znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 177/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a zo sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 20465/2013 a sp. zn. Rvp 20466/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC 325/2013 zo 4. apríla 2013 a sp. zn. 9 NcC 191/2013 z 19. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 20465/2013 a sp. zn. Rvp 20466/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20465/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. augusta 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 325/2013 zo 4. apríla 2013 a sp. zn. 9 NcC 191/2013 z 19. februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Predmetné   žaloby   boli   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 6 C 82/2012 a sp. zn. 6 C 85/2012.

Popisom   procesných   úkonov   vykonaných   v   konaniach   vedených   pred   okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcií, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojich požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám   okresný   súd   ako   štátny   orgán   škodcom   v   spore   medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“, a   ďalej   na   to,   že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného   súdu   z   prerokúvania   a   rozhodovania   v   predmetných   konaniach.   Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah“,   vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 20465/2013 a sp. zn. Rvp 20466/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Sťažovateľka   v   uvedených   sťažnostiach   namieta   porušenie   ňou   označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil sudcov okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka   týmito   žalobami   uplatnila,   mala   podľa   jej   tvrdení   vzniknúť   v   príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve tohto okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   prekážka   prv   začatého   konania   (litispendencia)   bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené   právo   vyvodzuje,   a   identitou   účastníkov   konania.   O   prekážku   litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 20465/2013 sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC 325/2013 zo 4. apríla 2013. Ústavný súd zistil, že konanie v tej istej veci voči tomu istému uzneseniu krajského súdu pre porušenie tých   istých   práv   sťažovateľky   už   prebieha   pred   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 18999/2013 na základe sťažnosti sťažovateľky doručenej 9. júla 2013.

V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 20466/2013 sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 NcC 191/2013 z 19. februára 2013. Ústavný súd   zistil,   že   konanie   v   tej   istej   veci   voči   tomu   istému   uzneseniu   krajského   súdu   pre porušenie tých istých práv sťažovateľky už prebieha pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 18998/2013 na základe sťažnosti sťažovateľky doručenej 9. júla 2013.

Začatie   označených   konaní pred ústavným súdom   bráni tomu,   aby v tých   istých veciach   prebiehalo   súbežne   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   20465/2013   a   sp.   zn. Rvp 20466/2013,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosti   sťažovateľky   vedené   pod   uvedenými spisovými   značkami   odmietnuť pre   neprípustnosť   podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s   §   24 písm. b) zákona o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014