znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 179/06-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí 24.   augusta   2006 v senáte   zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 109/91 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 109/91 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 109/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   100   000   Sk   (slovom   stotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   mu   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   Š.   trovy   konania   5   788   Sk (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. mája 2006 doručená sťažnosť J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   109/91 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Označené   konanie   začalo   v roku   1991   na   základe   žaloby   podanej   sťažovateľom, ktorý   bol   od   začiatku   zastúpený   právnym   zástupcom.   Konanie   vo   veci   trvá   viac   ako 15 rokov a spor stále nie je právoplatne skončený. Sťažovateľ sa podanými sťažnosťami na prieťahy v konaní z 25. júna 1997, 11. augusta 1998, 26. novembra 1998, 14. mája 1999, 20. augusta 1999 a 6. marca 2000 domáhal urýchlenia konania. Predseda okresného súdu v odpovedi   na sťažnosť   z 13.   októbra 1997 uviedol,   že k prieťahom   v konaní dochádza konaním odporkyne, a prisľúbil plynulosť konania vo veci pravidelne sledovať. V odpovedi Spr 1662/97 z 25. novembra 1999 na viaceré podané sťažnosti ich predseda okresného súdu uznal   za   čiastočne   opodstatnené,   uviedol   však,   že   plynulosť   konania   bola   marená „... mimoriadne   negatívnym   postojom   odporkyne,   voči   ktorej   v podstate   neboli   úspešné žiadne procesné úkony zo strany súdu... ani samotný sťažovateľ súdu neposkytol žiadny návrh na postupovanie v konaní, ktorý by mal efektívny účinok v tom smere, aby bolo možné vo   veci   pokračovať   v nariadenom   dokazovaní,   prípadne   po   zistení   skutkového   stavu rozhodnúť...“. V ďalšej odpovedi na sťažnosť Spr 1517/00 z 12. mája 2000 predsedníčka súdu uviedla, že ide o reštančnú vec, ktorú bude priebežne sledovať.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a jeho   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhuje, aby súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 109/91 porušil právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 109/91 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- Sk (slovom stotisíc Slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške, ako bude táto vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto nálezu, ktorú náhradu trov je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. R. C. na jeho účet..., do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   prijal   sťažnosť   uznesením č. k. II. ÚS 179/06-9 z 24. mája 2006 na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu 9. júna 2006 oznámil, že vo veci netrvá na ústnom pojednávaní. S upustením od ústneho pojednávania súhlasil aj okresný súd. Jeho predsedníčka   vo   svojom   stanovisku   k sťažnosti   Spr   1057/06   z 30.   júna 2006   (doručené 10. júla 2006) okrem iného uviedla:

„Právna   vec   navrhovateľa   J.   Š.   proti   odporkyni   M.   Š.   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva napadla na tunajší súd dňa 05. 06. 1991 a bola pridelená sudcovi JUDr. R. G., ktorý dňa 11. 06. 1991 určil termín pojednávania na deň 03. 07. 1991. Pojednávanie pre neprítomnosť odporkyne bolo odročené na 17. 07. 1991. Dňa 17. 07. 1991   boli   účastníci   konania   vypočutí,   do   konania   bol   pribratý   znalec   z   odboru nehnuteľností,   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Uznesenie   o   pribratí   znalca   z odboru oceňovania motorových vozidiel bolo znalcovi doručené dňa 25. 07. 1991, znalcovi z odboru ekonomiky, oceňovania hnuteľných vecí bolo doručené dňa 24. 09. 1991. Dňa 15. 08. 1991 bola vec 19 C 109/91 pridelená sudcovi JUDr. A. F., lebo sudca JUDr. R. G. bol prevolený na Okresný súd Nitra.

