znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 179/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. K., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Cbm 61/04 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 89/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010 doručená sťažnosť R. M., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cbm 61/04 a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 6 Obo 89/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. marca 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   14.   apríla   2009   podal   dovolanie   proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 3 Cbm 61/04 z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia   z 25.   februára   2008   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 z dôvodu, že postupom nižších súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Po výzve krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie vo výške 52 448,12 € sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku postupom podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku, a to s osobitným dôrazom na

a) aktuálnu neexistenciu voľných finančných prostriedkov potrebných na zaplatenie súdneho poplatku,

b)   zákonom   danú   možnosť   súdu   odňať   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdneho poplatku,

c) extrémnu výšku súdneho poplatku, ktorá nemá obdobu v štátoch, ktoré ratifikovali dohovor,

d) skutočnosť, že vo veci už sťažovateľ zaplatil vysoké súdne poplatky za podanie žaloby a odvolania (celkom 2 x po 6 % zo žalovanej čiastky),

e) skutočnosť, že v dovolacom konaní sťažovateľ nepožaduje priznanie peňažného alebo   iného   majetkového   plnenia,   pretože   žiada   iba   o preskúmanie   zákonnosti   postupu nižších súdov.

Žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľ doplnil 13. júla 2009.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cbm   61/04   zo   17.   júla   2009   nebolo sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznané. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ   odvolanie   (vrátane   jeho   doplnenia),   pričom   poukázal   aj   na   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v tejto   oblasti.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 89/2009 zo 16. decembra 2009 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. Uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené 1. februára 2010.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   tak   v konaní   pred   krajským   súdom,   ako   aj   pred najvyšším   súdom   jednoznačne   preukázal,   že   v jeho   prípade   je   splnená   prvá   z dvoch zákonných   podmienok   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   a to,   že   nejde o svojvoľné   a zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva.   Túto   skutočnosť   všeobecné   súdy nespochybnili.   Ďalej   je   podstatné,   že   sťažovateľ   sa   v celom   priebehu   konania   ani   len nepokúšal tvrdiť, že by bol nemajetný. Takéto tvrdenie by nemalo reálny základ. Sťažovateľ preto ani nepredložil súdu dôkazy o svojej majetkovej situácii. Pritom sa všeobecné súdy opierali práve o túto skutočnosť a ostatné argumenty sťažovateľa nevzali do úvahy. Stalo sa tak   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   poukazoval   na   také   argumenty,   ktoré   v konečnom dôsledku   pri   dodržaní   dikcie   zákona   mali   mať   za   následok   priznanie   oslobodenia   od súdnych poplatkov. Všeobecné súdy však tieto argumenty ignorovali a nevysporiadali sa s nimi,   čo   znamená,   že   sťažovateľovi   zabránili   v prístupe   k súdu   a spravodlivosti stanovením neprimerane vysokého súdneho poplatku, resp. neodôvodneným nepriznaním oslobodenia od neho. Sťažovateľ súdny poplatok za podané dovolanie napokon zaplatil, aby zabránil zastaveniu dovolacieho konania, a úplne tak zahatil cestu k uplatňovaniu svojho práva. Bol však schopný to urobiť iba tak, že si peňažné prostriedky požičal, a vystavil sa tak obrovskému riziku.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že všeobecné súdy nesprávne posúdili druhú zo zákonných podmienok priznania oslobodenia od súdneho poplatku,   teda   pomery   sťažovateľa.   Ako   je   už   uvedené,   sťažovateľ   si   musel   požičať finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku, čo iba podčiarkuje jeho argumentáciu uplatňovanú od začiatku, podľa ktorej nemal k dispozícii dostatok likvidných finančných prostriedkov   na zaplatenie súdneho   poplatku   vo výške   vyžadovanej   súdom   s osobitným dôrazom na extrémnu výšku súdneho poplatku v konkrétnom prípade na to, že sťažovateľ je fyzická osoba nepodnikateľ, a napokon na relatívne krátku lehotu na zaplatenie súdneho poplatku.   Súdny   poplatok   sa   dá   totiž   zaplatiť   iba   peniazmi,   a nie   inými   majetkovými hodnotami.   