znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 178/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. M., Advokátska kancelária   JUDr.   Š.,   s.   r.   o.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013 doručená sťažnosť Z. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 a žiada vydať tento nález:„I. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC/13/2011 porušil základné právo Z. R. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Základné právo Z. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 NcC/13/2011-43 zo dňa 4. 10. 2011.

III. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 NcC/13/2011-43 zo dňa 4. 10. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.

IV.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   Z.   R.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotrinásť eur a trinásť centov) na účet jej právneho zástupcu – spoločnosti A., s. r. o., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu všeobecného súdu, sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   4.   decembra   2009 domáhala v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 418/2009 zaplatenia sumy 377,90 € s prísl. proti   M. K. (ďalej len „žalovaná“) z titulu omeškania s plnením peňažných povinností pri užívaní bytu na B. ulici v B. Sťažovateľka označila ako bydlisko žalovanej Ulicu..., B., Žalovaná potom, ako jej Okresný súd Bratislava IV doručil návrh (na adresu H.), namietla miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV podaním z 5. marca 2010, v ktorom uviedla,   že   má   bydlisko...   H.,   teda   v   obvode   Okresného   súdu   Prievidza,   ktorý je jej všeobecným súdom [§ 85 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], a miestnu príslušnosť s ohľadom na predmet konania nemožno posúdiť podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP, pretože spor sa netýka práva k nehnuteľnosti. Okresný súd Bratislava IV doručil   29.   apríla   2011   sťažovateľke   oznámenie   o   postúpení   veci   Okresnému   súdu Prievidza.   Sťažovateľka   s   postúpením   veci   nesúhlasila,   čo   oznámila   Okresnému   súdu Bratislava IV podaním doručeným 16. mája 2011. Svoj nesúhlas odôvodnila poukazom na miesto bydliska žalovanej a miesto jej stáleho pracoviska v čase podania žaloby, ktoré sa nachádzajú   v   obvode   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   Uviedla,   že „žalovaná   v   čase podania   žaloby   bývala   v B.   v D.“ a „pracovisko   mala   v D.,   keď   prevádzkovala optiku v bytovom dome R. (... B.) ako živnostníčka, neskôr prostredníctvom spoločnosti S., spol.   s   r.   o.,   ktorej   je jedinou   spoločníčkou   a   konateľkou   a   ktorá   má   podľa   výpisu zo živnostenského registra do dnešného dňa prevádzkareň na uvedenej adrese v D.“.

Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 tak, že námietky   sťažovateľky   nie   sú   dôvodné,   pretože   bydliskom   žalovanej   je   H.,   kde je žalovaná prihlásená na trvalý pobyt, a nie sú splnené ani podmienky miestnej príslušnosti danej   na   výber,   pretože   nebolo   preukázané,   že   stále   pracovisko   žalovanej   sa   nachádza v obvode   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľke doručené   11.   decembra   2012.   Vec   je   vedená   Okresným   súdom   Prievidza   pod   sp.   zn. 8 C 75/2011.

Sťažovateľka   sťažnosť   na   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 odôvodnila tým, že toto rozhodnutie neobstojí, pretože žalovaná má bydlisko (§ 85 OSP) v obvode Okresného súdu Bratislava IV, a teda všeobecným   súdom   žalovanej je tento   súd,   a   navyše   má   v   obvode   tohto   súdu   aj stále pracovisko [§ 87 písm. a) OSP], v dôsledku čoho Okresnému súdu Bratislava IV svedčí aj miestna príslušnosť daná na výber. Argumentovala tým, že:

1. Bydliskom účastníka konania v zmysle § 85 OSP je miesto, kde sa fyzická osoba zdržiava   s   úmyslom   trvalo   v   ňom   zotrvať.   Žalovaná   vykonávala   v   čase   podania žaloby prácu pre spoločnosť S., spol. s r. o., na... v B. a na rovnakom mieste aj podnikala ako živnostníčka, z čoho je zrejmé, že do práce nedochádza denne z H. Žalovaná navyše sťažovateľke oznámila, že sa odsťahovala do D. Sťažovateľka nemala možnosť zabezpečiť dôkaz o tom, kde mala žalovaná bydlisko v čase podania žaloby, avšak súdy túto skutočnosť zistiť mohli (napr. informatívnym výsluchom žalovanej). V žalobe sťažovateľka uviedla ako miesto bydliska žalovanej... v B. V čase podania žaloby sťažovateľke síce bolo známe, že adresa trvalého pobytu žalovanej je v H., avšak táto adresa nebola bydliskom žalovanej v zmysle § 85 OSP, pretože sa v ňom nezdržiavala.

