znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 177/2015-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, reštrukturalizačnej správkyne, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou JUDr. Henrietou Čabanovou, M. Rázusa 35, Lučenec, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Sťažnosti vedené pod sp. zn. II. ÚS 153/2015 a sp. zn. II. ÚS 177/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 153/2015.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, reštrukturalizačnej správkyne (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímOkresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 1 R 5/2014zo 7. apríla   2014   začal   reštrukturalizačné   konanie   obchodnej   spoločnosti (ďalej   len   „dlžník“).   Následne   uznesením   zo   6.   mája   2014   povolilreštrukturalizáciu dlžníka a za reštrukturalizačného správcu ustanovil sťažovateľku a poverilju, aby vypracovala reštrukturalizačný posudok.

Dňa   4.   septembra   2014   bol   veriteľskému   výboru   predložený   na   schváleniereštrukturalizačný   posudok   podľa   §   132   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o konkurze“).

Dňa 7. októbra 2014 sa uskutočnila schvaľovacia schôdza veriteľov, na ktorej „bol reštrukturalizačný   plán   Dlžníka   prijatý   vo   všetkých   skupinách,   keď   za   prijatie reštrukturalizačného   plánu   hlasovalo   celkovo   9   veriteľov   oprávnených   na   schvaľovacej schôdzi hlasovať s celkovým počtom hlasov 97,22 % a proti boli len 4 veritelia s celkovým počtom hlasov 2,78 %“.

Predkladateľ reštrukturalizačného plánu podal 8. októbra 2014 návrh okresnému súduna jeho potvrdenie. Okresný súd napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 na podnetveriteľa   – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „“)   –   z dôvodu„tvrdeného   údajného   závažného   porušenia   povinností   správcom“ reštrukturalizáciuzastavil, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   z 10.   októbra   2014   z dôvodu,že okresný súd nepripustil proti nemu odvolanie. V tejto súvislosti poukazuje na princípústavne   súladného   výkladu   právnych   predpisov   a na   judikatúru   ústavného   súdu(IV. ÚS 243/2012, II. ÚS 31/04). Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Vzhľadom k skutočnosti,   že Uznesením dochádza k zásadnému zásahu do práv sťažovateľa I., dlžníka, veriteľov, ako aj všetkých ďalších účastníkov reštrukturalizačného konania   a   to   zmenou   reštrukturalizačného   konania   na   konanie   konkurzné,   ktoré má likvidačný   charakter,   máme   za   to,   že   neprípustnosť   odvolania   voči   takémuto rozhodnutiu   by predstavovala   zásadné   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   a   súdnu ochranu v rozpore s Ústavou SR ako aj medzinárodných dohôd o ochrane ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

... Uznesenie je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia záverov, o ktoré je opreté a teda nepreskúmateľné, avšak nie je mu umožnené, aby súd preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia... Dlžník nemá možnosť brániť sa proti nesprávnemu rozhodnutiu súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie, a ani proti rozhodnutiu, ktorým súd aktivuje konkurzné konanie, i keď práve podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie sa Dlžník snažil zabrániť likvidačnému konkurzu. Takéto právo nemajú ani veritelia, v ktorých záujme je úspešný priebeh reštrukturalizácie, aby došlo   k vyššiemu   uspokojeniu   ich   pohľadávok,   ako   by   tomu   bolo   v   prípade   vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka.“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie je v rozpore s označenýmičlánkami ústavy a dohovoru, pretože

-„nezohľadňuje podania a argumentáciu účastníkov konania a Správcu, ktoré boli voči súdu urobené riadne, včas a v zákonom predpísanej forme,

-nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

-je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia záverov, o ktoré je opreté,

-obsahuje svojvoľnú aplikáciu a výklad ZKR, pretože súd aplikujúci právo sa odchýlil od znení príslušných ustanovení ZKR spôsobom, ktorý zásadne poprel ich účel a význam,

