znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 177/06-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Dr. M. T., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. Ľ. F., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 20/04 z 15. decembra 2005, takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   Dr.   M.   T.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 Cdo 20/04 z 15. decembra 2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. apríla 2006 doručené podanie Dr. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu chráneného ustanovením čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 255/97 z 11. marca 2003, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 129/03 zo 16. októbra 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 20/04 z 15. decembra 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 255/97 sa ako žalobca domáhal proti doc. PhDr. J. V. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a proti Ľ. B. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaného v 1. rade vo vzťahu ku kúpnej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu z 21. augusta 1997; určil, že uvedená kúpna zmluva je neplatná a uložil žalovanému v 1. rade alebo žalovanej v 2. rade povinnosť vypratať byt.

Okresný súd svojím čiastočným rozsudkom z 10. decembra 1998 č. k. 14 C 255/97-72 určil, že kúpna zmluva z 21. augusta 1997 uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovanou v 2. rade ako kupujúcou je neplatná.

Na základe odvolania podaného oboma žalovanými krajský súd rozsudkom z 3. júna 1999 vo veci sp. zn. 18 Co 132/99 čiastočný rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Na   základe   dovolania   podaného   sťažovateľom   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 Cdo 146/99 z 24. mája 2000 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd vo svojom   rozhodnutí vyslovil právny názor, že zmluvou o budúcej   zmluve   žalovaný   v 1.   rade   obmedzil   dobrovoľne   svoje   vlastnícke   právo,   čo vylúčilo nakladanie žalovaného v 1. rade s bytom a ak tento napriek uvedenému previedol byt kúpnou zmluvou na žalovanú v 2. rade, je takýto úkon žalovaného v 1. rade neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Následne   na   to   krajský   súd   uznesením   z 30. novembra   2000   vo   veci   sp.   zn. 13 Co 256/2000 čiastočný rozsudok okresného súdu z 10. decembra 1998 č. k. 14 C 255/97-72   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pričom   mu   uložil   povinnosť   doplniť dokazovanie   z hľadiska   ustálenia   platnosti   zmluvy   o budúcej   zmluve.   Okresný   súd   po vrátení veci na ďalšie konanie napadnutým rozsudkom sp. zn. 14 C 255/97 z 11. marca 2003 žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Co 129/03 zo 16. októbra 2003 rozsudok okresného súdu z 11. marca 2003 potvrdil ako vecne správny a stotožnil sa aj s jeho odôvodnením.

Vzhľadom na to, že tak ako okresný súd aj krajský súd sa odchýlili od právneho názoru   vysloveného   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 20/2004 z 15. decembra 2005 potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom sa podľa sťažovateľa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, ktorý vyslovil v tejto veci vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí   o prv   podanom   dovolaní.   Takýmto   postupom   sa   podľa   názoru   sťažovateľa odklonil najvyšší súd od princípu právnej istoty, na ktorom je založený každý právny štát a jeho napĺňanie v rámci výkonu súdnictva predstavuje predvídateľnosť rozhodnutí, a tým poskytovanie ochrany právu na súdnu a inú právnu ochranu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a po vykonanom dokazovaní vydal tento nález:

„1.   Právo   Dr.   M.   T.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR rozsudkom Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 11. 3. 2003, č. k. 14 C 255/1997-236, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 10. 2003 vo veci sp. zn. 6 Co 129/03 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 12. 2005 vo veci sp. zn. 4 Cdo 20/2004 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 11. 3. 2003, č. k. 14 C 255/1997- 236, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 10. 2003 vo veci sp. zn. 6 Co 129/03 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 12. 2005 vo veci sp. zn. 4 Cdo 20/2004 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V. na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava V., Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   uhradiť   Dr.   M.   T.   trovy   konania   pred Ústavným súdom SR.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 177/06-17 z 24. mája 2006 ju v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu   ochranu   priznaného podľa   čl.   46   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 20/04 z 15. decembra 2005 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a predsedu   najvyššieho súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 10. júla 2006, sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka..., že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval   v napadnutom   rozhodnutí   ako   dovolací   súd   postavil   svoje   rozhodnutie   na právnom názore, ktorý je v úplnom rozpore s jeho právnym názorom ním už prv vysloveným v tejto veci (v rozhodnutí z 24. 5. 2000). Takéto rozhodnutie je nepredvídateľné, z právneho hľadiska plne prekvapujúce do tej miery, že ním bolo zasiahnuté do princípu právnej istoty v oblasti aplikácie práva.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v napadnutom   rozhodnutí   výslovne   uviedol,   že nezistil   dôvod   ustupovať   od   skôr   vysloveného   názoru,   podľa   ktorého   dobrovoľné obmedzenie   zmluvnej   voľnosti   vlastníctva   bytu   (čo   do   osoby   budúceho   nadobúdateľa vlastníckeho práva) môže byť podľa   §   39 Obč.   zákonníka dôvodom neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej s iným nadobúdateľom (než je osoba, v prospech ktorej bol záväzok na budúci prevod práva vlastníkom bytu prevzatý). Tento záver však doplnil v tom   smere,   že   uvedená   neplatnosť   nemusí   byť   (a   nemôže)   nastať   bez   ďalšieho   (teda v každom jednotlivom prípade). Je to preto, že porušenie povinnosti na prevod vlastníckeho práva   k bytu   konkrétnemu   nadobúdateľovi   nie   je   porušením   zákonnej   povinnosti,   ale povinnosti prevzatej   zmluvou   a ako také   nie   je spôsobilé privodiť   absolútnu   neplatnosť kúpnej   zmluvy   pre   rozpor   so   zákonom   či   jeho   obchádzanie,   ale   nanajvýš   pre   rozpor s dobrými   mravmi.   Rozpor   s dobrými   mravmi   vyžaduje   však   dôslednú   analýzu   konania všetkých zainteresovaných účastníkov sporu. Dovolací súd teda čiastočne odchýlenie sa od právneho   názoru   vysloveného   v skoršom   rozhodnutí   náležite   odôvodnil,   preto   ústavnú sťažnosť považujem za neopodstatnenú.“

Ústavný   súd   zaslal   kópiu   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   na   zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. K., ktorý ústavnému súdu listom z 9. marca   2007   oznámil,   že   sťažovateľa   už   v konaní   pred   ústavným   súdom   nezastupuje. Ústavný súd preto 19. marca 2007 vyzval sťažovateľa, aby predložil splnomocnenie pre svoje zastupovanie iným advokátom. Na základe tejto výzvy bol ústavnému súdu 30. apríla 2007 doručený list advokáta doc. JUDr. Ľ. F., CSc., v ktorom oznámil, že v predmetnej veci prevzal právne zastupovanie sťažovateľa, a predložil ústavnému súdu splnomocnenie.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   7.   mája   2007   vyzval   nového   právneho   zástupcu sťažovateľa,   aby   v určenej   lehote   predložil   ústavnému   súdu   stanovisko   k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu. Právny zástupca sťažovateľa ho doručil faxom 21. mája 2007. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

«... Argumentačnú bázu najvyššieho súdu možno heslovito zhrnúť do nasledovného postoja:   „Trváme   na   svojom   pôvodnom   právnom   názore,   dopĺňame   ho   však   len o nasledovné.“

V kontexte veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 177/06 je však postoj (i) vnútorne   rozporný,   (ii)   vo   svojej   podstate   nepravdivý   a naviac   (iii)   z hľadiska   ako hmotného tak procesného celkom explicitne vyvratiteľný....

