znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 177/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti J. T., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 175/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. T. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 175/98 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 C 175/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   75 000,--   Sk (slovom sedemdesiatpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania J. T. vo výške 8 800,-- Sk (slovom osemtisíc osemsto slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. K., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 1. augusta 2003 doručené podanie J. T. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažnosť smeruje voči Okresnému   súdu   Bratislava III   v konaní sp.   zn. 28   C   175/98,   v   ktorom   má dochádzať k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). V okolnostiach prípadu sťažovateľ uviedol:

«Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil dňa 28. 08. 1997 na Okresný   súd   Bratislava   III   žalobu   o určenie   neplatnosti   skončenia   služobného   pomeru. Predsedníčka senátu Okresného súdu Bratislava III Mgr. I. P. prípisom zo dňa 16. 09. 1997 postúpila   predmetnú   vec   na   prejednanie   Krajskému   súdu   v Bratislave   ako   súdu   vecne príslušnému na konanie v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. d) O. s. p. Následne Krajský súd v Bratislave   vyzval   sťažovateľa,   aby   doplnil   do   spisu   listinné   dôkazy,   čo   sťažovateľ   aj obratom urobil....

Krajský   súd   v Bratislave   s postúpením   veci   nesúhlasil   a predložil   ju   Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   podľa   §   104a   ods.   3   O.   s.   p.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25. 06. 1998, č. k. Ndc 72/98 rozhodol, že vecne príslušným súdom na konanie vo veci je Okresný súd Bratislava III....

Okresný   súd   Bratislava   III   vyzval   podaním   zo   dňa   18.   10.   1999   sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ opäť obratom zaplatil. Po nahliadnutí do spisu v predmetnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III, č. k. 28 C 175/98, zistil sťažovateľ,   že   v spise   sa   nachádza   vyjadrenie   k žalobe   Vojenského   úradu   pre   právne zastupovanie   zo   dňa   06.   02.   1998   a 18.   11.   1999,   ktoré   neboli   sťažovateľovi   ani   jeho právnemu zástupcovi doručené....

Nakoľko od podania žaloby, t. j. od 28. 08. 1997, nebolo vo veci samej nariadené pojednávanie   a od   15.   11.   1999,   kedy   bol   zaplatený   súdny   poplatok   sa   vo   veci   vôbec nekonalo, podal právny zástupca sťažovateľa na Okresný súd Bratislava III dňa 29. 01. 2003 urgenciu. Na túto urgenciu konajúci súd nereagoval, preto dňa 28. 04. 2003 podal právny zástupca sťažovateľa na súde sťažnosť na prieťahy v konaní. Ani na túto sťažnosť Okresný súd Bratislava III do dnešného neodpovedal....

Sťažovateľ od prepustenia zo služobného pomeru,   ktoré považuje za neplatné, je nezamestnaný. Pri uchádzaní sa o prácu bol viackrát odmietnutý z dôvodu nevyjasnenosti skončenia jeho služobného pomeru, v dôsledku čoho je pozbavený možnosti plynutia stáleho príjmu   a zabezpečenia   základných   potrieb   svojich   a svojej   rodiny.   Rovnako   sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu, akou je utrpenie a hlboká frustrácia z neistoty, ktorá je vyvolaná neúmerne dlhou dobou riešenia resp. neriešenia jeho postavenia....

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v konaní a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   k všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom“.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd...“.

Podľa čl. 137 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „... Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...“.

Podľa   čl.   137   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   „Ústavný   súd   môže   svojím rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“....

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že právo sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní   bolo   porušené,   keď   Okresný   súd Bratislava III   nebol   schopný od   podania   žaloby,   t.   j.   od   28.   08.   1997,   vytýčiť   vo veci pojednávanie alebo vo veci rozhodnúť. Takmer štyri roky neurobil súd vo veci žiaden úkon a na urgencie nereagoval. Predmetné súdne konanie, ktoré sa začalo na Okresnom súde v Bratislave III dňa 28. 08. 1997, trvá doposiaľ 5 rokov a jedenásť mesiacov, nielen bez rozhodnutia   vo   veci   samej,   ale   aj   bez   pojednávania   alebo   iného   úkonu   smerujúcemu k meritórnemu pojednávaniu a rozhodnutiu veci.»

Z tohto   dôvodu   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní rozhodol takto:

„Právo sťažovateľa J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu Bratislava III, č. k. 28 C 175/98, porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 175/98 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk (jeden milión korún slovenských), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 8.796,- Sk (za dva úkony právnej pomoci á 4.270,- Sk; prevzatie prípadu a spísanie   sťažnosti   +   2   x   režijný   poplatok   128,-   Sk),   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa vedený v Tatra Banke, a. s., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   ústavný   súd   ju 24. septembra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   sa   k prijatej   sťažnosti   vyjadril   aj podpredseda   Okresného súdu Bratislava III (Spr. 351/03 zo 14. novembra 2003), ktorý uviedol:

„Čo sa týka samotného vyjadrenia k ústavnej sťažnosti, považujem ju za dôvodnú, keďže posledným úkonom vo veci bolo doručovanie vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania zástupkyni navrhovateľa úpravou sudkyne zo dňa 23. 11. 1999, keď predtým sa vo veci nekonalo v období od doručenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 6. 1998 zástupkyni navrhovateľa a zástupcovi odporcu v októbri 1998 do úpravy sudkyne zo dňa 30. 9. 1999, ktorou doručovala návrh na začatie konania odporcovi na vyjadrenie. Vec   prejednáva   a rozhoduje   od   jej   nápadu   sudkyňa   Mgr.   I.   P.,   ktorá   vybavuje pracovnoprávnu agendu špecializovane, ku dňu 1. 11. 2003 bolo v jej súdnom oddelení 483 nevybavených vecí. Takýto stav v zásade znemožňuje sudkyni konať vo veciach, ktoré inak majú byť vybavované v osobitnej rýchlosti, bez prieťahov.