-je svojimi právnymi účinkami zjavne neprimerané k dôvodom, ktoré viedli k jeho prijatiu“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   argumentuje,   že   okresný   súd   mal   posudzovať   porušeniepovinností   správcu   s prihliadnutím   na   spoločný   záujem   veriteľov,   pričom   základnýmdeterminantom je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov. Uvádza, žekonverzia reštrukturalizácie na konkurz je prostriedkom ultima ratio, pričom je potrebnéprihliadnuť   aj   na   to,   že   každé   aktívne   konanie   správcu   je   možné   podrobiť   súdnemuprieskumu,   resp.   súdnej revízii   s tým,   že   týmto   právnym   prostriedkom   je   potrebné   daťprednosť pred konverziou.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Uznesenie   Okresného   súdu   zásadným   spôsobom   mení   právny   status   Dlžníka, nakoľko   tento   nový   stav   znamená   pre   neho   ako   úpadcu   nezvratný   následok   v   podobe faktického ukončenia existencie a podnikateľskej činnosti, a teda má likvidačný charakter... Táto zásadná a nezvratná zmena znamená aj pre veriteľov ako aj akcionárov Dlžníka ekonomické škody v podobe nižšieho uspokojenia ich pohľadávok v konkurze, než by získali v   reštrukturalizácii,   rovnako   ako   aj   v   strate   možnosti   ďalšej   potenciálnej   spolupráce po úspešnom ozdravení Dlžníka prostredníctvom reštrukturalizácie.

Spôsob, akým Okresný súd rozhodol keď zastavil reštrukturalizačné konanie Dlžníka a vyhlásil konkurz na jeho majetok je v rozpore s princípom proporcionality, keď v dôsledku domnelého porušenia povinností správcu súd inicioval konanie, ktoré nie je možné zvrátiť... Chceme   poukázať   na   skutočnosť,   že   už   počas   reštrukturalizácie   došlo   k   prijatiu opatrení,   ktoré   optimalizovali   podnikateľskú   činnosť   Dlžníka   a   nastavili   jeho   príjmy na úspešné budúce plnenie reštrukturalizačného plánu.

...   S   ohľadom   na   výšku   a   celkový   pomer   hlasov   hlasujúcich   veriteľov   je   možné jednoznačne konštatovať, že spoločným záujmom zabezpečených ako aj nezabezpečených veriteľov   uspokojenie   ich   prihlásených   pohľadávok   spôsobom   a   vo   výške   stanovenej reštrukturalizačným plánom dlžníka.“

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu z 10. októbra 2014bol jednostranne uprednostnený individuálny záujem. Poukazuje na podania,na svoje vyjadrenia k týmto podnetom a na ďalšie podania (napr. námietka zaujatosti,návrh na nariadenie predbežného opatrenia, trestné oznámenie a pod.). Tento postup dáva   do   súvislosti   s tým,   že   pohľadávky boli   popreté   a v súčasnosti   prebiehajúkonania   o určenie   pravosti   týchto   pohľadávok   –   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.60 Cbi 13/2014, sp. zn. 60 Cbi 14/2014, sp. zn. 26 Cbi 16/2014 a sp. zn. 27 Cbi 14/2014. „Chceme poukázať na skutočnosť, že veriteľ postavil svoj individuálny záujem pred spoločný záujem všetkých veriteľov a je jeho snahou odstrániť jeho vlastné pochybenie dosiahnutím   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   Dlžníka   a   získať   tak   druhú   šancu na uplatnenie si svojich pohľadávok správnym spôsobom v konkurznom konaní... v prípade vyhlásenia konkurzu, za splnenia podmienky že by pohľadávky veriteľa boli zistené v plnom rozsahu spolu so zabezpečovacím právom k týmto pohľadávkam, by došlo len k čiastočnému   uspokojeniu   pohľadávok   tohto   veriteľa   (67,05   %)   a   pre   uspokojenie ostatných   veriteľov   by   nezostali   žiadne   finančné   prostriedky.   Zároveň   poukazujeme na skutočnosť,   že   v   prípade,   ak   by   Okresný   súd   rozhodol   v   incidenčných   konaniach o oprávnenosti pohľadávok veriteľa, počíta reštrukturalizačný plán Dlžníka schválený schvaľovacou schôdzou veriteľov dňa 07. 10. 2014 so 100 % uspokojením zabezpečených pohľadávok   tohto   veriteľa,   pričom   až   do   rozhodnutia   o   zistení   pohľadávky   veriteľa v incidenčnom   konaní   bude   v   zmysle   plánu   Dlžník   povinný   plniť   mesačné   splátky do notárskej úschovy...

