SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 176/2015-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20. augusta 2015 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka,   JUDr. Blendovský,   JUDr.   Strapáč,   PhD.,   s.   r.   o.,   Potočná   2835/1   A,   Čadca,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Petra   Strapáča   PhD.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 170/2010, za účasti Okresného súdu Žilina, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 170/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 170/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom   tisíc   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania   v   sume   190,58   €   (slovom   stodeväťdesiat   eur a   päťdesiatosem   centov)   na   účet Advokátskej kancelárie JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1 A, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. augusta 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 170/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 170/2010 ako žalobkyňa, v ktorom sa proti žalovanej obchodnej spoločnosti domáha z titulu náhrady škody zaplatenia sumy 1 572,37 € s príslušenstvom.

Z   dôvodu,   že   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   postupom   okresného   súdu   došlo v dôsledku jeho nečinnosti v napadnutom konaní k porušeniu ňou označeného základného práva, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú odôvodňuje takto:

„Dňa 25. 05. 2010 bol na Okresný súd Žilina podaný návrh na začatie konania... V predmetnej právnej veci bol dňa 15. 06. 2010 vydaný platobný rozkaz, voči ktorému podal odporca dňa 16. 07. 2010 odpor. Dňa 11. 01. 2011 bola zo strany sťažovateľky prostredníctvom jej právneho zástupcu na Okresný súd Žilina doručená urgencia, aby súd konal,   keďže   od   podania   odporu   uplynula   doba   dlhšia   ako   6   mesiacov   a   vo   veci neboli vykonané žiadne ďalšie úkony. Následne súd nariadil termín pojednávania na deň 22.   06.   2011.   Toto   pojednávanie   bolo   dňa   22.   06.   2011   odročené   na   neurčito,   a   to za účelom   predvolania   svedkov.   Dňa   12.   03.   2013   bola   súdu   zo   strany   sťažovateľky doručená žiadosť o neodkladné vytýčenie pojednávania a konanie vo veci, keďže odo dňa posledného pojednávania uplynulo už 21 mesiacov a súd vo veci nekoná a spôsobuje tak vo veci subjektívne prieťahy.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd na túto žiadosť nereagoval a termín pojednávania nevytýčil, sťažovateľka súdu doručila k rukám predsedu súdu sťažnosť na prieťahy v konaní datovanú k 04. 04. 2013. Následne súd nariadil termín pojednávania na deň 15. 05. 2013. Toto pojednávanie uskutočnené dňa 15. 05. 2013 bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia výsluchu svedkov. Dňa 31. 05. 2013 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie predsedu   Okresného   súdu   Žilina   k   jej   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   datované k 22. 05. 2013. V tomto vyjadrení predseda Okresného súdu Žilina konštatuje, že sťažnosť je dôvodná,   činnosť   súdu   považuje   za   neefektívnu,   čím   došlo   k   porušeniu   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   že   procesnú   aktivitu   súdu   nemožno hodnotiť ako činnosť smerujúcu efektívne k meritórnemu rozhodnutiu veci v primeranom čase. Následne sťažovateľka dňa 03. 10. 2013 doručila súdu opätovnú urgenciu, keďže aj napriek   opakovaným   urgenciám   a   konštatovaniu   predsedu   súdu   o   subjektívnych prieťahoch v predmetnej veci súd i naďalej nekonal. Zo strany sťažovateľky bola opätovne prostredníctvom   jej   právneho   zástupcu   na   Okresný   súd   Žilina   doručená   sťažnosť na prieťahy v konaní k rukám predsedu súdu datovaná k 26. 02. 2014. Následne súd vytýčil ďalšie   pojednávanie   na   termín   14.   04.   2014,   ktoré   bolo   opäť   odročené   na   neurčito. Dňa 14. 04. 2014 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie predsedu Okresného súdu Žilina k jej sťažnosti na prieťahy v konaní datované k 03. 04. 2014. V tomto vyjadrení predseda Okresného   súdu   Žilina   konštatuje,   že   sťažnosť   je   dôvodná.   Nečinnosť   súdu   v   období od 15. 05.   2013   do   14.   04.   2014,   teda   po   dobu   11   mesiacov   považuje   sťažovateľka za opätovné subjektívne prieťahy v konaní...