Na   záver   poukazujem   na   to,   že   takéto   stavy   sú   prakticky   vo   všetkých   súdnych oddeleniach civilného úseku Okresného súdu Bratislava III.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez nariadenia jeho pojednávania podľa § 32 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od podania   žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II.   ÚS   4/03).   Ako   zo sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   súdneho   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn. 28 C 175/98 vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, keďže po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej   republiky   25.   júna   1998   uznesením   sp.   zn.   Ndc   72/98   rozhodol,   že   vecne príslušným na konanie v jeho veci je Okresný súd Bratislava III, tento vo veci samej už neurobil žiaden úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, o súdnu ochranu ktorej požiadal všeobecný súd (neplatnosť skončenia služobného pomeru s Armádou   Slovenskej   republiky).   Po   vrátení   spisu   z Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   Okresný   súd   Bratislava   III   vyzval   sťažovateľa   už   len   na   zaplatenie   súdneho poplatku (30. septembra 1999) a doručil jeho návrh na vyjadrenie Vojenskému úradu pre právne zastupovanie (30. septembra 1999). Od tohto obdobia vo veci už nekonal vôbec bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka, pričom podpredseda Okresného súdu Bratislava III vo svojom vyjadrení ako dôvody jeho nečinnosti uvádza také, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa (vysoký počet nevybavených vecí v pracovnoprávnej agende   Okresného   súdu   Bratislava   III).   Z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v konaní sp. zn. 28 C 175/98 pred Okresným súdom Bratislava III sa od júna 1998 neuskutočnilo žiadne meritórne pojednávanie, pričom na doterajšej dobe konania sa sťažovateľ žiadnym spôsobom   nepodieľal.   Z doterajšieho   priebehu   konania   súčasne   vyplynulo,   že   súd   ešte nezistil ani len základné skutočnosti, ktoré by mu mohli slúžiť ako podklad pre jeho budúce rozhodnutie, bez toho, že by jeho ďalšiemu postupu bola bránila akceptovateľná zákonná prekážka. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol, že v konaní sp.   zn. 28 C 175/98 pred Okresným   súdom   Bratislava   III   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   aby   vo   veci   sp.   zn.   28   C   175/98   konal   bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 1 000 000,-- Sk. Na základe výzvy ústavného súdu, aby spresnil dôvody, pre ktoré sa ho domáha, a aká nemajetková ujma mu nekonaním Okresného súdu Bratislava III bola spôsobená, právna zástupkyňa sťažovateľa 15. októbra 2003 odpovedala takto:

„Súčasťou   nášho   návrhu   na   rozhodnutie   bola   i požiadavka   priznať   primerané zadosťučinenie   vo   výške   1.000.000,-   Sk   (slovom   jeden   milión   korún   slovenských). Sťažovateľ v dôsledku prieťahov v konaní utrpel aj nemajetkovú ujmu,   akou je utrpenie a hlboká frustrácia z neistoty, ktorá je vyvolaná neúmerne dlhou dobou riešenia sporu. Po skončení   služobného   pomeru   so   sťažovateľom,   ktorý   bol   skončený   podľa   nášho   názoru neplatne, bol sťažovateľ evidovaný na Okresnom úrade práce IV od 22. 09. 1997 do 19. 04. 1999 ako evidovaný nezamestnaný. Opäť v období od 02. 08. 2000 do 11. 05. 2001 a od 01. 06. 2003 až do súčasnosti bol sťažovateľ evidovaný na Okresnom úrade práce Bratislava IV ako   evidovaný   nezamestnaný.   Medzitým   mal   sťažovateľ   len   krátkodobé   zamestnania. Neustále čakal a čaká na rozhodnutie sporu o neplatnosť skončenia služobného pomeru a je presvedčený   o tom,   že   sa   opäť   vráti   do   pôvodného   služobného   pomeru   resp.   mu   bude priznaný výsluhový dôchodok. Počas celej doby mal a má sťažovateľ problém nájsť si nové zamestnanie,   a to   práve   i z dôvodu   nevyjasnenosti   skončenia   služobného   pomeru. Opakovane pri pohovore o prijatie do pracovného pomeru bol po zmienke o prebiehajúcom spore o neplatnosť skončenia služobného pomeru, sťažovateľ označený ako potencionálne problémový zamestnanec, a preto bol odmietnutý resp. mu boli poskytnuté len krátkodobé pracovné príležitosti.

Počas tejto doby mal minimálny príjem a len ťažko mohol zabezpečovať potreby svojej rodiny, najmä zabezpečenie výživy pre svoje mal. deti J. T. a K. T. Túto situáciu musel riešiť formou pôžičiek od priateľov a výpomoci príbuzných.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 28 C 175/98, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 75 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľa advokátke JUDr. A. K. vo výške 8 800,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004