Z uvedených dôvodov máme za to, že postupom Okresného súdu došlo k porušeniu zásady   par   conditio   creditorum – rovného   postavenia   účastníkov   reštrukturalizačného konania...

Máme za to, že súd svojím rozhodnutím o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka zvolil neprimerane tvrdý postup v rozpore s princípom proporcionality, ktorý negatívne postihuje   predovšetkým   účastníkov   reštrukturalizačného   konania,   ktorí   sú   tak sankcionovaný   za   údajné   pochybenia   Správcu   nielen   v   rámci   daného   konkrétneho reštrukturalizačného konania ale aj pri výkone správcovskej činnosti ako takej. Chceme poukázať   na   skutočnosť,   že   v   rámci   reštrukturalizácie   dlžníka   nedošlo   k   naplneniu predpokladov, ktoré by odôvodňovali vyhlásenie konkurzu napríklad pre predpokladané neúspešné skončenie reštrukturalizácie alebo pre podstatné porušenie povinností správcu, ktoré by spočívalo v jeho nekonaní v danej reštrukturalizácii. Súd v danej veci postupoval čisto   formalistický   a   neproporcionálne,   keď   vôbec   neskúmal   primeranosť   a   závažnosť vytýkaných údajných porušení vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz na rozdiel od reštrukturalizácie spôsobí všetkým účastníkom daného konania (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 04. 2014 sp. zn. IV. ÚS 8/2013).“

Následne sťažovateľka podrobne poukazuje na odôvodnenie napadnutého uzneseniaokresného súdu z 10. októbra 2014 a na argumentáciu, ktorá je v odôvodnení uvedená.

Vyjadrenie   okresného   súdu,   že „postup   správkyne   umožnil   ovládnutie reštrukturalizácie   pohľadávkami,   ktoré   vyplývajú   z právnych   titulov   so   zvláštnym charakterom“, považuje   za „tendenčné“ a poškodzuje   týchto   veriteľov,   ako   aj   správcu(sťažovateľku, pozn.), ktorý tieto pohľadávky s odbornou starostlivosťou preskúmal.

Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na rozdielny prístup sťažovateľky privyhodnotení   podnetov   na   popretie   pohľadávok,   pričom   okresný   súd   nezohľadnil,že rozdielny prístup správcu pri hodnotení pohľadávok rôzneho druhu je prirodzený. V tejtosúvislosti   poukazuje   sťažovateľka   na   prihlášky   a ich   prílohy   veriteľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a objasňuje dôvody,prečo   tieto   pohľadávky   nepoprela,   a zároveň   poukazuje   na   dôvody,   pre   ktoré   poprelapohľadávky.

„Správca zo svojho podnetu popieral predovšetkým zabezpečovacie práva veriteľa, nakoľko má pochybnosť o platnosti záložných zmlúv, ktoré veriteľ predložil. Na základe veriteľom podaných prihlášok nebolo možné preskúmať rozsah a výšku zabezpečenia týchto pohľadávok.   Veriteľ   taktiež   zmätočne   k   prihláškam   prihlásil   ako   zabezpečovacie   práva aj práva, ktoré nie je možné v zmysle ustanovenia § 8 ZKR považovať v reštrukturalizačnom konaní Dlžníka za zabezpečovacie práva, nakoľko tieto sa týkajú sekundárnych právnych vzťahov   veriteľa a   ručiteľov   dlžníka   a   postrádajú   akcesorický   charakter k pohľadávkam veriteľa. Z textu prihlášky ako ani z textu príloh nebolo možné posúdiť zabezpečenie jednotlivých pohľadávok veriteľa a taktiež nebolo možné určiť alebo posúdiť čo   i   len   čiastočný   pomer   a   spôsob   uspokojenia   jednotlivých   pohľadávok   z   príslušnej oddelenej podstaty veriteľa. Dávame súdu do pozornosti aj skutočnosť, že v jednotlivých incidenčných   konaniach   sa   veriteľ čiastočne   stotožnil   s   tvrdeniami reštrukturalizačného   správcu   ohľadom   uplatnenie   zabezpečovacích   práv   voči   osobám odlišným od dlžníka.