Odo   dňa   podania   návrhu   na   začatie   konania   25. 05. 2010   sa   teda i napriek opakovaným urgenciám v predmetnej veci uskutočnili tri pojednávania, a to dňa

22. 06. 2011, dňa 15. 05. 2013 a dňa 14. 04. 2014. Posledné pojednávanie uskutočnené dňa 14. 04. 2014 bolo opätovne odročené na neurčito a doposiaľ nebol vytýčený ďalší termín pojednávania,   čo   vzhľadom   na   časový   odstup   medzi   jednotlivými   pojednávania   možno považovať za opätovný zrejmý prieťah v konaní.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že podľa jej názoru daná vec nie je „nadmerne“ zložitá, svojím postupom nezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho   postup   ani   po   viac   ako   štyroch   rokoch   neviedol   k   odstráneniu   stavu   jej   právnej neistoty.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   8   C   170/2010   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. II. ÚS 176/2015-12 z 18. marca 2015 ju   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 176/2015-17 zo 14. apríla 2015 ústavný súd doručil   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   a   uznesenie   č.   k.   II.   ÚS   176/2015-12 z 18. marca 2015, ktorým prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredseda   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   vo   svojom   vyjadrení č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015 (doručenom ústavnému súdu 3. júna 2015) okrem iného uvádza:

„Konanie je skutkovo náročné, avšak podľa názoru predsedu súdu, ktorý sa vyjadril aj   vo   vybavení   sťažnosti   nie   je   celkom   primeraná,   avšak   bola   zapríčinená   procesnými prekážkami, nemožnosťou zabezpečenia výsluchu navrhnutých svedkov, ktorých vypočutie je dôležité   pre   zistenie   skutkových   okolností   vzniku   úrazu.   Bez   náležitého   vykonania dokazovania nie je možné vo veci rozhodnúť. Vo veci súd nariadil ohliadku, ktorú doposiaľ nevykonal. Nepochybne aj pri celkovej zaťaženosti sudcu, sú určité obdobia poznačené neodôvodnenou nečinnosťou.

Personálna situácia na Okresnom súde v Žiline je spojená so zaťažením sudcom zvýšeným nápadom, ktorý sa od vymenovania sudcu do funkcie zvýšil 2,5-krát, neumožňuje efektívne   riešenie.   So   sudcom   bolo   vykonaných   viacero   pohovorov   s   upozornením na povinnosť plniť si jeho povinnosti a bol podaný návrh na disciplinárne konanie. Pokiaľ   by   aj   Ústavný   súd   SR   vzhliadol   v   postupe   Okresného   súdu   Žilina neodôvodnené   prieťahy   v konaní,   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR priznal   sťažovateľke primerané   zadosťučinenie   so   zreteľom   na   uplatňovanú   výšku   nárokov,   kedy   neistota spôsobená sťažovateľke postupom súdu, by mala byť väčšia ako škoda, o ktorej má súd rozhodnúť.“

Podpredseda okresného súdu spolu s vyjadrením zaslaným ústavnému súdu prípisom č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015 zaslal ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu z 25. mája 2015, ktorý v ňom okrem iného uvádza: „Vec 8 C 170/2010 som prejednal na pojednávaniach konaných 22. 6. 2011, 15. 5. 2013 a 14. 4. 2014. Vec je skutkovo zložitá, špecifická   v tvrdenom   mechanizme   spôsobenej   škody,   keď   škoda   mala   nastať pri vystupovaní   poškodenej   z   lyžiarskeho   vleku.   Prekážky   postupu   v   predchádzajúcom priebehu konania tvorila nedostupnosť navrhnutých svedkov včítane zamestnanca lanovky, pri fluktuácii zamestnancov a tvrdenej práci v zahraničí. Je pravdou, že pojednávanie

14. 4. 2014 bolo odročené za účelom ohliadky na mieste samom vo vhodnom období roka a k tejto dosiaľ nedošlo pre nepravidelný klimatický priebeh v zimnom období 2014 − 2015 a prekážky v materiálno-technickom zabezpečení súdu.

Je namieste skonštatovať, že vec bola objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu, a ak vo veci vznikajú prieťahy, tak objektívneho charakteru pre okolnosti, na ktoré tiež ďalej poukazujem.“

Vec prerokúvajúci sudca vo svojom vyjadrení ďalej podrobne popísal dôvody, ktoré mu   dlhodobo   bránia   vybavovať   mu   pridelené   veci   a   ktoré   súvisia   s   personálnymi problémami a zvýšeným nápadom vecí na okresnom súde.