Pritom   aktuálny   nedostatok   disponibilných   peňažných   prostriedkov   nesmie zabrániť účastníkovi   konania   v uplatnení jeho základného práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu.   Aktuálny   nedostatok   peňažných   prostriedkov   môže   spôsobiť   momentálnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, aj keď z hľadiska celkových majetkových pomerov účastníka   je   predpoklad   zaplatenia   súdneho   poplatku,   napríklad   speňažením   iných majetkových   hodnôt.   K tomu   treba   brať   do   úvahy   skutočnosť,   že   ustanovenie   §   138 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje priznané oslobodenie od súdnych poplatkov aj odňať, ak došlo   k takej   zmene pomerov účastníka, ktorá   už oslobodenie neodôvodňuje. K takejto zmene môže dôjsť práve napríklad získaním peňažných prostriedkov speňažením vecí alebo iných majetkových hodnôt vo vlastníctve účastníka konania, čo však vyžaduje dlhší čas presahujúci časový rámec určený na zaplatenie súdneho poplatku. Pri predčasnom unáhlenom predaji majetkových hodnôt by všeobecnými súdmi presadzovaná koncepcia zaplatenia súdneho poplatku znamenala vznik škody na strane sťažovateľa, čo nie je možné od neho spravodlivo žiadať. K celkovým pomerom sťažovateľa, ktoré mali všeobecné súdy zohľadniť   pri   spravodlivom   rozhodovaní   o oslobodení   od   súdneho   poplatku,   patrí   aj zhodnotenie procesnej situácie sťažovateľa v konaní vo veci samej a v dovolacom konaní. Sťažovateľ vo   veci   už zaplatil   veľmi   vysoký   súdny   poplatok,   a to tak v rámci konania o náhrade škody vedeného krajským súdom, ako aj za odvolacie konanie. Sťažovateľ už na súdnych   poplatkoch   zaplatil   celkom   do   podania   dovolania   48   077,44   €.   Požadovať zaplatenie   ďalšieho,   a to   dokonca   dvojnásobného   (hornou   hranicou   neobmedzeného) súdneho poplatku za preskúmanie postupu krajského súdu a najvyššieho súdu (predmetom dovolania totiž nie je priamo zaplatenie určitej sumy, ale preskúmanie správnosti postupu všeobecných súdov v rámci predchádzajúceho konania o náhrade škody), je neprimeranou prekážkou pre účastníka konania v rámci možnosti konať pred súdom, teda popretím práva na súdnu ochranu podľa ústavy i dohovoru. Súdny poplatok vo vymeranej výške pre účely takého konania, v ktorom možno v podstate iba kasačne preskúmať rozhodnutie a v ktorom ide výlučne o procesnú otázku zabezpečenia ochrany základných ľudských práv, je zjavne neprimeraný, a nie je možné sa s takouto praxou stretnúť v žiadnom štáte, ktorý ratifikoval dohovor. Napríklad v Českej republike je výška súdneho poplatku za dovolanie stanovená pevnou sumou 5 000 Kč. Uvedené argumenty sú podčiarknuté aj rozhodovacou praxou ESĽP. Podľa tejto praxe musí byť zabezpečený správny pomer medzi záujmom štátu na súdnych   poplatkoch   a právom   žalobcu   na   prístup   k súdu.   Je   zjavné,   že   požiadavka   na zaplatenie čiastky 52 448,12 € za preskúmanie správnosti procesného postupu súdov za situácie,   keď   sťažovateľ   už   vo   veci   samej   zaplatil   súdne   poplatky   v celkovej   výške 48 077,44 €, predstavuje neprípustný exces. Čiastka 52 448,12 €, ktorou si sťažovateľ musel „vykúpiť“   svoje   základné   právo   na   prístup   k súdu,   predstavuje   viac   ako   šesťnásobok priemerného ročného platu na Slovensku. Dohromady súdne poplatky, ktoré bol sťažovateľ donútený   zaplatiť,   predstavujú   čiastku   100 525,56   €,   čo   je   viac   ako   dvanásťnásobok priemerného ročného platu. Pritom vo veci Kreuz proti Poľsku ESĽP vyslovil, že už súdny poplatok predstavujúci jedennásobok priemerného ročného platu nezaistil správny pomer proporcionality medzi záujmom štátu na súdnych poplatkoch a právom žalobcu na prístup k súdu a pre žalobcu predstavoval neúmerné zaťaženie. Nezohľadnením týchto okolností, hoci v zmysle zákona sa posudzujú všetky okolnosti na strane účastníka konania, všeobecné súdy   dohnali   sťažovateľa   k riešeniu   a riziku,   ktoré   je   neprimerané   a v podmienkach demokratického   právneho   štátu   neakceptovateľné   pri   prístupe   k súdu.   Je   jednoznačne bránením prístupu k súdu, resp. garantovaním takéhoto prístupu len osobám disponujúcim veľkým množstvom hotových finančných prostriedkov. Osobitne pritom možno poukázať na   to,   že   o oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku   (a   teda   v konečnom   dôsledku o garantovaní   prístupu   sťažovateľa   k spravodlivosti)   rozhodujú   tie   isté   súdy,   ktorých konanie žiada sťažovateľ preskúmať. Právna úprava upravujúca takýto procesný postup je nedostatočná,   vzbudzuje   pochybnosti   týkajúca   sa   nezaujatosti   zainteresovaných   súdov a umožňuje im selektovať medzi „želanými“ a „neželanými“ preskúmaniami rozhodnutí práve   prostredníctvom   súdneho   poplatku.   Takáto   úprava   je v rozpore   so   zásadou   práva konať pred nezávislým a nestranným súdom a je prekážkou v prístupe k právu na súdnu ochranu.