S   prihliadnutím   na   prebiehajúce   incidenčné   konania   o   pohľadávkach   popretých v rámci   reštrukturalizácie   Dlžníka   chceme   poukázať   na   skutočnosť,   že   o   oprávnenosti nárokov veriteľa má byť rozhodnuté v rámci týchto konaní a nie je prípustné, aby otázka oprávnenosti   pohľadávok   veriteľa bola posudzovaná v   rámci   podnetu   uvedeného veriteľa,   ktorým   veriteľ   namietal   údajné   porušenie   povinností   správcu.   Takýto   postup by bolo   možné   považovať   za   porušenie   zásady   nemožnosti   odňatia   zákonného   sudcu v rozpore s ustanovením čl. 48 Ústavy SR, nakoľko napadnuté Uznesenie v odôvodnení konštatuje a hodnotí charakter pohľadávok veriteľa. Na základe uvedených dôvodov máme   za   to,   že   súd   pri   vydávaní   Uznesenia   prekročil   svoje   právomoci,   keď   hodnotil a rozhodoval (i keď len v rámci odôvodnenia rozhodnutia) o oprávnenosti pohľadávok, o ktorých súd ešte len koná v samostatných konaniach.

V neposlednom rade chceme poukázať na skutočnosť, že súd sa pri posudzovaní domnelého porušenia povinností správcu zaoberal a argumentoval len otázkou, či boli pohľadávky   veriteľa podmienené   alebo   nie,   avšak   vôbec   sa   nezaoberal   otázkou preskúmateľnosti   skutočností   uvedených   v   prihláškach   veriteľa,   a   teda   došlo k jednostrannému a tendenčnému hodnoteniu skutočností.“

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazuje   na   relevantné   okolnosti,   ktoré   viedli   k tomu,že pohľadávku ⬛⬛⬛⬛ poprela   len   v časti   –   vo   výške   116 417,20   €.   Uvádzatiež argumentáciu k námietke, že zmluva o postúpení pohľadávok je neúčinná v zmysle§ 59a   ods.   1   Obchodného   zákonníka.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   tvrdí,   že   uvedenéustanovenie   je   potrebné   vykladať   reštriktívne,   pričom   poukazuje   na   relevantnérozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (23 Cdo 4836/2009, 29 Cdo 3300/2008,31 Cdo 3986/2009, 28 Cdo 2304/2011) a tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky(II. ÚS 87/04, I. ÚS 625/03).

„Napriek rozdielom v českej a slovenskej právnej úprave zastávame názor, že závery komentovaného rozsudku je možné aplikovať i na prevody majetku medzi spriaznenými osobami podliehajúce ust. § 59a OBZ, a to konkrétne na prípady, keď sa majetok prevádza za cenu, ktorá zodpovedá trhovej hodnote predmetu prevodu alebo za vyššiu cenu, pričom táto cena nebola zistená a stanovená znaleckým posudkom.

Obídenie zákonného postupu (absencia znaleckého posudku) predstavuje len riziko následnej neplatnosti, avšak v prípade postúpenej pohľadávky pána ⬛⬛⬛⬛ voči Dlžníkovi vo výške 7 000 000 € takéto riziko nie je, a to z dôvodu, že za pohľadávku, ktorú ⬛⬛⬛⬛ získali   týmto   prevodom,   nadobudli   výmenou   od   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ majetok,   ktorého   hodnota   bola   stanovená   znaleckým   posudkom č. 85/2014 vo výške 16 768 498,52 €.“