Prípisom   č.   k.   II.   ÚS   176/2015-23   z   3.   júna   2015   ústavný   súd   vyzval   právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015, ako aj vyjadrenie zákonného   sudcu   z   25.   mája   2015   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 10. júna 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení sťažovateľky skonštatovala, že [z]výšený nápad akéhokoľvek súdu a sudcu súdu nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu účastníka konania, túto skutočnosť ani účastník konania neovplyvňuje a preto je zrejmé, že i za prieťahy, ktoré sú spôsobené z takýchto dôvodov zodpovedá konkrétny súd“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   ďalej   poukázala   na   skutočnosť,   že „nápad na Okresnom   súde   v   Žiline   je   rozdeľovaný   rovnomerne   a   delený   medzi   jednotlivými sudcami, takže každý sudca je rovnomerne zaťažený a medzi pojednávania v tejto veci sú neúmerné, nezdôvodniteľné, pri systematickej práci nemožné prieťahy, nakoľko medzi prvým a druhým pojednávaním bolo temer 2 roky, potom opäť 1 rok a ku dnešnému dňu čo je vyše roka opäť nebol vytýčený termín pojednávania. Takéto prieťahy sú teda celkom jednoznačne subjektívneho charakteru, nemôžu byť ospravedlnené ani náročnosťou veci, ani zvýšeným nápadom sudcu.“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a podpredsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorý je určený povahou v sťažnosti namietaného   porušenia   označených   práv   sťažovateľky,   ústavný   súd   nepovažuje   ústne pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 170/2010.

Dňa   25.   mája   2010   bol   okresnému   súdu   podaný   návrh,   ktorým   sa   sťažovateľka domáhala zaplatenia sumy 1 527,37 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Platobným rozkazom č. k. 8 Ro 122/2010-23 z 15. júna 2010 okresný súd zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke ňou požadovanú sumu, ako aj uhradiť jej trovy konania.Dňa 16. júla 2010 žalovaná doručila okresnému súdu prostredníctvom faxu odpor proti označenému platobnému rozkazu, ktorý následne 19. júla 2010 doplnila predložením jeho originálu.

Uznesením z 25. augusta 2010 okresný súd vyzval žalovanú, aby v stanovenej lehote zaplatila súdny poplatok za podanie odporu proti platobnému rozkazu.

Dňa 11. januára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „Urgencia“, ktorým ho upozornila, že vo veci nekoná.

Dňa 25. februára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. jún 2011 a zároveň vyzval žalovanú, aby v určenej lehote doplnila adresy svedkov označených v odpore.Dňa 24. marca 2011 žalovaná odpovedala na výzvu okresného súdu a doplnila adresy ňou označených svedkov.

Dňa 16. mája 2011 a 8. júna 2011 bolo okresnému doručené ospravedlnenie dvoch svedkov predvolaných na nariadené pojednávanie.

Dňa 22. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul sťažovateľku a niektorých svedkov s tým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito „za účelom znovu predvolania účastníkov a... neprítomných svedkov...“.

Dňa 12. marca 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „Žiadosť“,   ktorým   poukázala   na   nečinnosť   okresného   súdu   v   trvaní   21   mesiacov a žiadala o nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 5. apríla 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. máj 2013.Dňa 9. mája 2013 okresný súd dožiadal ⬛⬛⬛⬛ o súčinnosť pri zisťovaní   aktuálnej   adresy   pobytu   svedka ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   neprevzal predvolanie zaslané mu na adresu trvalého pobytu v označenej obci.

Dňa 15. mája 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul svedkyňu, pojednávanie odročil na neurčito „za   účelom zabezpečenia výsluchu svedkov...“ a   zároveň   vyzval   právneho   zástupcu   žalovanej,   aby   v   lehote   15   dní prostredníctvom klientky zistil, kde sa zdržiava ňou navrhnutý svedok ⬛⬛⬛⬛.Dňa 4. októbra 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „Urgencia“, v ktorom žiada, aby okresný súd vo veci konal.

Dňa   18.   marca   2014   okresný   súd   nariadil   pojednávanie,   ktorého   termín   určil na 14. apríl 2014.

