znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 176/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho o sťažnosti Ing. J. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., so sídlom B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V- 2 - 9 C 121/92, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   J.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V - 2 - 9 C 121/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. V - 2 - 9 C 121/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. J. M. trovy konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. A. H., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 176/05-9 z 18. augusta 2005 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. J. M., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), predtým Okresného súdu Bratislava - vidiek, v konaní vedenom pod sp. zn. V-2- 9 C 121/92, ktorá bola ústavnému súdu doručená 27. júna 2005.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktorého   predmetom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   aj   „BSM“)   po   rozvode   manželstva,   ktoré   začalo   na základe návrhu sťažovateľovej bývalej manželky (ďalej aj „navrhovateľka“) zo 6. mája 1992 na Okresnom súde Bratislava – vidiek (ktorý bol vtedy príslušným súdom v predmetnej veci)   a   ktorý   vo   veci   rozhodol   3.   marca   1993.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   bol prvostupňový rozsudok zrušený pre závažné nedostatky konania a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 17. augusta 1994 a potom do roku 1998 sa vo veci vôbec nekonalo.

Po prechode agendy bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek na okresný súd sa začalo konať; bolo nariadených celkom 24 pojednávaní, ale vo veci sa dosiaľ nerozhodlo. Sťažovateľ   urgoval   nariadenie   pojednávania   3.   júna   1998   a   17.   mája   2000,   využil   aj sťažnosť na prieťahy v konaní 17. augusta 1999, 12. júla 2000 a 27. novembra 2003 (táto bola   uznaná   za   dôvodnú),   avšak   „chronické“   prieťahy   v konaní   neboli   podľa   názoru sťažovateľa odstránené.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 121/92, porušené bolo.

Okresnému   súdu   Bratislava   III.   sa   prikazuje   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V-2 9 C 121/92 konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie skončená.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

Okresný súd Bratislava III. je povinný sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu uhradiť trovy konania vo výške 7.980,- Sk do 2 mesiacov od doručenia tohoto nálezu.“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a aj okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, okresný súd žiadal aj o vyjadrenie k sťažnosti a zaslanie súdneho spisu. Sťažovateľ ani okresný súd na ústnom pojednávaní netrvali, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil. Vyžiadaný spis okresného súdu bol ústavnému súdu doručený až po opakovanej urgencii 29. marca 2006. Okresný súd nevyužil právo vyjadriť sa k podanej sťažnosti.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. V- 2 - 9 C 121/92 ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

1. Dňa 6. mája 1992 bol okresnému súdu doručený návrh na vyporiadanie BSM, ktorý podala bývalá manželka sťažovateľa.

2. Okresný súd 7. mája 1992 nariadil pojednávanie na 10. jún 1992.

3. Na pojednávaní 10. júna 1992 boli vypočutí účastníci konania a okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania k hodnote majetku patriaceho do BSM.

4. Dňa 11. júna 1992 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo   a znalcom   z odboru   oceňovanie   hnuteľných   vecí   (znalecké   posudky predložili znalci 20. augusta 1992 a 14. októbra 1992).

5. Dňa 30. októbra 1992 nariadil súd vo veci pojednávanie na 13. november 1992.

6. Na pojednávaní konanom 13. novembra 1992 okresný súd vypočul obidvoch znalcov a pojednávanie   odročil   na   27.   november   1992   za   účelom   doplnenia   znaleckého posudku k hodnote nehnuteľnosti.

7. Dňa   27.   novembra   1992   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito za účelom vypočutia matky navrhovateľky.

8. Okresný súd 2. decembra 1992 dožiadal Okresný súd v Michalovciach o vypočutie matky   navrhovateľky.   Spis   bol   okresnému   súdu   po   vybavení   dožiadania   vrátený

25. januára 1993.

9. Dňa 27. januára 1993 okresný súd určil termín pojednávania na 3. marec 1993.

10. Uznesením   z 2.   marca   1993   okresný   súd   rozhodol   o znalečnom   za   vypracované znalecké posudky.

11. Na pojednávaní 3.marca 1993 bol vyhlásený rozsudok.

12. Dňa 7. apríla 1993 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa, v ktorom žiadal   o opravu   odôvodnenia   rozsudku   a odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu o znalečnom   z 2.   marca   1993.   Dňa   13.   apríla   1993   bolo   doručené   odvolanie sťažovateľa proti rozsudku.