K zhodnému   dátumu   vypracovania   reštrukturalizačného   posudku   a dátumuosvedčenia   podpisov   na   zmluvách   o pôžičke   sťažovateľka   uvádza,   že   táto   zhodaje irelevantná aj s prihliadnutím na to, že z účtovníctva dlžníka vyplýva, že pôžičky boliposkytnuté už skôr.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   stanovisko týkajúce   sa   veriteľa, ktorý je podľa spriazneným veriteľom, preto nemal mať hlasovacie právona   schôdzi   veriteľov   a nemohol   byť   volený   do   veriteľského   výboru.   Sťažovateľkaargumentuje   s poukazom   na   znenie   §   9   ods.   1   písm.   e)   zákona   o konkurze   a uvádza,že spriaznenosť je potrebné posudzovať z hľadiska aktuálneho stavu. „V danom prípade, však   v čase   jej   vzniku   pán ⬛⬛⬛⬛ v spoločnosti nefiguroval a preto pohľadávka nevznikla ako spriaznená.“

K uplatneniu   pohľadávky   veriteľa   – ⬛⬛⬛⬛,   a k tomu,že sťažovateľka bola ustanovená za reštrukturalizačného správcu v reštrukturalizácii tohtoveriteľa a tiež v reštrukturalizácii dlžníka, sťažovateľka uvádza:

«Tvrdenie   veriteľa,   že:   „spoločný   záujem   veriteľov

sa   pretvára   do   individuálneho   záujmu   tohto   veriteľa   dosiahnuť maximálne uspokojenie jeho pohľadávky v najkratšom časovom období a to bez ohľadu na rozsah   a   časové   hľadisko   uspokojenia   pohľadávok   ostatných   veriteľov   Dlžníka“ je z podstaty veci absolútne scestné, nakoľko uspokojenie veriteľov spoločnosti nezáležalo od uspokojenia pohľadávky spoločnosti v reštrukturalizačnom konaní Dlžníka!

V   nadväznosti   na   uvedené   je   zjavné,   že   v   predmetných   prípadoch   nedochádza a zároveň   ani   nemôže   dochádzať   ani   len   k   potenciálnemu   rozporu   medzi   spoločným záujmom   veriteľov   uvedených   dlžníkov   a   teda   z   dôvodu   nenaplnenia   hypotézy   právnej normy, nie je možné nastúpenie účinkov dispozície danej právnej normy.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa Súd stotožnil s nezmyselným a účelovým odôvodneným veriteľa a vôbec neprihliadol na vyjadrenie Správcu k danej veci.»

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   jednotlivé   procesné   podania v reštrukturalizačnom konaní, ktoré podľa nej majú sťažovať postup súdu v konaní, a tiežna späťvzatie námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.

„Zároveň dávame do pozornosti skutočnosť, že o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka rozhodol na návrh veriteľa práve sudca, ktorého zaujatosť veriteľ namietol 7 dní pred vydaním Uznesenia.“

K námietke týkajúcej sa miery uspokojenia podriadených pohľadávok sťažovateľkauvádza:

„Správcom   predložený   a   schvaľovacou   schôdzou   schválený   Plán   upravuje uspokojenie nezabezpečených veriteľov /tzv. iných pohľadávok/ vo výške 10 %. S ohľadom na dané zákonné ustanovenie nemôžu byť podriadené pohľadávky uspokojené rovnakým alebo lepším spôsobom ako iné pohľadávky, tzn. môžu byť uspokojené len v rozsahu nižšom ako 10 %. Dikciu daného zákonného ustanovenia by spĺňalo uspokojenie podriadených pohľadávok vo výške 9,9 % ale zároveň aj 1 %. Správca sa však s ohľadom na konanie s odbornou starostlivosťou a na skutočnosť, že aj spriaznení veritelia sú veriteľmi Dlžníka, navrhol   uspokojenie   podriadených   pohľadávok   vo   výške   5 %,   čo   je   o   polovicu   nižšie uspokojenie ako majú veritelia iných pohľadávok. Uvedené konanie správcu je tak v súlade so zákonom a neodporuje žiadnemu ustanoveniu ZKR.“

