SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 177/2015-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, reštrukturalizačnej správkyne, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou JUDr. Henrietou Čabanovou, M. Rázusa 35, Lučenec, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Sťažnosti vedené pod sp. zn. II. ÚS 153/2015 a sp. zn. II. ÚS 177/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 153/2015.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, reštrukturalizačnej správkyne (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímOkresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 1 R 5/2014zo 7. apríla 2014 začal reštrukturalizačné konanie obchodnej spoločnosti (ďalej len „dlžník“). Následne uznesením zo 6. mája 2014 povolilreštrukturalizáciu dlžníka a za reštrukturalizačného správcu ustanovil sťažovateľku a poverilju, aby vypracovala reštrukturalizačný posudok.
Dňa 4. septembra 2014 bol veriteľskému výboru predložený na schváleniereštrukturalizačný posudok podľa § 132 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o konkurze“).
Dňa 7. októbra 2014 sa uskutočnila schvaľovacia schôdza veriteľov, na ktorej „bol reštrukturalizačný plán Dlžníka prijatý vo všetkých skupinách, keď za prijatie reštrukturalizačného plánu hlasovalo celkovo 9 veriteľov oprávnených na schvaľovacej schôdzi hlasovať s celkovým počtom hlasov 97,22 % a proti boli len 4 veritelia s celkovým počtom hlasov 2,78 %“.
Predkladateľ reštrukturalizačného plánu podal 8. októbra 2014 návrh okresnému súduna jeho potvrdenie. Okresný súd napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 na podnetveriteľa – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „“) – z dôvodu„tvrdeného údajného závažného porušenia povinností správcom“ reštrukturalizáciuzastavil, začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením z 10. októbra 2014 z dôvodu,že okresný súd nepripustil proti nemu odvolanie. V tejto súvislosti poukazuje na princípústavne súladného výkladu právnych predpisov a na judikatúru ústavného súdu(IV. ÚS 243/2012, II. ÚS 31/04). Sťažovateľka ďalej uvádza:
„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza k zásadnému zásahu do práv sťažovateľa I., dlžníka, veriteľov, ako aj všetkých ďalších účastníkov reštrukturalizačného konania a to zmenou reštrukturalizačného konania na konanie konkurzné, ktoré má likvidačný charakter, máme za to, že neprípustnosť odvolania voči takémuto rozhodnutiu by predstavovala zásadné porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu v rozpore s Ústavou SR ako aj medzinárodných dohôd o ochrane ľudských práv, ktorými je Slovenská republika viazaná.
... Uznesenie je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia záverov, o ktoré je opreté a teda nepreskúmateľné, avšak nie je mu umožnené, aby súd preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia... Dlžník nemá možnosť brániť sa proti nesprávnemu rozhodnutiu súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie, a ani proti rozhodnutiu, ktorým súd aktivuje konkurzné konanie, i keď práve podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie sa Dlžník snažil zabrániť likvidačnému konkurzu. Takéto právo nemajú ani veritelia, v ktorých záujme je úspešný priebeh reštrukturalizácie, aby došlo k vyššiemu uspokojeniu ich pohľadávok, ako by tomu bolo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka.“
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie je v rozpore s označenýmičlánkami ústavy a dohovoru, pretože
-„nezohľadňuje podania a argumentáciu účastníkov konania a Správcu, ktoré boli voči súdu urobené riadne, včas a v zákonom predpísanej forme,
-nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
-je arbitrárne, svojvoľné, vnútorne nekonzistentné a nelogické v časti odôvodnenia záverov, o ktoré je opreté,
-obsahuje svojvoľnú aplikáciu a výklad ZKR, pretože súd aplikujúci právo sa odchýlil od znení príslušných ustanovení ZKR spôsobom, ktorý zásadne poprel ich účel a význam,
-je svojimi právnymi účinkami zjavne neprimerané k dôvodom, ktoré viedli k jeho prijatiu“.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že okresný súd mal posudzovať porušeniepovinností správcu s prihliadnutím na spoločný záujem veriteľov, pričom základnýmdeterminantom je maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov. Uvádza, žekonverzia reštrukturalizácie na konkurz je prostriedkom ultima ratio, pričom je potrebnéprihliadnuť aj na to, že každé aktívne konanie správcu je možné podrobiť súdnemuprieskumu, resp. súdnej revízii s tým, že týmto právnym prostriedkom je potrebné daťprednosť pred konverziou.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Uznesenie Okresného súdu zásadným spôsobom mení právny status Dlžníka, nakoľko tento nový stav znamená pre neho ako úpadcu nezvratný následok v podobe faktického ukončenia existencie a podnikateľskej činnosti, a teda má likvidačný charakter... Táto zásadná a nezvratná zmena znamená aj pre veriteľov ako aj akcionárov Dlžníka ekonomické škody v podobe nižšieho uspokojenia ich pohľadávok v konkurze, než by získali v reštrukturalizácii, rovnako ako aj v strate možnosti ďalšej potenciálnej spolupráce po úspešnom ozdravení Dlžníka prostredníctvom reštrukturalizácie.