Ako už vyplynulo z doterajších tvrdení sťažovateľa obsiahnutých najmä v sťažnosti, ktorej obsahu sa sťažovateľ naďalej v plnej miere pridržiava, najvyšší súd rozsudkom sp. zn.   4   Cdo   146/99   (ďalej   len   „prvý   rozsudok   NS   SR“)   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej   len „krajský súd“) sp.   zn.   18 Co 132/99 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhým rozsudkom NS SR najvyšší súd obsahovo nadmieru príbuzné rozhodnutie krajského súdu nezrušil, naopak dovolanie sťažovateľa zamietol.

Procesným dôsledkom „doplnenia“ právneho názoru najvyššieho súdu teda bolo, že pokiaľ   sťažovateľ   v konaní   4   Cdo   146/99   pred   najvyšším   súdom   uspel,   v konaní 4 Cdo 20/2004   neuspel.   Najvyšší   súd   vo   svojom   prvom   konaní   poskytol   ochranu sťažovateľovho práva a naopak, vo svojom druhom konaní mu túto ochranu odoprel. Najvyšší súd tak urobil ako dovolací súd, po tom čo bolo dokazovanie v predmetnej veci ukončené, dôkazy boli ustálené a právny názor súdov nižšieho stupňa bol explicitne vyjadrený v ich rozsudkoch. Tzv. následné „doplnenie“ právneho názoru najvyššieho súdu nebolo jeho doplnením, ale negáciou. Uvedené je vcelku explicitne preukázateľné jednak z vyššie   uvedených   opačných   procesných   dôsledkov   „doplneného“   a   „nedoplneného“ právneho názoru najvyššieho súdu, jednak z hmotno-právnych dôsledkov uvedených nižšie... Najvyšší   súd   odôvodnil   prvý   rozsudok   NS   SR   okrem   iného   i nasledovným konštatovaním:   „Žalovaný   1/   si   však   svoju   zákonnú   povinnosť   nesplnil   a v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka previedol predmetný byt na žalovanú 2/. Toto jeho   konanie   je   aj   v rozpore   s   dobrými   mravmi.“   (N.   B.   Najvyšší   súd   24.   mája   2000 konštatuje rozpor s dobrými mravmi).

Najvyšší súd ďalej prvý rozsudok NS SR odôvodnil nasledovne: „Ak žalovaný 1/ uzavrel   so   žalovanou   2/   21.   augusta   1997   kúpnu   zmluvu   o prevode   predmetného   bytu porušil svoju zmluvnú povinnosť uvedenú v zmluve o budúcej zmluve. Tento jeho právny úkon je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.“ (N. B. Najvyšší súd 24. mája 2000 konštatuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy).

Právny názor najvyššieho súdu k 24. máju 2000 v predmetnej veci možno celkom jednoznačne zhrnúť nasledovne: (i) Kúpna zmluva je podľa § 39 OZ absolútne neplatná, (ii) žalovaný konal aj v rozpore s dobrými mravmi...

Tzv.   „doplnenie“   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   je   uvedené   na   tretej   strane druhého rozsudku NS SR nasledovne: „I keď dovolací súd nevidí dôvod ustupovať od ním skôr   vysloveného   názoru,   podľa   ktorého   dobrovoľné   obmedzenie   zmluvnej   voľnosti vlastníka   bytu   môže   byť   podľa   §   39   Obč.   zák.   dôvodom   neplatnosti   zmluvy   o prevode vlastníctva bytu uzavretej s iným nadobúdateľom, tento záver sa žiada doplniť a to tým, že takáto neplatnosť nemusí nastať bez ďalšieho...“

Následne dospel najvyšší súd k záveru, že „to ďalšie (bez čoho to asi nejde) vo veci nebolo“ a teda „takáto neplatnosť nenastala“.

Problém dvoch diametrálne odlišných rozsudkov toho istého súdu v tej istej veci spočíva v tom, že (i) prvý rozsudok uzavrel že „to ďalšie vo veci bolo“ a taktiež, že kúpna zmluva je neplatná (uzavrel to dogmaticky a bezvýhradne) no a (ii) druhý rozsudok, presne naopak uzavrel, že „to ďalšie vo veci nebolo“ a teda, že zmluva je platná.

