znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 178/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa) a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa a   Ladislava   Orosza prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Mgr.   Štefanom   Buchom,   Štefánika   1,Žilina,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana prejednanie   jej záležitosti   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konanívedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo   na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.14 C 204/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.14 C 204/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet advokátaJUDr. Mgr. Štefana Buchu, Štefánika 1, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalobkyňa v 2. radeúčastníčkou   súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14 C 204/2008,v ktorom   sa   proti   Slovenskej   republike   domáha   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z.o zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledkunesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.

Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo postupomokresného   súdu   v dôsledku   jeho   nečinnosti   k porušeniu   ňou   označených   práv,   podalaústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   právodôvodňuje takto:

„V   prvom   rade   poukazujem   na   to,   že   Okresný   súd   Bratislava   II.   mal   prvé pojednávanie   vytýčené   na   deň   27.   01.   2010,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu   PN navrhovateľky.   Druhé   pojednávanie   bolo   vytýčené   na   30.   06.   2010,   ktoré   sa   nekonalo z dôvodu, že sa nedostavil zástupca žalovaného.

V roku 2011 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 11. 05. 2011, ktoré bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.

V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:

a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,

b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,

c)   18.   06.   2012   –   odročené   z dôvodu,   že   rozhodnutie   o vedľajšom   účastníkovi nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,

V roku 2013 boli nasledovné pojednávania: dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo, dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo, dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie sa konalo.

V roku 2014 boli nasledovné pojednávania: dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu príliš neskorého   informovania   navrhovateľov   o   vytýčenom   termíne   pojednávania   v   čase dovolenkového obdobia,

13. 10. 2014 −pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne. V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresnéhosúdu, podľa jej názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný súdnepostupoval   v tomto   konaní   dostatočne   efektívne,   keďže   jeho   postup   ani po   siedmichrokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn. 14 C 204/2008 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a úhradu trov právneho zastúpeniav konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 178/2015-10 z 18. marca 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľkyv časti namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konanía vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 178/2015-17 z 15. apríla 2015 ústavný súddoručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 178/2015-10 z 18. marca 2015,ktorým   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   sťažovateľky,   a   vyzval   ju,   aby   sa   k   sťažnostipísomne   vyjadrila   a   zároveň   oznámila,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústnepojednávanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   vo   svojom   vyjadreníč. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 (doručenom ústavnému súdu 4. mája 2015) okrem inéhouvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa zák. č. 514/2003. Tunajší   súd   vo   veci   koná,   i keď   v niektorých   obdobiach   sú   úkony   vykonávané vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti navrhovateľov,   kedy   žiadali   o odročenie,   resp.   ospravedlňovali   neúčasť   na   pojednávaní (21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd okrem iného   musel   vysporiadať   s viacerými   procesnými   návrhmi   navrhovateľov, ako napr. pripustenie   vstupu   ďalšieho   účastníka   do   konania,   zmena   návrhu,   návrh na prerušenie konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“

Prípisom č. k. II. ÚS 178/2015-21 z 5. mája 2015 ústavný súd vyzval právnehozástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveňmu zaslal   vyjadrenie   okresného   súdu   č. Spr.   2049/2015   z   27.   apríla   2015 na   vedomiea prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca   sťažovateľky   v podaní   doručenomústavnému súdu 22. mája 2015 oznámil: „s prejednaním... veci bez nariadenia ústneho pojednávania súhlasím.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že «Sťažovateľka... mi uviedla,   že pojednávanie   nebolo   vytýčené na   21. 01. 2010, ale   na deň 27. 01. 2010. Ďalej   uviedla,   že   pojednávanie   vytýčené   na   dňa   03. 12. 2010   nebolo   zrušené   z dôvodu jej zavinenia.

Okresný súd Bratislava II. uviedol: „Taktiež sa súd okrem iného musel vysporiadať s viacerými   procesnými   návrhmi   navrhovateľov,   ako   napr.   pripustenie   vstupu   ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie konania...“, čo nie je celkom pravda a to z týchto dôvodov. Navrhovatelia nepodali podanie: „Návrh na pristúpenie vedľajšieho   účastníka   v   súdnom   konaní“   zo   dňa   13.   04.   2012...,   pretože   ho   podalo Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Taktiež návrh na prerušenie konania nepodali navrhovatelia.».

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti   namietaného   porušenia   označených   práv,   ústavný   súd   nepovažuje   verejnépojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právnevýchodiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorýsúdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, abyochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný urobiť vhodnéopatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 Občianskeho súdnehoporiadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súdzistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladuinformuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keďsa bude   konať   nové   pojednávanie.   Dôvod   na   odročenie   sa   uvedie   v   zápisnici   alebopoznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdupre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV.ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje,že predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o nároku   sťažovateľky   na   náhraduškody,   ktorá   jej   mala   vzniknúť   v dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu   príslušnéhostavebného úradu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresnýchsúdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra   všeobecnýchsúdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú,pričom obsah súdneho spisu sp. zn. 14 C 204/2008 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernúfaktickú zložitosť predmetnej veci. Okresný súd síce vo svojom vyjadrení, ktorým reagovalna sťažnosť sťažovateľky, odôvodňuje celkovú dĺžku napadnutého konania aj s poukazom naprávnu   a   skutkovú   náročnosť   danej   veci,   avšak   ústavný   súd   túto   jeho   argumentáciuneakceptoval, a to jednak z dôvodu absencie jej náležitého odôvodnenia a jednak z dôvodu,že obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 14 C 204/2008 nepotvrdzuje totojeho tvrdenie o faktickej a právnej náročnosti veci. Na tomto základe ústavný súd dospelk záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno objasniť doterajšiu dĺžkunapadnutého konania.

