znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 178/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť K. M. a S. M., obaja bytom C., zastúpených advokátom Mgr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 296/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 296/2006 p o r u š i l základné právo K. M. a S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007 z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   K.   M.   a S.   M.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 15 677,60 Sk (slovom pätnásťtisícšesťstosedemdesiatsedem slovenských korún a šesťdesiat halierov), ktorú je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti K. M. a S. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 178/08-17   z 18.   apríla   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   K.   M. a S. M.,   obaja   bytom   C.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 296/2006. Ústavný súd zároveň dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 114/2000-260 z 19. apríla 2006 do dňa právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí,   keďže sťažovatelia   podaním   z 20.   mája 2008   a zároveň aj krajský súd vo vyjadrení zo 14. mája 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   v relevantnom   čase   podielovými spoluvlastníkmi bytového domu na H. 9 v B., ako aj príslušných pozemkov. Sťažovatelia ako   prenajímatelia   5.   februára   1996   uzatvorili   zmluvu   o nájme   nebytových   priestorov, ktorou prenajali firme V., s. r. o., byt na prvom poschodí bytového domu na dobu od 1. marca 1996 do 28. februára 2001 za mesačné nájomné 81 500 Sk. Žalobca M. S. (ďalej len „žalobca“) podal 4. júla 2000 proti sťažovateľom ako žalovaným žalobu o zaplatenie časti nájomného získaného sťažovateľmi z prenájmu bytu na prvom poschodí bytového domu na H. 9 v B. Žaloba bola založená na tvrdení žalobcu, že je podielovým spoluvlastníkom bytu v 1/12-ine. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 114/2000 z 24. apríla 2002 bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. Na základe odvolania žalobcu uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 41/02 z 11. marca 2003 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na   ďalšie   konanie.   Toto   uznesenie   krajský   súd   v podstatnom   ohľade   odôvodnil   bližšie nešpecifikovanou súdnou praxou, ako aj ustanoveniami § 442 a § 443 rakúskeho Obecného zákonníka občianskeho č. 946/1811 (ďalej len „Obecný zákonník občiansky“). Na tomto základe vyslovil právny názor, podľa ktorého medzi spoluvlastníkmi bytového domu došlo dohodou   v roku   1927   k vecnoprávnemu   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   spočívajúceho v obmedzení práva užívania bytov v dome spoluvlastníkmi, resp. k rozdeleniu jednotlivých bytov   do   užívania   tomu-ktorému   spoluvlastníkovi   pri   zachovaní   spoločného   užívania spoločných častí a zariadení domu všetkými spoluvlastníkmi. Vyslovil ďalej aj názor, že pri rozhodovaní   o hospodárení   s týmto   bytom   (o   jeho   užívaní)   majú   žalobca   a sťažovatelia postavenie podielových spoluvlastníkov samotného bytu, a nie postavenie spoluvlastníkov celého bytového domu, ako by to vyplývalo z platných zápisov vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Krajský súd nijako neodôvodnil, na základe čoho je na posúdenie právnych vzťahov   aplikovateľný   Obecný   zákonník   občiansky,   a kde   je   v citovaných   jeho ustanoveniach upravený krajským súdom konštatovaný inštitút „dohody o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“, z ktorej by vyplývalo, že sa na podielového spoluvlastníka celej veci má nahliadať iba ako na spoluvlastníka jej konkrétnej časti. Okresný súd (viazaný právnym   názorom   krajského   súdu)   ďalším   rozsudkom   z 19.   apríla   2006   zaviazal sťažovateľov zaplatiť žalobcovi 266 876 Sk s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % ročne počítanými od 4. júla 1997 až do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 49 842 Sk, pričom   žalobu   vo   zvyšku   zamietol.   Sťažovatelia   v ďalšom   odvolaní   predovšetkým namietali, že Obecný zákonník občiansky na území dnešnej Slovenskej republiky nikdy neplatil,   a preto   nemôže   byť   vo   veci   aplikovaný.   Aj   keby   mal   byť   Obecný   zákonník občiansky   aplikovaný,   z jeho   ustanovení   §   442   a   §   443   nijakým   spôsobom   nevyplýva inštitút   „dohody   o vecnoprávnom   obmedzení   vlastníckeho   práva“,   ale   ani   inštitút umožňujúci či prikazujúci považovať jedného z podielových spoluvlastníkov celej veci iba za podielového spoluvlastníka jej časti. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/06 z 26. júna 2007 bol rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach potvrdený. Rozsudok bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručený   12.   októbra   2007.   Podľa   názoru sťažovateľov   je   rozsudok   krajského   súdu   zjavne   arbitrárny.   Je   opätovne   založený   na aplikácii   Obecného   zákonníka   občianskeho   bez   toho,   aby   sa   akýmkoľvek   spôsobom vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľov   o jeho   neaplikovateľnosti.   Pokiaľ   sa v odôvodnení   rozsudku   uvádza,   že   sťažovatelia   rešpektujú   „dohodu   o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“ z roku 1927, je toto konštatovanie bez opory vo vykonanom dokazovaní.