Sudca   viackrát   urgoval   vypracovanie   znaleckých   posudkov,   odporkyňa   však odmietala   sprístupniť   veci,   ktoré   sú   predmetom   konania.   Na   určené   pojednávanie   dňa 27. 01. 1992 sa ospravedlnila odporkyňa z dôvodu práceneschopnosti, pojednávanie bolo odročené na 14. 02. 1992. Rovnako aj na tento deň sa ospravedlnila odporkyňa s tým, že práceneschopnosť u nej trvá.   Pojednávanie bolo určené na 05.   03.   1992,   ani na tento termín   sa   odporkyňa   nedostavila,   vzniesla   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi   ako   aj Okresnému súdu Trnava a žiadala, aby vec prejednal iný súd. Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 8 Nc 11/92 zo dňa 18. 05. 1992 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trnava nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Dňa 30.   06.   1992 bol určený termín pojednávania na deň 20. 07. 1992. Odporkyňa dňa 20. 07. 1992 požiadala o odročenie pojednávania, lebo si chce zvoliť obhajcu. Súd určil ďalší termín pojednávania na deň 10. 08.   1992.   Zároveň   súd   požiadal   OO   PZ   o   predvedenie   odporkyne   na   pojednávanie. Odporkyňa   nebola   predvedená,   nedostavila   sa,   súd   jej   uložil   poriadkovú   pokutu, pojednávanie odročil na 31. 08. 1992. Dňa 11. 08. 1992 bol uznesením pribratý do konania znalec na ocenenie nehnuteľnosti (chaty v KÚ P.), a to Ing. P. J. Voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty podala odporkyňa odvolanie, Krajský súd v Bratislave rozhodol dňa 30. 11. 1992 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Spis prišiel na Okresný súd Trnava dňa 15. 02. 1993. Pojednávanie sa konalo dňa 29. 03. 1993, navrhovateľ ani jeho právny   zástupca   sa   nedostavili   (právny   zástupca   Dr.   R.   C.   mal   doručenie   predvolania riadne vykázané dňa 03. 03. 1993). Ďalšie pojednávanie bolo určené na 26. 04. 1993, keby bola odporkyni znovu uložená poriadková pokuta, lebo narúšala priebeh konania. Dňa 04. 05. 1993 sudca JUDr. F. rozhodol, vydal predbežné opatrenie tak, aby odporkyňa vydala navrhovateľovi osobné vozidlo zn. Škoda 105L, ŠPZ TTD 91-13 a umožniť navrhovateľovi užívať chatu. Na pojednávanie dňa 31. 05. 1993 sa odporkyňa ospravedlnila z dôvodu práceneschopnosti.

Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 8 Co 226/93, 242/93 dňa 28. 07. 1993 rozhodol, že uznesenie súdu prvého stupňa o vydaní predbežného opatrenia ako aj uznesenie o uložení poriadkovej pokuty potvrdzuje. Spis došiel na Okresný súd Trnava dňa 06. 09. 1993. Dňa 19. 10. 1993 boli urgovaní znalci ohľadne podania znaleckých posudkov. Dňa 17. 11. 1993 bol ustanovený znalec z odboru ekonomiky, oceňovania hnuteľných vecí. Znalec z odboru cestnej   dopravy   predložil   znalecký posudok o   hodnote   motorového vozidla dňa   02.   12. 1993, znalec o odboru ocenenia hnuteľných vecí predložil znalecký posudok dňa 28. 12. 1993.   Dňa   03.   03.   1994   bol   ustanovený   znalec   na   ocenenie   nehnuteľností,   odporkyňa podala odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozhodol dňa 29. 04. 1994 tak, že odvolanie odporkyne odmietol. Znalec dňa 01. 07. 1994 vyzval odporkyňu, aby mu umožnila vstup na ohliadku rekreačnej chaty. Dňa 14. 09. 1994 sudca JUDr. A. F. dal podnet na trestné stíhanie odporkyne M. Š., lebo sťažuje postup súdu, nechce sprístupniť veci, nedostavuje sa na pojednávanie, nedôstojné sa správa na pojednávaní. Dňa 29. 12. 1994 bol spis 19 C 109/91 vrátený z Okresnej prokuratúry v Trnave. Sudca 03. 02. 1995 vyzval odporkyňu, aby sprístupnila znalcovi na ohliadku chatu, lebo jej bude uložená ďalšia poriadková pokuta. Dňa 17.   03.   1995 bol určený termín ohliadky na 18.   04.   1995.   Odporkyňa opakovane zmarila ohliadku, hoci ohliadky sa zúčastnil sudca aj zapisovateľka. Ďalší termín ohliadky bol určený na deň 19. 05. 1995, prostredníctvom OO PZ bolo požiadané o predvedenie odporkyne. Predvedenie nebolo zrealizované, odporkyňa odmietla ísť. Spis bol dňa 14. 06. 1995 predložený do učtárne na vymáhanie pokuty od odporkyne. Z úradného záznamu je zrejmé, že do 30. 11. 1995 hoci boli podané exekúcie, ale boli bezúspešne. Dňa 05. 03. 1996 bolo priznané znalcom znalečné, 18. 04. 1996 bol predložený spis E 154/96, ktorým sa vedie výkon rozhodnutia na vydanie predbežného opatrenia.

