znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 179/02-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Š. K., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K.,   o porušení   jeho   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd procesným   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 27.   marca 2002 v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. M Cdo 17/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Š. K.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2002 doručená sťažnosť Mgr. Š. K., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé a verejné prerokovanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom upraveného   v čl.   6   ods.   1   prvej   vete   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší   súd“)   sp.   zn.   M   Cdo   17/01   z 27.   marca   2002,   ktorým   najvyšší   súd   zamietol mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   ktoré   podal   proti rozsudku   Okresného súdu   Košice I zo 14. mája 1999 č. k. 17 C 473/93-65 a rozsudku Krajského   súdu   v Košiciach   z 11.   apríla   2000   č.   k.   16   Co   335/99-89   a požadoval   ich zrušenie a vrátenie Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 243   ods.   1   písm.   c)   a d)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   a to v súvislosti   s výškou   odmeny   za   právne   zastupovanie   v reštitučnom   konaní.   Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľ v tom, že odporca (najvyšší súd) nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie žalobcov a nevysporiadal sa v rozsudku s námietkami neurčitosti dohody,   ktorej   platnosť   sťažovateľ   namietal,   t.   j.   namieta   zásadu   kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, ako aj nesplnenie požiadavky na také odôvodnenie rozsudku, ktoré dáva odpoveď na všetky zásadné skutkové a právne otázky danej veci.

Sťažovateľ od ústavného súdu požaduje prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodnúť takto:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 17/01 z 27. marca   2002   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 17/01 z 27. marca 2002   sa   zrušuje   „a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika rafatifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (t. j. je subsidiárna).

Sťažovateľ   namieta   procesný   postup   najvyššieho   súdu   v konaní   o mimoriadnom dovolaní, a to absenciu možnosti oboznámiť sa s vyjadrením druhého účastníka konania k mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora,   stotožnenie   sa   dovolacieho   súdu s právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   ktorý   považuje   sťažovateľ   za   nesprávny, nenariadenie pojednávania a nedostatočné odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu. Tieto skutočnosti viedli sťažovateľa k záveru, že najvyšší súd v označenom konaní porušil jeho základné právo na spravodlivý proces, a preto je jeho sťažnosť dôvodná.

Na konanie o mimoriadnom   dovolaní nemá účastník   konania právny   nárok.   Jeho začatie nie je závislé od vôle účastníka konania, ale od návrhu generálneho prokurátora. Ak sa však konanie o mimoriadnom dovolení uskutoční, vyžaduje sa, aby sa aj v tomto konaní dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivý proces upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru. Domáhať sa ich dodržiavania je však limitované v čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Postup najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktorý nie je upravený ako   obligatórny   v Občianskom   súdnom   poriadku   (nariadenie   pojednávania   vo   veci, doručenie   vyjadrenia   žalobcu   k mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora sťažovateľovi),   nemôže   byť   nielen   porušením   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   ani porušením   ústavnoprocesných   princípov   súdneho   konania.   V nadväznosti   na   to   takýto postup   nemôže   byť   dôvodom   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý proces upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru. Sťažovateľ v predmetnej veci uplatnil také práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok neposkytuje. Právny   názor   najvyššieho   súdu   (totožný   s právnym   názorom   Okresného   súdu   Košice   I a Krajského   súdu   v   Košiciach,   ktorý   sťažovateľ   namietal)   taktiež   nemožno   spájať s možným porušením označených základných práv sťažovateľa v konaní o mimoriadnom dovolaní;   rovnako   tak   namietaný   obsah   odôvodnenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu nemožno dať do príčinnej súvislosti s procesnoprávnymi (ústavnoprocesnými) princípmi upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru, ktoré by mali mať za následok   porušenie   základných   práv   sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   za arbitrárne rozhodnutie nemožno považovať to rozhodnutie, ktorého odôvodnenie sa zhoduje s právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   uvádza,   že   požiadavku   na   zrušenie rozhodnutí,   s ktorými   sťažovateľ   nesúhlasí   a považuje   ich   za   právne   chybné,   mohol   na základe dôvodov, ktoré uviedol v sťažnosti, uplatniť prostredníctvom dovolania podľa tretej hlavy štvrtej časti, t. j. podľa § 236 a nasl., Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2002