Sťažovatelia považujú rozsudok krajského súdu za arbitrárny predovšetkým preto, že nevychádza z práva platného v Slovenskej republike, keďže sa opiera o Obecný zákonník občiansky, ktorý na území Slovenskej republiky nikdy neplatil. Tu sa totiž uplatňovalo uhorské   zvykové   občianske   právo.   Rozsudok   nemá   základ   v platnom   práve   Slovenskej republiky   aj   preto,   že   odkazuje   na   inštitút   „dohody   o vecnoprávnom   obmedzení vlastníckeho   práva“.   Takýto   inštitút   totiž   slovenský   právny   poriadok   nepozná,   a nie   je možné   vyvodiť   ho   zo   žiadneho   z platných   právnych   inštitútov.   Rozsudok   neobsahuje dostatok relevantných dôvodov, na základe ktorých by bolo možné pochopiť a preskúmať správnosť   jeho   záverov.   Rozsudok   je   extrémne   nelogický   so   zreteľom   na   preukázané skutkové a právne skutočnosti, najmä čo sa týka tvrdenia, že sťažovatelia majú rešpektovať „dohodu o obmedzení vlastníckeho práva“ s jej vecnoprávnymi účinkami, keďže v súdnom spise   sa   takéto   tvrdenie   sťažovateľov   nenachádza.   Rozsudok   sa   nezaoberá   väčšinou podstatných argumentov uplatnených sťažovateľmi v odvolaní.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn 5 Co 296/06 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 26. júna 2007 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požadujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v sume   po   30   000   Sk   pre   každého   z   nich   a náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu zo 14. mája 2008 doručeného ústavnému súdu faxom 14. mája 2008 a poštou 19. mája 2008 vyplýva, že podľa stanoviska predsedu senátu 5Co sťažovatelia opierajú svoje tvrdenie o porušení označeného základného práva o štyri dôvody, a to, že: 1. napadnutý rozsudok sa opiera o právny predpis, ktorý na území Slovenskej   republiky   nikdy   neplatil,   2.   napadnutý   rozsudok   je   založený   na   právnych inštitútoch, ktoré slovenský právny poriadok nepozná, 3. napadnutý rozsudok je extrémne nelogický   so   zreteľom   na   preukázateľné   skutkové   a právne   skutočnosti,   4.   napadnutý rozsudok   bol   vydaný   bez   toho,   aby   sa   krajský   súd   akokoľvek   zaoberal   argumentáciou sťažovateľov týkajúcou sa kľúčových skutočností súvisiacich s vecou.

K bodu 1 treba uviesť, že rozsudok sa opiera o ustanovenia § 136 ods. 1 a § 137 ods. 1   a 2   Občianskeho   zákonníka   platného   v čase   vzniku   nároku,   teda   v období   od 1. októbra   1997   do   28.   februára   2001.   Predmetom   konania   bol   nárok   podielového spoluvlastníka na vydanie úžitkov či plodov predmetu spoluvlastníctva v uvedenom období, pričom pomer, v akom sa spoluvlastník na plodoch či úžitkoch veci podieľa, je vyjadrený práve výškou jeho spoluvlastníckeho podielu k veci. Nárok nebol posudzovaný podľa inej právnej normy.