Je možné zhrnúť, že príliš vysoký súdny poplatok, ktorý nie je v správnom pomere k prerokúvanej   veci   a ktorý   nie   je   určený   na   základe   konkrétnych   okolností   prípadu, charakteru sporu vrátane schopnosti účastníka okamžite uhradiť poplatok a bez posúdenia postavenia účastníka (s osobitným poukazom na zákonom danú možnosť odňať priznané oslobodenie   od   súdnych   poplatkov),   pričom   rozhodovanie   o oslobodení   od   súdneho poplatku   je   zverené   orgánom,   ktorých   konanie   má   byť   preskúmané,   je   kombináciou znamenajúcou   jednoznačnú   prekážku   v prístupe   na   súd.   Ak   zákon   neumožňuje všeobecnému súdu zmierniť tento nepriaznivý dopad alebo všeobecné súdy túto možnosť danú   napríklad   ustanovením   §   138   Občianskeho   súdneho   poriadku   z rôznych   dôvodov nespravodlivo   nevyužijú,   dostávajú   seba   aj   príslušný   právny   predpis   do   rozporu s označenými právami sťažovateľa, ktorému odnímajú možnosť konať pred súdom, resp. toto jeho právo neprimerane obmedzujú.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 3 Cbm 61/04 a najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Obo 89/2009 s tým, aby boli uznesenia krajského súdu zo 17. júla 2009 a najvyššieho súdu   zo 16. decembra 2009 zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 89/2009 zo 16. decembra 2009 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cbm 61/04-503 zo 17. júla 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva,   že   predpokladom   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sú   pomery   účastníka konania,   ktorý   podal   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ako   aj   to,   že   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva zo strany účastníka konania, ktorý podal návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd správne postupoval, keď vyzval sťažovateľa, aby predložil doklady preukazujúce jeho majetkové pomery. Sťažovateľ však krajskému súdu požadované doklady nepredložil dôvodiac, že majetok   má,   nemá   však   disponibilné   finančné   prostriedky.   Toto   tvrdenie   uviedol   aj vo svojom odvolaní poukazujúc aj na to, že už zaplatil vysoké súdne poplatky a že lehota na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   je   veľmi   krátka.   Najvyšší   súd   k námietkam sťažovateľa nemohol prihliadnuť, keďže ani jedna z nich nie je takou skutočnosťou, ktorá by umožňovala súdu priznať oslobodenie od súdnych poplatkov. Je nesporné, že sťažovateľ majetok má, čo sám aj potvrdil. Tým, že nebola splnená jedna z dvoch podmienok podľa ustanovenia   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (t.   j.   že   pomery   účastníka odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov), krajský súd postupoval správne, keď už ďalej neskúmal druhý predpoklad (t. j. že nejde o svojvoľné či zrejme bezúspešné uplatňovanie práva).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cbm 61/04, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   aj   využil.   Preto právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal   v odvolacom   konaní najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   6   Obo 89/2009.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Hlavnou   námietkou   sťažovateľa   je,   že   všeobecné   súdy   ústavne   nekonformným spôsobom vyložili ustanovenie § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o možnosti oslobodenia   účastníka   konania   od   súdnych   poplatkov,   a to   v súvislosti   so   zákonnou podmienkou, podľa ktorej možno oslobodenie priznať, ak to odôvodňujú pomery účastníka. Vyložili   si   pojem   „pomery   účastníka“ tak,   že   ide   iba o osobné, zárobkové a majetkové pomery. Neboli ochotné za relevantnú okolnosť považovať skutočnosť, že sťažovateľ je síce majetný, avšak v aktuálnom krátkom čase, v ktorom bolo potrebné veľmi vysoký súdny poplatok uhradiť, nemal dostatok likvidných finančných prostriedkov, ale ani dosť času na to, aby bez straty mohol časť svojho majetku speňažiť a z výťažku uhradiť súdny poplatok.

