SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 178/2015-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Štefánika 1,Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie jej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konanívedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.14 C 204/2008 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.14 C 204/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet advokátaJUDr. Mgr. Štefana Buchu, Štefánika 1, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 (ďalejaj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalobkyňa v 2. radeúčastníčkou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 204/2008,v ktorom sa proti Slovenskej republike domáha podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledkunesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo postupomokresného súdu v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podalaústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených právodôvodňuje takto:
„V prvom rade poukazujem na to, že Okresný súd Bratislava II. mal prvé pojednávanie vytýčené na deň 27. 01. 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu PN navrhovateľky. Druhé pojednávanie bolo vytýčené na 30. 06. 2010, ktoré sa nekonalo z dôvodu, že sa nedostavil zástupca žalovaného.
V roku 2011 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 11. 05. 2011, ktoré bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.
V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:
a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,
b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,
c) 18. 06. 2012 – odročené z dôvodu, že rozhodnutie o vedľajšom účastníkovi nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,
V roku 2013 boli nasledovné pojednávania: dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo, dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo, dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie sa konalo.
V roku 2014 boli nasledovné pojednávania: dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu príliš neskorého informovania navrhovateľov o vytýčenom termíne pojednávania v čase dovolenkového obdobia,
13. 10. 2014 −pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne. V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresnéhosúdu, podľa jej názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný súdnepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po siedmichrokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn. 14 C 204/2008 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a úhradu trov právneho zastúpeniav konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 178/2015-10 z 18. marca 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľkyv časti namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konanía vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 178/2015-17 z 15. apríla 2015 ústavný súddoručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 178/2015-10 z 18. marca 2015,ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ju, aby sa k sťažnostipísomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadreníč. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 (doručenom ústavnému súdu 4. mája 2015) okrem inéhouvádza:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa zák. č. 514/2003. Tunajší súd vo veci koná, i keď v niektorých obdobiach sú úkony vykonávané vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti navrhovateľov, kedy žiadali o odročenie, resp. ospravedlňovali neúčasť na pojednávaní (21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd okrem iného musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, ako napr. pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“
Prípisom č. k. II. ÚS 178/2015-21 z 5. mája 2015 ústavný súd vyzval právnehozástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveňmu zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 na vedomiea prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenomústavnému súdu 22. mája 2015 oznámil: „s prejednaním... veci bez nariadenia ústneho pojednávania súhlasím.“
Právny zástupca sťažovateľky ďalej poukázal na skutočnosť, že «Sťažovateľka... mi uviedla, že pojednávanie nebolo vytýčené na 21. 01. 2010, ale na deň 27. 01. 2010. Ďalej uviedla, že pojednávanie vytýčené na dňa 03. 12. 2010 nebolo zrušené z dôvodu jej zavinenia.
Okresný súd Bratislava II. uviedol: „Taktiež sa súd okrem iného musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, ako napr. pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie konania...“, čo nie je celkom pravda a to z týchto dôvodov. Navrhovatelia nepodali podanie: „Návrh na pristúpenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní“ zo dňa 13. 04. 2012..., pretože ho podalo Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Taktiež návrh na prerušenie konania nepodali navrhovatelia.».
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje verejnépojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorýsúdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, abyochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný urobiť vhodnéopatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 Občianskeho súdnehoporiadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súdzistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladuinformuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keďsa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebopoznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV.ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na náhraduškody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušnéhostavebného úradu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresnýchsúdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecnýchsúdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú,pričom obsah súdneho spisu sp. zn. 14 C 204/2008 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernúfaktickú zložitosť predmetnej veci. Okresný súd síce vo svojom vyjadrení, ktorým reagovalna sťažnosť sťažovateľky, odôvodňuje celkovú dĺžku napadnutého konania aj s poukazom naprávnu a skutkovú náročnosť danej veci, avšak ústavný súd túto jeho argumentáciuneakceptoval, a to jednak z dôvodu absencie jej náležitého odôvodnenia a jednak z dôvodu,že obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 14 C 204/2008 nepotvrdzuje totojeho tvrdenie o faktickej a právnej náročnosti veci. Na tomto základe ústavný súd dospelk záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno objasniť doterajšiu dĺžkunapadnutého konania.
V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadolna skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viacerévedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľky, pretože sťažovateľka žiadala, aby okresnýsúd na základe jej procesných návrhov uplatnených v priebehu napadnutého konaniapripustil zmenu žaloby, rozhodol o jej návrhu na prerušenie konania, pripustil zmenu petitužaloby a vstup ďalšieho účastníka do konania, a tiež žiadala, aby uznesením rozhodolo čiastočnom späťvzatí žaloby. Okresný súd musel rozhodnúť aj o návrhu žalovanej napripustenie vedľajšieho účastníka (mesto Žilina) do konania na jej strane.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľky samusel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malovplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti nie sú v posudzovanomprípade spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku, pretože ani opakované zmeny žaloby aleboupresňovanie jej petitu, ako ani množstvo a charakter vedľajších procesných úkonovúčastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých musel okresný súd o nich rozhodovať,nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovú dĺžku. Na tomto základe ústavný súddospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžkunapadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky ako účastníčkynapadnutého konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom jekaždý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkua vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatnenéhopráva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konaniana efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosťprispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdua oznámením potrebných skutočností. V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súdprihliadol na skutočnosť, že pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010,22. október 2012, 11. júl 2014 a 19. január 2015 boli odročené z dôvodov na stranesťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, pričom pojednávanie nariadené na 30. jún 2010a 3. december 2010 bolo odročené z ospravedlniteľného dôvodu, ktorý nastal na stranežalovanej.
Na vrub sťažovateľke možno pripísať aj obdobie nečinnosti okresného súduod októbra 2012 do apríla 2013, ktoré súviselo s návrhom sťažovateľky, aby okresný súdv uvedenom období nevykonával pojednávania, resp. aby na toto obdobie prerušil konanie,pretože sťažovateľka sa v zimných mesiacoch horšie pohybuje a chlad nevhodne pôsobína jej ochorenie pohybového aparátu.
Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie jemožné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiada o odročenie nariadených pojednávanípre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. strane jej právneho zástupcu, pretožeuplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníkakonania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožnoprijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,bude eo ipso zodpovedný za predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupomnastane vo sfére sťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliťdoterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumyfinančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vecsa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 204/2008 ústavný súd zistil,že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenanýobdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie november 2008 až január 2010,december 2010 až január 2012, júl 2013 až júl 2014), ktoré sú v rozpore s ústavnoupožiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchtoobdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnejneistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnostiokresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania,a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.
Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresnéhosúdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc pritomcharakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je aniviac ako po šesť a pol roku právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospelk záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd teda rozhodol tak, akoto je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušenéa vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorejsa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohtonálezu).
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €. Tentosvoj návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s týmsúvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viacerédlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu, jeho skutkovú, právnua procesnú zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľkyv posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 139,83 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,39 €za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavnýsúd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohliprispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke ani úhraduvynaložených nákladov za poradu s právnym zástupcom uskutočnenú predvypracovaním jej stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, pretože tento úkon právnejslužby nepovažoval v okolnostiach danej veci za účelný. Ústavný súd v tejto súvislostiprihliadol na to, že stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu neobsahovaložiadne nové skutočnosti, ktoré mohli prispieť k objasneniu veci, a preto vynaloženienákladov na ďalšiu poradu s právnym zástupcom pred vypracovaním jej stanoviska účelneneviedlo k dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015