K bodu   2   treba   uviesť,   že   sťažovatelia   poukazujú   na   údajne   krajským   súdom v odôvodnení   rozsudku   konštatovaný   „inštitút“   dohody   o vecnoprávnom   obmedzení vlastníckeho práva, z ktorého by malo vyplývať, že na podielového spoluvlastníka celej veci sa má nahliadať iba ako na spoluvlastníka jej konkrétnej časti. Takýto záver z odôvodnenia rozsudku nevyplýva. Krajský súd pri rozhodovaní nevychádzal z konštatovania „inštitútu“, bolo   však   potrebné   vyhodnotiť   povahu   dohody   spoluvlastníkov   bytového   domu   z roku 1927, ktorá práve svojou povahou je dohodou o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva   v časti   týkajúcej   sa   rozdelenia   jednotlivých   bytov   do   užívania   tomu-ktorému spoluvlastníkovi. Z rozsudku nevyplýva ani to, že by krajský súd považoval žalobcu za spoluvlastníka iba časti predmetu spoluvlastníctva (jedného bytu v dome), avšak vzhľadom na   dohodu   právnych   predchodcov   spoluvlastníkov   z roku   1927   a z nej   vyplývajúce oprávnenie užívania len jedného bytu v dome i právnymi nástupcami pôvodných vlastníkov konštatoval, že predmetom dohody o hospodárení so spoločnou vecou (užívanie bytu, jeho prenájom tretej osobe) môže byť len tento byt, z čoho následne vyplýva i záver o podiele či jeho výške na strane žalobcu na plodoch či úžitkoch veci.

K bodu 3 a 4 treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku vychádza len z preukázaných skutkových   a právnych   skutočností,   pričom   na   pochopenie   odôvodnenia   zo   strany účastníkov konania majú vplyv aj iné okolnosti ako odôvodnenie samotné. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku či argument v odvolaní,   ale iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o odvolaní, zostali   sporné,   či   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia preskúmavaného v odvolacom konaní.

Možno dospieť k záveru, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, ako aj právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   a tiež   právo   na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré práva boli v danom prípade dodržané.

