znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 177/2012-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. T., zastúpeného advokátkou   JUDr.   Kristínou   Mitrovou   Polkovou,   Advokátska   kancelária,   Na   Priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   3   To   132/2010-684   z   3.   februára   2011   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   59/2011 z 29. novembra 2011 b o l i   p o r u š e n é základné práva J. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu v trestnom konaní podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu v trestnom konaní podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   59/2011 z 29. novembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť J. T. trovy konania v sume   269,60   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   šesťdesiat   centov) v lehote   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   advokátky   JUDr.   Kristíny   Mitrovej Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3 To 132/2010 z 3. februára 2011.

2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 171/2007 z 12. júla 2010 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Zároveň tým istým rozsudkom okresný súd oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona   a   prečin   výtržníctva   podľa   §   364   ods.   1   písm.   a) Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj prokurátor.Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 3. februára 2011 uznesením sp. zn. 3 To 132/2010 podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) a e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o oslobodení sťažovateľa a vec vrátil v zrušenom rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľ následne podal sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojich základných práv uznesením krajského súdu, a to

a)   procesný   spôsob   rozhodovania   odvolacieho   súdu   o   podaných   odvolaniach (vo vzťahu   k   odsudzujúcemu   výroku   rozsudku   okresného   súdu,   pozn.)   na   neverejnom zasadnutí,

b) porušenie základného práva na zákonného sudcu v dôsledku pridelenia veci senátu odvolacieho súdu spôsobom, ktorý bol v rozpore s rozvrhom práce.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. IV. ÚS 327/2011 z 28. júla 2011 odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

4. Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 132/2010 z 3.   februára   2011   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011 tak, že podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku jeho dovolanie odmietol. Proti tomuto uzneseniu v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 132/2010 podal sťažovateľ tu prerokúvanú sťažnosť.

5. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu, sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Odvolací súd,   ale   nikdy   nemôže   zamietnuť   odvolanie   ako   nedôvodné   podľa   §   319   Tr.   por, na neverejnom zasadnutí. Vo veci sťažovateľa síce vo výroku absentuje použitie zákonného ustanovenia podľa § 319 Tr. por., z obsahu rozhodnutia odporcu v rade 2/ (krajského súdu, pozn.) je úplne zrejmé, že na neverejnom zasadnutí vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné a rozhodol o jeho odvolaní...

Meritórnym   rozhodnutím   o   jednom   z   odvolaní   strany   v   konaní   bez   nariadenia verejného zasadnutia odporca v rade 2/ porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces, právo na verejný proces, právo na kontradiktórny proces, právo na obhajobu (§ 295 ods. 3 Tr. por.)... Odporca v rade 2/ nerešpektoval namietané súčasti práva na spravodlivú súdnu ochranu a to zásadu verejnosti a ústnosti. V konečnom dôsledku odporca v rade 2/ odmietol vykonávať   spravodlivosť   (denegatio   iustitie),   pretože   uvádzal   vecné   názory   v   rámci procesného   rozhodnutia,   ktorým   de   facto zamietol   odvolanie dovolateľa po   neverejnom zasadnutí (kabinetným spôsobom).“

6. Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na zákonného sudcu postupom krajského súdu   a uvádza: „Z   poznatkov   vyplývajúcich   zo   súdneho   spisu   OS   Ružomberok sp.   zn. 1 T/171/2007 je zistiteľné, že po predložení spisu odvolaciemu súdu bola vec náhodným výberom pridelená do senátu 2 To so sp. zn. 2 To/106/2010....

Predsedníčka senátu dňa 06. 10. 2010 odstúpila spis trestnému oddeleniu prípisom, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veci   už   konal   senát   3   To   dňa   26.   03.   2009   v   zložení JUDr. Z. Jančárová, JUDr. M. Repáň a JUDr. A. Gallová, pričom predsedníčkou senátu a sudkyňou spravodajkyňou bola JUDr. Z. Jančárová.

Sťažovateľ zastáva názor, že postup odporcu v rade 2/ bol v rozpore s rozvrhom práce na rok 2010.

Podľa bodu II. 2.1 písm. k rozvrhu práce na rok 2010 rozhodnutie o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam po podaní obžaloby v tej istej trestnej veci sa pridelí   senátu,   v   ktorom   pôsobí   sudca   -   spravodajca,   ktorý   mal   vec   pridelenú na rozhodnutie o prvom z nich.

Odvolanie v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. zberného spisu odvolacieho súdu 2 To/106/2010 a po opatrení predsedu súdu pod sp. zn. 3 To/132/2010 je už v poradí tretím odvolaním. O úplnom prvom odvolaní dovolateľa rozhodol Krajský súd v Žiline pod sp.   zn.   zberného   spisu   3To/104/2008   dňa   04.   09.   2008   v   senáte   zloženom   zo   sudcov JUDr. Z. Jančárová, JUDr. V. Sučik a JUDr. M. Urbanová. Sudkyňou-spravodajkyňou bola JUDr. M. Urbanová.

Pri rešpektovaní rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2010 v bode II. 2.1 písm. k, ale i v bode II. 2.3, Ak mal rozhodovať senát, v ktorom pôsobí sudca - spravodajca, ktorý mal vec pridelenú na rozhodnutie o prvom opravnom prostriedku.

Týmto   sudcom   -   spravodajcom   bola   sudkyňa   JUDr.   M.   Urbanova   a   preto   mal o poslednom   odvolaní   dovolateľa   a   prokurátora   rozhodovať   senát,   v   ktorom   pôsobí JUDr. M. Urbanova...

Sťažovateľ zastáva názor, že postupom a namietaným rozhodnutím odporcu v rade 2/ bolo porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi a právo na nestranný a   nezávislý   súd,   pretože   konajúci   sudcovia   neboli   určení   v   súlade   s   rozvrhom   práce Krajského súdu v Žiline na rok 2010, ale administratívnym rozhodnutím predsedu súdu bez právneho podkladu.“

7.   Vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu   (ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľa odmietnuté   ako   neprípustné   s   odôvodnením,   že   predmetné   uznesenie   nie   je   konečným rozhodnutím, resp. nie je rozhodnutím vo veci samej, pozn.) sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd   nerešpektoval   právny   názor   ústavného   súdu   uvedený   v uznesení   sp.   zn. IV. ÚS 327/2011, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že namietané rozhodnutie okresného súdu   v časti,   v   ktorej   bol   sťažovateľ   uznaný za   vinného   zo   spáchania prečinu   marenia výkonu   úradného   rozhodnutia   podľa   §   348   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona, je rozhodnutím konečným a právoplatným. Sťažovateľ uvádza, že „Závery dovolacieho súdu sú zjavne neodôvodnené resp. arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Z týchto dôvodov môžu byť predmetom kontroly ústavného súdu.“.

8.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1/ Základné práva J. T. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods.2, čl. 50 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods.3 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   5   Tdo   59/2011   z   29.   11.   2011   a   Krajského   súdu   v   Žiline č. k. 3 To/132/2010-684 z 3. 2. 2011 porušené boli.

2/   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   59/2011 z 29. 11. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 3 To/132/2010-684 z 3. 2. 2011 zrušuje   a prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   a   Krajského   súdu   v   Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.

