obava, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu, títo   zmaria   zadováženie   listinných   a vecných   dôkazov   potrebných   na   zadokumentovanie rozsiahlej a vysoko sofistikovanej trestnej činnosti zločineckej skupiny, ako aj obava, že budú   vytvárať   falošné   dôkazy   za   účelom   previesť   vinu   za   spáchané   skutky   na   inú, hierarchicky nižšie postavenú osobu, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Tieto skutočnosti vyplývajú predovšetkým z výpovede svedkyne Z. S., ktorá   opísala   spôsob   a   fungovanie   zločineckej   skupiny,   postavenie   a   činnosť   všetkých obvinených,   ktorí   sa   v   hierarchickom   usporiadaní   skupiny   nachádzajú   na   popredných miestach. Preto prepustením obvinených na slobodu existuje a hrozí dôvodná obava, že by došlo   k   zmareniu   ďalšieho   vyšetrovania   tým,   že   by   sa   mohli   dohovárať   na   ďalších výpovediach a mariť tak objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinení... v prípade prepustenia z väzby na slobodu budú pôsobiť na svedkov, resp. vykonávať iné kolúzne aktivity smerujúce k mareniu objasňovania   stíhanej   trestnej   činnosti,   s   cieľom   neprípustným   spôsobom   úplne   vylúčiť alebo znížiť podiel svojej trestnej zodpovednosti.

Uvedené   závažné   skutočnosti,   hodnotené   jednotlivo   i   v   ich   súhrne,   odôvodňujú hrozbu,   že   prepustením   obvinených   na   slobodu   (s   prihliadnutím   na   štádium   trestného konania,   charakter   a   formu   spáchania   trestných   činov)   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania (§ 1 Trestného poriadku).“.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu uznesením sp. zn. Tp 42/2012 z 24.   mája   2012   v relevantnej   časti   lehotu   trvania   väzby   u obvinených,   a teda   aj u sťažovateľa nepredĺžil s týmto odôvodnením: «Čo sa týka dôvodnosti trestného stíhania všetkých   piatich   obvinených,   sudca   pre   prípravné   konanie   preskúmaním   obsahu   vyššie spomenutého vyšetrovacieho spisu zistil, že aj v tomto štádiu konania je trestné stíhanie proti všetkým piatim vyššie menovaným obvineným dôvodné. Zatiaľ vykonané dôkazy nijako nespochybnili   konštatované   závery   v   skorších   väzobných   súdnych   rozhodnutiach o dôvodnosti trestného stíhania pre konkrétne konanie,   konkrétnych páchateľov,   pričom konanie páchateľov v tomto prípade vyššie menovaných piatich obvinených vykazuje znaky konkrétnych trestných činov, ako je to uvedené v úvode odôvodnenia tohto uznesenia. Sudca pre prípravné konanie z hľadiska skúmania dôvodnosti návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených považuje za potrebné uviesť, že predmetný návrh bol zdôvodnený veľmi skromne a všeobecne. Návrh neobsahoval zdôvodnenie koľko pracovníkov banky a na aké skutočnosti a v akom časovom horizonte má byť vypočutých. Taktiež nedošlo k zdôvodneniu požiadavky o aký počet pracovníkov banky ide, ktorí majú byť   ustálení.   Rovnako   návrh   neobsahoval   počet   svedkov,   ktorí   ešte   neboli   vypočutí v prípravnom konaní, ani zdôvodnenie na aké skutočnosti majú byť vypočutí. Preto nie je možné   preveriť,   či   vôbec ide o   naozaj potrebné   dôkazy smerujúce   k riadnemu   zisteniu skutkového stavu veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že časť bankových pracovníkov už vypočutá bola, pričom nie je zrejmé, prečo počas vyšetrovania neboli vypočutí aj ostatní bankoví pracovníci.

Čo sa týka plánovaného výsluchu obvineného M. Š., absentuje zdôvodnenie, na aké skutočnosti má byť obvinený vypočutý, ako aj zdôvodnenie, prečo nebol tento obvinený už vypočutý od okamihu vzatia do väzby.

