znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 179/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B.   F.,   PhD.,   Advokátska kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   ktoré   sú   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 3555/2012 až sp. zn. Rvp 3575/2012, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6   ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 Er 390/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 510/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 424/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 710/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 652/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 324/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 19/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 21/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 22/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 795/2008 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 788/2008 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 782/2008 zo 16. marca 2012, sp. zn. 8 Er 161/2008 z 20. februára 2012, sp. zn. 8 Er 302/2008 z 20. februára 2012, sp. zn. 8 Er 787/2008 z 20. februára 2012, sp. zn. 4 Er 443/2003 z 22. februára 2012, sp. zn. 4 Er 426/2003 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 389/2010 z 13. marca 2012, sp. zn. 8 Er 621/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 434/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 147/2009 z 21. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3555/2012, sp. zn. Rvp 3556/2012, sp. zn. Rvp 3557/2012, sp. zn. Rvp 3558/2012, sp. zn. Rvp 3559/2012, sp. zn. Rvp   3560/2012,   sp.   zn.   Rvp 3561/2012,   sp. zn. Rvp 3562/2012,   sp. zn.   sp.   zn.   Rvp 3563/2012, sp. zn. Rvp 3564/2012, sp. zn. Rvp 3565/2012, sp. zn. Rvp 3566/2012, sp. zn. Rvp 3567/2012, sp. zn. Rvp 3568/2012, sp. zn. Rvp 3569/2012, sp. zn. Rvp 3570/2012, sp. zn. Rvp 3571/2012,   sp.   zn.   Rvp   3572/2012,   sp.   zn.   Rvp   3573/2012, sp. zn. Rvp 3574/2012 a sp. zn. Rvp 3575/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3555/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 390/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 510/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 424/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 710/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 652/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 324/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 19/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 21/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 22/2009 zo 16. marca 2012,   sp.   zn.   2   Er   795/2008   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   788/2008 zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   782/2008   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   161/2008 z 20. februára 2012,   sp. zn. 8   Er   302/2008   z 20.   februára 2012,   sp.   zn. 8   Er   787/2008 z 20. februára   2012,   sp. zn. 4   Er   443/2003   z   22.   februára   2012,   sp.   zn.   4   Er   426/2003 z 22. februára   2012,   sp. zn. 8 Er 389/2010   z   13.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er   621/2009 z 22. februára 2012,   sp. zn. 8 Er 434/2009   z 22.   februára   2012 a sp.   zn.   8 Er   147/2009 z 21. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   uviedla,   že   pôsobí   pri   výkone   svojej   prevažujúcej podnikateľskej činnosti na trhu krátkodobých úverov do 3 500 € s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov. Poskytuje úvery fyzickým osobám a živnostníkom vo všetkých regiónoch Slovenskej republiky prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných   miest.   Keďže   jedným   z   legálne   uznaných   predmetov   podnikania   je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, častokrát sa pri neplnení zmluvných záväzkov svojich klientov (príjemcov pôžičiek) dostáva do pozície veriteľa a je nútená domáhať sa úhrady   pohľadávok   prostredníctvom   súdneho   konania   a   následne   pri   nerešpektovaní súdnych rozhodnutí dlžníkmi prostredníctvom exekučného konania.

V záujme vymoženia svojich pohľadávok podala súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej len,,súdny exekútor“) návrhy na vykonanie exekúcie.

Okresný   súd   napadnutými   uzneseniami   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v označených konaniach okresného súdu z dôvodu, že bol   pred   vymenovaním do   funkcie   súdneho   exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako účastníčky exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný súd:

«a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37 - z ktorého zjavne súd vychádzal;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.».

Sťažovateľka namieta tiež porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože «Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20   ods.   1   Ústavy   SR   a   článkom   č.   1   Protokolu   č.   1.   Napadnutým   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok chránený Dohovorom o ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím   všeobecného   súdu   bez   akejkoľvek náhrady prišiel.».

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že «aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka vo svojich sťažnostiach navrhuje, aby im ústavný súd vyhovel a nálezom vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a   dodatkového   protokolu   postupom   a   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu v označených konaniach, napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

7.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

8.   Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

9.   V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3555/2012   až sp. zn. Rvp 3575/2012 týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľka a okresný súd), pričom   navyše   sú   takmer   identické   z   hľadiska   právnej   argumentácie   použitej   v   nich sťažovateľkou, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

10. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení sťažností na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu

13.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

13.2   Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   potrebné   zaujať   stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

13.3 Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

13.4 Okresný súd v odôvodneniach označených uznesení podrobne odôvodnil, prečo považoval   skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   v   minulosti   zamestnancom   sťažovateľky (oprávnenej),   za   okolnosť   vylučujúcu   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1 Exekučného poriadku.

K   uvedenému   ústavný   súd   dodáva,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme v porovnateľných   veciach   sp.   zn.   II.   ÚS   3/2012,   I.   ÚS   113/2012,   I.   ÚS   137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

13.5 S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v   označených   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

13.6 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom označených uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   označenými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

13.7 Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu a predchádzajúcim postupom okresného súdu v označených konaniach a základným právom sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a právne   závery   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

13.8   Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

13.9   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

14. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu

14.1 Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

14.2   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   okresného   súdu   dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   keďže   okresný   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

14.3 Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

14.4 Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru napadnutým   postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   napadnutými uzneseniami okresného súdu

15.1 Sťažovateľka tiež namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami   okresného   súdu.   Sťažovateľka   toto   „základné   právo“   v   sťažnostiach označovala   ako   „všeobecný   zákaz   diskriminácie“,   a   z   dôvodu   jeho   porušenia   žiadala vysloviť porušenie tohto článku ústavy a dohovoru.

15.2 Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

15.3 Podľa názoru ústavného súdu medzi úpravou čl. 12 ods. 2 ústavy a úpravou čl. 14 dohovoru nemožno vidieť zásadnú obsahovú odlišnosť. Oba uvedené články (ústavy a dohovoru) upravujú zákaz diskriminácie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Uvedené ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie tohto ustanovenia ústavy (IV. ÚS 119/07).

15.4   Ústavný   súd   konštatuje,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   porušenie   čl.   12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v sťažnostiach odôvodnila, ústavný súd v argumentácii namietaného porušenia týchto článkov nevedel identifikovať, v čom konkrétne malo dôjsť k porušeniu zákazu diskriminácie z dôvodu „iného postavenia“ sťažovateľky v označených konaniach. Sťažovateľka v sťažnostiach poukazovala na svoje postavenie ako oprávnenej v exekučnom   konaní   a   postavenie   povinného   v   exekučnom   konaní   a   v   tejto   súvislosti tvrdila, že došlo k odlišnému zaobchádzaniu z dôvodu „postavenia oprávneného“. Ústavný súd vychádzajúc však z obsahu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   porušením   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru a napadnutým   postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie týchto článkov po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

15.5 Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012