Z dôvodu odchodu sudcu JUDr. F. bol spis 19 C 109/91 pridelený novozvolenej sudkyni   JUDr.   B.   H.   dňa   23.   04.   1996,   ktorá   vo veci dňa 09.   05.   1996 určila   termín pojednávania   na   deň   11.   06.   1996,   účastníci   konania   sa   dostavili,   právny   zástupca navrhovateľa   JUDr.   C.   sa   nedostavil,   doručenie   predvolania   mal   riadne   vykázané. Pojednávanie bolo odročené na 16. 07. 1996, keby bol vyzvaný znalec, aby určil hodnotu nehnuteľnosti na základe len vonkajšej ohliadky objektu. Znalec sa vyjadril, že znalecký posudok   bez   vnútornej   ohliadky   nemá   právnu   hodnotu,   odporkyňa   mu   oznámila,   že nezabezpečí sprístupnenie chaty, lebo táto nepatrí do BSM (viď č. 1. 299 zo dňa 23. 10. 1996). Okresný súd Trnava dňa 18. 12. 1996 oznámil, že majiteľkou chaty je M. Š., a tiež je nájomníčkou pozemku pod ňou. Od 01. 01. 1997 sudkyňa JUDr. B. H. nastúpila pracovať na   Krajský   súd   v   Trnave.   Spis   bol   pridelený   na   ďalšie   konanie   sudkyni   JUDr.   B.   M. Okresný súd Trnava dňa 18. 08. 1997 vyzval účastníkov konania na zloženie preddavkov na trovy znaleckého dokazovania. Odporkyňa podala 03. 11. 1997 odvolanie voči uzneseniu. Krajský súd v Trnave, sp. zn. 3 Co 368/97, 3 Co 369/97 zo dňa 27. 02. 1998 odvolanie účastníkov   konania   odmietol   a uznesenie   zo   dňa   05.   03.   1996   a   zo   dňa   18.   08.   1997 potvrdil. Spis 19 C 109/91 došiel na Okresný súd Trnava 02. 04. 1998. Sudkyňa JUDr. B. M. bola dlhšie práceneschopná, po naštudovaní veci vyzvala znalca, aby oznámil, kedy môže vykonať ohliadku, zároveň odporkyňu dňa 20. 06. 2000 upozornila na sprístupnenie chaty pod hrozbou pokuty v sume 5.000,- Sk. Ohliadka bola určená na deň 06. 07. 2000. Odporkyňa dňa 04. 07. 2000 zaslala znalcovi telegram, aby necestoval na B., stavba chaty nebude sprístupnená. Dňa 30. 11. 2000 bola sudkyňou udelená poriadková pokuta 5.000,- Sk.   Odporkyňa   predložila   odvolanie   voči   pokute.   Krajský   súd   v   Trnave   16.   03.   2001 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Spis došiel na Okresný súd Trnava dňa 10. 04. 2001. Dňa 31. 05. 2001 dala sudkyňa pokyn na doručenie rozhodnutia účastníkom konania, ktoré prevzali 08. 06. 2001. Sudkyňa JUDr. B. M. odišla v júni 2001 na starobný dôchodok. Spis bol opatrením zo dňa 28. 06. 2001 pridelený na ďalšie konanie novozvolenej sudkyni   JUDr.   M.   M.,   ktorej   po   odchode   sudkyne   JUDr.   B.   M.   bolo   pridelených nevybavených v agende „C“ 635 vecí. Sudkyňa JUDr. M. M. bola od 25. 10. 2001 dlhodobo práceneschopná a následne nastúpila na materskú dovolenku. Oddelenie sudkyne JUDr. M. M. bolo opatrením pod Spr. 701/02 zo dňa 30. 05. 2002 pridelené sudkyni Mgr. A. T., ktorá sa vrátila z materskej dovolenky. Sudkyňa dala úpravu, aby sa určili nové zálohy znalcovi ustanoveného na určenie všeobecnej ceny nehnuteľnosti.

