znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 18/05-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti   L. Z.,   N.,   zastúpeného advokátkou   Mgr.   E.   S., N. Z.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. Z. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   113/03 z 15. júna 2004 z r u š u j e   a   vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   L.   Z. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   9   342   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokátky Mgr. E. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 12. augusta 2004   doručené   podanie   L.   Z.,   N.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N. Z., označené ako „Sťažnosť proti porušovanie základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“,   v ktorom   namietal   porušenie   svojich základných práv, a to práva vlastniť majetok, práva na dedenie a práva na súdnu ochranu vlastníctva   a spravodlivý   súdny   proces   v súvislosti   s konaním   vedeným   pred   Okresným súdom   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o určenie   neplatnosti   zaopatrovacej   zmluvy uzatvorenej matkou sťažovateľa. Vo svojom podaní uviedol, že po zamietnutí jeho návrhu okresným súdom a potvrdení tohto rozhodnutia Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 26. marca 2003 využil podanie dovolania, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) jeho dovolanie odmietol. Sťažovateľ podal aj žiadosť o podanie mimoriadneho dovolania, ktorej nebolo vyhovené. Tým podľa jeho vyjadrenia vyčerpal všetky prostriedky na dosiahnutie nápravy.

Pretože podanie sťažovateľa nemalo zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd ho vyzval na jeho doplnenie. Z doplnenej   sťažnosti   vyplynulo,   že   predmetom   konania   je neplatnosť   zaopatrovacej   zmluvy   spísanej   Štátnym   notárstvom   v Komárne 7. novembra 1991   medzi   matkou   sťažovateľa   a bratom   sťažovateľa,   ktorá   bola zaregistrovaná   toho   istého   dňa   a jej   predmetom   bola   nehnuteľnosť,   ku   ktorej spoluvlastnícky podiel mala H. Z., matka sťažovateľa. Táto svoj spoluvlastnícky podiel previedla na základe zaopatrovacej zmluvy na žalovaného v tomto spore, a to na E. Z. (brata sťažovateľa), za jeho záväzok doopatrovať ju. Matka sťažovateľa H. Z. 11. novembra 1991 zomrela.

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 83/92-52 zo 16. marca 1993 návrh sťažovateľa o neplatnosti   zaopatrovacej   zmluvy zamietol   a uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zdržať sa užívania predmetných nehnuteľností do právoplatného skončenia sporu.

Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 204/93-91 z 22. júna 1993 (na základe odvolania sťažovateľa)   prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie konanie s úlohou odstrániť krajským súdom vytknuté nedostatky. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 83/92-166 z 27. septembra 1994 žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa zaplatiť trovy   konania,   pričom   sa   tento   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   nevysporiadal s jeho námietkami   ako   navrhovateľa.   Po   podaní   odvolania   krajský   súd   rozsudkom č. k. 11 Co 508/94-199 z 1. februára 1995 zmenil rozsudok prvostupňového súdu a vyslovil neplatnosť spornej zaopatrovacej zmluvy.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný (brat sťažovateľa) dovolanie.

Najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 69/95 z 23. júna 1995 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súdy nevenovali pozornosť   otázke,   z akého   dôvodu   sa   netypickému   právnemu   úkonu   –   zaopatrovacej zmluve   -   dala   prednosť,   že   okolnosti   zistené   vykonaným   dokazovaním   nasvedčujú,   že postup štátneho notárstva v registračnom konaní nebol celkom bez závad, a že odvolací súd rozhodoval   len   na   základe   určitých   domnienok   a pochybností,   ktoré   nemohli   byť dostatočným podkladom pre jeho rozhodnutie, a že jeho rozhodnutie bolo predčasné.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   19   Co   187/95-209   z 19.   septembra   1995   zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie.

Okresný súd po vykonaní ďalšieho dokazovania rozsudkom   č.   k. 8 C 83/92-394 z 21. decembra   1998   rozhodol   o zamietnutí   žaloby.   Na   základe   odvolania   krajský   súd uznesením   č.   k.   7   Co   120/99-411   z 29. septembra 2000   zrušil   napadnutý   rozsudok z dôvodov procesného pochybenia (prejednanie veci napriek žalobcom vznesenej námietke zaujatosti súdu).

Okresný súd ďalším rozsudkom č. k. 8 C 82/92-454 z 13. decembra 2001 žalobu zamietol   a zaviazal   sťažovateľa   na   úhradu   trov   konania.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 7 Co 69/02-496   z 26.   marca   2003   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu potvrdil;   pritom   sa   pri   odôvodnení   rozsudku   stotožnil   s odôvodnením   prvostupňového rozsudku.