Spôsob, akým Okresný súd rozhodol keď zastavil reštrukturalizačné konanie Dlžníka a vyhlásil konkurz na jeho majetok je v rozpore s princípom proporcionality, keď v dôsledku domnelého porušenia povinností správcu súd inicioval konanie, ktoré nie je možné zvrátiť... Chceme poukázať na skutočnosť, že už počas reštrukturalizácie došlo k prijatiu opatrení, ktoré optimalizovali podnikateľskú činnosť Dlžníka a nastavili jeho príjmy na úspešné budúce plnenie reštrukturalizačného plánu.
... S ohľadom na výšku a celkový pomer hlasov hlasujúcich veriteľov je možné jednoznačne konštatovať, že spoločným záujmom zabezpečených ako aj nezabezpečených veriteľov uspokojenie ich prihlásených pohľadávok spôsobom a vo výške stanovenej reštrukturalizačným plánom dlžníka.“
Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu z 10. októbra 2014bol jednostranne uprednostnený individuálny záujem. Poukazuje na podania,na svoje vyjadrenia k týmto podnetom a na ďalšie podania (napr. námietka zaujatosti,návrh na nariadenie predbežného opatrenia, trestné oznámenie a pod.). Tento postup dáva do súvislosti s tým, že pohľadávky boli popreté a v súčasnosti prebiehajúkonania o určenie pravosti týchto pohľadávok – v konaniach vedených pod sp. zn.60 Cbi 13/2014, sp. zn. 60 Cbi 14/2014, sp. zn. 26 Cbi 16/2014 a sp. zn. 27 Cbi 14/2014. „Chceme poukázať na skutočnosť, že veriteľ postavil svoj individuálny záujem pred spoločný záujem všetkých veriteľov a je jeho snahou odstrániť jeho vlastné pochybenie dosiahnutím vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka a získať tak druhú šancu na uplatnenie si svojich pohľadávok správnym spôsobom v konkurznom konaní... v prípade vyhlásenia konkurzu, za splnenia podmienky že by pohľadávky veriteľa boli zistené v plnom rozsahu spolu so zabezpečovacím právom k týmto pohľadávkam, by došlo len k čiastočnému uspokojeniu pohľadávok tohto veriteľa (67,05 %) a pre uspokojenie ostatných veriteľov by nezostali žiadne finančné prostriedky. Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že v prípade, ak by Okresný súd rozhodol v incidenčných konaniach o oprávnenosti pohľadávok veriteľa, počíta reštrukturalizačný plán Dlžníka schválený schvaľovacou schôdzou veriteľov dňa 07. 10. 2014 so 100 % uspokojením zabezpečených pohľadávok tohto veriteľa, pričom až do rozhodnutia o zistení pohľadávky veriteľa v incidenčnom konaní bude v zmysle plánu Dlžník povinný plniť mesačné splátky do notárskej úschovy...
Z uvedených dôvodov máme za to, že postupom Okresného súdu došlo k porušeniu zásady par conditio creditorum – rovného postavenia účastníkov reštrukturalizačného konania...
Máme za to, že súd svojím rozhodnutím o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka zvolil neprimerane tvrdý postup v rozpore s princípom proporcionality, ktorý negatívne postihuje predovšetkým účastníkov reštrukturalizačného konania, ktorí sú tak sankcionovaný za údajné pochybenia Správcu nielen v rámci daného konkrétneho reštrukturalizačného konania ale aj pri výkone správcovskej činnosti ako takej. Chceme poukázať na skutočnosť, že v rámci reštrukturalizácie dlžníka nedošlo k naplneniu predpokladov, ktoré by odôvodňovali vyhlásenie konkurzu napríklad pre predpokladané neúspešné skončenie reštrukturalizácie alebo pre podstatné porušenie povinností správcu, ktoré by spočívalo v jeho nekonaní v danej reštrukturalizácii. Súd v danej veci postupoval čisto formalistický a neproporcionálne, keď vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť vytýkaných údajných porušení vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz na rozdiel od reštrukturalizácie spôsobí všetkým účastníkom daného konania (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 04. 2014 sp. zn. IV. ÚS 8/2013).“
Následne sťažovateľka podrobne poukazuje na odôvodnenie napadnutého uzneseniaokresného súdu z 10. októbra 2014 a na argumentáciu, ktorá je v odôvodnení uvedená.