Z vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľov   z 20.   mája   2008   doručeného ústavnému súdu faxom 20. mája 2008 a poštou 21. mája 2008 vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia so stanoviskom krajského súdu. K bodu 1 uvádzajú, že ak by krajský súd naozaj oprel svoj rozsudok o citované ustanovenia § 136 ods. 1 a § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,   nemohol   by   rozhodnúť   o tom,   že   podielovému   spoluvlastníkovi   s výškou podielu 1/96 ohľadom určitých práv prislúcha podiel vo výške 1/12. Ak by bol nárok naozaj posudzovaný výhradne podľa Občianskeho zákonníka platného v čase od 1. októbra 1997 do   28.   februára   2001,   nebol   by   žiaden   dôvod   rozsudok   odôvodňovať   odkazom   na ustanovenia Obecného zákonníka občianskeho, ako sa to uvádza v uznesení krajského súdu z 11.   marca 2003.   K bodu   2 uvádzajú, že stanovisko   krajského súdu,   podľa   ktorého sa v rozsudku   nekonštatovala   existencia   „dohody   o vecnoprávnom   obmedzení   vlastníckeho práva“ ako právneho inštitútu, je nedôsledné, lebo v zápätí krajský súd konštatuje aj to, že dohoda   spoluvlastníkov   z roku   1927   má   povahu   dohody   o vecnoprávnom   obmedzení vlastníckeho práva, teda opakuje svoj názor, že takáto dohoda je v rámci slovenského práva možná   a majú   jej   byť   priznané   už   spomínané   „vecnoprávne“   účinky.   Podľa   názoru sťažovateľov jedinou právom rozpoznanou formou dohody spoluvlastníkov je dohoda podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou. Existenciu takejto dohody však krajský súd vo svojich rozhodnutiach nekonštatoval zrejme preto, že dohodou spoluvlastníkov   o hospodárení   so   spoločnou   vecou   nie   je   možné   meniť   výšku spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov, a teda ani výšku podielu, v akom sa jednotliví spoluvlastníci podieľajú na príjmoch dosiahnutých hospodárením so spoločnou vecou. Vyjadrenie krajského súdu preto iba potvrdzuje záver sťažovateľov, že krajský súd aplikoval   na   vec   neexistujúci   právny   inštitút.   V bode   3   a 4   sa   sťažovatelia   stotožňujú so záverom   krajského   súdu   o tom,   na   aké   otázky   má   odpovedať   a čoho   sa   má   týkať odôvodnenie rozhodnutia v odvolacom konaní. Naďalej však trvajú na tom, že krajský súd sa   v napadnutom   rozsudku   týmto   názorom   neriadil,   lebo   sa   nezaoberal   argumentmi rozhodujúceho významu, konkrétne argumentom o neaplikovateľnosti Obecného zákonníka občianskeho,   o neexistencii   právneho   inštitútu   „dohody   o vecnoprávnom   obmedzení vlastníckeho   práva“,   ako   aj   argumentom   o dôsledkoch   dobromyseľnej   držby   bytu sťažovateľmi vo vzťahu k nároku žalobcu voči nim.

Z vyjadrenia   žalobcu   z 30.   mája 2008   doručeného   ústavnému   súdu   4.   júna   2008 vyplýva,   že   žalobca   považuje   sťažnosť   za   neopodstatnenú.   Namietaným   postupom krajského   súdu   nedošlo   vôbec   k porušeniu   označeného   základného   práva.   Sťažovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a označeným základným právom.   Krajský   súd   sa   zaoberal   žalobou   meritórne   v celom   rozsahu.   Nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom krajského súdu nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia označeného   základného   práva.   Rozsudok   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny).   Dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava sp. zn. 1785/28 z 28. februára 1928 (ktoré žalobca v prílohe pripojil) jednoznačne vyplýva,   že   jednotlivé   byty   v dome   sú   v užívaní   jednotlivých   určených   spoluvlastníkov podľa vymedzenia z roku 1927, resp. v užívaní ich právnych nástupcov. Toto uznesenie je právoplatné,   doteraz   nebolo   žiadnym   rozhodnutím   zrušené   a je   rešpektované   všetkými spoluvlastníkmi bytového domu. Vyplýva z toho, že tak sťažovatelia, ako aj žalobca boli oprávnení užívať z bytov v dome práve a len byt pôvodne užívaný Š. N. a jeho manželkou, ktorí   boli   starými   rodičmi   žalobcu.   Podiel   1/96   nadobudol   žalobca   dedením   po   starom otcovi, čiže s týmto podielom je zviazané užívanie tohto konkrétneho bytu, z čoho vyplýva, že podiel na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome je 1/12. Sťažovatelia predali svoj podiel v bytovom dome a noví vlastníci užívajú tento uvedený byt. Noví vlastníci dodatočne požiadali žalobcu o predaj jeho podielu, lebo tento sa viaže aj na byt, v ktorom bývajú, a chceli mať vec právne vysporiadanú. V prípade žalobcu   nájomné predstavuje   plody   (úžitky),   na   ktoré   má   nárok   podľa   tých   ustanovení Občianskeho zákonníka, o ktoré sa opiera rozsudok krajského súdu. Závery sťažovateľov o aplikácii Obecného zákonníka občianskeho sú zavádzajúce a chcú odviesť pozornosť od právoplatného rozsudku, ktorý sa odvoláva jednoznačne na preukázané skutkové a právne skutočnosti   odôvodňujúce   žalobcov   právny   nárok   posudzovaný   podľa   Občianskeho zákonníka platného v čase vzniku nároku a platného aj doteraz.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 416/02-169 z 11. marca 2003 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 114/2000-129 z 24. apríla 2002. Podľa názoru krajského súdu žalobca je nesporne podielovým spoluvlastníkom celej nehnuteľnosti

