znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 18/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľ. S.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   podnikať zaručeného v čl. 35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1 SžoKS   38/2006 z 19. júna 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 215/05-33 z 23. marca 2006,   rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v B. č. P/0319/06/04 z 24. mája 2005, rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v B. č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 SžoKS   38/2006   z   19.   júna   2007,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 1 S 215/05-33 z 23. marca 2006, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v B.   (ďalej   len   „ústredný   inšpektorát“)   č. P/0319/06/04 z 24. mája 2005, rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v B. (ďalej len „inšpektorát“) č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   inšpektorát   rozhodnutím č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005 uložil sťažovateľke pokutu 250 000 Sk za porušenie § 5 zákona   č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že na prevádzke sťažovateľky – filiálka č. 302 v B. – inšpektorát pri kontrole vykonanej 12. decembra 2004 zistil, že sťažovateľka porušila povinnosť,   aby   pri   predaji   bol   prítomný   predavač   (dozorujúca   osoba)   priamo   pri ponúkaných pyrotechnických predmetoch, dôsledkom čoho pri predaji spotrebitelia nemohli byť   upozornení   na   dodržiavanie   návodu   na   použitie   a nemohli   požiadať   o podanie vysvetlenia k použitiu výrobkov, čo bolo v rozpore s § 8 vyhlášky Slovenského banského úradu. č. 536/1991 Zb. o pyrotechnických predmetoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Proti   predmetnému   rozhodnutiu   inšpektorátu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol ústredný inšpektorát rozhodnutím č. P/0319/06/04 z 24. mája 2005 tak, že jej odvolanie zamietol a rozhodnutie inšpektorátu potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia ústredného inšpektorátu, pričom žiadala rozhodnutie inšpektorátu i ústredného inšpektorátu zrušiť. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 215/2005-33 z 23. marca 2006 zrušil rozhodnutie ústredného inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 24. mája 2005, ako aj rozhodnutie   inšpektorátu   č. P/0319/06/04   z 18.   februára   2005   a vec   vrátil   ústrednému inšpektorátu na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie   ústredný   inšpektorát,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   SžoKS   38/2006   z 19.   júna   2007   tak,   že napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sťažovateľke uložil zaplatiť do 15 dní na účet   ústredného   inšpektorátu   pokutu   vo   výške   100 000   Sk   a žiadnemu   z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou dotknuté správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali a v rozpore s ústavou aplikovali na daný prípad § 8 ods. 3 vyhlášky, čím mali porušiť čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Základné právo spol. B., s. r. o. podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy a právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 SžoKS 38/2006 zo dňa 19. 06. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   14.   09.   2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. 1 S 215/05-33 zo dňa 23. 03. 2006, v nadväznosti na rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v B. č. P/0319/06/04 zo dňa 24. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v B. č. P/0319/06/04 zo dňa 18. 02. 2005.

Rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1 SžoKS   38/2006   zo   dňa 19. 06.   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   14.   09.   2007   v spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 S 215/05-33 zo dňa 23. 03. 2006, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v B. č. P/0319/06/04 zo dňa 24. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v B. č. P/0319/06/04 zo dňa 18. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   v tomto   prípade   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom. Preto   v danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   tých   práv,   ktorých   vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení   iných   ustanovení   ústavy   [čl.   2   ods.   2   a 3,   čl.   13   ods.   1   písm.   a)],   ktoré sťažovateľka   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky   (III. ÚS 149/04,   II.   ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   i inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 38/2006 z 19. júna 2007,   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   S   215/05-33   z 23.   marca   2006,   rozhodnutím ústredného   inšpektorátu   č.   P/0319/06/04   z 24.   mája   2005   a   rozhodnutím   inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pre   rozhodnutie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 1 S 215/05-33   z 23.   marca   2006,   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   č.   P/0319/06/04 z 24. mája 2005 a rozhodnutím inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   ústredného   inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 24. mája 2005 a rozhodnutiu inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005   na   základe   žaloby sťažovateľky   krajskému   súdu   o   preskúmanie   zákonnosti predmetných rozhodnutí, ktorou žiadala predmetné rozhodnutia zrušiť, rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 215/05-33 z 23. marca 2006 tak, že zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil   ústrednému   inšpektorátu   na   ďalšie   konanie.   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozhodnutie ústredného inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 24. mája 2005 a rozhodnutiu inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005. Sťažovateľka sťažnosťou napadla aj rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 215/05-33   z 23.   marca   2006,   hoci   krajský   súd   jej   žalobe   vyhovel,   a rozhodnutie ústredného   inšpektorátu č.   P/0319/06/04   z 24.   mája   2005   a   rozhodnutie   inšpektorátu č. P/0319/06/04 z 18. februára 2005 zrušil a napriek tomu, že rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 215/05-33 z 23. marca 2006 patrí preskúmavať najvyššiemu súdu, ktorý tak i urobil vo veci sp. zn.1 SžoKS 38/2006.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej porušenie jej základných práv namietaným rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 215/05-33   z 23.   marca   2006,   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   č.   P/0319/06/04 z 24. mája   2005   a   rozhodnutím   inšpektorátu   č.   P/0319/06/04   z 18.   februára   2005 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 38/2006 z 19. júna 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 215/2005-33 z 23. marca 2006, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku   sp.   zn. 1 SžoKS 38/2006 z 19. júna 2007, z odôvodnenia ktorého vyplýva:

«Zo spisov správnych orgánov odvolací súd zistil, že pri predaji pyrotechnických predmetov triedy II nebol v čase kontroly (dňa 22. 12. 2004) pri ponúkaných pyrotechnických predmetoch trvale prítomný zaškolený predavač,   ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podával vysvetlenie, takže predaj bol vykonávaný samoobslužným   spôsobom.   Pri   regáli   s pyrotechnickými   výrobkami   bol   v čase   kontroly umiestnený   písomný   oznam   pre   zákazníkov,   z ktorého   vyplynulo,   že   v prípade   záujmu o zakúpenie pyrotechnických výrobkov bude zákazníkom poskytnutá rada a oboznámenie ich s výrobkami a návodom zaškolenou osobou.

V čase realizácie kontrolného nákupu (dňa 22. 12. 2004) nebola prítomná žiadna osoba, ktorá by podala informáciu o zaobchádzaní s pyrotechnickými výrobkami a tiež pri pokladni nebola podaná žiadna informácia. Z obsahu inšpekčného záznamu vyplynulo, že síce išlo o opakovanú kontrolu, predchádzajúca kontrola bola dňa 21. 12. 2004 avšak bez zistenia závad, rovnako aj nasledujúca kontrola dňa 30. 12. 2004.

Najvyšší   súd   SR   nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu   pokiaľ   ide o namietanú   nepresnosť   alebo   nejasnosť   zakotvených   pojmov   a z toho   plynúcu   jeho interpretáciu   a aplikáciu   ustanovenia   §   8   vyhl.   č.   536/1991   Zb.   o pyrotechnických výrobkoch.

V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že text tohto ustanovenia nie je možné jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou predaja, nakoľko z ustanovenia § 8 vyhlášky nevyplýva jednoznačne povinnosť predavača pri predaji pyrotechnických výrobkov ústne upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu. Podľa názoru krajského súdu sa žalobca mohol oprávnene domnievať, že povinnosť upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie si v danom prípade splnil tým, že pri   predaji   pyrotechnických   výrobkov   umiestnil   v regáli   oddelenia   pyrotechniky   leták s upozornením   pre   kupujúcich,   aby   dodržiavali   návod   na   použitie   a zároveň   písomne upozornil   kupujúcich,   že   v prípade   záujmu   o bližšie   informácie,   vysvetlenie   zákazník dostane.

Podľa názoru krajského súdu, z vyhlášky č. 531/1991 Zb. jednoznačne nevyplýva spôsob   a forma,   akým   má   upozorniť   predavač   kupujúceho   na   dodržanie   návodu   na používanie, povinnosti predávajúceho v tejto súvislosti zákonodarca neupravil jednoznačne a presne tak, aby neprichádzal do úvahy ich rôzny výklad.

Nepresnosť   vo   vyhláške   zakotvených   pojmov   samotných   alebo   nejasností   ich možného   výkladu,   podľa   názoru   krajského   súdu   nemôžu   ísť   na   ujmu   predávajúceho. Napokon krajský súd konštatoval, že uložené záväzné pokyny docielili nápravu nezákonného stavu,   keď   žalobca   na   jeho   základe   zabezpečil   pri   predaji   pyrotechniky   prítomnosť pracovníka s odbornou spôsobilosťou.

Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola   prijatá Slovenským   banským úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia, resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady.   Právnická   osoba   tieto   podmienky   môže   spĺňať   len   nepriamo   – prostredníctvom zodpovedných zamestnancov – fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety,   ktoré   si   vyžadujú   zvláštne   zaobchádzanie,   a takým   pyrotechnické   výrobky nepochybne sú, boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť kontrola zo strany zamestnancov – predavačov, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto zamestnanec, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov II triedy a predmetov T1.

Iba týmto spôsobom môže predávajúci zabezpečiť splnenie všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ustanovenia § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 22. 12. 2004. Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Je   na   zodpovednosti   predávajúceho,   akým   spôsobom   fyzickú   prítomnosť „predavačov“   v zmysle   §   8   ods.   2   vyhlášky   pri   regáloch   s pyrotechnickými   výrobkami zabezpečí.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 250.000,- Sk, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p. zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 22. 12. 2004, z ktorého vyplýva, že v čase vykonania kontrolného nákupu sa uskutočňoval predaj pyrotechnických predmetov samoobslužným spôsobom a pri ponúkaných predmetoch nebol trvale prítomný predavač s kvalifikáciou, ktorý by podával informácie o pyrotechnických predmetoch. Z inšpekčného záznamu však vyplýva, že v prevádzke sa nachádzalo písomné upozornenie na dodržiavanie návodu na použitie a manipuláciu s pyrotechnickými predmetmi.

Ukladanie   sankcií   má   význam   tak   represívny,   ako   aj   preventívny.   Preventívny význam postihu nespočíva iba v účinkoch vo vzťahu k žalobcovi. Postih za správny delikt musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých   zákonných   povinností.   Takýto   účinok   však   môže   vyvolať   iba   postih zodpovedajúci   významu   chráneného   záujmu   včas   a vecne   správne   vyvodený.   Ak   ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Moderačné oprávnenie súdu, t. j. možnosť upustiť od potrestania, alebo znížiť výšku uloženej sankcie je dôvodné len vtedy, ak ide o postih za správny delikt zrejme neprimeraný. Využitie moderačného oprávnenia súdu v zmysle § 250j ods. 5 O.s.p. vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 O.s.p. prichádza do úvahy vtedy, ak správny súd môže rozhodnúť o upustení od potrestania alebo znížení sankcie na základe skutkového stavu,   ktorý zistili   správne orgány, prípadne na základe dokazovania, ktoré vykonal súd. Nemôže ísť však o doplnenie dokazovania v zásadnom smere.

Odvolací   súd   na   základe   vyššie   uvedeného   a berúc   do   úvahy,   že   kontrola dodržiavania predpisov, ktoré sú prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia zdravia a majetku spotrebiteľov, je opodstatnená, tak isto aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, dospel v predmetnej veci k záveru, že pokuta vo výške 100.000,- Sk je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (pričom bolo potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť, že sa nejednalo o opakované porušenie zákona zo strany žalobcu) primeraná tak z hľadiska represívneho ako aj preventívneho.

S ohľadom   na   hore   uvedené   odvolací   súd   uplatnil   pri   rozhodovaní   zásadu   plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p. s poukazom na § 250i ods. 2 O.s.p..»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že v odôvodnení svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o zmene rozsudku krajského súdu, jeho rozsudok obsahuje výklad dotknutých právnych noriem, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd pri rozhodovaní uplatnil zásadu plnej jurisdikcie   a napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   podľa   §   220 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 38/2006 z 19. júna 2007, ktorým bol zmenený rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku o výške sankcie uložil sťažovateľke pokutu v sume 100 000 Sk. Sťažovateľka poukazuje na to, že okrem prístupu k súdu sa v čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy by v prípade   sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   ak   by   podmienky   na   prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by   najvyšší   súd   tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu k sťažovateľke   diskriminačne   v   porovnaní   s   ich   výkladom   pri   iných   subjektoch domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo, sťažovateľka po splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008