Vyjadrenie okresného súdu, že „postup správkyne umožnil ovládnutie reštrukturalizácie pohľadávkami, ktoré vyplývajú z právnych titulov so zvláštnym charakterom“, považuje za „tendenčné“ a poškodzuje týchto veriteľov, ako aj správcu(sťažovateľku, pozn.), ktorý tieto pohľadávky s odbornou starostlivosťou preskúmal.
Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na rozdielny prístup sťažovateľky privyhodnotení podnetov na popretie pohľadávok, pričom okresný súd nezohľadnil,že rozdielny prístup správcu pri hodnotení pohľadávok rôzneho druhu je prirodzený. V tejtosúvislosti poukazuje sťažovateľka na prihlášky a ich prílohy veriteľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a objasňuje dôvody,prečo tieto pohľadávky nepoprela, a zároveň poukazuje na dôvody, pre ktoré poprelapohľadávky.
„Správca zo svojho podnetu popieral predovšetkým zabezpečovacie práva veriteľa, nakoľko má pochybnosť o platnosti záložných zmlúv, ktoré veriteľ predložil. Na základe veriteľom podaných prihlášok nebolo možné preskúmať rozsah a výšku zabezpečenia týchto pohľadávok. Veriteľ taktiež zmätočne k prihláškam prihlásil ako zabezpečovacie práva aj práva, ktoré nie je možné v zmysle ustanovenia § 8 ZKR považovať v reštrukturalizačnom konaní Dlžníka za zabezpečovacie práva, nakoľko tieto sa týkajú sekundárnych právnych vzťahov veriteľa a ručiteľov dlžníka a postrádajú akcesorický charakter k pohľadávkam veriteľa. Z textu prihlášky ako ani z textu príloh nebolo možné posúdiť zabezpečenie jednotlivých pohľadávok veriteľa a taktiež nebolo možné určiť alebo posúdiť čo i len čiastočný pomer a spôsob uspokojenia jednotlivých pohľadávok z príslušnej oddelenej podstaty veriteľa. Dávame súdu do pozornosti aj skutočnosť, že v jednotlivých incidenčných konaniach sa veriteľ čiastočne stotožnil s tvrdeniami reštrukturalizačného správcu ohľadom uplatnenie zabezpečovacích práv voči osobám odlišným od dlžníka.
S prihliadnutím na prebiehajúce incidenčné konania o pohľadávkach popretých v rámci reštrukturalizácie Dlžníka chceme poukázať na skutočnosť, že o oprávnenosti nárokov veriteľa má byť rozhodnuté v rámci týchto konaní a nie je prípustné, aby otázka oprávnenosti pohľadávok veriteľa bola posudzovaná v rámci podnetu uvedeného veriteľa, ktorým veriteľ namietal údajné porušenie povinností správcu. Takýto postup by bolo možné považovať za porušenie zásady nemožnosti odňatia zákonného sudcu v rozpore s ustanovením čl. 48 Ústavy SR, nakoľko napadnuté Uznesenie v odôvodnení konštatuje a hodnotí charakter pohľadávok veriteľa. Na základe uvedených dôvodov máme za to, že súd pri vydávaní Uznesenia prekročil svoje právomoci, keď hodnotil a rozhodoval (i keď len v rámci odôvodnenia rozhodnutia) o oprávnenosti pohľadávok, o ktorých súd ešte len koná v samostatných konaniach.
