znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 176/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní o udelenie povolenia na výkon exekúcie vedenom pod sp. zn. 25 Er 307/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. marca 2006 doručené   podanie   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní o udelenie povolenia na výkon exekúcie vedenom pod sp. zn. 25 Er 307/2003.

Zo sťažnosti a príloh k nej vyplýva, že sťažovateľka podala 8. novembra 2003 návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením doručeným sťažovateľke zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, proti ktorému sťažovateľka podala 10. mája 2004 odvolanie.   O jej   odvolaní   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol 31. marca 2005 tak, že vec vrátil späť okresnému súdu. Dňa 30. januára 2006 sťažovateľka podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 307/2003 porušil jej základné právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Zároveň   sa   domáha   primeraného finančného zadosťučinenia 15 000 Sk.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   si   ústavný   súd   vyžiadal   súvisiaci   spis okresného súdu, ktorý mu bol doručený 3. mája 2006 a z ktorého ústavný súd zistil takýto stav konania:

Dňa 1. decembra 2003 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vyzval 9. februára 2004 súdneho exekútora, aby doplnil spisový materiál. Súdny exekútor doplnil žiadaný dôkaz do spisu 3. marca 2004. Okresný súd ďalej uznesením č. k. 25 Er 307/2003-13 zo 14. apríla 2004 žiadosť   súdneho   exekútora   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   12.   mája   2004 odvolanie.   Úpravou   zo   dňa   7.   septembra   2004   sa   doručovalo   odvolanie   povinnému   na vyjadrenie. Krajskému súdu bol spis predložený 30. decembra 2004. Krajský súd vrátil

21. apríla 2005 spis okresnému súdu na odstránenie vady v splnomocnení oprávneného. Okresný   súd   (vyšší   súdny   úradník)   vyzval   oprávneného   a   jeho   právneho   zástupcu   na doplnenie   splnomocnenia,   ktoré   bolo   doložené   1.   augusta   2005.   Vec   bola   predložená 5. septembra   2005   zákonnej   sudkyni,   ktorá   rozhodla   20.   februára   2006   tak,   že   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietla. Sťažovateľka sa odvolala 14. marca 2006 aj proti tomuto uzneseniu.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 188/03).

1. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňuje tým, že ak súd „vo veci bez existujúcej procesnej prekážky nekoná, porušuje sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a súčasne   aj   právo   na   súdnu   ochranu“. Podľa   sťažovateľky „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej precizuje a rozvíja právo na súdnu ochranu a tvorí jeden z jeho viacerých ústavných princípov“. Sťažovateľka ďalej uviedla,   že   „nerozhodnutím   v zákonnej   lehote   bez   primeraného   dôvodu   je   odmietnutím poskytnutia spravodlivosti zo strany súdu, a teda porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky“.

Z toho, čo uvádza sťažovateľka, je zrejmé, že porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   namieta   na   základe   toho,   že   okresný   súd   podľa   nej   konal v napadnutom   konaní   so   zbytočnými   prieťahmi.   Sťažovateľka   spája   toto   porušenie s neprimeranou   dĺžkou   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   25   Er   307/2003 a s tým,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie bolo vydané po lehote ustanovenej zákonom.

V systematike   ústavy   a dohovoru   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote [teda len jedným z aspektov „spravodlivého procesu“ (IV. ÚS 312/04)].