Tvrdenie predsedu najvyššieho súdu, že išlo len o „doplnenie“ právneho názoru pôsobí v konkrétnom prípade   rozporuplne.   Najvyšší súd   totiž   rozhodoval konkrétnu vec s dopadom na konkrétne sporové strany. Ústavný súd v rozhodnutí IV. ÚS 77/02 v minulosti uzavrel, že „Každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.“ Úlohou najvyššieho súdu (jeho pôsobnosťou) je okrem iného aj prijímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (§   20   ods.   1   písm.   b)   zákona č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   v znení neskorších predpisov).   V tomto   prípade   však   o   „zjednocovaní   výkladu“   zákonov   určite   nemožno hovoriť.   Dôsledkom   je   otvorenie   cesty   pre   legalizáciu   porušenia   zmluvy   a tolerovanie porušovania zmluvného záväzku.

Rozhodoval ju dvakrát a vždy inak, čo založilo zrejmú právnu neistotu účastníkov sporu. To je jeden z podstatných dôvodov zakladajúcich tvrdenie o porušení sťažovateľovho práva podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.»

Právny zástupca sťažovateľa zároveň rozšíril a upresnil petit pôvodnej sťažnosti tak, že žiada priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ktoré mu   je   povinný   vyplatiť   najvyšší   súd   a trovy   právneho   zastúpenia   vyčíslil   sumou 7 492,20 Sk.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a v označenej   časti   prijal   na   ďalšie konanie II. senát. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom IV. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej konal a rozhodol senát v zložení, aké je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 255/97 z 11. marca   2003,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   129/03   zo   16. októbra   2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 20/04 z 15. decembra 2005. Keďže ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa len v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd sa v ďalšom priebehu konania zaoberal len touto časťou sťažnosti.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   prostredníctvom   ktorých   došlo   k porušeniu   základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo   v konaní,   ktoré   vydaniu   samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na   základe   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľa   posúdiť,   či   boli   skutkové   a právne   závery,   o ktoré   sa   opieral   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné, a či v dôsledku toho (ne) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Spornou   otázkou   (riešenou   nižšími   súdmi   v konaní   nasledujúcom   po   vydaní zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2000 spôsobom nie celkom zodpovedajúcim obsahu odôvodnenia označeného rozsudku dovolacieho súdu) je totiž,   aký   právny   význam   (teda   dôsledky,   resp.   vplyv)   má   prevzatie   zmluvného   záväzku vlastníka bytu previesť v budúcnosti vlastnícke právo k bytu konkrétnej osobe na prípadné ďalšie právne úkony, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na inú osobu než tú, ktorá si prevzatie vyššie opísaného záväzku vlastníka bytu zmluvne vymienila. Doterajšia   prax   pritom   k riešeniu   tejto   otázky   (a   to   nielen   v prejednávanej   veci) nepristupuje celkom jednotne.