V neposlednom rade chceme poukázať na skutočnosť, že súd sa pri posudzovaní domnelého porušenia povinností správcu zaoberal a argumentoval len otázkou, či boli pohľadávky veriteľa podmienené alebo nie, avšak vôbec sa nezaoberal otázkou preskúmateľnosti skutočností uvedených v prihláškach veriteľa, a teda došlo k jednostrannému a tendenčnému hodnoteniu skutočností.“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na relevantné okolnosti, ktoré viedli k tomu,že pohľadávku ⬛⬛⬛⬛ poprela len v časti – vo výške 116 417,20 €. Uvádzatiež argumentáciu k námietke, že zmluva o postúpení pohľadávok je neúčinná v zmysle§ 59a ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že uvedenéustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne, pričom poukazuje na relevantnérozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (23 Cdo 4836/2009, 29 Cdo 3300/2008,31 Cdo 3986/2009, 28 Cdo 2304/2011) a tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky(II. ÚS 87/04, I. ÚS 625/03).
„Napriek rozdielom v českej a slovenskej právnej úprave zastávame názor, že závery komentovaného rozsudku je možné aplikovať i na prevody majetku medzi spriaznenými osobami podliehajúce ust. § 59a OBZ, a to konkrétne na prípady, keď sa majetok prevádza za cenu, ktorá zodpovedá trhovej hodnote predmetu prevodu alebo za vyššiu cenu, pričom táto cena nebola zistená a stanovená znaleckým posudkom.
Obídenie zákonného postupu (absencia znaleckého posudku) predstavuje len riziko následnej neplatnosti, avšak v prípade postúpenej pohľadávky pána ⬛⬛⬛⬛ voči Dlžníkovi vo výške 7 000 000 € takéto riziko nie je, a to z dôvodu, že za pohľadávku, ktorú ⬛⬛⬛⬛ získali týmto prevodom, nadobudli výmenou od spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ majetok, ktorého hodnota bola stanovená znaleckým posudkom č. 85/2014 vo výške 16 768 498,52 €.“
K zhodnému dátumu vypracovania reštrukturalizačného posudku a dátumuosvedčenia podpisov na zmluvách o pôžičke sťažovateľka uvádza, že táto zhodaje irelevantná aj s prihliadnutím na to, že z účtovníctva dlžníka vyplýva, že pôžičky boliposkytnuté už skôr.
Sťažovateľka poukazuje aj na stanovisko týkajúce sa veriteľa, ktorý je podľa spriazneným veriteľom, preto nemal mať hlasovacie právona schôdzi veriteľov a nemohol byť volený do veriteľského výboru. Sťažovateľkaargumentuje s poukazom na znenie § 9 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a uvádza,že spriaznenosť je potrebné posudzovať z hľadiska aktuálneho stavu. „V danom prípade, však v čase jej vzniku pán ⬛⬛⬛⬛ v spoločnosti nefiguroval a preto pohľadávka nevznikla ako spriaznená.“
K uplatneniu pohľadávky veriteľa – ⬛⬛⬛⬛, a k tomu,že sťažovateľka bola ustanovená za reštrukturalizačného správcu v reštrukturalizácii tohtoveriteľa a tiež v reštrukturalizácii dlžníka, sťažovateľka uvádza:
«Tvrdenie veriteľa, že: „spoločný záujem veriteľov
sa pretvára do individuálneho záujmu tohto veriteľa dosiahnuť maximálne uspokojenie jeho pohľadávky v najkratšom časovom období a to bez ohľadu na rozsah a časové hľadisko uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov Dlžníka“ je z podstaty veci absolútne scestné, nakoľko uspokojenie veriteľov spoločnosti nezáležalo od uspokojenia pohľadávky spoločnosti v reštrukturalizačnom konaní Dlžníka!
V nadväznosti na uvedené je zjavné, že v predmetných prípadoch nedochádza a zároveň ani nemôže dochádzať ani len k potenciálnemu rozporu medzi spoločným záujmom veriteľov uvedených dlžníkov a teda z dôvodu nenaplnenia hypotézy právnej normy, nie je možné nastúpenie účinkov dispozície danej právnej normy.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa Súd stotožnil s nezmyselným a účelovým odôvodneným veriteľa a vôbec neprihliadol na vyjadrenie Správcu k danej veci.»
Sťažovateľka tiež poukazuje na jednotlivé procesné podania v reštrukturalizačnom konaní, ktoré podľa nej majú sťažovať postup súdu v konaní, a tiežna späťvzatie námietky zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.