Prejednávanú trestnú vec vo svojej podstate nemožno považovať ani za rozsiahlu vzhľadom na to, že ide o 5 zväzkov vyšetrovacieho spisu, ani za mimoriadne obtiažnu. V tejto   súvislosti   treba   poukázať   aj   na   obsah   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 6 Tost 9/2012 z 22. 03. 2012, str. 7, posledný odsek, kde sa uvádza „je potrebné súhlasiť aj s argumentáciou obhajcu, že vyšetrovanie je zdĺhavé...“

Pokiaľ   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prijal   argumentáciu   o   zdĺhavosti vyšetrovania,   pritom   nejde   o   rozsiahlu   a   náročnú   trestnú   vec,   ani   z   hľadiska   rozsahu spisového materiálu, ani počtu páchateľov, ani vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania páchateľov, o to výraznejšia je absencia zdôvodnenia, prečo neboli už bankoví pracovníci spolu s obvineným M. Š. vypočutí od novembra 2011 až doposiaľ a rovnako je významná absencia   zdôvodnenia   na   čo   konkrétne   majú   byť   bankoví   pracovníci   vypočutí,   o   koľko pracovníkov ide a v akých pozíciách pracujú a čo ich svedecké výpovede majú dokázať. Jediným   argumentom   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   tak   zostáva   potreba   umožniť oprávneným osobám preštudovanie vyšetrovacieho spisu v primeranej lehote a následné spracovanie   rozhodnutia,   teda   zrejme   obžaloby   na   obvinených.   Za   takéhoto   stavu   veci sudca   pre   prípravné   konanie   nevidel   a   nezistil   dostatočný   podklad   pre   rozhodnutie o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   obvinených.   S   poukazom   na   vyššie   citované   zákonné ustanovenia   väzba   má   trvať   len   nevyhnutný   čas.   Vo   väzobných   veciach   treba   konať prednostne a urýchlene. Zdôvodnenie predlženia lehoty trvania väzby neposkytuje žiadnu argumentáciu   na   prelomenie   vyššie   uvedených   princípov   trvania   väzby,   zvlášť,   keď   už najvyšší súd vo vyššie spomenutom rozhodnutí konštatoval zdĺhavosť vyšetrovania. Sudca   pre   prípravné   konanie   vzhľadom   na   už   spomenuté   skromné   zdôvodnenie návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   nemal   možnosť   preskúmať,   či   rozsah dokazovania, o ktorom prokurátor tvrdí, že je potrebné vykonať, zodpovedá požadovanému predĺženiu lehoty trvania väzby do 15. decembra 2012. Použitá argumentácia sa skôr javí tak, že ide o vykonanie takých dôkazov, ktoré v zásade už mohli byť v čase od novembra 2011, teda od vzatia obvinených do väzby priebežne vykonané a to buď v rozhodujúcej časti, alebo aj v celom rozsahu. V tomto smere naozaj môže ísť len o odhad sudcu pre prípravné konanie, keďže chýba počet svedkov, ktorí majú byť vypočutí a zdôvodnenie na aké   okolnosti,   ku   ktorým   skutkom   a   k   akým   ďalším   konkrétnym   okolnostiam   majú   byť vypočutí. Absenciu riadneho zdôvodnenia orgánov prípravného konania nemôže nahrádzať sudca   pre   prípravné   konanie   svojou   vlastnou   úvahou,   akým   smerom   sa   má   uberať dokazovanie   v prípravnom   konaní   a   tým   pádom   aký   čas   je   potom   potrebný   z hľadiska trvania väzby obvinených. Preto návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby nevyhovel.

Podľa názoru sudcu pre prípravné konanie sa argumentácia vo vzťahu k rozdielom, či rozporom vo výpovediach svedkyne Z. S. sústredila iba na nepodstatné veci akou je farba a značka motorového vozidla. Na strane obvinených úplne absentovala oponentúra k tomu, keď svedkyňa S. konkrétne vypovedala o trestnej činnosti jednotlivých obvinených. V tomto smere u obvinených ostalo pri argumentácii, že sú nevinní a nič nespáchali, prípadne, že nie   sú   členmi   žiadnej   zločineckej   skupiny.   Je   na   orgánoch   prípravného   konania,   aby prípadné   rozpory   vo   výpovediach   svedkyne   odstraňovali   postupom   podľa   Trestného poriadku.

Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených, v tomto smere sudca pre prípravné konanie preštudovaním   obsahu   vyšetrovacieho   spisu   nezistil   žiadne   nové   konkrétne   skutočnosti, ktoré   by   odôvodňovali   zmenu   rozhodnutia   o   väzbe   v   tom   smere,   aby   boli   obvinení prepustení   z   väzby   na   slobodu.   Bez   ďalšej   citácie   z   odôvodnení   predchádzajúcich rozhodnutí   o   väzbe   obvinených   preto   sudca   pre   prípravné   konanie   poukazuje   na   skôr uplatnenú argumentáciu vo vzťahu k dôvodom väzby u všetkých piatich obvinených, ktoré sa ani v tomto štádiu trestného konania nezmenili.»

Proti   tomuto   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   podala   špeciálna   prokuratúra sťažnosť č. k. VII/2 Gv 198/11-156 z 25. mája 2012, v ktorej okrem iného uviedla:„S... názorom sudcu pre prípravné konanie sa nestotožňujem a naďalej zotrvávam na svojom písomne podanom návrhu na predĺženie lehoty väzby zo dňa 15. 05. 2012,

Dĺžka trvania väzby u obvinených... v prípravnom konaní... bude trvať 7 mesiacov... Naďalej zastávam názor, že vzhľadom na obtiažnosť veci, spočívajúcu v jej rozsahu, početnosti   útokov   proti   záujmom   chráneným   Trestným   zákonom,   spôsobe   a dĺžke   času páchania   stíhaných   skutkov   (zločineckou   skupinou),   novým   zisteniam   odôvodňujúcim potrebu rozšírenia obvinenia a tým aj komplikovanosti a časovej   náročnosti   náležitého zistenia   skutkového   stavu   veci   v   rozsahu   nevyhnutnom   na   rozhodnutie   (§   2   ods.   10 Trestného poriadku), aj napriek plynulému postupu pri vyšetrovaní toto objektívne nebolo možné skončiť v základnej lehote väzby...

Vyšetrovanie... je rozsiahle a obtiažne. Čo sa týka samotného prípravného konania hlavne je potrebné uviesť, že vyšetrovanie prebieha zákonným spôsobom a bez prieťahov na strane   orgánov   prípravného   konania.   Trestné   stíhanie   obvinených...   je   dôvodné,   keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že všetci obvinení sa mali dopustiť týchto skutkov majúcich znaky trestného činu. Dôkazy zabezpečené   po   vzatí   obvinených   do   väzby   pritom   podozrenie   žiadnym   spôsobom nevyvracajú ani nezmierňujú, práve naopak.

Skutky... boli spáchané zločineckou skupinou, ktorá sa vyznačuje svojou vnútornou štruktúrou, postavením členom a osôb, ktoré ju podporujú a sú pre ňu činné, a určenou deľbou   úloh.   Z   povahy   takéhoto   zločineckého   zoskupenia   je   obava,   že   predovšetkým obvinení s významnejším postavením sa budú vzájomne ovplyvňovať a zahladzovať stopy, najmä súvisiace písomnosti. Z pozície nadriadenosti a moci budú tiež vplývať na nižšie postavené subjekty na tzv. biele kone v skupine, najmä na svedkov, ktorí uskutočňovali výbery finančných prostriedkov v bankách.

Navyše   v   priebehu   prípravného   konania   po   obdržaní   posudku   kriminalisticko- expertízneho ústavu vyšetrovateľ... začal trestné stíhanie a súčasne... vzniesol obvinenie M. Š. aj za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona...

Práve k tejto trestnej činnosti mal byť vypočutý obv. M. Š., ktorú skutočnosť sudca pre prípravné konanie zrejme prehliadol a ako určitú výhradu konštatoval, že prečo nebol tento obvinený už vypočutý od okamihu vzatia do väzby, hoci bol (odmietol vypovedať) a je to zrejmé aj z vyšetrovacieho spisu.

