znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 18/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., K., zastúpenej advokátom Mgr. D. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 NcC 32/2009 zo 17. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2009 doručená sťažnosť M. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 NcC 32/2009 zo 17. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka vedie na Okresnom súde Rimavská Sobota súdny spor o náhradu škody v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 175/2007. Pretože bola toho názoru, že zákonná sudkyňa vedie spor neobjektívne a necháva sa ovplyvňovať v súdnom konaní   právnou   zástupkyňou   žalovaného,   teda   koná   vo   veci   zaujato,   podala   námietku zaujatosti voči tejto sudkyni a žiadala ju z konania vo veci vylúčiť. O tom rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením zo 17. septembra 2009 vyslovil, že sudkyňa Okresného súdu Rimavská   Sobota   Mgr.   A.   Ž.   nie   je   vylúčená   z   prerokúvania   a   rozhodovania   vo veci označenej sťažovateľkou. Sťažovateľka s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí krajského súdu nesúhlasila   a   uviedla,   že   tento   súd   mal   jej   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni posudzovať   v   širších   súvislostiach,   pretože   už   samotné   podozrenie   z neobjektívnosti vedenia konania na súde je dôvodom na vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania vo   veci,   a   že   nestačilo   pre   posúdenie   veci   len   vyhlásenie   zákonnej   sudkyne,   že   sa subjektívne necíti vo veci byť zaujatá, ale krajský súd mal prihliadnuť aj na objektívne danosti pri posudzovaní ňou vznesenej námietky. K tomu krajský súd však neprihliadol, preto porušil jej práva na spravodlivý proces na súde. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal nález:

„1. Základné právo sťažovateľky M. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 NcC/32/2009 zo 17. 09. 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 NcC/32/2009 zo 17. 09. 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   M.   S.   trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. D. P., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením krajského súdu sp. zn. 12 NcC 32/2009 zo 17. septembra 2009 došlo k porušenie jej základného práva na súdnu ochranu tým, že sudkyňa okresného súdu vedie konanie neobjektívne a nespravodlivo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   základné   právo   na spravodlivé súdne konanie (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) a v jeho rámci právo na prejednanie veci   nestranným súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je v   občianskom   súdnom   konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom však nie je povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   ním   označeného   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vo veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98). Z toho tiež vyplýva, že ak súd v konaní o námietke účastníka konania o zaujatosti sudcu neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, nemá to samo osebe za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasťou   tohto základného práva nie je aj povinnosť súdu   uznať dôvody   zaujatosti   uvádzané účastníkom   konania, resp.   povinnosť   vyhovieť jeho návrhu (II. ÚS 26/09).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva najmä, že:„Rozhodnutie o vylúčení sudcu z dôvodu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku   z   významnej   ústavnej   zásady,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi /čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky/. Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania   a   rozhodovania   pridelenej   veci   len   celkom   výnimočne   a   zo   skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Podľa   §   14   ods.   3   O.s.p.   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   pri   rozhodovaní   o   vznesenej   námietke   zaujatosti dospel   k   názoru,   že   dôvody   prezentované   v   jej   obsahu   nezakladajú   zákonný   dôvod   na vylúčenie namietanej sudkyne. Z odôvodnenia námietky je zrejmé, že navrhovateľ v 1. rade dôvod vylúčenia sudkyne považuje jej postup v konaní, ktorý podľa jeho názoru vzbudzuje pochybnosti o tom, že zákonná sudkyňa môže danú vec spravodlivo a nestranne prejednať a rozhodnúť,   najmä   ak   odmietla   vykonať   ním   navrhované   dôkazy.   Skutočnosti   uvedené v obsahu námietky nesporne sa týkajú okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci a preto nie sú dôvodom na jej vylúčenie. Vzťah sudkyne k právnej zástupkyni   žalovaného   predpokladaný   §   14   ods.   1   O.s.p.   tvrdený   a   namietaný navrhovateľkou v 1/ rade, podľa skutočností zistených nadriadeným súdom z obsahu spisu nebol preukázaný.

Z týchto dôvodov nadriadený súd dospel k záveru, že nie sú dané skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosť o nezaujatosti zákonnej sudkyne v prejednávanej veci. Napokon aj samotná sudkyňa svoj vzťah k právnej zástupkyni necharakterizovala ako osobný resp. priateľský. Naopak uviedla, že nemá vzťah k prejednávanej veci ani k účastníkom konania. Sudca   pri   výkone   svojho   povolania   má   povinnosť   rozhodovať   v   zmysle   zákona nezaujato a objektívne. Skutočnosť, že účastník mal výhrady k postupu sudkyne v konaní jej nezaujatosť   nemohla   spochybniť   a   zjavne   ani   iné   prezentované   dôvody   v   predloženej námietke   podľa   nadriadeného   súdu   nebránia   jej   vec   nezaujato   rozhodnúť   v   súlade so zákonom.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   so   skutkovým   hodnotením   a   následne právnym   záverom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010