2. Stálym   pracoviskom   v   zmysle   §   87   písm.   a)   OSP   je   miesto   výkonu   stáleho povolania; keď ide o sezónne povolanie, nie je ním miesto krátkodobej brigády, miesto práce obmedzenej na skúšobnú dobu. Pri výklade pojmu „stále pracovisko“ sa kladie dôraz nie na formu právneho vzťahu, v akom sú práce vykonávané, ale na časový aspekt tohto právneho vzťahu. Žalovaná ako pracovníčka spoločnosti S., spol. s r. o., denne vykonáva prácu na... v B., a to prácu bežne vykonávanú zamestnancami, ale aj konateľom. Aj keby nebola v pracovnom pomere k tejto spoločnosti, bolo by v tomto mieste jej stále pracovisko. Spoločnosť S., spol. s r. o., nemala síce sídlo uvedené v obchodnom registri na... v B., mala tam však svoju jedinú prevádzkareň (teda aj faktické sídlo) a žalovaná bola v čase podania žaloby jej konateľkou a spoločníčkou. Žalovaná navyše ako živnostníčka vykonávala svoju činnosť práve na adrese... v B. Stálym pracoviskom žalovanej preto bola... v B. Súdy mohli zistiť (napr. jednoduchým šetrením prostredníctvom registra Sociálnej poisťovne, prípadne výzvou Sociálnej poisťovni alebo výzvou spoločnosti S., spol. s r. o.), či žalovaná bola zamestnankyňou tejto spoločnosti.

3. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná má bydlisko v H., tento jeho záver je nepreskúmateľný, pretože nevedno, na základe čoho k takémuto záveru dospel, a z tohto dôvodu je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne. Neobstojí ani názor krajského súdu, podľa ktorého   stálym   pracoviskom   fyzickej   osoby   je   (iba)   miesto   výkonu   práce,   ktoré má zamestnanec dohodnuté v pracovnej zmluve.

4. K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo teda tým, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, nesprávne vyložil ustanovenia § 85 a § 87 písm. a) OSP, a k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy zasa tým, že hoci na rozhodnutie veci sťažovateľky   bol   miestne   príslušný   Okresný   súd   Bratislava   IV   a   zákonným   sudcom pre sťažovateľku mohol byť iba sudca tohto súdu (pretože zákonným sudcom je iba sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom   a   rozvrhom   práce   na   rozhodnutie   prerokúvanej   veci),   krajský   súd   dospel k záveru, že vec má prerokovať Okresný súd Prievidza.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv   uznesením   krajského   súdu č. k. 6 NcC 13/2011-43   zo   4.   októbra   2011   v   podstate   s   tým   odôvodnením,   že   toto rozhodnutie   krajského   súdu   je   nedostatočne   odôvodnené   a   je   založené   na   ústavne nekonformnom výklade ustanovení § 85 a § 87 písm. a) OSP.

Krajský súd uznesenie č. k. 6 NcC 13/2011-43 zo 4. októbra 2011 odôvodnil takto:

„Krajský   súd   v   Trenčíne   ako   súd   nadriadený   podľa   ust.   §   105   ods.   3   O.   s.   p. preskúmal námietky navrhovateľky proti postúpeniu veci,   ktoré boli podané v zákonnej lehote a dospel k záveru, že námietky navrhovateľky nie sú dôvodné.

Podľa § 84 O. s. p. na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 85 ods. 1 O. s. p. všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko a ak nemá bydlisko, súd v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa § 87 ods. 1 písm. a) O. s. p. popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má odporca svoje stále pracovisko.

