znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 179/08-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 12, čl. 26, čl. 39, čl. 46, čl.   47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžo 62/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2008 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12, čl.   26,   čl.   39,   čl.   46,   čl.   47   a čl.   48 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len   „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sžo 62/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. marca 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v roku 1999 uznaný invalidným. Keďže má majetkové spory so susedom, je presvedčený, že na podnet tohto suseda bola nariadená predčasná mimoriadna lekárska kontrola jeho zdravotného stavu už v auguste 2001, lebo sused sa mu vyhrážal, že sa postará o odobratie jeho invalidného dôchodku. Na základe uvedených skutočností požiadal S. p. o sprístupnenie susedovho podnetu v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (zákon   o   slobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o slobode   informácií“).   S.   p.   mu   odmietla   vyhovieť.   Sťažovateľ   podal   Krajskému   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   7.   decembra   2005   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti postupu S. p. pri sprístupňovaní požadovaných informácií spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu. Tieto požiadavky sťažovateľa všeobecné súdy podľa jeho presvedčenia protiprávne neakceptovali a konanie zastavili, lebo vraj žaloba bola podaná po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty. Toto tvrdenie však nezodpovedá pravde, lebo vo veci sa konalo na iných orgánoch (prokuratúra, ústavný súd), čo nebolo zohľadnené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžo 62/2007. Požaduje tiež, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

2. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 62/2007 z 5. decembra 2007 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 20 S 20/2005-43 zo 16. februára 2006. Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   konanie   zastavené   z dôvodu   oneskoreného podania žaloby, keďže rozhodnutie S. p. o zamietnutí odvolania sťažovateľa vydané podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií bolo sťažovateľovi doručené 12. septembra 2001. Sťažovateľ však podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. p. až 7. decembra 2005,   teda   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   vyplývajúcej   z ustanovenia   §   250b   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   krajský   súd   rozhodol správne.   Nebolo   možné   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   v predmetnej   veci obracal na orgány prokuratúry rôzneho stupňa a na ústavný súd, pretože tieto skutočnosti sú z hľadiska behu zákonnej lehoty irelevantné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ podal žalobu krajskému súdu viac ako štyri roky po tom, čo nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie S. p., preskúmania ktorého sa žalobou domáhal. Vzhľadom na túto   nepochybnú   skutočnosť   nemožno   uznesenie   najvyššieho   súdu   považovať   ani   za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené, a preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd doň zasiahol.

Sťažovateľovi   nič   nebráni,   aby   S.   p.   znova   požiadal   o sprístupnenie   informácie a pokiaľ   mu   táto   nevyhovie,   bude   môcť   v zákonnej   lehote   podať   žalobu   príslušnému všeobecnému súdu.

Okrem uvedeného treba poznamenať, že sťažnosť sťažovateľa bola aj oneskorene podaná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008