Z nesporných skutkových okolností rozhodných pre posúdenie námietky vyplýva, že krajský   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   deklaroval   a doložil   svoje   osobné,   zárobkové a majetkové pomery, čo však sťažovateľ neurobil. Namiesto toho vyhlásil, že majetok síce má,   nemá   však   k momentálnej   dispozícii   potrebnú   vysokú   sumu   voľných   finančných prostriedkov vo vymedzenom krátkom termíne.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z ustanovenia   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   možno   vyvodiť,   že   je   v záujme   účastníka   konania,   ktorý   sa   oslobodenia   od súdnych   poplatkov   (či   už   čiastočného,   alebo   úplného)   domáha,   preukázať,   že   spĺňa zákonom   stanovenú   podmienku,   podľa   ktorej   jeho   pomery   odôvodňujú   priznanie oslobodenia.   Keďže   podľa   názoru   sťažovateľa   jeho   pomery   odôvodňovali   priznanie oslobodenia, pretože aktuálne nemal k dispozícii v krátkom   čase potrebnú značnú sumu finančných prostriedkov, bolo v jeho záujme súdu poskytnúť potrebné údaje o výške jeho momentálne dostupných   voľných   (disponibilných)   finančných   prostriedkov   a tieto   údaje v rámci možností dôkazmi aspoň spravdepodobniť. Napriek tomu sťažovateľ tak neurobil, čo   znamená,   že   neuniesol   dôkazné   bremeno   vyplývajúce   z jeho   žiadosti   o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Závery   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   založené   v podstate   na   už   uvedených skutočnostiach,   nemožno   preto   považovať   ani   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnené.

Navyše   v tejto   súvislosti   možno   uviesť,   že   pokiaľ   by   postačovalo   iba   tvrdenie účastníka   konania o jeho pomeroch   v súvislosti   so   žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov, potom by sa prevažnej väčšine takýchto žiadostí muselo bez ďalšieho vyhovieť.

Podľa názoru sťažovateľa bol všeobecnými súdmi zvolený výklad ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavne nekonformný aj z iného pohľadu, pretože za súčasť skúmania pomerov účastníka dožadujúceho sa oslobodenia od súdnych poplatkov bolo   treba   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   a to   príliš   vysoký   súdny poplatok,   ktorý   nie   je   v správnom   pomere   k prerokúvanej   veci,   a nie   je   ani   určený   na základe   konkrétnych   okolností   prípadu,   charakteru   sporu   vrátane   schopnosti   účastníka okamžite poplatok uhradiť a bez posúdenia postavenia účastníka (s osobitným poukazom na zákonom   danú   možnosť   odňať   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov),   ako   aj skutočnosť,   že   rozhodovanie   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   je   zverené   orgánom, ktorých konanie má byť preskúmané.

