znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii, Nová 2419, Považská Bystrica, zastúpenejadvokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 46/2013 z 30. októbra2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára2015 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii,Nová 2419, Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 46/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia ňou označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 11 S 44/2012 z 19. februára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Považská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“)dodatočným platobným výmerom č. 670/230/45433/07/Hel zo 16. októbra 2007 (ďalej len„rozhodnutie zo 16. októbra 2007“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnotyza zdaňovacie obdobie september 2004 v sume 82 246 Sk. Sťažovateľke ako daňovémusubjektu nebol priznaný nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v dôsledkunesplnenia podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a)zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o DPH“) a nesplnenia si povinnosti vyplývajúcej z § 29 ods. 6 zákona Slovenskejnárodnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“).Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutímč. I/226/62-3312/2008/990600-r zo 14. januára 2008 (ďalej len „rozhodnutie zo 14. januára2008“) rozhodnutie daňového úradu zo 16. októbra 2007 potvrdilo. Rozhodnutie daňovéhoriaditeľstva zo 14. januára 2008 bolo zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn.11 S 15/2008 zo 14. mája 2008 (ďalej len „rozsudok zo 14. mája 2008“). Sťažovateľkapoukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2008, v ktorej„Súd v rozsudku uvádza, že skutkový stav v danej veci bol zistený dostatočne a spoľahlivo, ale vyhodnotenie dôkazov nebolo urobené v súlade so zásadami daňového konania a z toho dôvodu bol prijatý nesprávny právny záver...“.

2

Následne „V druhej etape Daňový úrad... vykonal u sťažovateľa opakovanú daňovú kontrolu a na jej základe vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/2621/11/Sed z 24. 01. 2011. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/226/7405-54597/2011/990600-r z 13. 05. 2011 potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu... z 24. 01. 2011. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11 S/52/2011 zo 14. 02. 2012 zrušil uvedené rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR. Súd v rozsudku, okrem iného uvádza, že postup správcu dane nebol v súlade so zákonom, pretože po zrušení dodatočného platobného výmeru zo 16. 10. 2007 sa vec dostala znovu do vyrubovacieho konania a správca dane mal vyrubiť daň, ale on tak nepostupoval a vykonal opakovanú daňovú kontrolu...

V tretej etape Daňový úrad Trenčín vydal dodatočný platobný výmer č. 9312401/5/1792581/2012 zo 17. 07. 2012. Proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Trenčín zo 17. 07. 2012 sťažovateľ podal odvolanie v ktorom namietal, že správca dane mal v zmysle právneho názoru odvolacieho orgánu všetky zistenia opätovne vyhodnotiť v súlade so zásadami daňového konania....

Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100306/1/1229598/2012/5050-r z 25. 10. 2012 potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín zo 17. 07. 2012....

Proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR... bola podaná žaloba.... Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11 S/44/2012-77 z 19. 02. 2013 žalobu zamietol.“.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že krajský súd v rozsudku zo 14. mája 2008 uviedol, že „skutkový stav v danej veci bol zistený dostatočne a spoľahlivo, ale vyhodnotenie dôkazov nebolo urobené v súlade so zásadami daňového konania a z toho dôvodu bol prijatý nesprávny právny záver. Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že u sťažovateľa sú dané zákonné podmienky na odpočítanie dane a ak správne orgány dospeli k inému záveru, tento záver nie je v súlade so zákonom.“. Podľa sťažovateľky „nie je zrejmé, na základe čoho súd v rozsudku z 19. 02. 2013 zásadne zmenil svoj názor a tvrdí, že zákonné podmienky na odpočítanie dane splnené neboli“.

3

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 S 44/2012z 19. februára 2013 (ďalej len „rozsudok z 19. februára 2013“)„nespravodlivo zhodnotil rozloženie dôkazného bremena medzi sťažovateľom ako daňovým subjektom a daňovými orgánmi... dodatočne objasňoval úvahy daňových orgánov novými dôvodmi v neprospech sťažovateľa“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na„rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S/52/2011 v ktorom súd okrem iného uvádza (záver str. 4), že žalobca ďalšie dokazovanie nežiada, nenavrhuje ďalšie dôkazy a ani súd nezistil dôvod na doplnenie dokazovania. Sťažovateľ v odvolaní pri rozsudku poukazoval na to, že nie je zrejmé, na základe čoho súd zásadne zmenil svoj názor a tvrdí, že zákonné podmienky na odpočítanie dane splnené neboli.“.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka namieta, že krajský súd sa odchýlilod právneho názoru vysloveného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí, a preto bolo jehopovinnosťou uvedený odklon zdôvodniť. Aj povinnosťou najvyššieho súdu bolo daťšpecifickú a konkrétnu odpoveď práve na tento argument, pričom ak sa najvyšší súd s toutozásadnou námietkou sťažovateľky nezaoberal, porušil jej práva garantované ústavoua dohovorom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/46/2013 z 30. 10. 2014 porušil základné právo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/46/2013 z 30. 10. 2014 porušil základné právo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/46/2013 z 30. 10. 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bolpotvrdený rozsudok krajského súdu z 19. februára 2013 ako vecne správny, došlok porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako ajzákladného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Rozsudkom

