znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 18/04- 21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla, zo   sudcu   Jána   Mazáka   a sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti S. D., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 30 C 235/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 30 C 235/98 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Základné právo S. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 235/98 p o r u š e n é   b o l o.

3. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 235/98 bez zbytočných prieťahov predložil dovolanie sťažovateľa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

4. S. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   S.   D. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   9   340   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   F.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. januára 2004 doručená sťažnosť S. D., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v súvislosti   s nepredložením dovolania podaného proti právoplatnému rozhodnutiu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 235/98 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ   uvádza,   že   15.   júla   2002   podal   osobne   v podateľni   okresného   súdu dovolanie.   Hoci   okresný   súd mal spisový   materiál sp.   zn.   30   C 235/98 postúpiť spolu s dovolaním najvyššiemu súdu, takto neurobil. Sťažovateľ sa preto na okresnom súde a aj na najvyššom súde 17. októbra 2003 informoval, v akom štádiu sa predmetné súdne konanie nachádza.   Okresný   súd   na   jeho   žiadosť   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nereagoval a najvyšší súd sťažovateľovi odpovedal 22. októbra 2003. Z odpovede vyplýva, že spis sa po podaní dovolania po poldruha roku stále nachádza na okresnom súde. Na základe   uvedeného   je   zrejmé,   že   okresný   súd   v danej   veci   nekoná,   čím   dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Nečinnosťou okresného súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a najmä podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovolanie   bolo   podané   osobne   a včas s príslušným   odôvodnením.   Okresný   súd   mal   len   zosumarizovať   súdnu   dokumentáciu a preveriť   náležitosti   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   takýto   úkon   nemôže   súdu zabrať jeden   a pol   roka.   Okresný   súd svojou   nečinnosťou   bráni v riadnom   pokračovaní súdneho konania.

Sťažovateľ preto od ústavného súdu požaduje vydať toto rozhodnutie:„1. Okresný súd Bratislava III v konaní o dovolaní začatom na návrh sťažovateľa dňa 15. 07. 2002 porušil právo S. D., r. č...., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní o dovolaní začatom na návrh sťažovateľa dňa 15. 07. 2002 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. S. D., r. č.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 250.000,-   Sk (slovom   dvestopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia S. D., r. č...., tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, advokátovi JUDr. J. F. na účet č.:... vedený vo VÚB, a. s. – Bratislava – Centrum.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   28.   januára   2004   a pretože   nezistil dôvody na jej odmietnutie, prijal ju na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a okresný súd, aby   sa   vyjadrili   k otázke   konania   verejného   pojednávania,   a okresný   súd   požiadal   aj o vyjadrenie sa k sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ a okresný súd oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti uviedol nasledovné:„Rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   20.   2.   2002,   právoplatným dňa 21. 6. 2002, bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 378.000,- Sk v lehote do 3 dní. V časti náhrady trov prvostupňového konania bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V časti poplatkovej povinnosti bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenený   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   súdny poplatok za návrh v sume 15.120,- Sk na účet súdu prvého stupňa do 3 dní.

Doplňujúcim rozsudkom zo dňa 10. 4. 2002, právoplatným dňa 21. 6. 2002, Krajský súd v Bratislave vo zvyšku návrh zamietol.

Uznesením zo dňa 12. 6. 2002 uložil prvostupňový súd odporcovi zaplatiť súdny poplatok   31.320,-   Sk   za   odvolanie   zo   dňa   5.   6.   2001,   odporca   podal   odvolanie dňa 3. 7. 2002.

Dňa   15.   7.   2002   podal   navrhovateľ   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave dovolanie.

Úpravou zo dňa 9.   8.   2002 vyzvala sudkyňa JUDr.   B.   P.,   ktorá vec prejednáva a rozhoduje, zástupcu navrhovateľa, aby v lehote 10 dní predložil odvolanie plnomocenstva udeleného navrhovateľom JUDr. Š. Š., zástupca navrhovateľa tak urobil dňa 3. 9. 2002. Dňa   20.   9.   2002   bol   spis   veci   predložený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní odporcu zo dňa 3. 7. 2002 podanom proti uzneseniu zo dňa 12. 6. 2002. Uznesením zo dňa 30. 9. 2002 odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Spis veci bol odvolacím súdom vrátený dňa 27. 11. 2002.

Úpravou zo dňa 9. 12. 2002 sudkyňa doručovala odporcovi uznesenie odvolacieho súdu. Uznesením zo dňa 9. 12. 2002 uložil prvostupňový súd odporcovi zaplatiť 7.830,- Sk ako doplatok súdneho poplatku za odvolanie zo dňa 2. 3. 2001, odporca podal odvolanie dňa 10. 1. 2003.

Dňa   13.   2.   2003   bol   spis   veci   predložený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o podanom odvolaní odporcu.

Uznesením zo dňa 30. 7. 2003 odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Spis veci bol odvolacím súdom vrátený dňa 22. 9. 2003.