„Ústavne   konformný   výklad   právnej   normy,   resp.   výklad   právnej   normy   vôbec nemôže   siahať   tak   ďaleko,   aby   sa   dostal   do   rozporu   so   znením,   resp.   so   zmyslom vykladaného   normatívneho   textu.   V takomto   prípade   by   totiž   už   nešlo   o výklad,   ale o faktickú novelizáciu právnej normy“ (II. ÚS 244/09).

Všeobecné   súdy   boli   ustanovením   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku viazané,   pričom   bolo   ich   povinnosťou   vykladať   toto   ustanovenie   ústavne   konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). To isté sa vzťahuje aj na otázku výšky súdneho poplatku v dovolacom konaní. V rámci povinnosti vykladať zákon ústavne konformným spôsobom však   všeobecné   súdy   neboli   oprávnené   zájsť   tak   ďaleko,   aby   sa   dostali   do   rozporu so znením,   resp.   so   zmyslom   vykladaných   zákonných   ustanovení.   Nebolo   teda   možné ústavne konformným spôsobom a bez toho, aby sa všeobecné súdy odchýlili od znenia, resp.   zmyslu   týchto   ustanovení,   dôjsť   k záverom,   ktoré   akcentuje   sťažovateľ.   Výška súdneho poplatku v dovolacom konaní je kogentne určená a nemožno sa od nej odchýliť bez porušenia   zákona.   Zároveň   je   možné   účastníka   konania   na   základe   jeho   žiadosti   a za splnenia   podmienok   vyplývajúcich   zo   zákona   od   platenia   súdnych   poplatkov   čiastočne alebo   úplne   oslobodiť.   Podľa   dlhoročnej   ustálenej   súdnej   praxe   sa   pritom   pomermi účastníka   rozumejú   jeho   osobné,   zárobkové   a majetkové   pomery.   Pri   skúmaní   týchto pomerov preto nemožno brať do úvahy, či zákonom stanovená výška súdneho poplatku je vyvážená a či zodpovedá konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. Podstatné je totiž iba to, či pomery účastníka konania skúmané z hľadiska osobného, zárobkového a majetkového odôvodňujú   prípadné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   V tomto   rámci   je   možné posudzovať aj otázku, či môže spĺňať podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov majetný účastník, ktorý aktuálne nemá dostatok voľných finančných prostriedkov, a to aj s prihliadnutím na výšku požadovaného súdneho poplatku.

Na základe totožných argumentov neprichádza do úvahy ani taký ústavne konformný výklad   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   by   o žiadosti   o oslobodenie   od súdnych poplatkov mal rozhodovať iný súd (prípadne iný sudca), než ten, ktorého konanie má   byť   na   základe   spoplatneného   opravného   prostriedku   preskúmané.   Takýto   odlišný postup totiž nie je možný bez novelizácie právnej úpravy, keďže presahuje medze možností výkladu práva.

S poukazom   na   dosiaľ   uvedené   treba   námietky   sťažovateľa   považovať   skôr   za námietky   nesúladu   niektorých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) s ústavou a dohovorom. Ide o nesúlad ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý podľa názoru sťažovateľa neumožňuje dostatočne flexibilný postup reflektujúci okolnosti konkrétneho prípadu a všestranne skúmané pomery konkrétneho účastníka konania. Dotýka sa tiež toho, že   v Občianskom   súdnom   poriadku   absentuje   ustanovenie   o tom,   že   o oslobodení   od súdnych poplatkov by nemal rozhodovať ten istý súd (sudca), ktorý posudzuje meritum veci. Napokon sťažovateľ spochybňuje ústavnosť príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, z ktorých vyplýva výška súdneho poplatku z dovolania.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom [vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb), možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09)].

V rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   nemôže posudzovať otázku súladu zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, lebo konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je osobitným konaním. Navyše, subjekty   oprávnené   (aktívne   legitimované)   podať   návrh   na   začatie   konania   o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú uvedené v ustanovení čl. 130 ods. 1 ústavy, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010