znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 177/08-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 1 Co 307/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2007 doručená   a 16.   januára   2008   doplnená   sťažnosť   V.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 307/2006. Sťažnosť bola doručená osobne do podateľne ústavného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná 2 účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 132/2003, v ktorom   žalobca   uplatnil   proti   sťažovateľke   a ďalšiemu   žalovanému   M.   S.   (ďalej   len „žalovaný 1“) nárok na zaplatenie 600 315 Sk s prísl. Žalobca je synom neb. F. G., ktorý za svojho   života   vložil   na   účet   žalovaného   1   na   základe   zmluvy   o správe   finančných prostriedkov sumu 600 315 Sk, ktorú sa mu žalovaný 1 zaviazal vrátiť v dohodnutej lehote. Keďže   išlo   o peniaze   sťažovateľky,   pričom   neb.   F.   G.   udelil   ešte   za   svojho   života sťažovateľke splnomocnenie na svoje zastupovanie vo vzťahu k žalovanému 1, po smrti neb. F. G. na základe tohto splnomocnenia sťažovateľka požiadala žalovaného 1 o vyplatenie sumy   600   315   Sk,   čomu   žalovaný   1   aj   vyhovel.   Žalobca,   ktorý   je   synom   neb.   F.   G., odôvodnil svoju žalobu proti sťažovateľke tým, že smrťou jeho otca splnomocnenie pre sťažovateľku   zaniklo   a pokiaľ   sťažovateľka   sumu   600   315   Sk   prijala   od   žalovaného   1, bezdôvodne   sa   obohatila   na   úkor   žalobcu.   V dedičskom   konaní   po   neb.   F.   G.   žalobca dosiahol, že medzi aktíva dedičstva bola pojatá aj táto pohľadávka proti sťažovateľke. Tieto okolnosti neboli medzi účastníkmi konania na všeobecnom súde sporné okrem skutočnosti, že   prostriedky   vložené   na   účet   žalovaného   1   boli   pôvodne   vlastníctvom   sťažovateľky. Žalobca   totiž   tvrdí,   že   tieto   prostriedky   boli   vždy   vlastníctvom   jeho   otca.   Na   majetok žalovaného   1   bol   neskôr   vyhlásený   konkurz,   správca   konkurznej   podstaty   pohľadávku žalobcu   voči   žalovanému   1   ako   úpadcovi   poprel,   žalobca   žalobu   o určenie   pravosti pohľadávky nepodal a v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 132/2003 vzal žalobu   proti   žalovanému   1   späť,   v dôsledku   čoho   bolo   konanie   proti   žalovanému   1 zastavené. Konanie preto teraz prebieha už iba proti sťažovateľke, ktorá sa bráni námietkou neexistencie   jej   pasívnej   legitimácie   tvrdiac,   že   žalobcovi   patrí   iba   pohľadávka   proti pôvodne žalovanému 1 vyplývajúca zo zmluvy o správe finančných prostriedkov, ktorou sa žalovaný 1 zaviazal neb. F. G. ako veriteľovi vložené peniaze na výzvu vrátiť. Ak by sa aj sťažovateľka   obohatila   na   úkor   niekoho,   tak   iba   na   úkor   žalovaného   1,   a aj   to   len   za predpokladu,   že   prostriedky   vložené   neb.   F.   G.   na   účet   žalovaného   1   neboli   pôvodne vlastníctvom sťažovateľky.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 132/2003-12 z 9. októbra 2003 bolo žalobe vyhovené, keď okresný súd považoval za preukázané, že v čase svojej smrti bol neb. F. G. vlastníkom peňažných prostriedkov vedených na účte žalovaného 1. Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 417/03-40 zo 17. júna 2004 v senáte zloženom zo sudcov JUDr. L. C., JUDr. G. V. a JUDr. Ľ. B. bol rozsudok okresného súdu zrušený   a vec   mu   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Rešpektujúc   právne   závery   uznesenia krajského súdu ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C 132/2003-68 z 3. júna 2005 bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania žalobcu uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 307/2006 z 8. marca 2007 bol opätovne zrušený rozsudok okresného súdu a vec mu vrátená na ďalšie konanie s vyslovením právneho názoru, podľa ktorého sa sťažovateľka obohatila na úkor žalobcu, keďže neb. F. G. bol v čase svojej smrti vlastníkom peňažných prostriedkov   zverených   žalovanému   1.   Žalobca   má   preto   nárok   na   ich   vyplatenie   od sťažovateľky. Podľa názoru krajského súdu bolo by popretím spravodlivosti, ak by potom, čo žalobca nepodal žalobu o určenie pravosti svojej pohľadávky proti správcovi konkurznej podstaty žalovaného 1,   nemal by od nikoho   nárok na zaplatenie svojich peňazí.   Tento právny   názor,   ktorý   je   pre   ďalšie   konanie   zásadný   a fakticky   predurčuje   rozhodnutie okresného súdu vo veci, je v príkrom rozpore so skorším uznesením krajského súdu v tejto veci, je arbitrárny, v rozpore so stabilnou súdnou praxou a navyše rozhodol o ňom senát krajského súdu   v zložení   JUDr.   L.   C.,   JUDr.   J.   Č.   a JUDr.   Ľ.   B.,   ktorý bol vytvorený v rozpore so zákonom a rozvrhom práce krajského súdu, lebo JUDr. J. Č. nebola zákonným sudcom tohto senátu. Ďalej sťažovateľka podrobne rozvádza, prečo nemožno považovať uvedenú sudkyňu za zákonnú sudkyňu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 307/2006 s tým, aby uznesenie z 8. marca 2007 bolo zrušené a vec vrátená krajskému súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony právnej pomoci a režijné paušály.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 307/2006-126 z 8. marca 2007 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu z 3. júna 2005 v znení opravného uznesenia a vec vrátená na ďalšie konanie.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 307/2006-126 z 8. marca 2007 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka namieta vo vzťahu voči uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 307/2006-

126   z 8.   marca   2007   dve   skutočnosti.   Vytýka   predovšetkým,   že   v senáte   zasadala   aj

sudkyňa,   ktorú   vzhľadom   na rozvrh   práce   krajského súdu   nebolo možné považovať za

zákonnú sudkyňu. Okrem toho je presvedčená, že záväzný právny názor, ktorý v merite veci

krajský súd vyslovil, je nesprávny.

Prvú námietku sťažovateľky považuje ústavný súd za neprípustnú v zmysle § 53

ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mohla proti uzneseniu krajského súdu

podať dovolanie z dôvodu, že senát krajského súdu nebol správne obsadený, keďže v ňom

zasadala aj sudkyňa, ktorá podľa sťažovateľky nebola zákonnou sudkyňou. Vzhľadom na

to,   že   sťažovateľka   túto   možnosť   nevyužila,   je   podaná   sťažnosť   z pohľadu   uvedeného

argumentu neprípustná.

Odlišná je situácia v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky. Vo vzťahu k tejto

námietke nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Hoci   je   pravdou,   že   právny   názor   vyslovený   krajským   súdom   v jeho   uznesení

z 8. marca 2007 je pre okresný súd v ďalšom konaní záväzný, napriek tomu treba túto časť sťažnosti považovať za predčasnú. Až po právoplatnom ukončení veci (po využití všetkých

dostupných   a účinných   opravných   prostriedkov)   by   prichádzalo   do   úvahy,   aby   sa

sťažovateľka obrátila na ústavný súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia jej veci

všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008