3/ J. T. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,-EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky a finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-EUR (slovom tritisíc eur), ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline do dvoch mesiacoch od právoplatnosti nálezu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní solidárne v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania J. T. na účet právnej zástupkyne JUDr. Kristíne Mitrovej Polkovej... tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

9. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 177/2012-23 z 21. júna 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

10. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 25. júla 2012 k prijatej sťažnosti uviedol: „Pokiaľ   ide   o   prvú   časť   sťažnosti,   odvolací   súd   vo   vzťahu   k   odvolaniu   obžalovaného (t. j. sťažovateľa) postup podľa § 319 Trestného poriadku nepovažoval za dôvodný a práve z toho dôvodu vo výroku napadnutého uznesenia sp. zn. 3 To/132/2010 zo dňa 3. februára 2011   absentuje   použitie   zákonného   ustanovenia   §   319   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu vo výroku o vine a treste (t.j. napadol odsudzujúci výrok). Odvolanie je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho   istého odvolateľa,   nedeliteľné.   Odvolací   súd zrušil   napadnutý   rozsudok okresného súdu aj vo výroku o treste, ktorý svojim odvolaním napadol aj sťažovateľ, to znamená, že v tejto časti odvolaniu obžalovaného vyhovel, a to bez ohľadu na formuláciu spornej časti odôvodnenia   uznesenia,   ktoré   sťažnosťou   napáda   a   ktorým   argumentuje.   Je   pravda, že ak odvolací   súd   zamieta   odvolanie   ako   nedôvodné,   musí   tak   urobiť   na   verejnom zasadnutí, čo vyplýva z ustanovenia § 326 ods. 1 Trestného poriadku. V posudzovanom prípade   však   podľa   §   319   Trestného   poriadku   nerozhodol,   a   preto   vo   veci   rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Pokiaľ ide o názor sťažovateľa, že v rámci konania na odvolacom súde nerozhodoval v jeho veci zákonný sudca (zákonní sudcovia, viď bod V. sťažnosti), nespochybniteľným faktom   je,   že   sudcom   spravodajcom,   ktorý   mal   vec   pridelenú   na   rozhodnutie   o   prvom opravnom prostriedku bola sudkyňa JUDr. Mária Urbanova (viď zberný spis KS ŽA sp. zn. 3 To/l 04/2008). Táto skutočnosť s odstupom času unikla pozornosti nielen predsedníčke senátu   3   To   JUDr.   Z.   Jančárovej,   ale   aj   zodpovedajúcemu   predsedovi   senátu 3 To (JUDr. Repáň),   ktorý   prideľoval   veci   jednotlivým   členom   senátu,   ako   aj   obom predsedom senátu 2 To (JUDr. Kyselová, J. Krupa, viď č.l. 4-5, 7 Zberného spisu Krajského súdu   v Žiline   sp.   zn.   3   To/132/2010).   Otázkou   však   zostáva,   prečo   túto   skutočnosť sťažovateľ   nenamietal   už   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn.   3 To/8/2009. V tejto časti je sťažnosť J. T. s poukazom na Rozvrh práce Krajského súdu v Žilné na rok 2010, dôvodná, a to bez ohľadu na právny názor, ktorý v súvislosti s dovolaním J. T. vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5 Tdo 59/2011.“

11. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 21. augusta 2012 uviedol: „Na dôvodoch uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   29.   novembra   2011,   sp.   zn. 5 Tdo 59/2011,   zotrvávame.   Zastávame   názor,   že   dovolanie   je   prípustné   len   v   prípade rozhodnutia, ktoré je právoplatné tak čo do výroku o vine, ako aj čo do výroku o treste, kedy sa trestné stíhanie voči obvinenému končí. V posudzovanom prípade bol právoplatný len výrok o vine vo vzťahu k jednému skutku, pričom vo vzťahu k ďalšiemu skutku bol výrok o vine (oslobodzujúci) zrušený a tým aj výrok o treste, pričom v trestnom stíhaní tejto osoby sa   ďalej   pokračovalo   konaním   na   okresnom   súde.   V   tomto   smere   poukazujeme aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky.“

12.   K vyjadreniu   predsedu   najvyššieho   súdu   a predsedu   krajského   súdu   zaujal stanovisko   sťažovateľ   podaním   z 5.   októbra   2012,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Vyjadrenie Krajského súdu v Žiline z 24.07. 2012 (vyjadrenie predsedníčky senátu) nič nemení na základnej námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa na neverejnom zasadnutí so záverom, že odvolanie je nedôvodné a teda de facto ho zamietol. Takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu musí, ale vždy predchádzať verejné zasadnutie bez ohľadu na to, že odvolací súd prejedná aj iné odvolanie inej strany konania. Argumentácia predsedníčky senátu nezodpovedá zákonu a ani súdnej praxi, pretože aj na verejnom zasadnutí po posúdení odvolania sťažovateľa a prokurátora mohol a mal súd   rozhodnúť   jedným   uznesením   s   jedným   výrokom,   ale   nikdy   nemôže   riadne   a   včas podané odvolanie fakticky zamietnuť na neverejnom zasadnutí.

Vo vyjadrení potvrdzuje predsedníčka senátu nesprávne zloženie senátu odvolacieho súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľovi sa prejavilo i tým, že nevykonaním verejného zasadnutia neumožnil súd sťažovateľovi reagovať na obsadenie senátu. Odvolací súd   konal   na   neverejnom   zasadnutí,   o   ktorom   sa   v   odvolacom   konaní   strany   ani neupovedomujú a preto sťažovateľ nepoznal obsadenie senátu, ktorý konal v jeho veci. K vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ uvádza, že dovolanie podal   na   základe   právneho   názoru   vysloveného   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 327/2011-14 z 28. júna 2011, v ktorom bolo dovolanie označené za účinný   prostriedok   nápravy   pochybení   odvolacieho   súdu.   Označený   právny   názor ústavného súdu dovolací súd nerešpektoval.“

13. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 21. januára 2012 súhlasil s rozhodnutím bez pojednávania, podobne sa   vyjadril   aj krajský   súd   v podaní z 25. júla 2012.   Sťažovateľ v podaní z 5. októbra 2012 uviedol, že súhlasí s upustením od pojednávania.

14. Ústavný súd dospel k záveru, že od verejného ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, preto od neho so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil.

II.

15. Keďže sťažnosť sťažovateľa smeruje proti dvom samostatným aktom verejnej moci, ktoré sú navzájom osobitným spôsobom previazané, bude sa ústavný súd zaoberať najskôr napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

16. Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu bez toho, aby odstránil tvrdenú vadu konania krajského súdu v podobe (ne)rozhodnutia o časti odvolania sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Ústavný súd preto preskúma tak otázku, či je odmietnutie dovolania najvyšším súdom výsledkom ústavne akceptovateľného postupu, ako aj otázku, či v konaní krajského súdu k namietanej vade mohlo dôjsť.

17. Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom. Súčasťou uvedeného základného práva je podľa   judikatúry   ústavného súdu   aj právo na podanie opravného prostriedku,   pokiaľ je podľa   príslušných   zákonných   procesných   predpisov   prípustné   (porov.   II.   ÚS   92/07). Ústavný súd v tomto náleze uviedol, že „ak účastník konania (v trestnom konaní strana, pozn.)   splní predpoklady   vyžadované zákonom   na   poskytnutie   súdnej   ochrany v mimoriadnom   opravnom   konaní,   všeobecný súd   mu   túto   ochranu   musí poskytnúť v rozsahu, v ktorom sa preukáže existencia dôvodu na jej poskytnutie“. Poskytnutie ochrany v   dovolacom   konaní   však   predpokladá,   že   najvyšší   súd   správne   vyloží   a   aplikuje ustanovenia o jeho prípustnosti, pretože len ústavne konformný výklad a aplikácia týchto ustanovení otvára dvere k ústavne konformnému výkladu a aplikácii dovolacích dôvodov. Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní posúdi nielen to, ako dovolací súd aplikoval ustanovenia zákona o dovolacích dôvodoch, ale aj to, či ústavne konformne aplikoval ustanovenia o prípustnosti dovolania. Ak najvyšší súd odmietol dovolanie obvineného, hoci správne ho pri ústavne konformnom výklade mal považovať za prípustné, porušil tým právo obvineného na súdnu ochranu.Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam v trestnom konaní sú upravené v § 368 Trestného poriadku. Citované ustanovenie bolo práve v období medzi vydaním uznesenia krajského súdu a podaním dovolania na jednej strane a rozhodnutím dovolacieho súdu podstatne zmenené. Kým znenie odseku 1 tohto paragrafu pred 1. septembrom 2011 pripúšťalo dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, v znení účinnom   od   1.   septembra   2011   došlo   k   doplneniu   odseku   2,   ktorý   presne   vymenúva rozhodnutia,   proti   ktorým   je   dovolanie   prípustné.   Takým   rozhodnutím   sa   rozumie predovšetkým   rozsudok,   ako   aj   rozhodnutie   (bez   rozlíšenia   jeho   formy),   ktorým   bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti nemu [§ 368 ods. 2 písm. a) a h) Trestného poriadku   v   znení účinnom   od   1.   septembra   2011].   Ustanovenie   §   369   ods.   2   písm.   b) Trestného poriadku oprávňovalo obvineného na podanie dovolania proti takému výroku, ktorý sa ho bezprostredne týka. Je zjavné, že výrok zamietajúci odvolanie obvineného proti odsudzujúcemu   rozsudku   sa   obvineného   bezprostredne   týka.   Prerokúvaná   vec   je komplikovaná   tým,   že   výrok,   ktorého   preskúmania   sa   vlastne   sťažovateľ   v   dovolacom konaní   domáhal,   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   výslovne   obsiahnutý   nebol. Ustanovenie   §   369   ods.   3   Trestného   poriadku   však   v   takom   prípade   oprávňovalo obvineného na podanie dovolania aj preto, že taký výrok nebol urobený. Je teda zrejmé, že ak –   ako   tvrdí   sťažovateľ   –   uznesenie   krajského   súdu   malo obsahovať osobitný   výrok o zamietnutí jeho odvolania vo vzťahu k výroku o vine, bol sťažovateľ v zmysle posledne citovaného   zákonného   ustanovenia   oprávnený   podať   proti   absencii   takého   výroku dovolanie.

Treba   preto   preskúmať,   či   by   dovolanie   malo   byť   prípustné,   ak   by   uznesenie krajského súdu obsahovalo takýto osobitný výrok, a či ho obsahovať malo, teda či mal byť urobený. Najvyšší súd v prerokúvanej veci uzavrel, že uznesenie krajského súdu takýto výrok   obsahovať nemalo   a že   proti   takémuto   (neexistujúcemu)   výroku   nie   je prípustné dovolanie. Tento názor sa stal konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu a vyústil až do toho, že trestné kolégium najvyššieho súdu 26. novembra 2013 pod sp. zn. Tpj 45/2013 schválilo,   aby   bolo   v úradnej   zbierke   publikované   uznesenie   sp.   zn.   2   Tdo   8/2013 z 30. apríla 2013. Časť odôvodnenia tohto uznesenia bola vybratá a schválená ako právna veta v tomto znení: „Ak odvolací súd zruší napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a len v tomto rozsahu vráti vec súdu prvého stupňa, čím výrok o vine nadobudne právoplatnosť, dovolanie nemožno podať len proti výroku o vine, keďže vo veci existuje stav neukončeného trestného   stíhania.   V takom   prípade   treba   vyčkať   na   rozhodnutie   o treste.   Lehota na podanie dovolania potom aj vo vzťahu k výroku o vine plynie od doručenia rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o uložení trestu alebo bolo upustené od potrestania.“

18.   Rozhodovanie   o   vine a   treste   za trestné   činy   (trestná   justícia)   patrí   k   jednej z oblastí, ktoré ústava výslovne vyhradzuje súdom (čl. 50 ods. 1 ústavy). Táto výhrada tvorí logickú jednotu s ďalšími ustanoveniami ústavy, a to výslovnou požiadavkou, aby trestné činy a postihy za ne boli ustanovené len zákonom (čl. 49 ústavy), a výslovnou viazanosťou súdov len zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Vzájomné pôsobenie týchto troch ustanovení zabezpečuje striktnú legalitu výkonu trestnej justície. Všetky tieto ustanovenia sú zároveň v hodnotovej zhode s ďalším, a to prezumpciou neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy). Zakotvením ústavnej zásady prezumpcie neviny, ktorú možno vyvrátiť len právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu (čl. 50 ods. 1 ústavy) vydaným len na základe zákona (čl. 49 a čl. 144 ods. 1 ústavy), dal ústavodarca zreteľne najavo, že obvinenie z trestného činu považuje za mimoriadne   citlivý   a   závažný   zásah   do   právneho   postavenia   slobodného   človeka v demokratickom právnom štáte. Podľa názoru ústavného súdu je podstatné, že ústava viaže vyvrátenie prezumpcie neviny výlučne na právoplatné vyslovenie viny, nie na právoplatné uloženie trestu. V tomto zmysle treba pojem „odsudzujúci rozsudok“ v čl. 50 ods. 2 ústavy vykladať ako „rozsudok vyslovujúci vinu obvineného“, nie ako „rozsudok ukladajúci trest“. Už vyslovenie viny, nie až uloženie trestu, je tak z ústavného hľadiska postačujúce na vyvrátenie prezumpcie neviny, t. j. na závažný zásah do právneho postavenia obvineného (odsúdeného). Z hľadiska posúdenia závažnosti tohto zásahu nie je podstatné, či zákonná úprava skutočne viaže určité právne následky na vyslovenie viny alebo až uloženie trestu. Ústavnému   súdu   v   tomto   smere   neunikla   bohatá   judikatúra   všeobecných   súdov k ustanoveniu   §   165   ods.   1   a   §   10   ods.   14   (aktuálneho)   Trestného   poriadku (a zodpovedajúcim   ustanoveniam   predchádzajúceho   Trestného   poriadku),   ktorá   sa   snaží prekonávať hmotnoprávne a trestnoprocesné dôsledky toho, keď je výrok o vine vyslovený bez toho, aby bolo zároveň v zmysle § 165 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnuté o treste alebo upustení od potrestania (porov. najmä R 18/1975 a R 35/1992). Táto judikatúra sa však dotýka predovšetkým procesnotechnických aspektov trestného konania (otázka, či je trestné konanie ukončené, resp. či ho možno zastaviť po právoplatnosti výroku o vine). Ústavný súd totiž postrehol, že v dostupnej komentárovej literatúre (porov. napr. Samaš, O., Stiffel, H., Toman, P. Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2006, s. 93 a 94; Šámal, P., Púry, F., Rizman, S. Trestní zákon. 6. vydání. Praha : C. H. BECK, 2004, s. 289 a nasl.) nie je napríklad vyjadrená jednoznačná odpoveď na otázku, či sa takto právoplatný   výrok   o   vine   má   alebo   nemá   považovať   za   základ   „odsúdenia“   na   účely posúdenia recidívy ako priťažujúcej okolnosti [porov. § 37 písm. m) Trestného zákona], a teda   či   môže   mať   takýto   výrok   negatívny   vplyv   na   právne   postavenie   obvineného v prípadných iných trestných konaniach. V tomto smere je však podstatný záver vyslovený v   judikatúre   (porov.   R   14/1982,   ako   aj   cit.   Tpj   45/2013),   podľa   ktorého   výrok prvostupňového   rozsudku   o   vine   nadobúda   právoplatnosť   a zakladá   pre   ďalšie   konanie prekážku   veci   rozsúdenej,   ak   v   odvolacom   konaní   boli   zrušené   len   výroky   o   treste, ochrannom opatrení a náhrade škody, resp. ďalšie nadväzujúce výroky, no nie samotný výrok o vine.