Úpravou sudkyne zo dňa 12. 2. 2004 súd doručoval odporcovi uznesenie odvolacieho súdu. Uznesením zo dňa 19. 4. 2004 prvostupňový súd zrušil uznesenie zo dňa 12. 6. 2002, ktorým bolo odporcovi uložené zaplatenie súdneho poplatku vo výške 31.320,- Sk za podané odvolanie zo dňa 5. 6. 2001.

Úpravou   zo   dňa   19.   4.   2004   sudkyňa   doručovala   dovolanie   navrhovateľa   zo dňa 12. 7. 2002 na vyjadrenie odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi.

Sudkyňa   podľa   vlastného   vyjadrenia   ihneď   predloží   spis   veci   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o dovolaní navrhovateľa.

Čo sa týka ústavnej sťažnosti, z opísanej chronológie úkonov je zrejmé, že aj keď sudkyňa   nevykonávala   úkony   týkajúceho   sa   samotného   dovolania   okrem   úkonu   zo dňa 19. 4. 2004, vo veci konala vykonávaním úkonov týkajúcich sa súdnych poplatkov po právoplatnom skončení veci.“.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. 30 C 235/98 zistil obdobné skutočnosti, ako uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy v označenom konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01). V prípade sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale o nekonanie okresného súdu s rizikom dopustenia sa takých prieťahov v konaní, ktoré   v konečnom   dôsledku   môžu   znamenať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Z ďalšieho postupu okresného súdu (po zistení informácií o podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu)   je   zrejmé,   že   okresný   súd   neodmietol   zaoberať   sa návrhom sťažovateľa, o čom svedčí aj vyjadrenie predsedu okresného súdu. Jediný spôsob, ktorý by signalizoval porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, by v danom prípade bolo zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Zohľadňujúc túto skutočnosť ústavný súd uzavrel, že v označenom konaní nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, ústavný súd skúmal   ohrozenie   reálnosti   prístupu   k súdu   sťažovateľa   a dospel   k záveru,   že   v tomto konkrétnom   prípade   síce   sťažovateľ   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   spojenej s predložením dovolania najvyššiemu súdu „čaká“ na dovolacie konanie, avšak túto situáciu nemožno spájať s odmietnutím práva na súdnu ochranu, ale túto nečinnosť treba posúdiť v súvislosti s možným vyslovením porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Dĺžka nečinnosti okresného súdu v súvislosti s predložením dovolania sťažovateľa najvyššiemu   súdu   bola   v nadväznosti   aj   na   tento   záver   ústavného   súdu   predmetom posudzovania z hľadiska porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilizovanej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.   V danom   prípade   však   išlo o konanie,   ktoré   už právoplatne skončené   bolo, avšak sťažovateľ využil podanie dovolania tak, ako mu to umožňuje Občiansky súdny poriadok.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) aj v takýchto prípadoch zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej   súd rozhoduje,   2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu.   Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od podania... návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03).

Tak zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 30 C 235/98 a z vyjadrenia predsedu okresného súdu   vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, pretože okresný súd v súvislosti s predložením dovolania najvyššiemu súdu neurobil žiadny úkon,   hoci   išlo   o pomerne   jednoduché   a štandardné   procesné   úkony   nevyžadujúce   si osobitnú časovú alebo odbornú náročnosť. Až 19. apríla 2004, t. j. 21 mesiacov od podania dovolania (12. júla 2002), sa toto dovolanie doručovalo úpravou odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi   na   vyjadrenie,   hoci   tomu   nebránila   žiadna   vážna   prekážka.   Zo   spisu   ani z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   tiež   nevyplynulo,   že   by   vykonávanie   úkonov týkajúcich sa súdnych poplatkov po právoplatnom skončení bránilo okresnému súdu robiť úkony spojené s predložením dovolania najvyššiemu súdu.

Zohľadňujúc   vyššie   uvedené   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 30 C 235/98 sa okresný súd v súvislosti s predložením dovolania najvyššiemu súdu dopustil   zbytočných   prieťahov   v konaní,   čím   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže okresný súd nepostúpil dovolanie najvyššiemu súdu, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 235/98 bez zbytočných prieťahov predložil dovolanie sťažovateľa tomuto súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 30 C 235/98 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   250   000   Sk z dôvodu   pretrvávajúceho   stavu   právnej   neistoty,   a tým   aj   jeho   životnej   situácie,   keď dlhodobo nedochádza k upraveniu jeho „umelo“ zníženej kvality života a životnej úrovne a nemá možnosť požívať ani odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 20 000 Sk zodpovedá   primeranému   finančnému   zadosťučineniu   sťažovateľa   za   ujmu,   ktorú   utrpel v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   J.   F.   v konaní pred ústavným súdom.   Ústavný súd   ich vyčíslil sumou 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 530 Sk za jeden úkon a 140 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkon urobený v roku 2004).

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004