Sťažovateľka tiež poukazuje na námietku, že pohľadávky veriteľov –

a ⬛⬛⬛⬛ – nemali byť uznanéz dôvodu, že správca (sťažovateľka) neskúmal, či mal dlžník na poskytnutie ručenia súhlasdozornej rady. Sťažovateľka sa domnieva, že nemala povinnosť skúmať platnosť uvedenýchzáväzkov z pohľadu § 196a Obchodného zákonníka, pričom tiež uvádza:

„Zároveň si dovolíme poznamenať, že hoci dozorná rada súhlas udelila, máme za to, že tento nebol potrebný, avšak, dávame do pozornosti skutočnosť, že pokiaľ by súd právny vzťah posúdil tak, že tento súhlas je potrebný musím skonštatovať, že potom by bol neplatne zabezpečený aj samotný úver banky, keďže zabezpečovacie právo bolo poskytnuté aj inými spoločnosťami, v ktorých je pán ⬛⬛⬛⬛ štatutárnym orgánom.“

Sťažovateľka schválila dva právne úkony dlžníka – vystavenie zmenky a navýšeniezákladného   imania   dcérskej   spoločnosti.   Sťažovateľka   oba   právne   úkony   považujeza nevyhnutné   na   zabezpečenie   splniteľnosti   a udržateľnosti   reštrukturalizačného   plánu.V tejto súvislosti tiež uvádza:

„S ohľadom na uvedené sme toho názoru, že keby aj Správca udelil súhlas, s ktorým sa Súd nestotožňuje, nejedná sa o také porušenie zákona, ktorého následkom by malo byť vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka.

Považujeme za dôležité uviesť, že úlohou Správcu je okrem iného aj zabezpečiť, aby sa neznížila hodnota majetku Dlžníka a dohliadať na činnosť a riadny chod Dlžníka, aby bolo   možné   predpokladať   úspešné   ukončenie   reštrukturalizácie   a   všetky   tieto   atribúty splnené boli a sú, dokonca schválením vyššie uvedených právnych úkonov došlo k zvýšeniu hodnoty majetku Dlžníka.“

K ďalším záverom, ktoré okresný súd uviedol v napadnutom uznesení z 10. októbra2014, sťažovateľka uvádza:

„Zároveň   upriamujeme   pozornosť   na   skutočnosť,   že   Súd   zjavne   uprednostnil individuálny   záujem   pred   záujmom   kolektívnym.   Do   reštrukturalizačného   konania   bolo prihlásených celkom 96 veriteľov. To, že došlo k popretiu jedného z veriteľov, neodôvodňuje záver, že reštrukturalizačné konanie už nedokáže zabezpečiť rámec na ochranu spoločného záujmu veriteľov Dlžníka, a že nemožno predpokladať, že toto reštrukturalizačné konanie môže   viesť   k   lepšiemu   uspokojeniu   pohľadávok   veriteľov   dlžníka   vrátane ako v prípade   konkurzu.   Reštrukturalizačný   plán   Dlžníka   počíta   s   možným   zistením pohľadávky veriteľa, pričom uspokojenie uvedeného veriteľa je reštrukturalizačným plánom stanovené na 100 % zo zistenej sumy. Popretie pohľadávky veriteľa bolo vzhľadom na okolnosti,   za   akých   si   veriteľ   svoje   pohľadávky   prihlásil   len   splnením   zákonnej povinnosti správcu. Veriteľ bol oprávnený domáhať sa zistenia svojich pohľadávok zo strany zákonného súdu, pričom veriteľ toto svoje právo využil. Vzhľadom k uvedenému nie je možné akceptovať konštatovanie Súdu o nemožnosti zabezpečenia rámca ochrany spoločného záujmu veriteľov.