13. Dňa 5. mája 1993 predložil okresný súd spis s podaným odvolaním proti rozsudku na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „ krajský súd “). Prípisom z 18. mája 1993 krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený.

14. Okresný   súd   uznesením   z 10.   júna   1993   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   opravu odôvodnenia rozsudku a v ten istý deň predložil spis krajskému súdu s odvolaním proti rozsudku z 3. marca 1993, ako aj s odvolaním proti uzneseniu o znalečnom z 2. marca 1993.

15. Krajský súd 14. júla 1993 uznesením č. k. 17 Co 138/93-155, 17 Co 211/93 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu,   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a z dôvodu závažných procesných pochybení, z rovnakých dôvodov zamietol návrh na opravu odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd zrušil tiež uznesenie súdu prvého stupňa   o znalečnom   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie,   pretože   uznesenie   bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu (uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 25. augusta 1993).

16. Dňa 8. júla 1994 nariadil okresný súd vo veci pojednávanie na 17. august 1994.

17. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 17. augusta 1994, navrhovateľka uviedla rozsah hnuteľných   vecí,   ktoré   sa   majú   vyporiadať   v prebiehajúcom   súdnom   konaní a navrhla, aby bol vypracovaný nový znalecký posudok na ocenenie nehnuteľnosti. Sťažovateľ súhlasil s vyjadrením   navrhovateľky, vyhlásil, že ďalšie veci   netvoria BSM,   a navrhol   vypracovať   znalecký   posudok   na   trhovú   hodnotu   nehnuteľnosti. Okresný   súd   pojednávanie   odročil   za   účelom   vypracovania   nového   znaleckého posudku na ocenenie rodinného domu.

18. Okresný   súd   1.   decembra   1994   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru stavebníctvo, ktorému uložil vypracovať znalecký posudok na ocenenie rodinného domu v zmysle právnych predpisov platných ku dňu zániku manželstva.

19. Dňa 19. decembra 1994 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu z 1. decembra 1994 v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zložiť zálohu   na   znalecké   dokazovanie.   Dňa   20.   decembra   1994   bolo   okresnému   súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania.

20. Okresný súd 3. januára 1995 vyzval účastníkov konania na vyjadrenie k podaným odvolaniam a 3. marca 1995 spis predložil na rozhodnutie krajskému súdu.

21. Krajský súd 5. apríla 1995 odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v časti týkajúcej   sa   nariadenia   znaleckého   dokazovania   odmietol   a v časti   týkajúcej   sa povinnosti   zložiť   zálohu   na   znalecké   dokazovanie   napadnuté   uznesenie   potvrdil. Odvolací súd v uznesení vyslovil, že súd prvého stupňa uložil znalcovi nesprávnu úlohu   a vyslovil   právny   názor,   ako   má   v ďalšom   konaní   postupovať   v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania.

22. Okresnému   súdu   bolo 21.   augusta   1995   doručené podanie sťažovateľa, v ktorom namietol   zaujatosť   sudcov   okresného   súdu   a žiadal,   aby   bola   vec   prikázaná   na prejednanie   a rozhodnutie   inému   súdu.   Okresný   súd   vyzval   22.   augusta   1995 sťažovateľa   na   uvedenie   konkrétnych   okolností   odôvodňujúcich   zaujatosť   jeho sudcov.

23. Dňa 31. januára 1996 okresný súd predložil spis a rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu.

24. Krajský   súd   31.   mája   1996   rozhodol,   že   z prejednávania   a rozhodovania   veci   je vylúčená   jedna   sudkyňa   a ostatní   sudcovia   okresného   súdu   vylúčení   nie   sú. Uznesenie   krajského   súdu   bolo   okresnému   súdu   doručené   15.   augusta   1996 (navrhovateľke ho následne okresný súd doručil 7. septembra 1996 a sťažovateľovi

23. októbra 1996).