-   bytového   domu   v podiele   1/96-ín   z   titulu   dedičstva   po   poručiteľovi   Š.   N.   (ďalej   aj „poručiteľ“). Poručiteľ bol nepochybne užívateľom bytu na prvom poschodí bytového domu „od   vchodu   na   pravo   a z vnútra   na   ľavo   na   ulicu“   spolu   s manželkou,   a to   na   základe kúpnopredajnej zmluvy z 9. a 13. apríla 1927 a uznesenia Okresného súdu Bratislava sp. zn. 1785/28.pku.   z 28.   februára   1928.   Medzi   spoluvlastníkmi   celej   nehnuteľnosti   došlo k vecnoprávnemu   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   spočívajúceho   v obmedzení   práva užívania bytov v dome spoluvlastníkmi, resp. k rozdeleniu jednotlivých bytov do užívania tomu-ktorému   spoluvlastníkovi   pri   zachovaní   spoločného   užívania   spoločných   častí a zariadení domu všetkými spoluvlastníkmi. Toto obmedzenie výkonu vlastníckeho práva v časti   práva   užívania   predmetu   vlastníctva   ako   jedného   z oprávnení   tvoriacich   obsah vlastníckeho práva (práva vec držať, užívať, mať z nej úžitky a disponovať s ňou) prechádza na   právnych   nástupcov   všetkých   spoluvlastníkov   v zmysle   §   442   a   §443   Obecného zákonníka občianskeho v znení platnom ku dňu uzavretia kúpnopredajnej zmluvy z apríla 1927.   Spoluvlastnícky   podiel   na   celej   nehnuteľnosti   oprávňuje   tak   žalobcu,   ako   aj sťažovateľov užívať nehnuteľnosť v neobmedzenom rozsahu, len čo sa týka spoločných častí a zariadení domu, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve všetkých spoluvlastníkov domu. Jednotlivé byty v bytovom dome, hoci sú tiež v podielovom spoluvlastníctve, sú v užívaní jednotlivých spoluvlastníkov podľa vymedzenia z roku 1928, resp. v užívaní ich právnych   nástupcov.   Žalobca   v postavení   menšinového   spoluvlastníka   vo   vzťahu k predmetnému   bytu   bol   rozhodnutím   väčšinových   spoluvlastníkov   vylúčený   z užívania bytu, ako aj poberania úžitkov v podobe nájomného za užívanie bytu treťou osobou. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 296/06-283 z 26. júna 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený v napadnutých častiach rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 114/2000-260 z 19.   apríla   2006   s tým,   že   sťažovatelia   boli   zaviazaní   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov odvolacieho konania v sume 6 074 Sk. V odôvodnení rozsudku sa predovšetkým konštatujú právne závery, ku ktorým dospel krajský súd v uznesení č. k. 15 Co 416/02-169 z 11. marca 2003. V ďalšom sa poukazuje na znenie ustanovení § 136 ods. 1 a 2, ako aj § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Nebolo sporné, že žalobca bol spoluvlastníkom celej nehnuteľnosti v podiele 1/96-ín. Vzhľadom na vecnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva spočívajúce v obmedzení   práva   užívania   domu   podľa   jednotlivých   bytov   (ale   i v nemožnosti   žiadať zrušenie spoluvlastníctva) spoluvlastníkmi z roku 1927 (ktoré podľa vlastného vyjadrenia rešpektujú i sťažovatelia) treba rozlišovať medzi mierou účasti jednotlivých spoluvlastníkov na právach k nehnuteľnosti ako celku na jednej strane a na právach k jednotlivým bytom na strane druhej. Spoluvlastnícky podiel na celej nehnuteľnosti oprávňuje tak žalobcu, ako aj sťažovateľov užívať nehnuteľnosti v neobmedzenom rozsahu, len čo sa týka spoločných častí a zariadení domu, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve všetkých spoluvlastníkov domu.   