I keď dovolací súd nevidí dôvod ustupovať od ním skôr vysloveného názoru, podľa ktorého dobrovoľné obmedzenie zmluvnej voľnosti vlastníka bytu (čo do osoby budúceho nadobúdateľa vlastníckeho práva) môže byť podľa § 39 Obč. zák. dôvodom neplatnosti zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu   uzavretej   s iným   nadobúdateľom   (než   je   osoba, v prospech ktorej bol záväzok na budúci prevod práva vlastníkom bytu prevzatý), tento záver sa žiada doplniť a to tým, že takáto neplatnosť nemusí (a ani nemôže) nastať bez ďalšieho (teda v každom jednotlivom prípade). Je to tak práve preto (a v tomto smere je potrebné   i čiastočne   doplniť   a spresniť   argumentáciu   použitú   v predchádzajúcom rozhodnutí   dovolacieho   súdu),   lebo   porušenie   povinnosti   na   prevod   vlastníckeho   práva k bytu konkrétnemu nadobúdateľovi nie je porušením zákonnej povinnosti, ale povinnosti prevzatej   zmluvou   (zmluvného   záväzku)   a ako   také   nie   je   spôsobilé   privodiť   absolútnu neplatnosť   kúpnej   zmluvy   (porušujúcej   skôr   prevzatý   zmluvný   záväzok)   pre   rozpor   so zákonom   či   jeho   obchádzanie,   ale   nanajvýš   pre   rozpor   s dobrými   mravmi   (ide   tu   tak o otázku   podradenia   konkrétnej   súdenej   veci   pod   niektorú   z celkom   troch   rôznych skutkových podstát majúcich základ v ustanovení § 39 Obč. zák.). Na rozdiel od rozporu so zákonom (ktorý je spravidla zjavný a nespochybniteľný) však posúdenie otázky existencie rozporu   právneho   úkonu   s dobrými   mravmi   vyžaduje   (okrem   iného)   i dôslednú   analýzu konania   všetkých   zainteresovaných   účastníkov   sporu,   ich   prístupu   k náležitej   ochrane svojich práv a tiež zhodnotenie právnej situácie, v ktorej k robeniu príslušných právnych úkonov pristúpili.

Vychádzajúc   z tejto   úvahy   je   potom   zrejmé,   že   rozhodujúcim   musí   byť   najmä postavenie   potencionálneho   nadobúdateľa   vlastníckeho   práva   (v   prejednávanej   veci žalobcu) a toho nadobúdateľa vlastníckeho práva, ktorého vlastníctvo práve s odvolaním sa na   tvrdenie   o neplatnosti   kúpnej   zmluvy   potencionálny   nadobúdateľ   spochybňuje (v prejednávanej veci je takouto osobou žalovaná 2/). Naopak podstatne menší význam má počínanie   pôvodného   vlastníka   bytu   (ktorým   je   v prejednávanej   veci   žalovaný   1/)   ako zmluvného partnera oboch zmlúv (teda zmluvy o budúcej zmluve uzavretej so žalobcom aj kúpnej   zmluvy   napádanej   žalobou   a uzavretej   so   žalovanou   2/),   pretože   ten   pre   zjavné nerešpektovanie záväzku založeného zmluvou o budúcej zmluve na jednej strane vystavil oboch účastníkov svojich zmluvných vzťahov riziku sporu a na strane druhej si porušením svojej povinnosti podľa zmluvy o budúcej zmluve tak či tak privodil zodpovednosť (u ktorej predmetom sporu môže byť len to, či táto zodpovednosť má nastať v podobe zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti prevzatej zmluvou so žalobcom, alebo naopak v podobe povinnosti na vrátenie kúpnej ceny žalovanej 2/ pre neplatnosť ich kúpnej zmluvy). Pretože pri skúmaní otázky platnosti nadobudnutia práv nemožno opomenúť ani hľadisko   dobromyseľnosti   nadobúdateľa   práv   (ktorá   dobromyseľnosť   inak   na   strane žalobcu ani žalovanej 2/ výsledkami doterajšieho konania spochybnená nebola), vždy treba sledovať i účel a kontext právnej úpravy. Pri nazeraní na vec z tohto uhla pohľadu je potom rozhodujúcou   možnosť   dobromyseľného   nadobúdateľa   vlastníctva   bytu   získať   vedomosť o tom, či na predmete prevodu vlastníctva (teda na byte) viazne právo inej osoby. Ak však právo   žalobcu   na   uzavretie   budúcej   kúpnej   zmluvy   so   žalovaným   1/   nebolo   (ako v prejednávanej   veci)   zapísané   v katastri   nehnuteľností,   nevyplývalo   ani   z inej   verejne prístupnej evidencie a žalovaná 2/ bola pri prípadnom zisťovaní zaťaženia bytu právom inej osoby   odkázaná   výlučne   na   informácie   žalovaného   1/,   treba   vyvodiť,   že   nedisponovala žiadnou   reálnou   možnosťou   dozvedieť   sa   o záväzku   žalovaného   1/,   ktorý   by   mohol obmedzovať jeho zmluvnú voľnosť. Za uvedenej situácie je ale skutočne namieste priznanie zvýšeného   stupňa   právnej   ochrany   dobromyseľnému   nadobúdateľovi   vlastníckeho   práva bytu (tu žalovanej 2/) oproti osobe, ktorej právo na prevod vlastníctva v čase uzavretia kúpnej   zmluvy   oboch   žalovaných   ostalo   len   v potencionálnej   rovine   (v   rovine   zmluvne prevzatého záväzku). Tento záver treba podľa názoru dovolacieho súdu prijať i preto, že prevodca vlastníctva bytu   (tu žalovaný 1/) po vyplatení kúpnej ceny zásadne disponuje finančnými prostriedkami, z ktorých možno uspokojiť prípadné pohľadávky jeho zmluvného partnera   podľa   zmluvy   o budúcej   zmluve   (najmä   pohľadávku   na   vrátenie   poskytnutého preddavku   na   kúpnu   cenu   či   pohľadávku   na   náhradu   škody)   a i v prípade,   žeby   to   tak nebolo (a prevodca by nedisponoval žiadnym majetkom použiteľným na úhradu príslušných pohľadávok),   potencionálny   (opomenutý)   nadobúdateľ   má   k dispozícii   ďalšie   právo domáhať sa, aby právny úkon ukracujúci majetok jeho dlžníka bol proti nemu vyhlásený za neúčinný (odporovateľnosť podľa § 42a Obč. zák.).