Proti tomu rozsudku podal sťažovateľ dovolanie. Argumentoval tým, že okresný súd ani   krajský   súd   sa   v priebehu   konania   nevysporiadali   s namietanou   neznalosťou slovenského jazyka na strane prevodkyne (matky sťažovateľa), ako aj tým, že dovolaním napadnuté   rozhodnutie   vychádza   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   v podstatnej   časti oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom upozornil aj na dôvodné predpoklady absolútnej neplatnosti zaopatrovacej zmluvy, na ktoré bol súd povinný prihliadnuť aj bez výslovnej žiadosti alebo návrhu účastníkov konania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 (doručené 30. júna 2004) dovolanie odmietol bez prejednávania z procesných dôvodov, keď dospel k záveru, že „dovolací   súd   poukázal   na   smer,   akým   by   sa   malo   ďalšie   konanie   uberať   a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho závery zaujaté   v tomto rozhodnutí... nemali znaky...   imperatívu“, a preto   opravný   prostriedok   bez   preskúmania   vecnej   správnosti odmietol ako dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému je neprípustné.

Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 11 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) odmietnutím jeho dovolania najvyšším súdom uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, pričom argumentuje povinnosťou súdu prihliadať ex offo na absolútnu neplatnosť zmluvy (ktorú požaduje) a tým, že dovolací súd podľa § 242 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov vo veciach, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vysporiadania   vzťahu   medzi   účastníkmi.   Odmietnutím   dovolania   najvyšším   súdom v spojitosti   s postupom   krajského   súdu   a okresného   súdu   pri   prejednávaní   jeho   žaloby o vyslovenie   neplatnosti   zaopatrovacej   zmluvy,   a to   z viacerých   súčasne   existujúcich a sťažovateľom označených dôvodov absolútnej neplatnosti   zmluvy mu bolo odňaté jeho právo na dedenie po jeho matke (ktorej nehnuteľný majetok v dôsledku žalobou napadnutej zmluvy prešiel do vlastníctva jeho brata) a právo vlastniť majetok.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   15.   júna   2004,   č.   k. 3 Cdo 113/03,   ktorým   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Nitre uznesením zo dňa 26. marca 2003, č. k. 7 Co 69/02, ako procesne neprípustné, porušil základné právo sťažovateľa, a to

-   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   zakotvené   v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky

-   právo,   aby   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch,   zaručené   v článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd

- právo vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva a právo na dedenie zakotvené   v článku   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd

-   právo   na   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa porušenia   dopustili   osoby   pri   úradnom   plnení   povinností,   vyplývajúce   z článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 26. marca 2003, č. k. 7 Co 69/02, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 13. decembra 2001 sp. zn. 8 C 83/92 o zamietnutí žaloby sťažovateľa, porušil základné práva sťažovateľa

-   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   zakotvené   v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky

-   právo,   aby   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch,   zaručené   v článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd

- právo vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva a právo na dedenie zakotvené   v článku   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd

-   právo   na   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa porušenia   dopustili   osoby   pri   úradnom   plnení   povinností,   vyplývajúce   z článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

3. Sťažovateľovi L. Z., nar. 24. 10. 1946, bytom N., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk (dvestotisíc Sk), ktoré sú porušitelia základných práv a slobôd povinní zaplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti nálezu, v pomere, v akom bude určený podiel porušovateľov na porušení základných práv a slobôd sťažovateľa,

4. Sťažovateľovi L. Z., nar. 24. 10. 1946, bytom N., priznáva náhradu trov konania vo výške trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

Okrem   toho   sťažovateľ   požadoval   od   ústavného   súdu   rozhodnúť   „o odložení vykonateľnosti   napadnutého   právoplatného   rozsudku   Okresného   súdu   v Komárne   č.   k. 8 C 83/92 zo dňa 13. decembra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co   69/02   zo   dňa   26.   marca   2003,   aby   sa   zamedzilo   možnosti,   že   na   základe právoplatného rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vyslovenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy súdom potvrdený vlastník nehnuteľnosti predá, daruje alebo zaťaží, a tým ukráti sťažovateľa na jeho právach alebo sťaží uplatňovanie si práv sťažovateľa“, ako aj uložení povinnosti „E. Z., nar. 12. 1. 1948, bytom N., aby sa zdržal výkonu svojho vlastníckeho práva k 5/8 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 2067 v katastrálnom území N. ako parcela č. 5981/4 - vinica s výmerou 884 m2, parc. č. 5981/2 - záhrada s výmerou 3706 m2 a parcela č. 5981/3 - zastavaná plocha s výmerou 464 m2 a dom súpisné číslo 686 na pozemku parcelné číslo 5981/3, a to najmä práva scudziť a zaťažiť uvedené nehnuteľnosti.“