Či už sa má právoplatný výrok o vine považovať za dostačujúcu podmienku recidívy, alebo nie, nemožno ani v iných súvislostiach prehliadať ústavnoprávny význam a účinok právoplatného výroku o vine. Definície pojmu „odsudzujúci“ v § 165 ods. 1 Trestného poriadku a na to nadväzujúce právne technikálie v podobe prípadných fikcií neodsúdenia nemenia nič na tom, že len čo nadobudol výrok o vine právoplatnosť, je tým právoplatne a s účinkami rei iudicatae vyriešené, že bol spáchaný určitý trestný čin a kto ho spáchal, teda že ho spáchal práve obvinený (odsúdený). Podľa názoru ústavného súdu predstavuje verejné a právoplatné vyhlásenie určitej osoby za „páchateľa trestného činu“, t. j. niekoho, kto prestúpil Trestný zákon, bez ohľadu na závažnosť tohto prestúpenia, a s tým spojené vyvrátenie ústavnej prezumpcie neviny, nielen morálny biľag, ale dôsledky tohto morálneho biľagu, ktoré so sebou označenie za „zločinca“ nesie, negatívne vplývajú aj na dôstojnosť obvineného a jeho česť, ktorých ochrana je tiež ústavne zaručeným právom (čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy). Tieto dôsledky sú pritom rovnaké tak pre obvinených, ktorým bol súčasne   právoplatným   vyslovením   viny   aj   právoplatne   vymeraný   trest,   ak   pre   tých obvinených, u ktorých je právoplatný výrok o vine len podkladom pre ďalšie súdne konanie o vymeranie trestu, ktoré je verejné (čl. 48 ods. 2 ústavy), a pre nový rozsudok, ktorý sa taktiež   vyhlasuje   verejne   (čl.   142   ods.   3   ústavy).   Ak   teda   konanie   o   treste   nasleduje po právoplatnosti   výroku   o   vine,   napríklad   preto,   že   súd   rozhodujúci   o   opravnom prostriedku zrušil len výroky o treste, je obvinený po celý čas tohto konania pred štátom (verejnou mocou), ale aj pred verejnosťou považovaný za vinného, ktorého jedinou úlohou je   prijať   trest,   ktorý   mu   spoločnosť   vymeria.   Z   ústavného   hľadiska   niet   medzi   oboma skupinami   obvinených   rozdielu   čo   do   účinkov   právoplatného   vyvrátenia   prezumpcie neviny.

Podobne   v občianskom   súdnom   konaní   je   súd   podľa   §   135   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku viazaný rozhodnutím o tom, že určité konanie je trestným činom a kto ho spáchal. Súd tak v tomto prípade vychádza v zásade len z výroku o vine [porov. podobne R 22/1979, časť 2 písm. b)] a je irelevantné, či a aký trest bol za dané konanie páchateľovi uložený.   Prebiehajúce   (ešte   neukončené)   trestné   konanie   tak   nie   je   jediným   fórom, na ktorom je páchateľ povinný znášať následky už vyvrátenej prezumpcie neviny. Naopak, tieto následky je povinný znášať aj navonok, a to navyše s nemožnosťou dokazovať opak (vyriešením tejto prejudiciálnej otázky trestným súdom je civilný súd v zásade bezvýhradne viazaný).

19. Tieto následky samy osebe, samozrejme, ústavne problematické nie sú. Je totiž potrebné vychádzať z toho, že čl. 50 ods. 2 ústavy viaže vyvrátenie prezumpcie neviny v konečnom dôsledku na právoplatný rozsudok, z čoho je zrejmé, že ide o logický a ústavou predpokladaný   následok   právoplatnosti,   a   ani   ústava   v   žiadnom   svojom   ustanovení nevyžaduje,   aby   právoplatné   odsúdenie   bolo   možné   zvrátiť   mimoriadnym   opravným prostriedkom (hoci s nimi na druhej strane počíta, porov. čl. 50 ods. 5 ústavy). V zásade je tak   prenechané   úvahe   zákonodarcu,   či   pripustí   a ako   upraví   mimoriadne   opravné prostriedky proti takýmto rozhodnutiam. Ak však zákonodarca takúto úpravu prijme a ak je následne v dôsledku nejasnosti potrebné vykladať normy v nej obsiahnuté, vyžadujú si všetky   skôr   spomenuté   ústavnoprávne   súvislosti   vyvrátenia   prezumpcie   neviny   formou právoplatného rozsudku o vine, aby všeobecné súdy aj ústavný súd pristupovali k výkladu takých noriem mimoriadne citlivo a umožnili dostupné mimoriadne opravné prostriedky obvinenému využiť takým spôsobom, aby boli prípadné následky spojené s nesprávnosťou rozsudku o vine, ktorá by sa zistila v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, čo najmenšie   a čo   najskôr   a najúčinnejšie   eliminované.   Najmä   to   znamená,   že   nemožno pristupovať odlišne k takému obvineného, voči ktorému bola „len“ právoplatne vyslovená vina, no o treste ešte právoplatne rozhodnuté nebolo, v porovnaní s takým obvineným, ktorému bol súčasne aj vymeraný trest.

Inak   povedané,   nie   je   z   hľadiska   čl.   50   ods.   2   ústavy   problematické,   ak   by zákonodarca nedal stranám trestného konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok na preskúmanie právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorý vyvracia výrok o vine. Ak však   zákonodarca   takýto   opravný   prostriedok   upraví,   nemôže   takáto   úprava   rozlišovať prístup k tomuto opravnému prostriedku len v závislosti od toho, či v zhodnom časovom okamihu odvolací súd právoplatne rozhodol aj vo výroku o treste alebo či takýto výrok v dôsledku   kasácie   prvostupňového   rozsudku   odložil.   Obvinený   totiž   nemá   praktickú možnosť ovplyvniť spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu (kasačné v. reformačné), ktoré je vedené prakticky voľnou úvahou odvolacieho súdu o vhodnosti toho či onoho rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa prípustnosti dovolania proti (samostatne právoplatnému) výroku o vine tieto súvislosti nezohľadnil, v dôsledku čoho nie je ústavne konformný.

20. Ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku v znení pred 1. septembrom 2011 pripúšťalo dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým bola „vec právoplatne skončená“, tento pojem však bližšie nedefinovalo. Zaujímavé je, že citované ustanovenie nepoužívalo pojem „skončené trestné stíhanie“, ktorý má svoju zákonnú definíciu (§ 10 ods. 16), ale pojem „vec“,   ktorý   ju   nemá;   rovnako   je   zaujímavé,   že   citované   ustanovenie   nehovorilo   ani o „trestnej veci“, čo je pojem používaný v justičnej praxi pre samostatné konanie o určitom ucelenom návrhu (obžalobe) alebo otázke proti určitej osobe (obvinenému; porov. aj slová „v trestnej veci obvineného...“ v záhlaví uznesenia najvyššieho súdu).

Najvyšší súd v ním citovanom uznesení sp. zn. 3 Tdo 5/2006 zo 14. júna 2006 (neskôr   uverejnenom   ako   R   19/2007)   vyslovil,   že   takým   rozhodnutím   sa   okrem   iného rozumie „rozsudok..., ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania“, ako aj rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   (odvolanie)   proti   takémuto   rozsudku.   Z   toho   je zrejmé, že najvyšší súd interpretoval tento pojem zužujúco, v podstate zhodne s názorom zastávaným v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tdo 29/2011, a z takto zužujúcej interpretácie najvyšší súd pokračoval aj v citovanom judikáte Tpj 45/2013, ktorý sa však týka iného právneho stavu (pozri nasledujúci bod), no ktorý si za svoj základ vzal v podstate pojem „skončené trestné stíhanie“. Táto názorová línia najvyššieho súdu však už v judikatúre ústavného súdu nebola bezvýhradne akceptovaná. Najmä v náleze č. k. II. ÚS 284/2011-25 ústavný súd vyjadril pochybnosti, či ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 skutočne nepripúšťajú dovolanie proti uzneseniam vo veci obnovy konania.