Dňa 14. apríla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul svedka ⬛⬛⬛⬛, uznesením zamietol návrh na dopočutie svedka a pojednávanie   odročil   na   neurčito „za   účelom   vykonania   obhliadky   na   mieste   samom po predbežnom preskúmaní vhodného obdobia“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ústavný   súd   v   súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva   ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre   sťažovateľa (I.   ÚS 19/00, II.   ÚS 32/02,   IV.   ÚS 187/07).   Podľa   uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku jej úrazu pri vystupovaní z lanovky. Obdobné spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov,   a   preto   vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 C 170/2010 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci je potrebné zistiť skutkové otázky výsluchom svedkov, účastníkov konania, ako aj vykonaním obhliadky   na   mieste   samom,   čo   bezpochyby   zvyšuje   stupeň   faktickej   náročnosti   veci, pričom   tieto   okolnosti   nie   sú   spôsobilé   odôvodniť   opodstatnenosť   doterajšej   dĺžky namietaného konania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   podľa   ďalšieho   kritéria, a to správania   sťažovateľky   ako účastníčky   napadnutého   konania,   vychádzal   z   toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.

Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by negatívne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľke preto nemožno pričítať podiel   na stave   veci,   v   akom   sa   vec   nachádza   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o jej sťažnosti.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol na aktívny prístup sťažovateľky, keď počas trvania napadnutého konania najprv vec prerokúvajúcemu sudcovi a následne aj predsedovi   okresného   súdu   postupom   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   757/2004   Z.   z.“)   opakovane   signalizovala   existenciu   zbytočných   prieťahov v postupe okresného súdu. Sťažovateľka tak, využívajúc aj iné prostriedky spôsobilé aspoň čiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mala snahu aj takto ovplyvniť, a tým skrátiť celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z   obsahu   sťažnosti,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 170/2010 ústavný súd zistil, že doterajší   postup   okresného   súdu   v   priebehu   napadnutého   konania   je   poznamenaný obdobiami   jeho   ničím   neodôvodnenej   nečinnosti   (obdobie   august   2010   až   jún   2011, jún 2011 až máj 2013, máj 2013 až apríl 2014, pričom od apríla 2014 je okresný súd opätovne   nečinný),   ktoré   sú   v   rozpore   s   ústavnou   požiadavkou   prerokovania   veci   bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto obdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania, a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu   okresného   súdu   uvedenú   v   prípise č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľky, kde vzniknuté prieťahy   odôvodňuje   aj   s   poukazom   na   nadmerné   množstvo   vybavovaných   vecí a personálnu situáciu na okresnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska skutkovej   a   právnej   náročnosti   veci,   správania   sťažovateľky,   postupu   okresného   súdu poznamenaného viacerými opakovanými obdobiami jeho nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani po piatich   rokoch   právoplatne   skončené,   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   bolo   postupom   okresného   súdu porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   aj   vecnou   opodstatnenosťou   návrhu   sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty, postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €. Tento svoj   návrh   odôvodňuje   s   poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   a   s   tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadňoval   predovšetkým   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   (viac   ako   5   rokov), prihliadol   na   viaceré   dlhodobé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   predmet   sporu (rozhodovanie   o   náhrade   škody   v   sume   1 527,37   €   s   príslušenstvom)   jeho   skutkovú a právnu zložitosť, jeho význam pre sťažovateľku, správanie sťažovateľky v posudzovanom období, ako aj na opakované upozornenia sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní, ktorými sa aktívne podieľala na odstraňovaní stavu svojej právnej neistoty.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   1   000   €   sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti pôvodne žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania v sume 190,58 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). V stanovisku, ktorým sťažovateľka reaguje na písomné vyjadrenie okresného súdu, požaduje náhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky] v sume 79,76 € vrátane paušálnej náhrady niektorých hotových výdavkov (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľka tak celkovo žiada, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania v sume 286,30 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na úhradu trov konania prihliadol na skutočnosť, že tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci,   a   preto   vynaloženie   nákladov   na   tento   úkon   právnej   služby   účelne   neviedlo   k dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd úhradu   za   písomné   stanovisko   sťažovateľky   k   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľke nepriznal.

V súvislosti s návrhom sťažovateľky na úhradu trov konania za úkony právnej služby – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu – ústavný súd konštatuje, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračujú sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa § 11 ods. 3 vyhlášky, a preto jej priznal úhradu trov konania v ňou požadovanej výške.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP; bod 4 výroku tohto nálezu).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015