Naproti   tomu   jednotlivé   byty   v dome   sú   v užívaní   jednotlivých   určených spoluvlastníkov podľa vymedzenia z roku 1927, resp. v užívaní ich právnych nástupcov. Preto treba uzavrieť, že účastníci konania sú oprávnení užívať z bytov v dome práve a len byt pôvodne užívaný poručiteľom, teda byt „na 1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu“. Príslušenstvo spoločnej veci, ako aj jej plody či úžitky sú tiež v spoluvlastníctve a aj vo vzťahu k nim treba vychádzať z výšky spoluvlastníckeho podielu. Tiež však treba rozlišovať, či nadobúdanie plodov je neoddeliteľnou súčasťou realizácie užívacieho   práva   alebo   či   nadobúdanie   plodov   s rozdelením   užívacieho   práva   medzi spoluvlastníkmi   nesúvisí.   V prvom   prípade   rozdelenie   užívacieho   práva   medzi spoluvlastníkov   znamená   aj   určenie   vlastníckeho   práva   k plodom,   v druhom   prípade   sú plody spoločnou vecou spoluvlastníkov rovnako ako podstata, z ktorej vznikli a rozdelenie užívacieho práva v podstate nemá na právny režim plodov žiaden vplyv. V danej veci plody (úžitky) predstavujú nájomné za užívanie bytu treťou osobou, a to bytu, užívanie ktorého patrilo   len   účastníkom   konania.   Ak   teda   žalobca   ako   spoluvlastník   celej   nehnuteľnosti v podiele 1/96-ín vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12-ina, nejde o nárok neoprávnený. Z výpisu z pozemkovej knihy domu na H. 11/13, ktorý na výzvu ústavného súdu predložili sťažovatelia, vyplýva, že podľa kúpnopredajnej zmluvy z 9. a 13. apríla 1927 sa poznamenáva obmedzenie vlastníckeho práva v tom, že spoluvlastníci medzi sebou nemôžu žiadať zrušenie spoluvlastníctva a že užívanie domu na základe stavebných plánov bolo podľa   bytov   medzi   spoluvlastníkmi   rozdelené,   pričom   užívacie   právo   k bytu   na   prvom poschodí   napravo   náleží   poručiteľovi   a jeho   manželke.   Tento   zápis   bol   uskutočnený 27. februára 1928 pod sp. zn. č. d. 1755.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Medzi   účastníkmi   konania   vedeného   všeobecným   súdom   nebolo   sporné,   že   ich spoločný   právny   predchodca   Š.   N.   bol   spoluvlastníkom   bytového   domu   na   H.   9   v B., pričom na základe kúpnopredajnej zmluvy z 9. a 13. apríla 1927 bolo do pozemkovej knihy poznamenané jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v tom, že títo medzi sebou nemôžu žiadať zrušenie spoluvlastníctva, ale tiež aj skutočnosť, že užívanie bytového domu na základe stavebných plánov bolo podľa bytov medzi spoluvlastníkmi rozdelené, pričom užívacie právo k bytu na prvom poschodí napravo náležalo Š. N. a jeho manželke (ďalej len „sporná časť zmluvy“).