Podľa § 105 ods. 1 O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych konaniach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma   miestnu   príslušnosť   prv,   než   začne   konať   o   veci   samej.   Neskôr   ju   skúma   len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Podľa ust. § 105 ods. 3 O. s. p. ak súd, ktorému bola vec postúpená s jej postúpením nesúhlasí, alebo ak účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu. Jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľka   podala   žalobu   na   zaplatenie   sumy 377,90 Eur   s   príslušenstvom   na   Okresný   súd   Bratislava   IV   proti   odporkyni   s   trvalým pobytom v H. Preskúmaním veci krajský súd zistil, že v danej veci nie je daná osobitná výlučná miestna príslušnosť podľa § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p., nakoľko v predmetnej veci nejde o spor o existenciu práva k nehnuteľnosti, jeho trvanie a zánik. Odvolací súd ďalej zastáva právny názor, že nie je daná ani miestna príslušnosť podľa § 87 písm. a) O. s. p. tak,   ako   to   uviedla   navrhovateľka   vo   svojich   námietkach,   a   to   z   dôvodu,   že za   stále pracovisko   nie   je   možné   považovať   miesto   podnikania   fyzickej   osoby   oprávnenej na podnikanie,   resp.   sídlo   právnickej   osoby,   v   ktorej   má   odporca   majetkový   podiel. Pracoviskom   je   miesto   výkonu   práce,   ktoré   má   odporca   ako   zamestnanec   dohodnuté v pracovnej   zmluve.   V   danej   veci   nebolo   preukázané,   že   by   odporkyňa   mala   stále pracovisko v obvode Okresného súdu Bratislava IV.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 84 O. s. p. v spojení s ustanovením § 85 ods. 1 O. s. p. odvolací súd konštatuje, že na prejednanie veci je miestne príslušný Okresný súd Prievidza, nakoľko z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporkyňa má bydlisko v zmysle uvedených ustanovení v H.

Z uvedených dôvodov námietky navrhovateľky proti postúpeniu veci neboli dôvodné, a   preto   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozhodol   v   zmysle   ust.   §   105   ods.   3   O.   s.   p.   tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľky   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu dospel k záveru, podľa ktorého všeobecným súdom žalovanej je Okresný súd Prievidza, ako aj k záveru, podľa   ktorého   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   miesto   stáleho   pracoviska   žalovanej   sa nachádza v obvode Okresného súdu Bratislava IV. Krajský súd neponechal bez povšimnutia žiadnu z námietok uvedených sťažovateľkou v jej podaní – nesúhlase s postúpením veci, ktorá by mala pre vec podstatný význam. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd výrok svojho   rozhodnutia   dostatočne   a   riadne   odôvodnil   a   odvolávajúc   sa   na   relevantné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   veľmi   zrozumiteľne   popísal   postup všeobecného súdu pri skúmaní miestnej príslušnosti a vysvetlil, z akého dôvodu určil v danej   veci   miestnu   príslušnosť   Okresného   súdu   Prievidza.   Ústavný   súd   nezistil   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že krajský   súd   postupoval   svojvoľne   a   bez   opory   v   zákone.   Uznesenie   krajského   súdu   je náležite   odôvodnené   príslušnými   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy,   a   preto   je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdila,   že   toto je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Pre určenie bydliska [tak pre potreby ustanovenia § 85 ods. 1, ako aj § 88 ods. 1 písm. o) OSP] nie je rozhodujúce, kde je účastník konania podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený na trvalý pobyt, ale úmysel účastníka konania trvale sa v určitom mieste zdržovať. Pri posudzovaní otázky miestnej príslušnosti súdu z hľadiska bydliska účastníka je daná príslušnosť toho súdu, v obvode ktorého sa občan skutočne trvale zdržuje, i   keď   je   prihlásený   na   trvalý   pobyt   v   obvode   iného   súdu   (Zborník   stanovísk,   správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR III. Praha: SEVT 1980, s. 318). Možno konštatovať, že dlhoročná (niekoľko desiatok rokov existujúca) ustálená prax všeobecných súdov pri výklade pojmu „bydlisko“ pre potreby rozhodovania o miestnej   príslušnosti   rozlišuje medzi   uvedeným pojmom   a   pojmom   „trvalé bydlisko“, ktorý má administratívnoprávnu povahu. Pojem „bydlisko“ vykladá fakticky (materiálne), a preto   sa   za   rozhodujúce   sa   považuje   to,   kde   v   skutočnosti   účastník   konania   zdržuje s trvalým úmyslom. Naproti tomu pojem „trvalé bydlisko“ je skôr formálny, pretože závisí iba   od   toho,   kde   je   určitá   osoba   prihlásená   na   trvalý   pobyt   bez   ohľadu   na   to,   či   tam aj má skutočne bydlisko.