V svetle už uvedeného tak za správny i v prejednávanej veci bolo treba považovať ostatný vyslovený názor nižších súdov o tom, že zmluva podľa § 50a Obč. zák. pôsobí len medzi účastníkmui a jej porušenie prevodom vlastníctva inej osobe nezakladá samo osebe rozpor s dobrými mravmi a teda dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy podľa § 39 Obč. zák. (ale   je   len   dôvodom   požiadavky   na   vrátenie   si   prípadných   vopred   poskytnutých   plnení účastníkmi   zmluvy   podľa   §   50a   Obč.   zák.   a prípadne   i vyvodenia   občianskoprávnej zodpovednosti za škodu zo strany potencionálneho nadobúdateľa bytu).

Vychádzajúc   z opísaných   úvah   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel k záveru,   že   dovolaním   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   napriek čiastočnému   odchýleniu   sa   od   právneho   názoru   vysloveného   dovolacím   súdom   v jeho skoršom rozhodnutí bol vecne správnym. Preto nedôvodné dovolanie žalobcu zamietol...“

Opierajúc   sa   o citované   ústavný   súd   skonštatoval,   že napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom právne závery, o ktoré sa opiera sú podľa názoru ústavného súdu aj z vecného hľadiska akceptovateľné a zodpovedajú požiadavke   spravodlivého   usporiadania   vzťahov   medzi   účastníkmi   sporu.   Výhrady nemožno   formulovať   ani   ku skutkovým   záverom,   o ktoré   sa   opierajú   právne   závery najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozsudku,   keďže   vychádzali   z   výsledkov   dokazovania uskutočneného nižšími súdmi, pričom   sťažovateľ skutkové zistenia vo svojom dovolaní nenamietal, naopak konštatoval v ňom, že „skutkový stav bol zistený v rozsahu potrebnom na rozhodnutie už v konaní pred súdom prvého stupňa... a tento skutkový stav sa od toho času nezmenil a to ani v dôsledku vykonaného dokazovania“.