5

krajského súdu z 19. februára 2013 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky, ktorou sadomáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskejrepubliky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100306/1/1229598/2012/5050-rz 25. októbra 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úraduč. 9312401/5/1792581/2012 zo 17. júla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či jumožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totižvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súduo zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

6

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako ajkonkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súdnie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušeniazákladných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konaťa rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebopríslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že jevylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konaniaa vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp jeexpressis verbisvymedzený v čl. 47ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možnostína uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočívav tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné právaa povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodneniaalebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie aleboprocesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcoma ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02, IV. ÚS 126/09).

7

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že mal za preukázané, žek uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ktoré je základnou podmienkou uplatnenia odpočtudane z pridanej hodnoty, nedošlo. V rámci odôvodňovania tohto záveru sa v napadnutomrozsudku najvyššieho súdu uvádza:

„V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.“

K splneniu zákonných predpokladov na odpočet dane z pridanej hodnotya k uneseniu dôkazného bremena sťažovateľkou najvyšší súd v napadnutom rozsudkuuvádza:

„V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že konateľ dodávateľa nemal vedomosť o tom, že by spoločnosť dodávateľa žalobcu FARAON, s.r.o. vôbec vykonávala obchodnú činnosť, neviedla účtovníctvo, pričom sa malo jednať o tzv. fiktívne obchody. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom vysloveným prvostupňovým súdom, ktorý mal za preukázané, že konatelia dodávateľa popreli uskutočňovanie obchodu so žalobcom, aj napriek skutočnosti, že splnomocnenec dodávateľa potvrdil dodanie tovaru žalobcovi, avšak nevedel preukázať pôvod tovaru, čo predstavuje rozhodujúcu skutkovú súvislosť pri právnom posúdení veci. V danom prípade dôkazná povinnosť v daňovom konaní leží na daňovom subjekte, ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca (daňový subjekt) však aj napriek výzve správcu dane neozrejmil v daňovom konaní sporné skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie uskutočnenia predmetov fakturácie a z tohto dôvodu nemohla byť v daňovom konaní overená pravdivosť údajov

8

na spochybnených faktúrach. Daňové orgány preto vychádzali z dôkazov zhromaždených nielen v daňovom, ale aj v trestnom konaní a na ich základe dospeli k záveru, že daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie predmetu fakturácie a splnenie podmienok nároku na odpočet dane, ako aj vynaloženie finančných prostriedkov a ich súvislosť so zdaniteľnými príjmami. Podľa názoru najvyššieho súdu daňové orgány postupovali pri vyhodnotení dôkazov v súlade s vyššie uvedenou zásadou voľného hodnotenia dôkazov, prihliadali na všetky dôkazy, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo, pričom vykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Záver, ku ktorému dospeli, je výsledkom logickej úvahy a ich rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom.“

V zmysle svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a tedaprotiústavné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo ajextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Právne hodnotenie sťažovateľkinej veci realizovanénajvyšším súdom v napadnutom rozsudku však nemožno považovať za svojvoľné anizjavne neodôvodnené či vychádzajúce zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnychotázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09)rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť k zásadnej námietkesťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd nevyjadril k postupu krajského súdu, ktorým saodklonil od právneho názoru prezentovaného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí (ideo rozsudok krajského súdu zo 14. mája 2008, ktorým bolo zrušené rozhodnutie daňovéhoriaditeľstva zo 14. januára 2008), a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom

9

predovšetkým uviedol, že:„... dospel k záveru, že u žalobcu sú dané zákonné podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ zák. o DPH, a ak správne orgány dospeli k inému záveru, tento záver nie je v súlade so zákonom“.V súvislosti s argumentáciousťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na ďalší priebeh konania,na základe ktorého možno formulovať záver o opodstatnenosti jej námietky.