25. Dňa 13. januára 1997 bol spis pridelený v zmysle rozvrhu práce na rok 1997 ďalšej sudkyni,   ktorá   30.   januára   1997   dala   pokyn   na   odoslanie   spisu   znalcovi ustanovenému uznesením z 1. decembra 1994.

26. Dňa 27. marca 1997 znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok ohľadom ceny nehnuteľnosti.

27. Okresný súd 14. apríla 1997 doručil znalecký posudok sťažovateľovi, ktorý v ten deň na súde nahliadol do spisu.

28. Sťažovateľ 23. apríla 1994 doručil okresnému súdu písomné vyjadrenie, v ktorom namietol nesprávnosť znaleckého posudku.

29. Okresný   súd   uznesením   z 28.   apríla   1997   rozhodol   o odmene   znalca   za   podaný znalecký posudok.

30. Dňa   14.   mája   1997   zaslal   okresný   súd   znalcovi   pripomienky   sťažovateľa k znaleckému   posudku   a v rovnaký   deň   odoslal   znalecký   posudok   právnemu zástupcovi navrhovateľky.

31. Dňa   9.   júla   1997   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu o znalečnom z 28. apríla 1997, ktoré doplnil podaním 21. júla 1997.

32. Okresný súd 12. augusta 1997 predložil spis na rozhodnutie o podanom odvolaní krajskému súdu.

33. Krajský súd 28. novembra 1997 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pretože vychádzal pri určení znalečného z vyúčtovania znalca, ktoré nebolo dostatočne špecifikované (uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 28. januára 1998).

34. Sťažovateľ 3. júna 1998 požiadal okresný súd o nariadenie termínu pojednávania.

35. Okresný súd 11. júna 1998 nariadil pojednávanie na 3. júl 1998.

36. Na pojednávaní 3. júla 1998 sa súd pokúsil o vyriešenie sporu zmierom, preto odročil pojednávanie na 17. júl 1998.

37. Dňa   17.   júla   1998   bolo   pojednávanie   odročené   pre   neúčasť   navrhovateľky   a   jej právneho zástupcu (neúčasť vopred neospravedlnili) na 14. október 1998.

38. Dňa 22. júla 1998 doručil sťažovateľ okresnému súdu svoje vyjadrenie k poslednému pojednávaniu a ďalšie podanie, ktorým reagoval na pojednávanie z 3. júla 1998.

39. Dňa 14. októbra 1998 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ predniesol svoje námietky k znaleckému posudku na ocenenie nehnuteľnosti. Pojednávanie bolo odročené na 27. november 1998.

40. Dňa 4. novembra 1998 doručil sťažovateľ námietky voči postupu konajúceho sudcu na   poslednom   pojednávaní.   Predseda   okresného   súdu   odpovedal   sťažovateľovi listom   z 11.   novembra   1998,   ktorým   jeho   sťažnosť   ako   nedôvodnú   odložil.   Dňa

23. novembra 1998 sťažovateľ opäť podal na okresnom súde písomné vyjadrenie k pojednávaniu zo 14. októbra 1998.

41. Na pojednávaní 27. novembra 1998 okresný súd vypočul navrhovateľku ohľadom hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom vyporiadania BSM, a pojednávanie odročil na

29. január 1999.

42. Dňa 29. januára 1999 okresný súd na pojednávaní vypočul sťažovateľa k jednotlivým položkám BSM a pojednávanie odročil na 12. marec 1999.

43. Dňa 1. februára 1999 predseda okresného súdu sťažovateľa upovedomil o odložení jeho sťažnosti doručenej okresnému súdu 14. decembra 1998, v ktorej sťažovateľ namietal správanie predsedu senátu a spôsob vedenia pojednávania 27. novembra 1998.

44. Na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   12.   marca   1999,   okresný   súd   pokračoval   vo výsluchu účastníkov konania k hnuteľným veciam a pojednávanie odročil na 5. mája 1999.

45. Pojednávanie 5. mája 1999 súd odročil na 23. jún 1999 (nedostavila sa navrhovateľka ani   jej   právny   zástupca),   sťažovateľ   predložil   návrh   na   vydanie   vecí   od navrhovateľky.

46. Na   pojednávaní   23.   júna   1999   súd   vypočul   právneho   zástupcu   navrhovateľky a sťažovateľa ohľadom jednotlivých položiek BSM a pojednávanie odročil na 14. júl 1999.

47. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 14. júla 1999, právny zástupca navrhovateľky a odporca zhodne vyhlásili, že do BSM okrem hnuteľných vecí, ktorých okruh bol určený, a nehnuteľností iné aktíva a pasíva nepatria. Sťažovateľ oznámil, že žiada do BSM   zahrnúť   aj   ušlý   zisk   zo   záhrady,   ktorú   neužíval   od   rozvodu   manželstva. Pojednávanie bolo odročené na 13. október 1999.

48. Dňa   18.   augusta   1999   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu ju vybavil listom z 19. augusta 1999, ktorým sťažovateľovi   oznámil,   že   konanie   považuje   za   bezprieťahové.   Dňa   6. septembra 1999   sťažovateľ   písomne   opakovane   namietal   postup   predsedu   senátu   v konaní a predložil   návrh   na   predvolanie   znalca,   ktorý   vypracoval   znalecký   posudok k hodnote hnuteľných vecí patriacich do BSM.

49. Na pojednávaní 13. októbra 1999 bol vypočutý svedok a okresný súd pojednávanie odročil na 3. december 1999 s tým, že rozhodne o predbežnom opatrení.

50. Na   pojednávanie   3.   decembra   1999   nebol   predvolaný   právny   zástupca navrhovateľky, a preto okresný súd odročil pojednávanie na 14. január 2000.

51. Pojednávanie 14. januára 2000 odročil súd na neurčito s tým, že rozhodne o návrhu na   vydanie   predbežného   opatrenia   (nedostavila   sa   navrhovateľka   ani   jej   právny zástupca,   ktorý   neúčasť   dodatočne   ospravedlnil),   ktoré   sťažovateľ   urgoval

3. januára 2000.

52. Dňa 31. januára 2000 okresný súd zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia podaný 19. júna 1996 (súd poukázal na to, že návrh bol omylom založený) a aj návrh podaný 8. júla 1999.

53. Dňa 17. mája 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o určenie termínu pojednávania.

54. Dňa 2. júna 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. september 2000.

55. Pojednávanie 20. septembra 2000 okresný súd odročil na 25. október 2000.

56. Na pojednávaní 25. októbra 2000 súd pokračoval vo výsluchu účastníkov k sporným položkám a veciam, ktoré žiadal vydať sťažovateľ; pojednávanie bolo odročené na

15. december 2000.

57. Pojednávanie 15. decembra 2000 okresný súd odročil na 23. február 2001.

58. Dňa 21. decembra 2000 okresný súd písomne vyzval navrhovateľku a jej právneho zástupcu na predloženie zoznamu kníh patriacich do BSM.

59. Pojednávanie konané 23. februára 2001 okresný súd odročil na 2. máj 2001.

60. Dňa 2. mája 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré súd odročil na 25. máj 2001.

61. Na   pojednávaní   25.   mája   2001   vypočul   súd   účastníkov   ohľadom   nadobudnutia nehnuteľnosti a pojednávanie odročil na 14. september 2001.

62. Na pojednávaní 14. septembra 2001 okresný súd pokračoval výsluchom účastníkov o nadobudnutí nehnuteľnosti a pojednávanie odročil na 30. november 2001.

63. Dňa 6. novembra 2001 požiadal okresný súd o správu Okresný úrad v S., katastrálny odbor.

64. Pojednávanie 30. novembra 2001 okresný súd odročil na 20. február 2002.

65. Pojednávanie konané 20. februára 2002 okresný súd odročil na 19. apríl 2002.

66. Na pojednávaní 19. apríla 2002 okresný súd vypočul svedka a pojednávanie odročil na 19. jún 2002.

67. Pojednávanie uskutočnené 19. júna 2002 súd odročil na 3. október 2002.

68. Dňa   19.   septembra   2002   okresný   súd   zrušil   pojednávanie   nariadené   na

3. október 2002.

69. Dňa   27.   novembra   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   na   prieťahy v konaní, ktorú podal sťažovateľ na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a v ktorej súčasne namietal zaujatosť konajúceho sudcu.

70. Po vyjadrení konajúceho sudcu z 27. apríla 2004 bol spis predložený na rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu.