Je síce pravdou, že neboli konkrétne špecifikovaní a menovaní svedkovia, ktorých vyšetrovateľ   plánuje   v   blízkej   budúcnosti   vypočuť,   avšak   mám   za   to,   že   rozhodujúcou okolnosťou pre sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o predlžovaní lehoty trvania väzby   je   aktuálny   stav   vyšetrovania   a   je   na   jeho   posúdení,   či   výsledky   vyšetrovania považuje za postačujúce na ukončenie vyšetrovania, resp. či je vôbec potrebné vyšetrovanie doplniť výsluchmi a podľa toho nezáväzne od návrhu prokurátora zvážiť predĺženie lehotu trvania väzby na nevyhnutnú dobu.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   predovšetkým   zdôrazniť   tú   závažnú   skutočnosť,   že vo všetkých doposiaľ vydaných rozhodnutiach Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko   Banská   Bystrica   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sú   jednoznačne a nesporne konštatované závery, že z výsledkov doposiaľ vykonaného vyšetrovania tejto trestnej   veci   pretrvávajúce,   celkom   konkrétne   dôvody   väzby   vyplývajú   u   všetkých obvinených jednak z charakteru a povahy trestnej činnosti, ale aj z charakteru skupiny, ktorá je podozrivá z jej páchania. Táto má znaky zločineckej skupiny, ktorá pre dosiahnutie svojich   cieľov   mala   konať   nielen   vysoko   sofistikovane,   ale   využívať   aj   metódy ovplyvňovania potrebných subjektov vrátane prvkov zastrašovania.

Mimochodom vyšetrovateľ   v budúcnosti mal v pláne vykonať nasledujúce úkony, ktoré v mojom návrhu na predĺženie lehoty väzby síce bližšie špecifikované neboli, aj keď z vyšetrovacieho spisu vyplývajú:

25. 5. 2012 - výsluch svedkov Š. (Č.), Ing. K.

28. 5. 2012 - výsluch obv. M. Š.

29.5.2012 - výsluch svedkov H., P., V. (pracovníčky Č.)

- ďalej plánoval výsluch I. T. ktorá síce nevypovedala, ale avizovala vyšetrovateľovi, že chce vypovedať

- taktiež z obsahu poslednej výpovede P. Č. pre potrebu potvrdenia jeho výpovede vyplýva   nutnosť   výsluchu   rodinného   príslušníka   zo   strany   obv.   Š.   ako   aj   rodinného príslušníka zo strany nebohého B. C. a to M. Č., M. C. a A. Š.

Ďalej obvinení M. Š. doposiaľ v prípravnom konaní využili svojho zákonného práva a odmietli vypovedať a po vykonaní výsluchu poškodenej Z. S., bolo umožnené obhajcom obvineným   nahliadnuť   do   spisového   materiálu   a je   vysoká   miera   pravdepodobnosti   že menovaní sa po zhodnotení dôkaznej situácie rozhodnú využiť svojej zákonné právo a k veci sa vyjadria. Táto skutočnosť sa preukázala aj pri výsluchu obvinených pred sudcom pre prípravné konanie dňa 24. 05. 2012, keď konkrétne obv. A. uviedol, že kým nepoznal obsah výpovede   pošk.   Z.   S.   bál   sa   vypovedať   v   prípravnom   konaní,   aby   predišlo   k   tomu,   že následne mala menovaná svoju výpoveď tendenčne zmeniť a vylepšovať v jeho neprospech. Je pravdou, že okrem týchto plánovaných výsluchov svedkov a obv. M. Š. posledným krokom   vo   vyšetrovaní   malo   byť   umožnenie   oprávneným   osobám   preštudovanie vyšetrovacieho spisu v primeranej lehote tak, ako to stanovuje § 208 Trestného poriadku a následné spracovanie rozhodnutia vo veci, zrejme obžaloby, avšak ani v prípade postupu podľa § 208 Trestného poriadku bez vykonania ďalších plánovaných výsluchov by nebolo možné podať obžalobu 20 dní pred uplynutím základnej lehoty väzby v prípravnom konaní čo je 7 mesiacov a ktorá v tomto prípade uplynie dňa 15. 06. 2012, resp. 16. 06. 2012, preto mám za to, že predĺženie lehoty väzby je nevyhnutné a opodstatnené.“

O tejto   sťažnosti   špeciálnej   prokuratúry   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012, v odôvodnení ktorého uviedol:

«Prokurátor ÚŠP GP vo svojej sťažnosti uviedol v podstate zhodné skutočnosti, ktoré uviedol aj v návrhu na predĺženie lehoty väzby obvinených s tým, že väzba obvinených je dôvodná,   sú   splnené   materiálne   podmienky   pre   jej   trvanie,   pričom   pre   obtiažnosť   veci objektívne nebolo možné skončiť vyšetrovanie v základnej lehote väzby..., a toto aj napriek plynulému postupu vo vyšetrovaní. Uviedol, aj ktoré konkrétne úkony plánuje vyšetrovateľ vykonať,   pri   niektorých   aj   s   presným   časovým   určením.   Prokurátor   poukázal   aj   na skutočnosť, že hoci obvinení Š., A. a Š. doposiaľ v prípravnom konaní po využití svojho zákonného   práva   nevypovedali,   po   nahliadnutí   obhajcov   obvinených   do vyšetrovacieho spisu s najväčšou pravdepodobnosťou po zhodnotení dôkaznej situácie sa k veci vyjadria. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj v prípade nevykonania ďalších plánovaných výsluchov, v prípade... umožnenia oprávneným osobám preštudovať vyšetrovací spis, by nebolo možné podať obžalobu v lehote predpokladanej § 76 ods. 2 Tr. por., preto má za to, že predĺženie lehoty   väzby   je   nevyhnutné   a   opodstatnené.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie v celom rozsahu a sám predĺžil lehotu väzby u všetkých obvinených o šesť mesiacov, t. j. do 15. decembra 2012, resp. po zvážení všetkých okolností prípadu na dobu nevyhnutnú.

Na   základe   podaných   sťažností,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   zistil,   že sťažnosť prokurátora ÚŠP GP je dôvodná, ale sťažnosť obvineného M. A. dôvodná nie je. Všetci obvinení sú v posudzovanej veci trestne stíhaní, pretože sú dôvodne podozriví zo   spáchania   zločinu   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa § 296 Tr. zák.; obvinení V., A., Š., Š. a Ing. S. aj z obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmov z trestnej činnosti z časti dokonaného a v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ a § 141 písm. a/ Tr. zák. a taktiež zo zločinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 5, ods. 6, ods. 7 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ a § 141 písm. a/ Tr. zák., obvinený V. z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ a § 141 písm. a/ Tr. zák. a nakoniec obvinení A. a Š. z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/5 § 140 písm. c/ a § 141 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v uznesení vyšetrovateľa   zo   dňa   15.   novembra   2011   ČVS:PPZ-133/BOK-Z-2008.   Okrem   toho vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor   západ,   oddelenie   vyšetrovania   v   Trnave   bolo   25.   apríla   2012   pod   ČVS: PPZ- 133/BOK-Z-2008   vznesené   obvinenie   M.   Š.   pre   zločin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené v tomto uznesení vyšetrovateľa...

Najvyšší súd dospel tiež k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu o nepredĺžení lehoty trvania väzby u obvinených bolo nesprávne.   Majúc na zreteli špecifickú funkciu väzby   ako   prostriedku   „ultima   ratio“   pre   zabezpečenie   obvinených   v   rámci   trestného konania, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po zvážení všetkých okolností   v   danom   prípade   musel   prisvedčiť   námietkam   prokurátora,   že   prepustením obvinených z väzby na slobodu by aj naďalej hrozila reálna   obava zo zmarenia účelu trestného   konania,   ktorým   je   v   zmysle   §   1   Tr.   por.   náležité   zistenie   skutkového   stavu a spravodlivé potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd.

V   tomto   štádiu   trestného konania   aj   naďalej   trvá jeden   z materiálnych dôvodov väzby, a to podozrenie zo spáchania trestného činu. Najvyšší súd zistil, rovnako ako súd prvého   stupňa,   že   trestné   stíhanie   obvinených   pre   skutky,   pre   ktoré   im   bolo   vznesené obvinenie,   sa   vedie   dôvodne,   lebo   tieto   majú   znaky   skutkových   podstát   vyššie špecifikovaných trestných činov; existuje aj dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali (spolu s ďalšími obvinenými osobami) všetci vyššie uvedení obvinení.