„Zároveň dávame do pozornosti skutočnosť, že o vyhlásení konkurzu na majetok Dlžníka rozhodol na návrh veriteľa práve sudca, ktorého zaujatosť veriteľ namietol 7 dní pred vydaním Uznesenia.“
K námietke týkajúcej sa miery uspokojenia podriadených pohľadávok sťažovateľkauvádza:
„Správcom predložený a schvaľovacou schôdzou schválený Plán upravuje uspokojenie nezabezpečených veriteľov /tzv. iných pohľadávok/ vo výške 10 %. S ohľadom na dané zákonné ustanovenie nemôžu byť podriadené pohľadávky uspokojené rovnakým alebo lepším spôsobom ako iné pohľadávky, tzn. môžu byť uspokojené len v rozsahu nižšom ako 10 %. Dikciu daného zákonného ustanovenia by spĺňalo uspokojenie podriadených pohľadávok vo výške 9,9 % ale zároveň aj 1 %. Správca sa však s ohľadom na konanie s odbornou starostlivosťou a na skutočnosť, že aj spriaznení veritelia sú veriteľmi Dlžníka, navrhol uspokojenie podriadených pohľadávok vo výške 5 %, čo je o polovicu nižšie uspokojenie ako majú veritelia iných pohľadávok. Uvedené konanie správcu je tak v súlade so zákonom a neodporuje žiadnemu ustanoveniu ZKR.“
Sťažovateľka tiež poukazuje na námietku, že pohľadávky veriteľov –
a ⬛⬛⬛⬛ – nemali byť uznanéz dôvodu, že správca (sťažovateľka) neskúmal, či mal dlžník na poskytnutie ručenia súhlasdozornej rady. Sťažovateľka sa domnieva, že nemala povinnosť skúmať platnosť uvedenýchzáväzkov z pohľadu § 196a Obchodného zákonníka, pričom tiež uvádza:
„Zároveň si dovolíme poznamenať, že hoci dozorná rada súhlas udelila, máme za to, že tento nebol potrebný, avšak, dávame do pozornosti skutočnosť, že pokiaľ by súd právny vzťah posúdil tak, že tento súhlas je potrebný musím skonštatovať, že potom by bol neplatne zabezpečený aj samotný úver banky, keďže zabezpečovacie právo bolo poskytnuté aj inými spoločnosťami, v ktorých je pán ⬛⬛⬛⬛ štatutárnym orgánom.“
Sťažovateľka schválila dva právne úkony dlžníka – vystavenie zmenky a navýšeniezákladného imania dcérskej spoločnosti. Sťažovateľka oba právne úkony považujeza nevyhnutné na zabezpečenie splniteľnosti a udržateľnosti reštrukturalizačného plánu.V tejto súvislosti tiež uvádza:
„S ohľadom na uvedené sme toho názoru, že keby aj Správca udelil súhlas, s ktorým sa Súd nestotožňuje, nejedná sa o také porušenie zákona, ktorého následkom by malo byť vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka.
Považujeme za dôležité uviesť, že úlohou Správcu je okrem iného aj zabezpečiť, aby sa neznížila hodnota majetku Dlžníka a dohliadať na činnosť a riadny chod Dlžníka, aby bolo možné predpokladať úspešné ukončenie reštrukturalizácie a všetky tieto atribúty splnené boli a sú, dokonca schválením vyššie uvedených právnych úkonov došlo k zvýšeniu hodnoty majetku Dlžníka.“
K ďalším záverom, ktoré okresný súd uviedol v napadnutom uznesení z 10. októbra2014, sťažovateľka uvádza:
„Zároveň upriamujeme pozornosť na skutočnosť, že Súd zjavne uprednostnil individuálny záujem pred záujmom kolektívnym. Do reštrukturalizačného konania bolo prihlásených celkom 96 veriteľov. To, že došlo k popretiu jedného z veriteľov, neodôvodňuje záver, že reštrukturalizačné konanie už nedokáže zabezpečiť rámec na ochranu spoločného záujmu veriteľov Dlžníka, a že nemožno predpokladať, že toto reštrukturalizačné konanie môže viesť k lepšiemu uspokojeniu pohľadávok veriteľov dlžníka vrátane ako v prípade konkurzu. Reštrukturalizačný plán Dlžníka počíta s možným zistením pohľadávky veriteľa, pričom uspokojenie uvedeného veriteľa je reštrukturalizačným plánom stanovené na 100 % zo zistenej sumy. Popretie pohľadávky veriteľa bolo vzhľadom na okolnosti, za akých si veriteľ svoje pohľadávky prihlásil len splnením zákonnej povinnosti správcu. Veriteľ bol oprávnený domáhať sa zistenia svojich pohľadávok zo strany zákonného súdu, pričom veriteľ toto svoje právo využil. Vzhľadom k uvedenému nie je možné akceptovať konštatovanie Súdu o nemožnosti zabezpečenia rámca ochrany spoločného záujmu veriteľov.