V súvislosti   s   posudzovaním   procesnej   náročnosti   veci   ústavný   súd   prihliadolna skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viacerévedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľky, pretože sťažovateľka žiadala, aby okresnýsúd   na   základe   jej   procesných   návrhov   uplatnených   v priebehu   napadnutého   konaniapripustil zmenu žaloby, rozhodol o jej návrhu na prerušenie konania, pripustil zmenu petitužaloby   a   vstup   ďalšieho   účastníka   do   konania,   a tiež   žiadala,   aby   uznesením   rozhodolo čiastočnom   späťvzatí   žaloby.   Okresný   súd   musel   rozhodnúť   aj   o návrhu   žalovanej   napripustenie vedľajšieho účastníka (mesto Žilina) do konania na jej strane.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľky samusel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malovplyv   na   dĺžku   napadnutého   konania,   avšak   tieto   skutočnosti   nie   sú   v posudzovanomprípade spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku, pretože ani opakované zmeny žaloby aleboupresňovanie   jej   petitu,   ako   ani   množstvo   a   charakter   vedľajších   procesných   úkonovúčastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých musel okresný súd o nich rozhodovať,nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovú dĺžku. Na tomto základe ústavný súddospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžkunapadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky ako účastníčkynapadnutého konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom jekaždý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkua vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatnenéhopráva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   k   právu   účastníka   konaniana efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosťprispievať   k   dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným   reagovaním   na   pokyny   súdua oznámením potrebných skutočností. V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súdprihliadol na skutočnosť, že pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010,22. október   2012,   11. júl 2014   a   19.   január   2015   boli   odročené   z   dôvodov   na   stranesťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, pričom pojednávanie nariadené na 30. jún 2010a 3. december 2010 bolo odročené z ospravedlniteľného dôvodu, ktorý nastal na stranežalovanej.

Na   vrub   sťažovateľke   možno   pripísať   aj   obdobie   nečinnosti   okresného   súduod októbra 2012 do apríla 2013, ktoré súviselo s návrhom sťažovateľky, aby okresný súdv uvedenom období nevykonával pojednávania, resp. aby na toto obdobie prerušil konanie,pretože sťažovateľka sa v zimných mesiacoch horšie pohybuje a chlad nevhodne pôsobína jej ochorenie pohybového aparátu.

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie jemožné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiada o odročenie nariadených pojednávanípre   skutočnosti,   ktoré   nastali   na   jej strane,   resp.   strane   jej   právneho   zástupcu,   pretožeuplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníkakonania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožnoprijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,bude eo   ipso zodpovedný   za   predĺženie   stavu   právnej   neistoty,   ktorý   týmto   postupomnastane vo sfére sťažovateľa.

Uvedené   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   síce   nemôže   vysvetliťdoterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumyfinančného zadosťučinenia.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z   obsahu   sťažnosti,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vecsa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 204/2008 ústavný súd zistil,že doterajší   postup   okresného   súdu   v priebehu   napadnutého   konania   je   poznamenanýobdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie november 2008 až január 2010,december   2010   až   január   2012,   júl   2013   až   júl   2014),   ktoré   sú   v rozpore   s ústavnoupožiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchtoobdobiach   nevykonal   žiadny   relevantný   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   stavu   právnejneistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnostiokresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení   napadnutého   konania,a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresnéhosúdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc pritomcharakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je aniviac ako po šesť a pol roku právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospelk záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,preto   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   teda   rozhodol   tak,   akoto je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil,aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušenéa vec   nebola   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatne   skončená,   prikázal   mu,aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorejsa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohtonálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci   účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €. Tentosvoj   návrh   odôvodňuje   s   poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   a s týmsúvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súduvzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viacerédlhodobé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   predmet   sporu,   jeho   skutkovú,   právnua procesnú   zložitosť,   ako   aj   jeho   význam   pre   sťažovateľku   a   správanie   sťažovateľkyv posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   3 000 €   sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 139,83 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,39 €za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavnýsúd   úhradu   nepriznal,   pretože   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré by mohliprispieť   k ďalšiemu   objasneniu   veci.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľke   ani   úhraduvynaložených   nákladov   za   poradu   s právnym   zástupcom   uskutočnenú   predvypracovaním jej   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu,   pretože   tento   úkon   právnejslužby nepovažoval v okolnostiach danej veci za účelný. Ústavný súd v tejto súvislostiprihliadol na to, že   stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu neobsahovaložiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   mohli   prispieť   k objasneniu   veci,   a preto   vynaloženienákladov na ďalšiu poradu s právnym zástupcom pred vypracovaním jej stanoviska účelneneviedlo k dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015