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáhali svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia čl. 46 ústavy. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy okrem iného preto, že nebola dodržaná lehota ustanovená zákonom   č.   32/2002   Z.   z.   [t.   j.   novelou   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov]   na   rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dodržanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom však nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, k čomu už ústavný súd zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty ustanovené v zákone na vykonanie určitého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd síce na takéto lehoty prihliada, ale ich nedodržanie nevyvoláva automaticky porušenie uvedeného základného práva. Aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.   Porušenie   označeného   práva   v zmysle   citovaného   článku   ústavy   preto   nemožno vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu, pričom dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu to tak nie je.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľky konať, konanie nezastavil, ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni vo veci sťažovateľky meritórne rozhodnúť. Sťažovateľka nepreukázala, že by jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením uvedených práv.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľka   odôvodnila   namietané   porušenie označeného základného práva poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v označenom   konaní   považoval   za   zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 307/2003. Uviedla, že okresný súd zamietol vydanie poverenia pre súdneho exekútora po približne 6 mesiacoch, po podaní odvolania   vec   predložil   krajskému   súdu   až   po   7   mesiacoch   a   vo   veci   rozhodol   po 9 mesiacoch. Podľa sťažovateľky „prieťahy v dĺžke 22 mesiacov nie sú vyplnené žiadnou relevantnou činnosťou súdu, ktorá odôvodňuje spomínanú dĺžku konania“.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľka,   ako   to   vyplýva z odpovede podpredsedníčky okresného súdu a zo spisu v tejto veci, podala 1. decembra 2003   na okresný   súd žiadosť   o   udelenie poverenia   na vykonanie exekúcie od   súdneho exekútora vo veci oprávneného (sťažovateľky). Po zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na   vykonanie   exekúcie   okresným   súdom   (uznesenie   zo   14.   apríla   2004)   bolo   podané odvolanie   vo   veci   12.   mája   2004.   Okresný   súd   potom   12.   septembra   2004   doručoval odvolanie povinnému s lehotou na vyjadrenie a 29. novembra 2004 spracoval predkladaciu správu   pre   krajský   súd   (doručená   tomuto   súdu   30.   decembra   2004).   Spis   sa   vrátil z krajského   súdu   21.   apríla   2005   okresnému   súdu   na   doplnenie   náležitostí   a   po   výzve okresného súdu z júna 2005 a reakcii na výzvu zo strany sťažovateľky v auguste 2005 bol spis   5.   septembra   2005   predložený   zákonnej   sudkyni   na   rozhodnutie.   Uznesením z 20. februára 2006 okresný súd rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľky o udelenie poverenia na   vykonanie   exekúcie   zamietol.   Z uvedeného   nevyplýva   sťažovateľkou   namietaná nečinnosť   okresného   súdu   v dĺžke   22   mesiacov,   aj   keď   možno   konštatovať   ojedinelé prieťahy   v označenom   konaní.   Tieto   však   nedosahujú   intenzitu   zbytočných   prieťahov v konaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že podanie sťažnosti orgánu štátnej správy súdu bolo vzhľadom na okolnosti prípadu iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať. Sťažnosť bola totiž podaná 30. januára 2006 a doručená krajskému súdu 2. februára 2006 (ktorý ju vybavil 6. februára 2006). Okresný súd pritom o návrhu sťažovateľky rozhodol 20. februára 2006, ešte pred tým ako sťažnosť na zbytočné prieťahy bola doručená ústavnému súdu (6. marec 2006).

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Predmetom sťažnosti je tiež namietané porušenie základného práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy „bezdôvodne pomalým konaním zo strany súdu“ v dôsledku   čoho   sa   nachádza „v   stave   právnej   neistoty,   ktorá…   obmedzuje   v rozvoji podnikateľskej činnosti, s ktorým je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a udržania si materiálnej a osobnej zložky podnikania, a teda de facto podľa neho je existujúci právny stav v rozpore s ústavným právom podnikať“.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ochranu   základnému   právu   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   pred   jeho   ohrozením a porušením poskytujú v súlade so svojou všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy. Ústavný súd z argumentov uvedených v sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, z ktorej by vyplývalo, že okresný súd postupom v konaní sp. zn. 25 Er 307/2003 zasiahol do práva sťažovateľky podnikať v rozsahu zaručenom v čl. 35 ods. 1 ústavy a túto súvislosť nezakladá ani skutočnosť,   že rozhodoval o sťažovateľkinom návrhu v procese núteného vymáhania pohľadávky, ktorá vznikla pri jej podnikateľskej činnosti. Vychádzajúc z ústavného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu upraveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 35 ods. 1 ústavy pre nedostatok právomoci.

Navyše, posúdením obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom (resp. nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn 25 Er 307/2003 a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vyslovil, že právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v ustanoveniach   zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 177/04).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Er 307/2003 vidí ústavný súd aj v tom, že týmto postupom nebola priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľky   podnikať a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť. Súčasťou   úspechu   alebo   prosperity   podnikateľa   je   aj,   ako   uvádza   sťažovateľka, nadobudnutie   a   udržanie   si   osobnej   a   materiálnej   zložky   podnikania.   Vymožiteľnosť pohľadávky, resp. právo na ochranu práv sťažovateľky v procese vymáhania pohľadávky vzniknutej pri podnikateľskej činnosti však nespadá pod ochranu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov   ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti   odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 67/06).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006