V nadväznosti na zrušenie rozhodnutia daňového úradu zo 14. januára 2008 vydaldaňový úrad rozhodnutím č. 670/230/2621/11/Sed z 24. januára 2011 dodatočný platobnývýmer, ktorý bol potvrdený rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/226/7405-54597/2011/990600-r z 13. mája 2011. Krajský súd rozsudkom zo 14. februára 2012rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/226/7405-54597/2011/990600-r z 13. mája 2011zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení k námietkam sťažovateľkytýkajúcim sa zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov zo strany správnychorgánov predovšetkým zdôraznil, že„... je potrebné hodnotiť všetko, čo v priebehu dokazovania vyšlo najavo (napriek konštatovaniu súdu o zistenom skutkovom stave v rozsudku sp. zn. 11 S/15/08) v súlade s ust. § 2 ods. 3 a § 29 zákona o správe daní a poplatkov. Keďže rozhodnutie žalovaného bolo zrušené a bol vyslovený záväzný právny názor, ktorý daňové orgány musia rešpektovať (§ 250j ods. 6 O. s. p.) pri novom rozhodnutí je nadbytočné sa zaoberať námietkami žalobcu k hodnoteniu dôkazov, pretože daňové orgány musia znovu vo veci rozhodovať.“.

Daňový úrad vydal v poradí tretí dodatočný platobný výmer rozhodnutímč. 9312401/5/1792581/2012 zo 17. júla 2012, ktorý bol potvrdený rozhodnutím finančnéhoriaditeľstva č. 1100306/1/1229598/2012/5050-r z 25. októbra 2012. Krajský súd žalobuo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva z 25. októbra 2012 zamietolrozsudkom sp. zn. 11 S 44/2012 z 19. februára 2013. Na základe sťažovateľkou podanéhoodvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu z 19. februára2013 potvrdil.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd nerešpektoval právnu záväznosť svojhoprávneho názoru vysloveného v skoršom rozhodnutí, neberie do úvahy skutočnosť, že

10

pre právne posúdenie veci je determinujúci v prvom rade skutkový stav veci, čo ale zároveňznamená, že akákoľvek zmena skutkového stavu sa musí jednoznačne prejaviť aj v jehoprávnom posúdení. V poradí druhom rozsudku sp. zn. 11 S 52/2011 zo 14. februára 2012 sakrajský súd osobitne vyjadril k sťažovateľkinej námietke týkajúcej sa zisteného skutkovéhostavu a hodnotením dôkazov správnymi orgánmi, pričom zdôraznil ich povinnosťvyhodnotiť v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov všetko, čo v priebehudokazovania vyšlo najavo, a rozhodnúť v súlade s právnym názorom prezentovanýmkrajským súdom v jeho rozhodnutí. Po vrátení veci (po vydaní v poradí druhého rozsudkukrajského súdu) bola vec opätovne vrátená do vyrubovacieho konania a povinnosťousprávneho orgánu bolo daň z priadnej hodnoty vyrubiť pri súčasnom hodnotení všetkého,čo v priebehu konania vyšlo najavo v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.Pokiaľ preto správny orgán v rámci následného konania hodnotením dokazovania(súc viazaný právnym názorom vyjadreným krajským súdom v jeho rozsudkuzo 14. februára 2012) dospel ku skutkovým záverom, ktoré nedovoľovali prijatie právnehozáveru, že sťažovateľka splnila podmienky na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty,javí sa námietka sťažovateľky ako neopodstatnená.

Navyše, správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý s výnimkou vecív tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) posudzuje iba právneotázky napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a ktorý vykonáva len také dokazovanie,ktoré je pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánunevyhnutné. V správnom súdnictve nie je v záujme, aby súdy nahrádzali činnosť správnychorgánov, ale aby poskytovali ochranu v prípade zásahu do práv fyzickej alebo právnickejosoby preskúmavaním rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (napr. rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 183/2010).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sas námietkami sťažovateľky (uvedenými v jej odvolaní z 5. apríla 2013) zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatnéokolnosti posudzovanej veci. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súdnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

11

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý je dostatočneodôvodnený, a tým aj ústavne udržateľný.

Keďže sťažovateľke nebolo podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím najvyššiehosúdu odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy súdoma ani jej právo na rovnosť účastníkov v konaní, pričom sťažovateľka nepredložila žiadnerelevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd dospel k záveru, že medziposudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálnedospieť k záveru o ich porušení. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo ajk porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

12

súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor, žeoznačený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľky.

Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súduo,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti,,akéhokoľvek trestnéhoobvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladaťautonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné právaa záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právachvyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konaniakvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľapôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúcipre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitostipatria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovýmsubjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory savymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazziniproti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).

Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo jejedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátupožadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciua plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožnosubsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veciv niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojemtrestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ideo ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďževšeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali zákonnosť rozhodnutífinančného riaditeľstva, ktorými bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu,ktorým bol vyrubený sťažovateľke rozdiel na dani z pridanej hodnoty (a nie daňovásankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípaderatione materiaeaplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07).

13

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosťporušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016

14