Tieto   závery   sú   aktuálne   v   terajšej   situácii,   ale   rozhodnutie   o   vine   či   nevine obvinených však bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súd   sú   povinné   s   rovnakou   starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvineným ako aj okolnosti svedčiace v ich prospech. Okrem   podozrenia   ako   jedného   z   predpokladov   vzatia   obvinených   do   väzby   je v posudzovanej   veci   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   splnená   aj   ďalšia   základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Tieto skutočnosti vyplývajú z doposiaľ zabezpečených dôkazov (výpovede chránenej svedkyne Z. S., ale aj spoluobvinených – P., S.), z výpovedí ktorých vyplýva reálna obava, že po prepustení obvinených na slobodu budú títo pôsobiť nielen na nevypočutých svedkov, ale najmä sa budú snažiť zastrašovať jednotlivých spoluobvinených, aby si tak zabezpečili alibi. V tejto súvislosti je však potrebné prihliadnuť aj na fakt, že kolúzna väzba predstavuje oproti ďalším dôvodom väzby (preventívna, úteková) ten najvážnejší zásah do základných práv, avšak aj v tomto štádiu trestného konania prevyšuje obava zo zmarenia trestného konania pred právom obvinených na osobnú slobodu. Na druhej strane, ako to nakoniec vyplýva aj zo sťažnosti prokurátora, že totiž štádium prípravného konania je už v podstate na   konci   vyšetrovania,   teda   že   po   plánovaných   výsluchoch   niektorých   svedkov   - pracovníkov   Česko-slovenskej   obchodnej   banky,   pristúpi   vyšetrovateľ   v   zmysle   §   208 Tr. por.   k sprístupneniu   spisu   oprávneným   osobám   na   preštudovanie   a   k   následnému vypracovaniu príslušného návrhu pre prokurátora.

Po   zvážení   všetkých   okolností   Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   k   tomu   nebude potrebný taký dlhý časový úsek, ako požadoval vo svojom návrhu prokurátor, a preto na základe jeho sťažnosti podanej v neprospech obvinených rozhodol o kratšom obmedzení osobnej slobody obvineným väzbou, majúc ale na zreteli aj rozhodnutie č. 12 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2012; lehotu väzby u všetkých obvinených preto predĺžil o 4 mesiace, teda do 15. októbra 2012.»

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 došlo k porušeniu označených práv, a to tým, že najvyšší súd   o sťažnosti   špeciálnej   prokuratúry   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu   sp.   zn. Tp 42/2012 z 24. mája 2012 rozhodol bez toho, aby túto sťažnosť sťažovateľovi a jeho obhajcovi   predtým   doručil.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „sa   až   z uznesenia Najvyššieho   súdu... dozvedel, že prokurátor... v sťažnosti uviedol, aj aké konkrétne úkony plánuje vyšetrovateľ vykonať, pri niektorých aj s presným časovým určením..., čo znamená predovšetkým to, že sťažovateľ sa s novou argumentáciou prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby nemal možnosť oboznámiť a nemal možnosť predložiť argumenty a stanoviská k tvrdeniam druhej strany...“. Tým bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania.

Konanie   o   návrhu   oprávneného   subjektu   na   predĺženie   väzby   (v   tomto   prípade špeciálnej   prokuratúry)   predstavuje   automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby zahŕňajúce   preskúmanie   existencie   všetkých   jej   podmienok   v   určitých   intervaloch a z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu je na takéto konanie aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru   (pozri   mutatis mutandis rozhodnutie sp.   zn. III.   ÚS   227/03,   ako aj rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   z   21.   decembra   2000   vo   veci Jabloňski v. Poľsko).