Ani v prerokúvanej veci niet dôvodu upustiť od pochybností o ústavnosti zužujúceho výkladu ustanovení § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku najvyšším súdom. Vzhľadom na ústavnoprávny   rozmer   výroku   o   vine   a   jeho   dôsledky,   ktoré   už   ústavný   súd   rozviedol v bodoch 18 a 19 tohto nálezu, tak nemožno akceptovať názor, že rozhodnutím, ktorým bola „vec   právoplatne   skončená“,   musí   byť   len   rozsudok   (uznesenie),   ktoré   vec   uzatvára vo všetkých bodoch a z časového hľadiska. Podľa názoru ústavného súdu preto treba pojem „vec“ vykladať ako „časť konania, o ktorej sa má urobiť samostatný výrok“, teda napríklad aj otázka viny, ktorá je vždy predmetom samostatného výroku (§ 284 ods. 1 v spojení s § 163 ods. 3 Trestného poriadku). Rozhodnutie o vine tak nie je „parciálnou otázkou“, ako o nej hovorí najvyšší súd, ale naopak, kľúčovou otázkou a zmyslom celého trestného konania – kým   výrok   o vine   môže   existovať a byť právoplatný samostatne (porov.   už citované R 14/1982, ale celkom zjavne aj Tpj 45/2013 a tu prerokúvanú vec), bez výroku o vine nemôžu existovať žiadne ďalšie výroky (o treste, ochrannom opatrení a pod.).

21. Ešte jednoznačnejšie podľa názoru ústavného súdu vyznie nesprávnosť právneho názoru najvyššieho súdu pri konfrontácii s ustanovením § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011. V odseku 1 tohto paragrafu sa totiž už nehovorí o „skončení veci“, ale len o „právoplatnom“ rozhodnutí. Z textu ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku je síce zrejmá inšpirácia rozhodnutím R 19/2007, ktorý sa zasa zreteľne ponáša na českú úpravu (pozri nasledujúci odsek), no zákonodarca do písmena a) celkom zjavne neprevzal dôvetok „ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania“, ale obmedzil sa na úpravu, že dovolanie je prípustné proti rozsudku. Opäť, podľa toho čo bolo uvedené v bodoch 18 a 19, je podľa názoru ústavného súdu ústavokonformné vykladať toto ustanovenie tak, že pripúšťa   dovolanie   aj   proti   právoplatnému   výroku   rozsudku   o   vine,   a   to   aj   pokiaľ v ostatných   výrokoch   (o   treste,   ochrannom   opatrení   alebo   náhrade   škody)   ešte právoplatnosť nenadobudol. Ustanovenie § 368 ods. 2 písm. f) Trestného poriadku potom pripúšťa dovolanie vždy proti rozhodnutiu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti výroku takého rozsudku, a to aj vtedy, ak (by) bolo zamietnuté len vo vzťahu k niektorým výrokom a   vo   vzťahu   k   iným by bol   napadnutý   rozsudok   zrušený.   Z pohľadu   týchto   ustanovení potom   chýba   právna   relevancia   argumentácii   v judikáte   Tpj   45/2013,   že   dôvodom neprípustnosti dovolania proti takémuto (čiastkovému) výroku je to, že vo veci „existuje stav neukončeného trestného stíhania“, pretože požiadavku „ukončenia trestného stíhania“ citované ustanovenia § 368 ods. 1 ani ods. 2 Trestného poriadku neobsahujú.

Preto pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí, že z § 368 ods. 2 Trestného poriadku „nevyplýva   prípustnosť   dovolania   proti   uzneseniu,   ktoré   dovolaním   napadol obvinený... z dôvodu, že predmetné uznesenie nie je konečným rozhodnutím, resp. nie je rozhodnutím vo veci samej“, je jeho názor nesprávny, pokiaľ by uznesením krajského súdu bolo (a malo byť) výslovne zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti výroku o vine. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právny stav v Českej republike, ktorým je najvyšší súd celkom zreteľne inšpirovaný, je odlišný. Podľa ustanovenia § 265a ods. 1 českého Trestného poriadku možno totiž dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej, pokiaľ súd rozhodol v druhom stupni a zákon to pripúšťa, pričom podľa odseku 2 písmena a) citovaného paragrafu sa rozhodnutím vo veci samej rozumie rozsudok, ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu uložený trest, prípadne ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania (t. j. formulácia zhodná ako v R 19/2007). Z uvedenej citácie je síce zrejmá aj inšpirácia slovenského zákonodarcu pri formulácii § 368 Trestného poriadku českou úpravou, avšak zároveň je zreteľné, že slovenský zákonodarca nevyžaduje výslovne   kumulatívnu   existenciu   výrokov   o   vine   a   treste   ako   predpoklad   prípustnosti dovolania proti rozsudku. Prípadné doslovné prevzatie právnej úpravy dovolania z Českej republiky by si však podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyžadovalo jej podrobné preskúmanie   z hľadiska   už   uvedených   ústavných   požiadaviek   vyplývajúcich   z významu prezumpcie neviny obvineného, a to podľa potreby aj ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

22. Podľa názoru ústavného súdu možno preto uzavrieť: Ak v trestnom konaní odvolací súd rozhodne tak, že výslovne zamietne odvolanie obvineného proti výroku rozsudku o vine, vo vzťahu k ostatným výrokom rozsudku však podľa § 320 a § 321 Trestného poriadku postupuje tak, že ich zruší a prikáže súdu prvého stupňa, aby vec opätovne prejednal, treba ustanovenia   § 368   ods.   1 a 2   písm.   a) a h) Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011 vykladať ústavokonformne tak, že proti takémuto výroku o (čiastočnom) zamietnutí odvolania je prípustné dovolanie.

23. V prerokúvanej veci je však nesporné, že odvolací súd takýto výslovný výrok vo svojom uznesení neurobil, pričom tento postup odôvodnil „nedeliteľnosťou odvolania“ jedného obvineného. V dôsledku toho odvolací súd ani nekonal verejné zasadnutie podľa § 326 ods. 1 prvej vety, ale len neverejné zasadnutie podľa § 326 ods. 1 druhej vety písm. b) Trestného poriadku.

Z citovaných záverov v podstate vychádza aj viackrát citovaný judikát Tpj 45/2013 a rovnako   uvedené   závery   nachádzajú   určitú   oporu   aj   v   judikatúre   a   doktríne   najmä v Českej republike (porov. Šámal, P. a kol. Trestní řád. I, II, III. Praha : C. H. BECK, 2013, s. 3050). Podľa týchto názorov, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu len čiastočne a urobí na jeho základe niektorý z iných výrokov (§ 320 až § 322 Trestného poriadku), nemôže už vo zvyšku   napadnuté   odvolanie   zamietnuť   podľa   §   319   Trestného   poriadku.   Zhodne judikoval i český najvyšší súd (5 Tdo 388/2002, 7 Tdo 1079/2002), ktorý tiež zdôraznil aj krajským súdom uvádzanú „nedeliteľnosť odvolania“, hoci bez toho, aby bližšie ozrejmil, v čom táto „nedeliteľnosť“ spočíva. Dôvodom týchto záverov je v podstate len doslovný text   §   319   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   zamietnuť   možno   len   úplne   nedôvodné odvolanie, teda také, ktoré si nevyžaduje žiadne iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   pre   takéto   závery   platný   Trestný   poriadok   – pokiaľ bude interpretovaný ústavokonformne – nedáva podklad.

24. Odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa v sebe nevyhnutne obsahuje aspoň dva výroky: výrok o vine, ktorý tvorí jadro celého rozsudku (porov. aj bod 20), a nadväzujúci výrok „ o treste“, resp. v širšom zmysle „týkajúci sa potrestania“ (§ 163 ods. 3 a § 165 ods. 1 Trestného poriadku). Ustanovenie § 311 ods. 1 Trestného poriadku potom vyžaduje od odvolateľa okrem iného uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje. Odvolací súd je v   zásade   rozsahom   odvolania   (vymedzením   výrokov,   proti   ktorým   smeruje)   viazaný a preskúmava len tie (§ 317 ods. 1 Trestného poriadku); z tohto princípu existujú niektoré výnimky, ktoré však v prerokúvanej veci nie sú podstatné. Podobne aj z ustanovenia § 321 Trestného poriadku vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa nemusí vždy týkať len celého   (výroku)   prvostupňového   rozsudku   vo   všetkých   jeho   výrokoch.   Z   porovnania ustanovení § 321 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku je zrejmé, že ustanovenie odseku 1 sa týka   celého   rozsudku,   t.   j.   súd   podľa   neho   postupuje,   ak   preskúmava   a   zrušuje   celý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ale ustanovenie odsekov 2 a 3 sa týka len niektorých výrokov.

Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu nie je možné odvodiť zásadu „nedeliteľnosti“   odvolania   obvineného   v   tom   zmysle,   že   by   jeho   vybavenie   spôsobom uvedeným v § 321 Trestného poriadku vo vzťahu k výroku o treste znamenalo automaticky jeho vybavenie vcelku. Podľa názoru ústavného súdu, ak je odvolanie podané tak proti výroku o treste, ako aj proti výroku o vine (resp. aj proti ďalším výrokom), je podané odvolanie   vo   vzťahu   ku   každému   z   takto   napadnutých   výrokov   (relatívne)   samostatné (oddeliteľné)   a odvolací   súd   ho   môže   a   musí   vybaviť   niektorým   zo   zákonne predpokladaných   spôsobov   (zamietnutie   alebo zrušenie príslušného   výroku),   ak sú   inak predpoklady   jeho   meritórneho   rozhodovania   splnené.   Ústavný   súd   totiž   vo   svojej konštantnej judikatúre k čl. 46 ods. 1 ústavy zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je právo obrátiť sa na súd a povinnosť súdu vecou sa zaoberať a rozhodnúť. Ustanovenie   §   162   ods.   1   Trestného   poriadku   predpokladá,   že   súdy   v trestnom   konaní „rozhodujú“   v niektorej   z tam   uvedených   foriem   (rozsudok,   trestný   rozkaz,   opatrenie, uznesenie),   a naopak,   nepredpokladá   mlčké   (tacitné)   rozhodovanie   „nerozhodnutím“. Podobne systém opravných prostriedkov v trestnom konaní je vybudovaný na prípustnosti opravných prostriedkov v zásade len voči existujúcim rozhodnutiam (§ 183 ods. 1, § 306 ods. 1, už cit. § 368 ods. 2 Trestného poriadku) alebo aspoň voči neexistencii určitého rozhodnutia tam, kde takéto rozhodnutie správne existovať má (§ 307 ods. 2 či § 369 ods. 3 Trestného   poriadku).   Naopak,   systém   opravných   prostriedkov   v zásade   nepočíta s opravnými prostriedkami proti konštitutívnym následkom, ktoré by nastávali v dôsledku neformálnych úradných postupov, či dokonca mlčania (teda bez vydania rozhodnutia) súdu. Už   toto   principiálne   rozhodnutie   zákonodarcu   čo   do   štruktúry   opravných   prostriedkov vyžaduje preferenciu výslovného rozhodovania v niektorej zo zákonom predpokladaných foriem   (§   162   Trestného   poriadku)   pred   „rozhodovaním“   a vyvodzovaním   určitých právnych následkov z neformálnych úradných postupov, či dokonca z mlčania súdu.Podobne v judikatúre k čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom súdneho   konania   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   t.   j.   nastolenie   právnej   istoty v podobe príslušného verejnomocenského aktu súdu. Za „rozhodnutie“ veci potom možno považovať   jedine   taký   (verejnomocenský)   akt   všeobecného   súdu,   ktorý   je   príslušnými procesnými   predpismi   nadaný   určitou   kvalitou,   ktorá   želanú   právnu   istotu   zabezpečí, typicky v podobe inštitútu právoplatnosti. Preto v zásade nemožno za „rozhodnutie“ veci v súlade s čl. 48 ods. 2, ale ani s čl. 46 ods. 1 ústavy považovať také akty súdov (ale ani iných orgánov verejnej moci), ktoré nie sú spôsobilé právnu istotu nastoliť, pretože ich zákon   nevybavuje   inštitútom   právoplatnosti   (alebo   obdobnými   právnymi   účinkami). Ustanovenie § 183 ods. 1 písm. b) tretieho bodu Trestného poriadku určuje, že rozsudok nadobúda právoplatnosť až vtedy, keď bolo odvolanie proti nemu zamietnuté. Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku totiž nemožno vyvodiť, že by právoplatnosť rozsudku (ale aj uznesenia, porov. § 184) mohla nastať v dôsledku „mlčania“ odvolacieho súdu, resp. v dôsledku absencie určitého výroku v jeho rozhodnutí.

V zásade tak vo veciach podobných tu prerokúvanej (t. j. zrušenie prvostupňového rozsudku len vo výroku o treste, hoci odvolanie smerovalo aj proti výroku o vine) možno prijať dve alternatívy výkladu: buď napadnutý výrok nie je a ani nemá byť právoplatný, pretože o odvolaní   proti   nemu nebolo a ani nemalo byť rozhodnuté (to   však odporuje ustálenej   judikatúre,   napríklad   viackrát   citovanému   Tpj   45/2013,   ale   aj   staršiemu R 14/1982), alebo napadnutý výrok má byť právoplatný a o odvolaní proti tomuto výroku malo byť rozhodnuté formou   jeho zamietnutia, ale takýto výrok v ňom chýba. K tejto problematike však už citovaný judikát Tpj 45/2013 neponúka žiadnu odpoveď, keďže záver, že „výrok o vine nadobudne právoplatnosť“, je v ňom uvedený bez odkazu na zákonné ustanovenie, z ktorého by mal vyplývať. Rovnako takúto odpoveď nemožno nájsť ani v skôr citovanej   českej   doktríne   a   judikatúre,   ktorá   v   tomto   prípade   nepríliš   jasne   hovorí o právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho súdu   (nie je však   jasné,   ktorý   jeho výrok má v takomto   prípade   spôsobiť   právoplatnosť   výroku   o   vine,   porov.   Šámal,   P.   cit.   dielo, s. 1746).   Z už   uvedených   požiadaviek   čl.   46   ods.   1   ústavy   (porov.   výklad v predchádzajúcich odsekoch) však vyplýva, že v trestnej veci za rozhodnutie o odvolaní, ktoré   bude   odvolacím   súdom   po   preskúmaní   napadnutého   prvostupňového   rozsudku vo vzťahu   k príslušnému   výroku   tohto   rozsudku   vyhodnotené   ako   nedôvodné,   možno považovať   len   také   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktorým   bude   toto   odvolanie   výslovne zamietnuté.

Podľa názoru ústavného súdu je z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zrejmé, že tento považoval svojím uznesením za vybavené aj odvolanie sťažovateľa (smerujúce aj proti výroku   o vine),   ktoré „bolo   vyhodnotené   ako   nedôvodné“.   Na   základe   už   uvedenej podrobnej argumentácie ústavného súdu to ale znamená, že v tomto uznesení odvolacieho súdu mal byť urobený aj výrok o čiastočnom zamietnutí odvolania sťažovateľa, pokiaľ smeruje proti výroku o vine, no napriek tomu urobený nebol (porov. v podstate zhodne aj II. ÚS 454/08, IV. ÚS 22/09, IV. ÚS 138/2013).

25. Postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní preto v konečnom dôsledku odporoval   aj   ustanoveniu   §   326   Trestného   poriadku.   Ak   by   odvolací   súd   vyniesol rozhodnutie, ktorým by odvolanie, pokiaľ smeruje proti výroku o treste, zamietol, musel by tak urobiť na verejnom zasadnutí. Zmyslom verejného zasadnutia v tomto prípade je dať obvinenému takpovediac poslednú možnosť predniesť jeho obranu v otázkach, o ktorých sa má v odvolacom konaní rozhodnúť, teda realizovať jeho právo na verejné prerokovanie veci a vyjadrenie sa k prerokúvaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), ako aj zodpovedajúce právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Akceptáciou   argumentácie   krajského   súdu,   že   nebolo   potrebné   rozhodovať o zamietnutí   odvolania   sťažovateľa,   keď   smerovalo   proti   výroku   o   vine   a keď   bol napadnutý rozsudok zrušený vo výroku o treste, by došlo v podstate k úplnému „vyradeniu“ ustanovenia § 326 Trestného poriadku z aplikácie pri prieskume výroku o vine v odvolacom konaní. Tento výrok by (ako to vyplýva z uznesenia krajského súdu, ale aj citovaných Tpj 45/2013 a R 14/1982) mal byť právoplatný a nemal by byť teda predmetom riešenia v ďalšom konaní, ktorého predmetom by mali zostať len otázky trestu. Pri novom odvolaní proti výroku o treste však obvinený už logicky nemôže zmysluplne a účinne vznášať svoju obranu   proti   už   právoplatnému   výroku   o   vine,   len   proti   výroku   o   treste,   ktorý   zostal predmetom konania (tak výslovne právna veta k R 14/1982). To znamená, že o definitívnom a právoplatnom potvrdení viny obvineného by bolo v odvolacom konaní rozhodnuté bez toho, aby sa mu dala možnosť vyjadriť a obhajovať sa na verejnom zasadnutí, hoci práve verejné zasadnutie o odvolaní je v zmysle § 326 Trestného poriadku zreteľným pravidlom a rozhodovanie na neverejnom zasadnutí výnimkou. Taký postup je podľa názoru ústavného súdu neakceptovateľný nielen z hľadiska procesných záruk formulovaných v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru, ale aj z hľadiska už skôr uvedeného ústavného významu výroku o vine v súvislosti s vyvrátením prezumpcie neviny zaručenej v čl. 50 ods. 2 ústavy.

26. Na základe úvah uvedených v predošlých bodoch 20 až 25 možno uzavrieť:Krajský súd mal pri ústavokonformnom výklade § 319 a § 321 Trestného poriadku rozhodnúť osobitným výrokom aj o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, keďže v tejto časti považoval podané odvolanie sťažovateľa za nedôvodné (§ 319 Trestného poriadku). Ak by bol takýto výrok urobil, mal tak urobiť na verejnom zasadnutí (§ 326 Trestného poriadku). Tým, že tak neurobil, boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru.

Najvyšší súd mal – opäť pri ústavokonformnom výklade § 368 ods. 1 a 2 a § 369 ods. 3   Trestného   poriadku   –   uznať dovolanie   proti   takémuto   (chýbajúcemu)   výroku   za prípustné a meritórne ho prerokovať. Tento záver napokon vyplýval už z uznesenia č. k. IV. ÚS 327/2011-14 z 28. júla 2011, ktorého argumentáciu najvyšší súd celkom zreteľne opomenul.   Tým,   že   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   ako   neprípustné   a   nenapravil   tak porušenie práv sťažovateľa, ku ktorému došlo uznesením krajského súdu, porušil nielen základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale treba mu pričítať aj porušenie práv, ktorého sa dopustil krajský súd.

27.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   týchto   práv   sťažovateľa dovolacím uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu). Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde potom ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Úlohou najvyššieho súdu bude opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa podľa smerníc uvedených v tomto náleze (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, § 362b ods. 1 Trestného poriadku).

28.   Inák   je   však   situácia   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu. V prerokúvanej   veci   totiž   môže   nové   konanie   o   dovolaní   pred   najvyšším   súdom   viesť k viacerým   možným   výsledkom   (porov.   nasledujúce   body),   pokiaľ   ide   o   nápravu   jeho nedostatkov. Ak by ústavný súd už v tomto štádiu konania dospel k prípadnému záveru, že bolo porušené aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu postupom a uznesením krajského súdu tým, že o odvolaní nerozhodoval senát v zákonnom zložení, a ak by z tohto dôvodu toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, zanikol by tým predmet konania o dovolaní. Krajský súd by totiž pri novom konaní mohol odstrániť aj doterajšie nedostatky   spočívajúce   v   nekonaní   verejného   zasadnutia   a   v   chýbajúcom   výroku o čiastočnom   zamietnutí odvolania sťažovateľa. Tým by ale boli odstránené (prakticky) všetky dovolacie výčitky a nové rozhodnutie dovolacieho súdu by vôbec nebolo potrebné. Taký postup by bol však v rozpore s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

29.   Navyše   je   potrebné   vnímať,   že   aj   vo   vzťahu   k   námietke   porušenia   práv zaručených v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu je pozícia   ústavného   súdu   problematická.   Z   podaného   výkladu   je   totiž   zrejmé,   že   tieto uznesenia sú z pohľadu uvedených článkov problematické predovšetkým v súvislosti s tým, čo v nich chýba, než s tým, čo v nich naozaj je. Je totiž zrejmé, že samotné zrušujúce uznesenie odvolací súd skutočne môže urobiť na neverejnom zasadnutí [§ 326 ods. 1 písm. b)   Trestného   poriadku].   Preto   je   zmysluplné   poskytnúť   v   prerokúvanej   veci   priestor predovšetkým najvyššiemu súdu, ktorý má v rámci dovolacieho konania k dispozícii širšiu paletu možností ako tieto procesné nedostatky napraviť, než ústavný súd. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 3 výroku).

30.   Právna   úprava   dovolacieho   konania   totiž   poskytuje   dovolaciemu   súdu   určitý manévrovací   priestor   pri   vymedzovaní   rozsahu   prieskumu,   resp.   prípadného   zrušenia uznesenia krajského súdu.

31. Predovšetkým v prípade chýbajúceho výroku „môže“ dovolací súd podľa § 387 Trestného poriadku namiesto vyslovenia porušenia zákona prikázať odvolaciemu súdu, aby príslušný výrok doplnil. Uvedené ustanovenie však možno zmysluplne vykladať len tak, že najvyšší   súd   takto   musí   postupovať,   keďže   k   tomuto   postupu   neexistuje   alternatíva   – dovolací súd je podľa existujúcej úpravy Trestného poriadku len súdom kasačným, nie revíznym, takže nemôže chýbajúci výrok doplniť sám namiesto odvolacieho súdu (citované ustanovenie bolo zjavne prebraté z úpravy sťažnosti pre porušenie zákona v § 270 ods. 2 bývalého Trestného poriadku, v ktorej však najvyšší súd mal revíznu právomoc – porov. § 271; tak v podstate aj Minárik, Š. a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2006, s. 878).

V prerokúvanej veci z ústavokonformného výkladu § 319, 326, § 368 ods. 1 a 2 a § 369   ods.   3   Trestného   poriadku   (pozri   bod   27)   pre   najvyšší   súd   vyplýva   povinnosť vychádzať z toho, že výrok o zamietnutí odvolania proti výroku o vine v uznesení krajského súdu obsiahnutý mal byť, že proti takémuto výroku by bolo dovolanie prípustné podľa § 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a že je tak prípustné aj dovolanie obvineného sťažovateľa z dôvodu jeho absencie (§ 369 ods. 3 Trestného poriadku). Zároveň však je jednou   z   námietok   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   aj   nezákonné   zloženie (senátu) odvolacieho súdu, ktorá tak predstavuje jeden zo spôsobilých dovolacích dôvodov [§   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku].   Procesná   situácia,   keď   v   napadnutom rozhodnutí treba doplniť určitý výrok, avšak zároveň sa namieta, že senát, ktorý by ho mal urobiť, je nezákonne zložený, v Trestnom poriadku zjavne nie je výslovne riešená a jej riešenie je tak v prvom rade úlohou najvyššieho súdu. Možno uvažovať o dvoch základných možnostiach procesného postupu: najvyšší súd vráti vec na doplnenie chýbajúceho výroku pôvodnému senátu krajského súdu a následne – na nové dovolanie – zruší tento výrok a prikáže vec inému senátu (čo je však pomerne neefektívne riešenie, a to nielen z hľadiska dĺžky konania, ale aj obrany obvineného, ktorý je v podstate nútený do dvojnásobného dovolania v tej istej veci) alebo vráti vec na doplnenie výroku senátu v inom zložení, ak dospeje k   záveru,   že   predchádzajúce   zloženie senátu   bolo nezákonné (čo   je v   podstate výrazne rozširujúci výklad ustanovenia § 388 ods. 2 Trestného poriadku). V tomto druhom prípade je ale zároveň potrebné riešiť otázku, akým spôsobom je možné vadu nezákonného zloženia   odvolacieho   súdu   odstrániť   aj   vo   vzťahu   k   zvyšným   (existujúcim)   výrokom uznesenia odvolacieho súdu o zrušení prvostupňového rozsudku a prikázaní veci na nové prejednanie (pozri nasledujúci bod 32).