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 16. novembra 2004, v ktorom doplnil svoje vyjadrenie k postupu pred okresným súdom, opis skutkového stavu a petit ústavnej sťažnosti tak, že od ústavného súdu požaduje, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru najvyšším súdom, a to jeho uznesením sp. zn.   3 Cdo 113/03   z 15.   júna   2004,   ktorým   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003 ju prijal na ďalšie konanie. Sťažnosť   sťažovateľa   v ďalších   častiach   odmietol   a návrhu   sťažovateľa   na   dočasné opatrenie nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a najvyšší súd, aby sa vyjadrili ku konaniu ústneho pojednávania; najvyšší súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní a toto stanovisko potvrdila 17. mája 2005.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:„Sťažovateľ ústavnú sťažnosť odôvodňuje tým, že Najvyšší súd SR, ktorý uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 zo dňa 15. júna 2004 odmietol jeho dovolanie podané proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26. marca 2003 sp. zn. 7 Co 69/02, zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces, zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé verejné prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote).

Podľa nášho názoru uvedené práva neboli Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, porušené. Dovolací súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávnenou osobou, skúmal najprv podmienky jeho prípustnosti a tieto vzhľadom k tomu, že odvolací súd v danej veci rozhodol rozsudkom, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, posudzoval podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a zistil, že dovolanie nie je prípustné ani podľa písm. a) uvedeného ustanovenia (odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania), ani podľa jeho písm. b) (súd prvého stupňa vždy rozhodol rovnako tak, že žalobu zamietol). Keďže vo veci   už   raz   rozhodoval   dovolací   súd   (sp.   zn.   5   Cdo   69/95)   posudzoval,   či   dovolanie sťažovateľa nie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 2 O. s. p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci. Odvolací súd sa v rozsudku, nasledujúcom   po   zrušení   veci   dovolacím   súdom   v konaní   sp.   zn.   5   Cdo   69/95,   ktorý sťažovateľ napadol dovolaním a ktoré bolo odvolacím súdom odmietnuté ako neprípustné, neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v jeho rozsudku sp. zn. 5 Cdo 69/95; dovolací súd v rozhodnutí právny záver, ktorým by bol odvolací súd v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. viazaný nevyslovil, rozsudok odvolacieho súdu zrušil výlučne z dôvodov, že výsledky   vykonaného   dokazovania   nedávali   dostatočný   podklad   pre   rozhodnutie a rozhodnutie   odvolacieho   súdu   považoval   za   predčasné   a založené   na   neúplných skutkových zisteniach.

Vzhľadom na to, že vo veci Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 113/03 boli podmienky prípustnosti dovolania podaného sťažovateľom L. Z. skúmané a posúdené v súlade s § 238 ods. 2 a 3 O. s. p., jeho ústavnú sťažnosť treba považovať za nedôvodnú, nakoľko jeho práva, na ktoré sa v sťažnosti dovoláva, neboli najvyšším súdom porušené a ako takú ju treba odmietnuť alebo zamietnuť.

Trváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ktorého sa chceme osobne zúčastniť.“.

Ústne pojednávanie bolo nariadené na 7. jún 2005.   Podpredsedníčka   najvyššieho súdu 6. júna 2005 oznámila, že ospravedlňuje neúčasť najvyššieho súdu. V nadväznosti na túto informáciu bolo nariadené ústne pojednávanie zrušené. Podpredsedníčka najvyššieho súdu   faxom   zo   6.   júna   2005   oznámila,   že   navrhuje   upustiť   od   ústneho   verejného pojednávania. Ústavný súd preto vo veci ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania tak, ako mu to umožňuje § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

1. Predmetom posudzovania konaní pred ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003 pre neprípustnosť odmietnuté pre nesplnenie predpokladov prípustnosti podľa § 238 ods. 2 OSP, keď dovolací súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že „dovolací súd poukázal na smer, ktorým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí... nemali znaky... imperatívu“.

2. Do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo na   to,   aby   opravný   súd   konal   a rozhodol   o podanom   opravnom   (riadnom   alebo mimoriadnom) opravnom prostriedku. Toto právo možno uplatniť a reálne zabezpečiť len vtedy, ak účastník konania splní všetky zákonom požadované predpoklady na prípustnosť takého   opravného   prostriedku   (čl.   46   ods.   4   ústavy)   ustanovené   Občianskym   súdnym poriadkom   a predpismi   vydanými   na   jeho   vykonanie   (napríklad   zákonom   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).

