znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 177/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., M., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Coe 381/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 4. februára 2010   doručená   sťažnosť   J.   N.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Coe 381/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti   vyplynulo,   že «(...)   Dňa   22.   09.   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené Upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn.: EX 2366/07 zo dňa 18. 09. 2007. Z predmetného Upovedomia... vyplýva, že povinný J. N. - sťažovateľ má zaplatiť oprávnenému B., a. s., pohľadávku 140 127.- Sk s príslušenstvom.

Proti tomuto rozhodnutiu (Upovedomenie o začatí exekúcie) povinný - sťažovateľ podal dňa 5. 10. 2007 námietky. (...)

Uznesením   Okresného   súdu   v   Malackách   zo   dňa   14.   08.   2008   sp.   zn.: 23Er 1786/2008 bolo námietkam povinného - sťažovateľa vyhovené. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený B., a. s. odvolanie. (...)

Dňa 02. 12. 2008 bola vec predložená odvolaciemu krajskému súdu na rozhodnutie s pridelením sp. zn.: 15 Coe 381/2008.

Sťažovateľ   najskôr   faxovým   podaním   zaslaným   dňa   30.   06.   2009   a   následne písomným podaním zo dňa 30. 06. 2009 (doručeným dňa 17. 08. 2009) žiadal Krajský súd v Bratislave,   ako   súd   odvolací,   aby   rozhodol   o   odvolaní   oprávneného   proti   uzneseniu Okresného súdu v Malackách zo dňa 14. 08. 2008 sp. zn.: 23Er 1786/2008.

Krajský   súd   v   Bratislave   do   dnešného   dňa   o   odvolaní   nerozhodol,   pričom   už uplynulo viac ako 13 mesiacov od pridelenia veci senátu odvolacieho súdu. (...)

Keďže v predmetnej veci sa má rozhodovať na neverejnom zasadnutí a konajúci súd od pridelenia veci t. j. od 02. 12. 2008 nevykonal žiaden úkon smerujúci k ukončeniu veci, sme toho názoru, že prieťahy v konaní sp. zn.: 15Coe 381/2008 nie sú neopodstatnené. Zároveň musíme podotknúť, že na rozhodnutí sp. zn.: 15Coe 381/2008 je závislé aj konanie   Okresného   súdu   v   Malackách   vedené   od   roku   2000   niekoľkokrát   zmenenou spisovou značkou t. č. pod sp. zn.: 10Cb/45/2008. V tomto konaní navrhovateľ - oprávnený v exekučnom   konaní   B.,   a.   s.   žaluje   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy   413   211,-   Sk s príslušenstvom. Navrhovateľ resp. oprávnený v exekučnom konaní taktiež v roku 2000 podal na sťažovateľa trestné oznámenie, v ktorom si najskôr uplatňoval náhradu škody vo výške 413 211,- Sk tak ako v občianskoprávnom konaní 10Cb/45/2008, a ktorú neskôr ustálil na výške 140 127,- Sk. Trestné konanie bolo ukončené rozhodnutím súdu - trestným rozkazom dňa 17. 5. 2001 sp. zn.: 2T 74/01, v ktorom súd zaviazal sťažovateľa k náhrade škody vo výške 140 127,- Sk, pričom poškodeného B., a. s. neodkázal so zvyškom na konanie vo veciach občianskoprávnych, pretože si uplatnil náhradu škody len vo výške 140 127,- Sk. Rozhodnutie v trestnom konaní sa stalo právoplatné a vykonateľné. Odsúdený - sťažovateľ sumu   140   127.-   Sk   zaplatil.   Upozorňujem,   že   náhrada   škody   v   trestnom   konaní   bola uplatňovaná z toho istého titulu ako v už spomínanom občianskoprávnom konaní.

V občianskoprávnom konaní vedenom na Okresnom súde v Malackách pod sp. zn.: 10Cb/45/2008, ale oprávnený z exekúcie žiada zaplatiť istinu 413 211,- Sk, ktorú znížil o sumu 140 127,- Sk, ktorú sťažovateľ už zaplatil.

Okresný   súd   v   Malackách   v   konaní   10Cb/45/2008   dňa   23.   11.   2009   vyhlásil rozsudok, v ktorom uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi B., a. s. (t. č. V., a. s.) sumu 9 064,73 Eur, čo je 273 084,- Sk. Súčasne však zostala nevyriešená suma 140 127,- Sk z trestného konania, a ktorá je predmetom exekučného konania. Vznikla pre sťažovateľa právna neistota, pretože ak krajský odvolací súd v Bratislave vyhovie odvolaniu oprávneného, bude musieť sťažovateľ zaplatiť náhradu škody z exekučného konania t. j. 140 127.- Sk s príslušenstvom a istinu 9 064,73 Eur (273 084,- Sk), čo by spolu tvorilo pôvodne   žalovaných   v   občianskoprávnom   konaní   413 211,-   Sk,   pričom   sa   zabúda,   že sťažovateľ už zaplatil sumu 140 127,- Sk, čím sa pôvodná žalovaná istina navýši na sumu 553 338,- Sk.

Záverom   by   sa   dalo   konštatovať,   že   Okresný   súd   v   Malackách   v   konaní 10Cb/45/2008   rozhodol   predčasne,   čím   môže   vzniknúť   právny   stav,   že   sťažovateľ   bude povinný zaplatiť istinu o 140 127,- Sk vyššiu ako žiadal oprávnený B., a. s., a to v prípade ak Krajský súd v Bratislave v konaní 15Coe 381/2008 vyhovie odvolateľovi.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 Coe 381/2008 porušil základné právo J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

J. N. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 979,09 Eur (150 000,- Sk)...,   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. N. v sume 254.88 Eur (za dva úkony právnej služby; príprava a prevzatie veci a písomné podanie na súd) 2 x 120,23 eur a 2 x 7,21 eur) na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. I. H., B. do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Coe 381/08.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku nápravy, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II.   ÚS   107/04)   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

2. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti, že sťažovateľ 17. augusta 2009 podal odvolaciemu žiadosť, v ktorej sa domáhal toho, aby „odvolací súd pokiaľ možno v čo najkratšej lehote“ rozhodol „o odvolaní oprávneného“. Táto žiadosť však nebola adresovaná predsedovi   súdu   a ani nebola podaná podľa   § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, teda nebolo ju možné považovať za kvalifikovaný a účinný prostriedok nápravy.

Okrem uvedeného by pripadalo do úvahy sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako zjavne neopodstatnenú   z dôvodu,   že   namietaný   postup   krajského   súdu   nemožno   považovať   za porušenie práva garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle čl.   48   ods.   2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (pozri   napr.   rozhodnutie   sp.   zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Postup krajského súdu, aj keď nie je bez prieťahov, dosiaľ trvá viac ako jeden rok, pričom zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ nahliadol do spisu a iba predpokladá, že vo veci   sa   dosiaľ   žiadne   úkony   nevykonali.   Vzhľadom   na   trvanie   a   súčasné   štádium   sa napadnuté   konanie   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup krajského súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, návrh sťažovateľa pripadalo do úvahy odmietnuť z uvedených dôvodov ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010