Napriek   uvedenému   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   kľúčovou námietkou   sťažovateľa   pregnantne   vyjadrenou   v stanovisku   jeho   právneho   zástupcu spočívajúcou v tvrdení, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval „... dvakrát a vždy inak,   čo   založilo   zrejmú   právnu   neistotu   účastníkov   sporu.   To   je   jeden   z podstatných dôvodov zakladajúcich tvrdenie o porušení sťažovateľovho práva podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa ktorej „neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych   predpisov,   že   ich   budú   správne   vykladať   a aplikovať“   (II.   ÚS   10/99,   tiež II. ÚS 234/03).   Za   zreteľa   hodný   je   v danom   prípade   potrebné   považovať   aj   už   skôr vyslovený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého „Obsahom princípu právneho štátu je   vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“ (PL. ÚS 16/95). V kontexte citovaného ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vo   vzťahu   k prerokúvanej   veci   zdôrazniť,   že rešpektovanie   princípu   právnej   istoty   musí   byť prítomné   v každom   rozhodnutí   orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.

Za   týchto okolností   bolo potrebné zaujať postoj   k právnym názorom   najvyššieho súdu   vysloveným   v rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   146/99   z 24.   mája   2000 a následne   v   napadnutom   rozsudku   sp.   zn.   4   Cdo   20/2004   z 15.   decembra   2004. V citovanom   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu,   ako   aj   priamo   v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa tvrdí, že najvyšší súd „nevidí dôvod ustupovať od ním skôr vysloveného názoru...“, len sa ho „žiada doplniť“. Právny zástupca sťažovateľa považuje takýto postoj ako vnútorne rozporný a vo svojej podstate nepravdivý.

Hodnotiac   právne   názory   vyjadrené   v oboch   označených   rozsudkoch   najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožnil s názorom právneho zástupcu sťažovateľa, keďže aj keď bola príslušná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu formulovaná v podobe „doplnenia“ skôr vysloveného právneho názoru, vo svojej podstate viedla podľa sťažovateľa k diametrálne odlišnému záveru - zamietnutiu dovolania (zatiaľ čo v prípade rozsudku z 24. mája 2000 k zrušeniu rozsudku krajského súdu napadnutého dovolaním), t. j. z pohľadu sťažovateľa (vyjadrené slovami jeho právneho zástupcu) «následné „doplnenie“ právneho názoru najvyššieho súdu nebolo jeho doplnením, ale negáciou».

Za   týchto   okolností   predstavoval   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nesporne zásah do právnej istoty sťažovateľa založenej (odôvodnene) na predchádzajúcom rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd považoval preto za potrebné vysloviť, že pri rozhodovaní vo veci   sťažovateľa   (hodnotiac   oba   označené   rozsudky)   došlo   zo   strany   najvyššieho   súdu k pochybeniu, keďže najvyšší súd musí vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z. z., ale svoju právomoc vyplývajúcu mu z postavenia dovolacieho súdu.

Napriek   uvedenému,   sumarizujúc   svoje   predchádzajúce   závery,   ústavný   súd skonštatoval,   že   v danom   prípade   by   vyslovenie   právneho   záveru,   že   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy predstavovalo absolutizáciu princípu právnej istoty a vo svojej podstate   by   smerovalo   k nemeniteľnosti   súdnych   rozhodnutí   založených   na   vecne neúplnom, a teda nesprávnom právnom posúdení veci, a teda k spochybneniu požiadavky ústavnosti   a zákonnosti   súdneho   rozhodovania   a vylúčeniu   možnosti   nápravy   chybných rozhodnutí zákonom ustanoveným spôsobom.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu. Po tomto rozhodnutí bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vysloviť,   že   sa   nestotožňuje   s tvrdením   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   podľa   ktorého dôsledkom právnych názorov vyslovených v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu „... je otvorenie   cesty   pre   legalizáciu   porušenia   zmluvy   a tolerovanie   porušovania   zmluvného záväzku“, a   v zhode   s konštatovaním   uvedeným   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu zdôrazňuje, že sťažovateľ si v danom prípade mohol proti žalovanému v 1. rade uplatniť nárok na zodpovednosť za škodu, ktorá mu vznikla tým, že tento porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy o budúcej zmluve.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007