Správca v každom zo svojich vyjadrení uviedol, že predmetné pohľadávky preskúmal s odbornou starostlivosťou. Súd dostatočne v Uznesení nešpecifikoval, čo mal na mysli pod zaoberaním sa otázkou ich právnej platnosti. Šetrením predmetných pohľadávok bolo preukázané, že sú zaúčtované, boli poskytnuté a použité. Reštrukturalizačnému správcovi nevznikli akékoľvek pochybnosti o existencii predmetných pohľadávok pričom tieto boli veriteľmi prihlásené do reštrukturalizácie správne.
Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zjavné, že Súd v Uznesení absolútne nezohľadnil akékoľvek vyjadrenie Správcu, a závery uvedené v odôvodnení Uznesenia tak postrádajú akékoľvek logické súvislosti a nezodpovedajú dôkazom a vyjadreniam, ktoré zo strany účastníkov boli v konaní vykonané. Uznesenie je tak nepreskúmateľné, arbitrárne a nekonzistentné. Uvedeným uznesením tak došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľa, nakoľko nebola dodržaná rovnosť účastníkov a Uznesenie neprimeraným spôsobom v rozpore so zásadou proporcionality zasahuje do základných práv účastníkov reštrukturalizačného konania.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodoltýmto nálezom:
„Základné práva Sťažovateľa... v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 R/5/2014 zo dňa 10. 10. 2014 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 1 R/5/2014 zo dňa 10. 10. 2014 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Okresný súd je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho zastúpenia.“
Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a aby odložil vykonateľnosťnapadnutého uznesenia okresného súdu. Tento návrh odôvodňuje takto:
„Vzhľadom k skutočnosti, že Uznesením dochádza ku konverzii reštrukturalizačného konania Dlžníka na konanie konkurzné, ktorého výsledkom bude faktická likvidácia Dlžníka máme za zo, že Uznesením môže byť spôsobená škoda veľkého rozsahu. V dôsledku účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok Dlžníka môže dôjsť k prerušeniu jeho podnikateľskej činnosti, nakoľko dôjde k vypovedaniu zmlúv zo strany zdravotných poisťovní, s ktorými Dlžník v súvislosti s poskytovaním služieb spolupracuje. Rovnako hrozí strata klientely či už zo strany kúpeľných hostí, ktorí pravidelne podnik Dlžníka navštevovali, ale tak i zo strany ostatných obchodných partnerov – odberateľov minerálnej vody. V dôsledku prerušenia prevádzky podniku hrozí, že prevádzku podniku Dlžníka nebude možné obnoviť z dôvodu, že môže dôjsť k demontáži vybavenia a zariadenia, ktoré Dlžník využíval. Taktiež netreba opomenúť prepustenie 120 zamestnancov, ktorý v súčasnosti pre Dlžníka pracujú. V neposlednom rade je potrebné prihliadnuť aj na pohľadávky proti podstate, ktoré začnú vznikať pri prerušení prevádzky podniku Dlžníka v konkurze, v dôsledku údržby majetku Dlžníka a v dôsledku ukončenia pracovných pomerov so zamestnancami, ktoré boli v reštrukturalizačnom pláne vyčíslené celkovo na 972 850,00 €. Ako vyplýva zo všetkých vyššie uvedených skutočností, vyhlásením konkurzu na majetok Dlžníka hrozí Sťažovateľovi I. ako aj Dlžníkovi a ostatným účastníkom reštrukturalizačného konania nezvratný stav a vznik škody a ujmy veľkého rozsahu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie
1. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokujebez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiachsťažnosti a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdenív nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie(bod 1 výroku tohto uznesenia).
2. Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosťnapadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľarozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejnýmzáujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahuneznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odloženívykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva aleboslobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávneniaim priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršieprávoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršomzrušení.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj beznávrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.
Ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti, pričomprihliadol na argumentáciu, ktorou sťažovateľka odôvodňuje svoj návrh. Na základe týchtoskutočností ústavný súd rozhodol tak, že jej návrhu nevyhovel, pretože ústavný súduž uznesením sp. zn. II. ÚS 153/2015 z 10. marca 2015 odložil vykonateľnosť napadnutéhouznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 5/2014 z 10. októbra 2014.
3. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovaniapred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, rozhodolústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojilna spoločné konanie (bod 2 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015