znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova19, Košice, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Richarda Bauera, vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 200/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.2 S 200/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 11. júla 2013 žalobuo preskúmanie   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   Ministerstva   vnútra   Slovenskejrepubliky (ďalej   len   „žalovaný“)   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   ktorý   ju   uznesenímč. k. 6 S 194/2013-48 zo 17. júla 2013 postúpil krajskému súdu, kde bola vec doručená19. augusta   2013.   Krajský   súd   prípisom   z 27. augusta 2013   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa, aby sa vyjadril v konaní, a 11. októbra 2014 mu doručil vyjadrenie žalovaného.Pojednávanie nariadil 3. októbra 2014 a jeho termín určil na 29. október 2014. Na tomtopojednávaní   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol   rozsudkomč. k. 2 S 200/2013-81,   ktorého   písomné   vyhotovenie   doručil   právnemu   zástupcovisťažovateľa 29. decembra 2014. Napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, sťažovateľpodal proti rozsudku krajského súdu odvolanie 13. januára 2015.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd postupoval v konaní so zbytočnými prieťahmi,keď   bol   v   jeho   veci   nečinný   štrnásť   mesiacov   a   písomné   vyhotovenie   rozsudkumu doručil až   po   dvoch   mesiacoch   od   jeho   vyhlásenia.   Preto   podal   9.   decembra   2014sťažnosť   na prieťahy   predsedovi   krajského   súdu,   ktorý   ju   v   prípise   č. Spr. 2384/14zo 17. decembra 2014 vyhodnotil ako dôvodnú.

V sťažnosti uvádza: „Záverom si nedovolí sťažovateľ neuviesť, že porušovateľ si asi vôbec   neuvedomil,   že   ak   bude   rozhodovať   o žalobe   tak   dlho,   tak   skráti   sťažovateľovi prípadnú lehotu na nové prejednanie priestupku, pre ktorého nezákonné uloženie správnymi orgánmi podal žalobu, a ktorý sa nikdy nestal a po uplynutí dvoch rokov od jeho domnelého spáchania, a to po dni 25. 08. 2014, nebude možné priestupok prejednať v správnom konaní pred príslušnými správnymi orgánmi... O to silnejšie pociťuje 74 ročný bezúhonný občan zásah do ním namietaných práv, ak krajský súd, ktorý im má poskytnúť ochranu ich, nielen že   výrazne   dehonestuje,   aj   sťaží   a de   facto   zmarí   svojím   konaním   ďalšie   prejedanie priestupku v správnom konaní.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/200/2013 porušené boli.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- EUR, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛, trovy právneho zastúpenia v sume 369,46 EUR (slovom tristošesťdesiatdeväť eur a štyridsaťšesť centov) na účet   jeho   právnej   zástupkyne   Advokátska   kancelária   Bauer   s.   r.   o.,   Dénešova   19... Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorýmifyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobomustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesenímbez ústneho pojednávania.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide   predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,   ak   v   konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stavtakúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súdposkytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   podaná   ústavnému   súdu   uplatnená   v   čase,keď k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušeniev tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Zjavnáneopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred   všeobecným   súdom,   v   ktorom   už   príslušný   súd   meritórne   rozhodol pred podanímsťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako krajský súd o jeho veci rozhodol a doručilmu písomné   vyhotovenie   rozhodnutia.   V   sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   podaná12. januára 2015, sťažovateľ uviedol, že podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie13. januára   2015.   Sťažovateľ   teda   namieta   zbytočné   prieťahy   v   postupe   krajského   súduv čase,   keď   už   tento   o   jeho   veci   nekonal   a   jeho   úloha   spočívala   v   predložení   vecina rozhodnutie odvolaciemu súdu. Vzhľadom na časovú súvislosť medzi podaním odvolaniaa sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ nemôže dôvodne namietať ani prieťahy v súvislosti spredložením veci odvolaciemu súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   sťažovateľom   namietaný   priebeh   napadnutéhokonania nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia jeho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov. Konanie začalo na krajskom súde 19. augusta 2013, o vecibolo meritórne rozhodnuté 29. októbra 2014 a písomné vyhotovenie rozsudku bolo (podľaprípisu   predsedu   krajského   súdu   č.   Spr.   2384/14   zo 17. decembra   2014)   expedovanéúčastníkom konania 4. decembra 2014. Uvedená doba konania, hoci sa aj účastníkovi, ktorýmá záujem na čo najskoršom rozhodnutí, môže zdať neprimeraná, z hľadiska ústavnýchlimitov v danom type konania neprekračuje prípustnú dobu konania.

Sťažovateľ   poukazuje   vo   svojej   argumentácii   v   súvislosti   s   dobou   rozhodovaniakrajského súdu na zmarenie možnosti opakovaného prerokovania priestupku v správnomkonaní, čo však ústavný súd nemôže brať do úvahy okrem iného aj preto, že sťažovateľvychádza   len   z   vlastného   právneho   posúdenia   veci   a   prejudikovania   rozhodnutiaodvolacieho súdu.

Vychádzajúc zo stavu napadnutého konania krajského súdu, je zrejmé, že sťažnosťbola podaná ústavnému súdu v čase, keď už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdísťažovateľ, v konaní pred krajským súdom nedochádzalo (a to aj napriek tomu, že vo vecinebolo ešte právoplatne rozhodnuté).

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015