71. Krajský   súd   7.   mája   2004   rozhodol,   že   konajúci   sudca   nie   je   vylúčený z prejednávania   a rozhodovania   veci   (uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené

11. mája 2004 a 14.   mája 2004   dal   sudca   pokyn   na jeho doručenie   účastníkom; sťažovateľovi bolo doručené 25. mája 2004 a právnemu zástupcovi navrhovateľky

21. mája 2004).

Od tohto dátumu sa v spise nenachádza ďalšia dokumentácia o konaní vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03, III. ÚS 127/03, IV. ÚS 59/03), v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   pričom   tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná, k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Otázku existencie zbytočných prieťahov, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, II. ÚS 66/03, II. ÚS 2/05) vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa troch kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosti veci (1), správanie účastníka konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3). Súčasťou prvého kritéria je aj povaha veci.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako odporca.   Po   právnej   stránke   nemožno   hodnotiť   toto   konanie   ako   mimoriadne   zložité. Faktická   zložitosť   je   daná   samotným   charakterom   konania   a je   podmienená   rozsahom dokazovania. Ústavný súd v súvislosti s faktickou zložitosťou veci už vyslovil, že nároky na rozsah dokazovania by mohli zbaviť okresný súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty sťažovateľa len vtedy, ak by sa priebežne a pritom efektívne a v primeranom čase s faktickou zložitosťou veci vysporiadal (II. ÚS 181/04).

V tejto veci však ústavný súd zastáva názor, že žiadna skutková zložitosť nemôže odôvodniť to, že okresný súd takmer po 14 rokoch od začatia konania doteraz vo veci právoplatne   nerozhodol,   hoci   ide   o konanie,   ktoré   je   svojou   povahou   bežným   typom konania   a v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   nejde   o bezpodielové   spoluvlastníctvo manželov, ktoré by bolo rozsahom veľké.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ využil viaceré procesné oprávnenia, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok ( ďalej len „OSP“),   keď   podal   odvolanie   proti   rozsudku,   odvolanie   proti   nariadeniu   znaleckého dokazovania, ako aj proti uzneseniam o znalečnom, namietol zaujatosť sudcov okresného súdu,   podal   návrhy   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   vzniesol   námietku   zaujatosti konajúceho sudcu. Nevyhnutnosť rozhodovať o týchto návrhoch a opravných prostriedkoch objektívne viedla k predlžovaniu konania. Ústavný súd však v súlade zo svojou ustálenou judikatúrou   uvádza,   že   využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi (OSP) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01), ak neprekročia rozumnú mieru.

Okrem   využitia   týchto   procesných   oprávnení   sťažovateľ   pravidelne   reagoval podaním písomného vyjadrenia na priebeh takmer každého pojednávania. Z obsahu podaní je možné zistiť negatívny postoj sťažovateľa k prejednávaniu veci, ktorý však nemožno považovať za dôvod namietanej dĺžky konania.

3.   Napokon   ústavný   súd   pri   posudzovaní   existencie   zbytočných   prieťahov v namietanom konaní hodnotil postup okresného súdu.

Vzhľadom na to, že posudzované konanie začalo 6. mája 1992 a zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (I. ÚS 46/93). Táto okolnosť však neznamená, že pri celkovom hodnotení, či v napadnutom konaní v období po 15. marci 1993 došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže ústavný súd zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04).

Pri posudzovaní postupu súdu ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 33/99, II. ÚS 3/00, II. ÚS 156/03), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   príslušného   súdu,   ale   aj   jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania.

Zo   spisu   sp.   zn.   V-2-   9   C   121/92   ústavný   súd   zistil,   že   v posudzovanom   období v priebehu takmer 14-ročného súdneho konania okresný súd vykonal množstvo procesných úkonov, nariadil 24 pojednávaní, na 19 pojednávaniach vykonával dokazovanie (tri odročil pre   neprítomnosť   navrhovateľky   a jej   právneho   zástupcu,   jedno   pojednávanie   odročil, pretože   naň   nepredvolal   právneho   zástupcu   navrhovateľky   a termín   posledného nariadeného pojednávania zrušil), opakovane ustanovil znalca za účelom určenia hodnoty nehnuteľnosti. Napriek týmto skutočnostiam okresný súd doteraz neukončil dokazovanie a neustálil skutkový stav tak, aby vec bola právoplatne skončená. O efektívnom postupe okresného súdu nesvedčí ani fakt, že o prvom podanom návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia rozhodol po troch rokoch a siedmich mesiacoch a o druhom návrhu po šiestich mesiacoch od jeho podania.

