znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 177/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   H.,   U.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. G., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Tos 46/10-61 z 26. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť D. H., U., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. b), c)   a d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k.   1   Tos   46/10-61 z 26. októbra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplývalo,   že   matka   sťažovateľa   Ľ.   H.   podala   na   Okresnom   súde Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   obnovu   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným rozsudkom v konaní pod sp. zn. 1 T 166/2007 tak, že jej syn D. H. bol právoplatne odsúdený za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v dĺžke 7 a pol roka. Matka sťažovateľa v návrhu na obnovu konania poukázala   na   vážne   procesné   pochybenia   v   pôvodnom   konaní   v   neprospech   jej   syna, poukázala   súčasne   na   nové   skutočnosti   na   vec   sa   vzťahujúce.   Okresný   súd   v konaní vedenom pod č. k. 1 Nt 7/2009-53 z 2. júna 2010 povolil obnovu konania. Proti tomuto rozhodnutiu   sa   odvolal   okresný   prokurátor.   Odvolací   súd   –   Krajský   súd   v Prešove uznesením č. k. 1 Tos 46/10-61 z 26. októbra 2010 zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a návrh na obnovu konania zamietol.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd pochybil vo veci, pretože nedostatočne vyhodnotil zistený skutkový stav v konaní o obnovu konania, nezohľadnil pochybenia aj zo strany nutnej   obhajoby,   poukázal   na   to,   že   súdy   v   pôvodnom   konaní   nezisťovali   dostatočne skutkový stav v primeranom rozsahu, a tak došlo k porušeniu jeho základných práv, tak ako ich označil. Žiadal preto, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo D. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm./ b, c, d Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1 Tos 46/10-61 zo dňa 26. októbra 2010 porušené.

2.   Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   1   Tos   46/10-61   zo   dňa 26. októbra 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetnom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   krajského   súdu z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 46/2010 došlo k porušeniu ním označených základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   178/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine,   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Toto znenie zákonného ustanovenia je jednoznačné v opise podmienok nevyhnutných pre   obnovu   konania.   V   predmetnej   veci   tak   prichádza   do   úvahy   buď   možnosť,   že   sú k dispozícii   výpovede   svedkov   doteraz   nevypočutých   a   obsahom   ich   výpovedí   sú   nové doposiaľ   neznáme   a   podstatné   skutočnosti   alebo   už   vypočutí   svedkovia   prednesú   nové okolnosti, ktoré však z dôležitých objektívnych dôvodov neuviedli v pôvodnom konaní. Súd   prvého   stupňa   vypočul   v   rámci   skúmania   podmienok   pre   obnovu   konania odsúdeného D. H., poškodenú K. D. (predtým H.), svedka T. G. - otca poškodenej, A. G. - matku poškodenej, A. M. (predtým G.) - sestru poškodenej, Z. S., sestru poškodenej, T. G. ml. - brata poškodenej, Š. G. - brata poškodenej, A. Č. (predtým G.) - sestru poškodenej, L. H. - brata odsúdeného, Ľ. H. - matku odsúdeného, P. B. - niekdajšieho spolupracovníka odsúdeného, J. a J. D. - susedov G., E. S. - niekdajšiu učiteľku odsúdeného v materskej škole.

V   prvom   rade   krajský   súd   podotýka,   že   odsúdený,   poškodená,   A.   G.   -   matka poškodenej a Ľ. H. - matka odsúdeného boli vypočutí v pôvodnom konaní. Po formálnej stránke teda nešlo o nové dôkazy, súdu skôr neznáme. Navyše ani po obsahovej stránke nedošlo k zmene v týchto výpovediach, všetci títo svedkovia vypovedali v intenciách svojich výpovedí v pôvodnom konaní.

Krajský súd však aj výpovede nových svedkov zhodnotil tak, že podľa jeho názoru neposkytli také nové skutočnosti, ani dôkazy, ktoré by mohli opodstatniť povolenie obnovy pôvodného konania....

Z   tohto   obsahu   výpovedí,   síce   svedkov   doteraz   nevypočutých,   nebol   záver prvostupňového   súdu   o   splnení   podmienok   pre   povolenie   obnovy   konania   podložený. Evidentné   je   len   to,   že   každý   zo   svedkov   vnímal   konanie,   resp.   následky   konania odsúdeného, v rôznej miere, intenzite a s rôznymi následkami. V súhrne sú však obsahy týchto výpovedi v súlade so skutkovými zisteniami súdu v pôvodnom konaní, krajský súd nezistil, aby výpoveď aspoň jediného svedka bola natoľko konkrétna, že by bolo možné na jej základe urobiť záver o tom, že vyšli najavo nové predtým súdu neznáme skutočnosti, ktoré by, či už samy osebe alebo spolu s dôkazmi vykonanými v pôvodnom konaní, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine resp. treste.

Na základe uvedeného sa krajský súd nestotožnil so záverom okresného súdu, že výpovede   susedov   a   spolubývajúcich   osôb   o   tom,   že   nemali   vedomosť   o   protiprávnom konaní odsúdeného, odôvodňujú obnovu konania.“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu   vyplýva, že sa zaoberal namietanými dôvodmi sťažovateľa. Toto rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva odpoveď na všetky námietky sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011