32. Bez ohľadu na riešenie prvej otázky je ďalšou zložitou procesnou otázkou postup najvyššieho súdu proti zvyšným výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, teda proti výroku   zrušujúcemu   prvostupňový   rozsudok   a   prikazujúcemu   nové   prerokovanie   veci prvostupňovým súdom (ďalej aj „zrušujúci a prikazujúci výrok“). Proti týmto zrušujúcim a prikazujúcim   výrokom,   pokiaľ   by   boli   urobené   samostatne,   nie   je   podľa   doslovného znenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku prípustné dovolanie. Pokiaľ by to malo znamenať, že týchto výrokov sa nemožno dotknúť ani vtedy, ak najvyšší súd preskúmava a podľa okolností aj zrušuje samotný výrok o vine (o zamietnutí odvolania čo do výroku o vine), išlo by podľa názoru ústavného súdu o názor ústavne ťažko akceptovateľný. Predovšetkým by to totiž znamenalo, že zrušujúci a prikazujúci výrok by zostali v právoplatnosti a odvolací súd by pri novom prerokúvaní veci v otázke viny bol nimi viazaný, a to aj v prípade, že najvyšší súd by výrok týkajúci sa viny zrušil z dôvodu výskytu takých vád odvolacieho konania (§ 371 ods. 1 Trestného poriadku), ktoré sa zreteľne týkajú aj zrušujúceho a prikazujúceho výroku   odvolacieho   súdu   (napríklad   preto,   že   odvolací   súd   rozhodoval   v   nezákonnom zložení).   Ďalej   by   pretrvávajúca   existencia   zrušujúceho   a   prikazujúceho   výroku   bola nezlučiteľná s určitým privilegovaným postavením výroku o vine, od ktorého sa odvíjajú všetky   ďalšie   výroky   trestného   rozsudku.   Takýto   stav   by   napríklad   obmedzoval   senát odvolacieho súdu pri novom prerokúvaní odvolania proti výroku o vine (po vrátení veci najvyšším súdom) v oslobodení obvineného, pretože by v takom prípade museli vedľa seba existovať dve protichodné rozhodnutia:

-   jednak   stále   právoplatný   výrok,   ktorý   by   zrušoval   prvostupňový   rozsudok a prikazoval prvostupňovému súdu nové prerokovanie veci práve vo výroku o treste, a

-   jednak   nový   výrok   nového   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   zrušení   rozsudku prvostupňového súdu a oslobodení obvineného.

Zo všetkých uvedených dôvodov treba podľa názoru ústavného súdu v prípadoch, akým je prerokúvaná vec, považovať výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým čiastočne zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o vine a treste a prikázal prvostupňovému súdu, aby vec v tomto rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol, za výrok majúci svoj podklad vo výroku o vine (t. j. vo výroku odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania čo do výroku o vine; porov.   aj §   386   ods.   2 Trestného   poriadku).   Je totiž   zrejmé, že tieto zrušujúce a prikazujúce   výroky   majú   svoj   podklad   práve   v   tom,   že   odvolací   súd   sa   čo   do   viny obvineného stotožnil s hodnotením a záverom prvostupňového súdu a práve len z tohto dôvodu považoval za potrebné, aby sa prvostupňový súd ďalej zaoberal otázkou druhu, výšky   a výkonu trestu.   Je zrejmé,   že takáto   potreba   by tu   nebola, ak by odvolací   súd obvineného sám oslobodil spod celej obžaloby.

33. Z úvah uvedených v bodoch 31 a 32 v spojení s bodom 26 tak pre prerokúvanú vec možno uzavrieť:

Najvyšší súd pri novom prerokovaní dovolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 To 132/2010-684 z 3. februára 2011 ho uzná za prípustné v tej časti, v akej v tomto uznesení chýba výrok, že sa zamieta odvolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2007 z 12. júla 2010, ktorým bol uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia na skutkovom základe uvedenom v   prvej   skutkovej   vete   tohto   rozsudku.   Ak   najvyšší   súd   zistí,   že   sú   splnené   aj   ďalšie procesné   podmienky   podaného   dovolania,   preskúma   v   zákonnom   rozsahu   dovolacie námietky sťažovateľa, a to nielen námietku nekonania verejného zasadnutia krajského súdu, ale aj námietku jeho nezákonného zloženia (teda porušenia práva na zákonného sudcu). Ak najvyšší súd dospeje k názoru, že odvolací súd skutočne rozhodoval v nezákonnom zložení, uváži, aký spôsob nápravy toho nedostatku je potrebné zvoliť, aby sa zabezpečilo nové prerokovanie veci v novom zložení odvolacieho súdu v celom rozsahu (t. j. buď príkaz doplniť   chýbajúci   výrok   pôvodnému   senátu   a   následné   zrušenie   celého   uznesenia odvolacieho   súdu   podľa   §   386   Trestného   poriadku   a   prikázanie   veci   senátu   v   novom zložení, alebo príkaz doplniť chýbajúci výrok senátu v novom zložení a súčasné zrušenie existujúcich výrokov uznesenia odvolacieho súdu podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku a prikázanie veci aj v tomto rozsahu tomu istému novému senátu, alebo iný výklad, ktorý zabezpečí materiálne zhodný výsledok pre sťažovateľa). Naopak, ak dospeje k názoru, že odvolací súd nebol nezákonne zložený, zjavne postačí uznesením prikázať odvolaciemu súdu, aby chýbajúci výrok po verejnom zasadnutí doplnil (§ 387 Trestného poriadku).

34. Pokiaľ ide   o námietky   sťažovateľa   vo vzťahu k odňatiu   zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy), ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej za zákonného sudcu je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/2012). Ak súd rozhoduje v senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte (III. ÚS 46/04). Nejde pritom o rozvrh práce „bez ďalšieho“, ale o rozvrh   práce   súladný   so   zákonom   a   podzákonnými   normami.   Ústavný   súd   tak   pri posudzovaní, či bolo porušené právo na zákonného sudcu, skúma, či bol vydaný rozvrh práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určený v súlade s rozvrhom práce v tom rozsahu, v akom je tento v súlade so zákonom. K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy dôjde, ak bude konajúci sudca (sudcovia) určený buď v rozpore s rozvrhom   práce,   alebo   síce   v   súlade   s   ním,   ale   na   základe   takého   jeho   ustanovenia (pravidla), ktoré odporuje zákonu (porov. II. ÚS 16/2011). Preto bude úlohou najvyššieho súdu skúmať nielen sťažovateľom tvrdený rozpor pridelenia jeho veci sp. zn. 3 To 132/2010 s   rozvrhom   práce,   ale   tiež   okolnosť,   či   rozvrh   práce   zavedením   pravidla   „vec   ide   za spravodajcom“ pri opätovnom predložení veci z nižšieho súdu neporušuje zákonné pravidlá prideľovania vecí (§ 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

III.

35.   Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   pred   ústavným súdom.   Sťažovateľ   si   podaním   z 5.   októbra   2012 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov.   Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   úhrady   trov   konania   priznal   úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej výške 269,60 €. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

36. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol   senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

37. Podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k výroku a odôvodneniu tohto nálezu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2014