Z uvedených   skutočností   dospel   krajský   súd   k právnemu   záveru,   podľa   ktorého spornou   časťou   zmluvy   došlo   k vecnoprávnemu   obmedzeniu   vlastníckeho   práva spočívajúceho   v obmedzení   práva   užívania   bytového   domu   podľa   jednotlivých   bytov spoluvlastníkmi,   a vzhľadom   na   to   treba   rozlišovať   medzi   mierou   účasti   jednotlivých spoluvlastníkov   na   právach   k nehnuteľnosti   ako   celku   na   jednej   strane   a na   právach k jednotlivým bytom na strane druhej.

Tieto právne závery krajského súdu tvoria podstatu sporu v konaní pred ústavným súdom.   Kým   podľa   názoru   sťažovateľov   sú   neakceptovateľné,   podľa   krajského   súdu a podľa žalobcu v plnom rozsahu obstoja.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   za   rozhodujúcu právnu otázku treba považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov spornej časti zmluvy. Pri jej posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku.

V uvedenom smere z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 416/02-169 z 11. marca 2003 jednoznačne vyplýva právny názor, podľa ktorého právnu povahu a právne účinky spornej   časti   zmluvy   treba   posúdiť   v zmysle   §   442   a   §   443   Obecného   zákonníka občianskeho.   Sťažovatelia   dôvodne   namietajú,   že   toto   právne   posúdenie   je neakceptovateľné.   Obecný   zákonník   občiansky   bol   kodifikáciou   občianskeho   hmotného práva   platného   v rakúskej   (tzv.   predlitavskej)   časti   Rakúsko–Uhorska.   Po   vzniku Československej republiky v roku 1918 platil Obecný zákonník občiansky i naďalej, avšak iba   na   území   Čiech.   V uhorskej   (tzv.   zalitavskej)   časti   Rakúsko–Uhorska   platilo nekodifikované   zvykové   občianske   hmotné   právo,   ktorého   obsah   bol   definovaný rozhodovacou   praxou   uhorskej   kráľovskej   Kúrie   (najvyššieho   súdu).   Po   vzniku Československej republiky v roku 1918 platilo toto zvykové právo i naďalej, avšak iba na území Slovenska.

Hoci rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 296/06-283 z 26. júna 2007 už výslovne neodkazuje pri posudzovaní právnej povahy a právnych účinkov spornej časti zmluvy na Obecný zákonník občiansky, zhrňuje podstatu tohto právneho názoru v odseku, v ktorom oboznamuje   právny   názor   uvedený   v   predchádzajúcom   uznesení   krajského   súdu   č.   k. 15 Co 416/02-169   z 11.   marca   2003.   Zároveň   rozsudok   nijako   výslovne   nereaguje   na odvolacie   námietky   sťažovateľov   poukazujúce   na   neprípustnosť   aplikácie   Obecného zákonníka občianskeho na túto vec. V konečnom dôsledku sa opiera o ustanovenia § 136 a § 137 Občianskeho zákonníka.

Možno   teda   vyvodiť,   že   krajský   súd   ani   v uznesení   z 11. marca   2003,   ale   ani v rozsudku   z 26.   júna   2007   neanalyzoval   právnu   povahu   a právne   účinky   spornej   časti zmluvy   z pohľadu   uhorského   zvykového   občianskeho   hmotného   práva   platného   v čase uzavretia   tejto   zmluvy.   Takýto   postup   krajského   súdu   treba   považovať   za   arbitrárny. Zároveň to znamená, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 296/06-283 z 26. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou   krajského súdu vykonať právnu analýzu v zmysle uhorského zvykového občianskeho hmotného práva.

Právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   o priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný súd priznal sťažovateľom sumu 15 677,60 Sk, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2007 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 2 376 Sk za každého zo sťažovateľov (vzhľadom na spoločné zastupovanie odmena vo výške 2 790 Sk bola znížená o 20 % na sumu 2 376 Sk) a za jeden úkon právnej služby v roku 2008 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) po 2 540,80 Sk za každého zo sťažovateľov (vzhľadom na spoločné   zastupovanie   odmena   vo   výške   3   176   Sk   bola   znížená   o 20   %   na   sumu 2 540,80 Sk). Ústavný súd priznal aj režijný paušál štyrikrát po 178 Sk a dvakrát po 190 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovatelia napokon požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 30 000 Sk pre každého z nich.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   je   v plnej   miere kompenzované (popri vyslovení porušenia základného práva) zrušením rozsudku krajského súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke sťažovateľov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

S poukazom na ustanovenie § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zo 17. apríla 2008 zanikne právoplatnosťou tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008