Ústavný   súd   bral   na   zreteľ   skutočnosť,   že   okresný   súd   nemohol   konať   pre rozhodovanie o sťažovateľom podanej námietke zaujatosti súdu v období od 21. augusta 1995 do 15. augusta 1996, keď krajský súd vrátil spis okresnému súdu, t. j. jeden rok, a spis sa nachádzal na odvolacom súde aj v období od 3. marca 1995 do 4. mája 1995 (odvolanie proti   uzneseniu   o nariadení   znaleckého   dokazovania z 1.   decembra   1994)   a v období   od 12. augusta 1997 do 28. januára 1998 (odvolanie proti uzneseniu o znalečnom z 28. apríla 1997),   ale tiež   nemohol   ústavný   súd   prehliadnuť,   že   okresný   súd   vychádzal   pri   určení znalečného   z nedostatočných   podkladov,   čo   malo   za   následok   zrušenie   uznesenia z 28. apríla   1997   a v uznesení   o nariadení   znaleckého   dokazovania   uložil   okresný   súd znalcovi   nesprávnu   úlohu.   Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   zabezpečovaním   znaleckého dokazovania vyslovil, že všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca vrátane správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy (III. ÚS 111/01). Ústavný súd na základe týchto skutočností posúdil obdobie od nariadenia znaleckého dokazovania do rozhodnutia o znalečnom (neberúc do úvahy   obdobie   rozhodovania   o námietke   zaujatosti   súdu)   ako   konanie   poznačené neefektívnym postupom okresného súdu.

V postupe okresného súdu zistil ústavný súd viaceré obdobia nečinnosti, a to od 25. augusta 1993, keď bol z odvolacieho súdu doručený spis po zrušení prvostupňového rozsudku,   do 8.   júla   1994,   keď   okresný súd   nariadil   pojednávanie   (jedenásť   mesiacov, počas ktorých okresný súd len doručil účastníkom uznesenie odvolacieho súdu), od 28. januára 1998, keď krajský súd vrátil spis po zrušení uznesenia o znalečnom z 28. apríla 1997,   do   11. júna   1998,   keď   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   (4,5   mesiaca),   od   31. januára   2000,   keď   okresný   súd   zamietol   návrhy   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia, do 20. septembra 2000 (viac ako 7 mesiacov), keď vo veci nariadil pojednávanie (v tomto   období   okresný   súd   nevykonával   žiadne   úkony   smerujúce   k meritórnemu rozhodnutiu,   len   2.   júna   2000   nariadil   pojednávanie)   a obdobie   od   posledného pojednávania,   ktoré   sa   konalo   19.   júna   2002,   do   doručenia   spisu   ústavnému   súdu (nepočítajúc obdobie od 27. novembra 2003, kedy bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti konajúceho sudcu vznesená sťažovateľom, do rozhodnutia o nej 7. mája 2004, resp. doručenia rozhodnutia okresnému súdu 11. mája 2004).

Zohľadnením   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zhodnotil,   že   postup okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   V   -   2   –   9   C   121/92   je   poznačený   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou ako celok, čím bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože okresný súd ani po takmer štrnástich rokoch vo veci meritórne nerozhodol.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   nečinnosťou,   zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 121/92 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu poruší, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 200 000 Sk. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že   len konštatovanie   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré považuje za primerané s prihliadnutím najmä na dĺžku konania pred   okresným   súdom,   neefektívny   postup   okresného   súdu,   ako   aj   zistené   obdobia nečinnosti.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. A. H., B,, ktoré si uplatnil za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia, štúdium spisu a druhá porada a podanie sťažnosti) s režijným paušálom. Ústavný súd považuje za odôvodnené trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci, každý v sume 2 501 Sk,   a dvakrát   režijný   paušál   po   150   Sk,   spolu 5 302 Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006