Ak   účastník   konania   splní   tieto   predpoklady   prípustnosti   opravného   prostriedku a napriek tomu opravný súd odmietne vecne sa zaoberať takým opravným prostriedkom, môže dôjsť k tomu, že všeobecný (opravný) súd poruší základné právo na súdnu ochranu odopretím prístupu k opravnému súdu.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon   pripúšťa   (§ 236   ods. 1 OSP). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 OSP. Prípustnosť dovolania v posudzovanej veci podľa § 238 ods. 2 OSP mala podľa sťažovateľa vyplynúť z toho, že v rozsudku odvolacieho súdu sa tento   súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v predošlom rozhodnutí o dovolaní.  

3.   V   priebehu   konania   vo   veci   sťažovateľa   boli   vydané   tieto   pre   konanie   pred ústavným súdom významné rozhodnutia všeobecných súdov.

Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 508/94-199 z 1. februára 1995 zmenil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba tak, že vyslovil neplatnosť spornej zaopatrovacej zmluvy. Najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 69/95 z 23. júna 1995 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súdy   nevenovali pozornosť otázke, z akého dôvodu sa   netypickému právnemu úkonu - zaopatrovacej   zmluve   -   dala   prednosť,   že   okolnosti   zistené   vykonaným   dokazovaním nasvedčujú, že postup štátneho notárstva v registračnom konaní nebol celkom bez závad, a že   odvolací   súd   rozhodoval   len   na   základe   určitých   domnienok   a pochybností,   ktoré nemohli   byť   dostatočným   podkladom   pre   jeho   rozhodnutie,   a že   jeho rozhodnutie   bolo predčasné. Po tomto rozsudku okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 83/92-454 z 13. decembra 2001 žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa uhradiť trovy konania. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 69/02-496 z 26. marca 2003 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil;   pritom   sa   pri   odôvodnení   rozsudku   stotožnil   s odôvodnením   prvostupňového rozsudku.

Po   tomto   konal   a rozhodoval   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004, v ktorom uviedol:

„Ustanovenie § 238 ods. 2 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací sú nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vysloví svoj právny názor ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. nemožno považovať pokyny dovolacieho   súdu   na   ďalší   postup   súdov   po   procesnej   stránke   (napr.   na   doplnenie dokazovania   za účelom   zistenia   skutkového stavu),   ale ani dovolacím   súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti   súdu   nižšieho   stupňa   bez   znakov   kategorického   právneho   pokynu   či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. V posudzovanej veci dovolací súd svoj skorší zrušujúci rozsudok odôvodnil tým, že výsledky   vykonaného   dokazovania   nedávali   dostatočný   podklad   pre   rozhodnutie odvolacieho   súdu   a pokiaľ   tento   vyhovel   žalobe,   rozhodol   predčasne.   Dovolací   súd poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené, jeho závery zaujaté v tomto rozhodnutí ale (a to ani z hľadiska ovládania slovenského jazyka H. Z., na ktoré poukazuje dovolateľ) nemali znaky vyššie uvedeného imperatívu. Prípustnosť dovolania žalobcu preto nemožno vyvodiť ani z § 238 ods. 2 O. s. p. Z týchto   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k záveru,   že v prejednávanej veci je dovolanie procesne neprípustné.“.

4.   Z uvedeného   priebehu   konania   vo   veci   sťažovateľa   vyplýva,   že   formálne predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, boli splnené. Otázkou, ktorej sa ústavný súd musel venovať, bolo to, či v skoršom rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/95 z 23. júna 1995 bol vyslovený záväzný právny názor, ktorý viedol k tomu, že odvolací   súd   oproti   prvému   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   v ktorom   žalobe,   po   zmene prvostupňového rozsudku,   vyhovel,   rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd žalobu zamietol.

Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie   bolo zrušené,   koná ďalej   o veci.   Pritom je   právny názor   súdu,   ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. Už zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vysloviť záväzný právny názor, ktorý prijal po tom, ako zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Inak by jeho rozhodnutie nemalo žiaden zmysel, najmä so   zreteľom   na to,   že zrušujúce   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   znamená nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi nižších súdov. Ak by dovolací súd nevyslovil žiaden   záväzný   právny   názor,   potom   by   sa   otvorila   otázka,   z akých   dôvodov   došlo k zrušeniu. To potvrdzuje aj znenie dovolacích dôvodov (§ 241 OSP).