S poukazom na vyššie prevedenú genézu spisu 19 C 109/91 je zrejmé, že prieťahy v konaní spôsobuje účastníčka konania, ktorá nerešpektuje rozhodnutie súdu a ani doposiaľ tri uložené poriadkové pokuty nesplnili svoj účel, teda nie je pravdou, že súd je 10 rokov nečinný, z tohto dôvodu ako aj s poukazom na skutočnosť, že vo veci konalo viacej sudcov, ktorí museli reštančnú vec študovať a až následne určovať termíny pojednávaní, považujem sťažnosť za čiastočne dôvodnú.“

Ústavný súd pri hodnotení skutkového stavu veci vychádzal zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 109/91.

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 19 C 109/91.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju ustálenú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k nastoleniu právnej istoty iným zákonom predpísaným spôsobom, ako je právoplatné rozhodnutie súdu.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania je návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,   ktoré   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov. Vzhľadom na povahu veci bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, v dôsledku čoho možno   konanie   považovať   za   fakticky   zložitejšie.   Vec   nemožno   považovať   za   právne zložitú,   pretože   výklad   a používanie   platnej   právnej   úpravy   v takýchto   prípadoch   sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov. Žiadna právna ani faktická zložitosť veci nemôže   ospravedlniť   nečinnosť   súdu   v trvaní   niekoľkých   rokov,   ani   doterajšiu   dĺžku konania (viac ako 15 rokov).

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Sťažovateľ svojim   konaním   zásadným   spôsobom   neprispel   k doterajšej   dĺžke   konania.   Od   podania návrhu okresnému súdu bol sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom, ktorý robil úkony v jeho mene a pravidelne žiadal o urýchlenie konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Konanie vo veci začalo 5. júna 1991, keď sťažovateľ podal prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie v období od podania návrhu do roku 1993   prebiehalo   plynulo   a uskutočnilo   sa   v ňom   desať   z celkovo   dvanástich   doposiaľ uskutočnených pojednávaní. Okresný súd už na druhom pojednávaní 17. júla 1991 nariadil znalecké dokazovanie znalcami z odboru oceňovania nehnuteľností a hnuteľných vecí, toto dokazovanie však ani v súčasnom období, t. j. po viac ako 15 rokoch nie je ukončené, pričom   podanie znaleckého   posudku,   berúc do   úvahy dobu   uplynutú od   rozhodujúceho okamihu, ku ktorému mal byť majetok ocenený, sa vzhľadom na ďalšie opotrebovanie, resp. zhodnotenie stáva čoraz zložitejším.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu zohľadnil správanie odporkyne, ktorá   uskutočňovaním   procesných   úkonov,   ale   predovšetkým   svojím   správaním znemožňovala   súdu   vo   veci   plynulo   konať,   pričom   k náprave   neviedli   ani   poriadkové opatrenia, ktoré voči nej súd uplatnil (uloženie poriadkovej pokuty, žiadosti o predvedenie odporkyne na pojednávanie a ohliadku nehnuteľnosti). Ani toto správanie odporkyne však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania a nečinnosť súdu v obdobiach od 2. apríla 1998 do 8. mája 2000 a od 10. apríla 2001 do 13. júna 2006, ktorá predstavuje takmer polovicu doterajšej dĺžky konania viac ako 15 rokov.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie   po 15. februári   1993.   Bez   zreteľa   na   vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).

Ústavný súd z vyššie uvedených dôvodov považuje konanie, ktoré ani po viac ako 15 rokoch   nie   je   právoplatne   skončené,   za   konanie,   ktoré   je   poznačené   obdobiami nečinnosti   bez   existencie   zákonnej   prekážky,   za   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi   ako celok. Preto ústavný súd dospel   k záveru, že doterajší postup okresného súdu neviedol k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   a že   v jeho   dôsledku   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   právo   bolo   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pretože   namietané   konanie   ešte   nebolo   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 109/91 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn. 19 C 109/91 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto rozhodol aj o tejto žiadosti.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   100 000   Sk, pričom uviedol, že by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi iba konštatovanie porušenia práva. Doba, ktorá uplynula od začatia konania, výrazne sťažuje dokazovanie a veci, ktoré tvorili predmet bezpodielového spoluvlastníctva, strácajú svoju hodnotu.Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   všetky   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   doterajšiu   dĺžku   konania vrátane obdobia nečinnosti okresného súdu, správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ako   aj povahu sporu,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného zadosťučinenia 100 000 Sk primerané.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. C. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 788 Sk za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanou   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2005 predstavovala výšku 16 381 Sk), t. j. dvakrát 2 730 Sk a dvakrát 164 Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2006