Správca v každom zo svojich vyjadrení uviedol, že predmetné pohľadávky preskúmal s odbornou starostlivosťou. Súd dostatočne v Uznesení nešpecifikoval, čo mal na mysli pod zaoberaním sa otázkou ich právnej platnosti. Šetrením predmetných pohľadávok bolo preukázané, že sú zaúčtované, boli poskytnuté a použité. Reštrukturalizačnému správcovi nevznikli akékoľvek pochybnosti o existencii predmetných pohľadávok pričom tieto boli veriteľmi prihlásené do reštrukturalizácie správne.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zjavné, že Súd v Uznesení absolútne nezohľadnil akékoľvek vyjadrenie Správcu, a závery uvedené v odôvodnení Uznesenia tak postrádajú   akékoľvek   logické   súvislosti   a   nezodpovedajú   dôkazom   a   vyjadreniam, ktoré zo strany   účastníkov   boli   v   konaní   vykonané.   Uznesenie   je   tak   nepreskúmateľné, arbitrárne a nekonzistentné. Uvedeným uznesením tak došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľa,   nakoľko   nebola   dodržaná   rovnosť   účastníkov   a   Uznesenie   neprimeraným spôsobom v rozpore so zásadou proporcionality zasahuje do základných práv účastníkov reštrukturalizačného konania.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodoltýmto nálezom:

„Základné práva Sťažovateľa... v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo... v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 R/5/2014 zo dňa 10. 10. 2014 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 R/5/2014 zo dňa 10. 10. 2014 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Okresný súd je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a aby odložil vykonateľnosťnapadnutého uznesenia okresného súdu. Tento návrh odôvodňuje takto:

„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza ku konverzii reštrukturalizačného konania Dlžníka na konanie konkurzné, ktorého výsledkom bude faktická likvidácia Dlžníka máme za zo, že Uznesením môže byť spôsobená škoda veľkého rozsahu. V dôsledku účinkov vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   Dlžníka   môže   dôjsť   k   prerušeniu   jeho   podnikateľskej činnosti, nakoľko dôjde k vypovedaniu zmlúv zo strany zdravotných poisťovní, s ktorými Dlžník v súvislosti s poskytovaním služieb spolupracuje. Rovnako hrozí strata klientely či už zo   strany   kúpeľných   hostí,   ktorí   pravidelne   podnik   Dlžníka   navštevovali,   ale   tak i zo strany ostatných obchodných partnerov odberateľov minerálnej vody. V dôsledku prerušenia prevádzky podniku hrozí, že prevádzku podniku Dlžníka nebude možné obnoviť z dôvodu, že môže dôjsť k demontáži vybavenia a zariadenia, ktoré Dlžník využíval. Taktiež netreba opomenúť prepustenie 120 zamestnancov, ktorý v súčasnosti pre Dlžníka pracujú. V neposlednom rade je potrebné prihliadnuť aj na pohľadávky proti podstate, ktoré začnú vznikať pri prerušení prevádzky podniku Dlžníka v konkurze, v dôsledku údržby majetku Dlžníka   a   v   dôsledku   ukončenia   pracovných   pomerov   so   zamestnancami,   ktoré   boli v reštrukturalizačnom pláne vyčíslené celkovo na 972 850,00 €. Ako vyplýva zo všetkých vyššie   uvedených   skutočností,   vyhlásením   konkurzu   na   majetok   Dlžníka   hrozí Sťažovateľovi I.   ako   aj   Dlžníkovi   a   ostatným   účastníkom   reštrukturalizačného   konania nezvratný stav a vznik škody a ujmy veľkého rozsahu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie

1. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokujebez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   nedostatky   v   zákonom   predpísaných   náležitostiachsťažnosti   a   ani   dôvody   na   jej   odmietnutie,   pričom   otázku   opodstatnenosti   tvrdenív nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie(bod 1 výroku tohto uznesenia).

2. Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosťnapadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľarozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejnýmzáujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahuneznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odloženívykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva aleboslobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávneniaim priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršieprávoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršomzrušení.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj beznávrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Ústavný   súd   preskúmal   návrh   sťažovateľky   na   odloženie   vykonateľnosti,   pričomprihliadol na argumentáciu, ktorou sťažovateľka odôvodňuje svoj návrh. Na základe týchtoskutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   jej   návrhu   nevyhovel,   pretože   ústavný   súduž uznesením sp. zn. II. ÚS 153/2015 z 10. marca 2015 odložil vykonateľnosť napadnutéhouznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014.

3. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovaniapred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, rozhodolústavný   súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojilna spoločné konanie (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015