Podľa   konštantnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   (napríklad   rozsudok   sp.   zn. 2 Cdo 104/01) ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,   koná vo   veci ďalej.   Pritom je právny názor súdu,   ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný (§ 243d   ods. 1 OSP).   Nižší   súd   je   viazaný   názorom   dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že záväzný právny názor sa viaže na dve úrovne, hmotnoprávnu aj procesnú.   Podľa toho istého rozsudku najvyššieho súdu ak   majú   byť   súdy   nižšieho stupňa viazané právnym názorom dovolacieho   súdu, musí   dovolací súd   v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia náležite uviesť, z akého právneho názoru pri posudzovaní danej veci vychádza. Súdy nižšieho stupňa sú...   viazané len   takým právnym názorom, ktorý bol skutočným základom zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu.

Vychádzajúc   z ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   stabilnej   judikatúry najvyššieho súdu a obsahu odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/95 z 23. júna 1995 ústavný súd dospel k záveru, že v tomto rozsudku sa zrozumiteľne a bez pochýb   (aj   keď   nie   formálne vyjadreným   príkazom)   vyjadril   záväzný   právny   názor   na predmet konania, ktorým bol nárok na ochranu pred neplatnosťou zaopatrovacej zmluvy. Tento záväzný právny názor napokon viedol k tomu, že dovolací súd o veci samej rozhodol inak   než   v prvom   meritórnom   rozhodnutí,   ktorým   žalobe   vyhovel.   Obsah   záväzného právneho   názoru   vyplýva   z toho,   že   dovolací   súd   v   rozsudku   uviedol,   že výsledky vykonaného dokazovania neboli dostatočným podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu a pokiaľ tento vyhovel žalobe, rozhodol predčasne. Dovolací súd poukázal na smer, akým by sa malo ďalšie konanie uberať, a ktoré skutočnosti by mali byť ešte objasnené.

Takéto   vyjadrenie   záväzného   právneho   názoru   (poukázaním   na   smer   ďalšieho postupu v konaní) je v súlade predovšetkým s tým, že viazanosť týmto názorom za istých okolností zaniká. Príkladom je už citovaná stabilná judikatúra najvyššieho súdu (rozsudok sp.   zn.   2   Cdo   104/01),   podľa   ktorej   právny   názor   dovolacieho   súdu   vyslovený   v   jeho zrušujúcom rozsudku vychádza z určitého skutkového základu. Tento skutkový základ sa však môže v konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom zmeniť,   napríklad   po   doplnení   dokazovania.   Výsledky   nového   dokazovania   však   môžu zmeniť skutkový stav natoľko, že bude vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na tento nový skutkový stav. V takom prípade súdy nižšieho stupňa nie sú viazané právnym názorom   dovolacieho   súdu   vysloveným v   jeho zrušujúcom   rozhodnutí,   a teda nemusia tento právny názor rešpektovať.

Preto   bolo   ústavnou   povinnosťou   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Cdo   113/03   preskúmať   podané   dovolanie   vo   veci   samej   a neobmedziť   sa   na odmietnutie dovolania pre neprípustnosť poukazujúc na to, že v prvom rozsudku dovolací súd,   po   zrušení   rozsudku   odvolacieho   súdu,   neuviedol   záväzný   právny   názor,   lebo   ho vyjadril:... bez znakov   kategorického právneho   pokynu či bezpodmienečného   právneho príkazu. Vyjadrenie   záväzného   právneho   názoru   takým   spôsobom   nemá   oporu v Občianskom súdnom poriadku a ani v judikatúre najvyššieho súdu.

Ak najvyšší súd trval na tom, že dovolanie bolo prípustné len vtedy, ak by dovolací súd v prvom rozsudku formuloval záväzný právny názor ako kategorický právny pokyn alebo bezpodmienečný právny príkaz, a uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/03 z 15. júna 2004 odmietol dovolanie ako neprípustné, potom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v opravnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne aj právo na spravodlivý proces v tomto konaní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bola vec po podaní dovolania predložená.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v tomto   rozhodnutí   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde)   v rozsahu   jeho ústavnej povinnosti podané dovolanie pripustiť, prejednať ho a rozhodnúť o ňom. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   Mgr.   E.   S.   v konaní pred   ústavným   súdom,   ktoré   sťažovateľ nevyčíslil.   Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   9   342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať slovenských   korún)   spolu   za   dva   úkony   právnej   pomoci   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004.

K nálezu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005