Všeobecný   súd   rozhodujúci   o   miestnej   príslušnosti   je   však   povinný   vychádzať pri svojom závere o bydlisku účastníka konania z dôkazov založených v spise a nemôže svoje rozhodnutie založiť iba na domnienkach alebo predpokladoch. Sama sťažovateľka ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu netvrdí, že by v doterajšom priebehu konania preukázala všeobecným súdom svoje tvrdenie o konkrétnom bydlisku žalovanej v obvode Okresného súdu Bratislava IV. Iba jej úvaha, podľa ktorej ak žalovaná v B. pracuje, v B. bude aj fakticky bývať, pre ustálenie miestnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava IV nepostačuje, rovnako tak ako nepostačujú tvrdenia sťažovateľky o mieste, kde má podľa jej vedomostí   žalovaná   pracovať,   pre   záver   o   tom,   že...   v B.   je   stálym   pracoviskom žalovanej. Pokiaľ sťažovateľka nesúhlasila s postúpením veci Okresnému súdu Prievidza, bola povinná svoje tvrdenia o jeho miestnej príslušnosti aj preukázať. Pokiaľ tak neurobila a všeobecné   súdy   za   danej   situácie   za   jediné   v   konaní   preukázané   bydlisko   žalovanej považovali H., nemohlo z ich strany tým dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o výklad pojmu „stále pracovisko“ krajským súdom, v zmysle ktorého „za stále pracovisko nie je možné považovať miesto podnikania fyzickej osoby oprávnenej na podnikanie, resp. sídlo právnickej osoby, v ktorej má odporca majetkový podiel“, pričom „pracoviskom   je   miesto   výkonu   práce,   ktoré   má   odporca   ako   zamestnanec   dohodnuté v pracovnej zmluve“, s týmto sa ústavný súd stotožňuje. Ostatne, ani sťažovateľka netvrdí, že   by   všeobecným   súdom   preukázala   existenciu   pracovnoprávneho   vzťahu   žalovanej s miestom výkonu práce v obvode Okresného súdu Bratislava IV.

Za danej situácie preto záver krajského súdu, podľa ktorého za bydlisko žalovanej vo veci sťažovateľky treba považovať H., ako aj záver, podľa ktorého v konaní nebolo preukázané,   že   stále   pracovisko   žalovanej   sa   nachádza   v   obvode   Okresného   súdu Bratislava IV, sa javí nielen ako dostatočne a presvedčivo zdôvodnený, ale aj ako taký, ktorý   nevybočuje   z   ústavne   akceptovateľných   hraníc   aplikácie   dotknutých   ustanovení. Ústavný súd nemá preto dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľky na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neobstojí.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy tvrdiac, že bola odňatá zákonnému sudcovi, ústavný súd uvádza, že pokiaľ pri samotnom rozhodovaní krajského súdu   o   námietkach   sťažovateľky   proti   postúpeniu   veci   nedošlo   k   porušeniu   jej   práva na súdnu ochranu, je vylúčené, aby takýmto rozhodnutím došlo k odňatiu sťažovateľky zákonnému   sudcovi.   Krajský   súd   rešpektujúc   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dospel k záveru, podľa ktorého všeobecným súdom žalovanej je Okresný súd Prievidza. V situácii, keď je miestne príslušných viacero súdov, zákonným sudcom účastníka konania v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy je sudca každého súdu, ktorý   je   na   rozhodovanie   vecne   a   miestne   príslušný.   Aj   v   prípade,   ak   by   vo   veci sťažovateľky bolo takýchto súdov   viac (všeobecný   súd a súd s miestnou príslušnosťou danou na výber), tým, že vec prerokuje všeobecný súd žalovaného, nemôže dôjsť k odňatiu sťažovateľky zákonnému sudcovi.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za   tejto   situácie   považuje ústavný   súd   za   vylúčené,   aby   napadnutým   uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013