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 186/09) už uviedol, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy,   ktoré   sú   vyjadrené   v čl. 6   ods. 1   dohovoru.   So   zreteľom   na   to,   že   čl. 6   ods. 1 dohovoru   sa   nevzťahuje   na   konanie   a rozhodovanie   o väzbe,   procesné   záruky   uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa   musia   poskytovať   aj v konaní   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru,   i keď   nemusia   byť   nutne   rovnaké   ako   tie,   ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať   osoba   vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní. Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup   k spisom,   bez   ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   tiež   uviedol,   že   požiadavky   zabezpečenia kontradiktórnej   povahy   konania   a   rešpektovania   „princípu   rovnosti   zbraní“   predstavujú základné   procesné   garancie   („fundamental   guarantees   of   procedure“)   uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches-Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v   ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú,   resp.   primeranú   dobu,   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   teda   práva, ktoré vyplývajú   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   (obdobne   III.   ÚS   7/00,   III.   ÚS   255/03 a III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie   základných   práv   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou garantovaných   v   ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   preto   nevyhnutne   zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

V posudzovanom prípade rozhodol   najvyšší ako odvolací   súd o predĺžení lehoty trvania   sťažovateľovej   väzby   na   neverejnom   zasadnutí   bez   účasti   strán,   pričom sťažovateľovi neposkytol možnosť reagovať na tvrdenia špeciálnej prokuratúry obsiahnuté v   jej   sťažnosti   z   25.   mája   2012,   ktorá   v podstate   iniciovala   predmetné   druhostupňové konanie.

Ústavný   súd   už   vyslovil   (napr.   III.   ÚS   198/05),   že   osoba   vo   väzbe   musí   mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa   k   tvrdeniam   protistrany   (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe   (kontradiktórnosť   konania).   Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola obvinenému/obžalovanému   v   týchto   smeroch   poskytnutá   rozumná   príležitosť   obhajovať svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície v porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   „rovnosti   zbraní“).   Zabezpečenie   kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru prokuratúry   alebo   všeobecného   súdu   ide   o podanie   skutkovo   a právne   významné   alebo bezvýznamné,   pretože   túto   skutočnosť   posudzuje   výlučne   druhý   účastník   konania.   Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (obdobne I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby. Porušenie tohto práva nadobúda na význame v danom prípade aj tým, že sťažovateľ v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti   špeciálnej   prokuratúry   nebol   najvyšším   súdom vypočúvaný.

Tým, že sťažovateľovi nebola daná možnosť písomne sa vyjadriť k argumentácii obsiahnutej   v sťažnosti   špeciálnej   prokuratúry,   na   základe   ktorej   v konečnom   dôsledku došlo k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby, pričom najvyšší súd pred svojím rozhodnutím sťažovateľa   ani osobne   nevypočul,   bola   postupom   najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci sťažovateľovi   odňatá   možnosť   predložiť   v   konaní   argumenty   a   dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 došlo k porušeniu sťažovateľových práv zaručených v   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   a   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (bod   1   výrokovej   časti   nálezu) v dôsledku   nerešpektovania   zásady   kontradiktórnosti   konania   a   princípu   rovnosti   zbraní (spôsobom   primeraným   pre   konanie   týkajúce   sa   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia osobnej slobody väzbou).

IV.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   požadoval,   aby   ústavný   súd napadnuté uznesenie najvyššieho sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 zrušil a sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Vzhľadom na znenie ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd nemohol inak, iba napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 20/2012 zo 6. júna 2012 (keďže ním došlo   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľa)   zrušiť   a napriek   tomu,   že   sťažovateľ nežiadal   vec   vrátiť   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   tak   urobil,   aby o sťažnosti špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 198/11-156 z 25. mája 2012 bolo ústavne konformným   spôsobom   rozhodnuté   všeobecným   súdom   (napravenie   pochybenia),   a to s prihliadnutím   aj na   nové   okolnosti,   ktoré   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   v označenej trestnej veci nastali (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).

Požiadavke   sťažovateľa   na   jeho   prepustenie   z väzby   na   slobodu   ústavný   súd nevyhovel   (bod   4   výrokovej   časti   nálezu),   pretože   o tejto   otázke   bude   v zmysle relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku   oprávnený   rozhodnúť   najvyšší   súd   pri opätovnom rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľa.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   požiadal   aj   o   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v celkovej sume 323,44 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2012   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a vypracovanie sťažnosti zo 4. júla 2012) v celkovej sume 323,52 € vrátane režijného paušálu a DPH.

Pretože sťažovateľom (právnym zástupcom) uplatnená suma úhrady trov konania je nižšia   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   a   neodporuje   jej,   ústavný   súd   priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v ním uplatnenej sume, t. j. 323,44 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013