znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Okresného súdu Martin č. k. 5 C 71/2010-53 z 3. marca 2011, rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 153/2011 z 13. júla 2011 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 49/2012 z 13. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2012   faxom   a   14.   novembra   2012   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 71/2010-53 z 3. marca 2011, rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 153/2011 z 13. júla 2011 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 49/2012 z 13. augusta 2012.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ...   podal   dňa   26. 3. 2010   na   Okresnom   súde   Martin   návrh,   ktorým sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že:

... Darovacia   zmluva   zo   dňa   14. 1. 1998   spísaná   formou   notárskej   zápisnice... uzatvorená medzi P.   S...   a žalovanými   v 1) rade M.   H...   a žalovaným v 2 rade Ľ.   H... je neplatná....

... Nehnuteľnosti vymenované v žalobnom návrhu, ktoré boli predmetom darovacích zmlúv zo dňa 14. 1. 1998 a zo dňa 17. 03. 1998 patria do dedičstva po poručiteľovi P. S., nar..., ktorý zomrel dňa...

Okresný   súd   v   Martine   môj   návrh...   zamietol.   O   trovách   konania   rozhodol   tak, že ma zaviazal   zaplatiť   odporcom   v 1)   a 2)   rade   trovy   konania,   vo   výške   1 681,72   Eur na účet právneho zástupcu odporcov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd Martin svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že s poukazom na skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku zo dňa 3. 3. 2011 sp. zn. 5 C/71/2010-53 a na podanú námietku   premlčania   odporcami   v   1   a   2   rade   ustálil,   že   navrhovateľovi   nie   je   možné premlčané   právo   dovolať   sa   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   priznať,   nestotožnil sa s mojím tvrdením... preto návrh v celom rozsahu zamietol....

Proti Rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 3. 3. 2011 sp. zn. 5 C/71/2010-53 som podal podľa § 201 O. s. p. odvolanie...

Krajský súd v Žiline svojim rozsudkom zo dňa 13. 07. 2011, sp. zn. 6 Co/153/2011 (nesprávne uvedená sp. zn. 6 Co 153/2010 v záhlaví rozsudku) rozsudok Okresného súdu v Martine   zo   dňa   3.   3.   2011,   sp.   zn.   5   C/71/2010-53   vo   výroku,   ktorým   môj   návrh ako sťažovateľa zamietol, potvrdil.

Rozsudok Okresného súdu Martin vo výroku o trovách konania zmenil tak, že... som povinný   zaplatiť   odporcom   v   1   a   2   rade   trovy   konania   vo   výške   433,44   Eur   na   účet právneho zástupcu odporcov v 1 a 2 rade, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   zo   dna   13. 07. 2011   sp.   zn. 6 Co/153/2011 stotožnil s odôvodnením rozsudku Okresného súdu v Martine zo dňa 3. 03. 2011 sp. zn. 5 C/71/2010-53....

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 07. 2011, sp. zn. 6 Co/153/2011 som podľa § 236 O. s. p. podal dovolanie ako i proti rozsudku Okresného súdu v Martine zo dňa 3. 3. 2011 sp. zn. 5 C/71/2010-53...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   uznesením   zo   dňa   13. 8. 2012   sp.   zn. 1 Cdo 49/2012 dovolanie sťažovateľa odmietol a zároveň žalovaným v 1 a 2 rade nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal o mojom odvolaní rozhodnúť tak, že podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., mal vec zrušiť a vrátiť na nové konanie...

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   13.   8.   2012   sp.   zn. 1 Cdo 49/2012,   rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   13. 07. 2011,   sp.   zn. 6 Co/153/2011   a   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Martine   zo   dňa   3.   3.   2011   sp.   zn. 5 C/71/2010-53 bolo porušené

-   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1 Dohovoru, a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

- právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR... Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   13.   08.   2012   sp.   zn. 1 Cdo 49/2012   mi   bolo   doručené   dňa   13. 9. 2012   a   právoplatné   je   13. 9. 2012.   Lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynie dňa 13. 11. 2012.

V   dôsledku   uvedených   skutočností   má   Ústavný   súd   SR   právomoc   rozhodnúť o porušení:

- Práva sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktoré práva boli porušené rozsudkom Okresného súdu v Martine zo   dňa   3. 3. 2011   sp.   zn.   5 C/71/2010-53,   rozsudkom   KS   v   Žiline   zo   dňa   13. 7. 2011 sp. zn. 6 Co/153/2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 13. 08. 2012 sp. zn. 1 Cdo 49/2012 0c 135/2010-73.

-   Ako   to   vyplýva   z   uvedeného,   teda   práva   sťažovateľa   boli   porušené   obidvoma rozsudkami a uznesením NS SR, teda prvostupňovým Rozsudkom Okresného súdu v Martine zo   dňa   3. 3. 2011   sp.   zn.   5 C/71/2010-53,   Rozsudkom   KS   v   Žiline   zo   dňa   13.   7.   2011 sp. zn. 6 Co/153/2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 13. 08. 2012 sp. zn. 1 Cdo 49/2012...

Podľa   §   132   O. s. p.   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy   a   to   každý   dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

K tomuto poznamenávam, že zákon nepredpisuje ani predpisovať nemôže, pravidlá z ktorých   by   malo   vychádzať   ako   hodnotenie   jednotlivých   dôkazov,   tak   hodnotenie v ich vzájomnej súvislosti... Najvyšší súd SR mal rozsudok súdu prvého stupňa Okresného súdu Martin zo dňa 3. 3. 2011 sp. zn. 5 C/71/2010-53 a rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 13. 7. 2011, sp. zn. 6 Co/153/2011 správne podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., alebo podľa § 220 O. s. p. mal Najvyšší súd SR podľa § 220 O. s. p. tak zmeniť, že môjmu návrhu sa v celom rozsahu vyhovuje.

Dôvodom zrušenia súdneho rozhodnutia je vždy jeho nepreskúmateľnosť v dôsledku nezrozumiteľnosti   alebo   nedostatku   dôvodov.   Výrok   rozhodnutia   musí   zodpovedať výsledkom   dokazovania   a   vyhodnoteniu   dôkazov,   čo   sa   musí   prejaviť   v   odôvodnení rozhodnutia, pričom dôvody musia byť jasné a presvedčivé (§ 157 O. s. p.)... Po skutkovej stránke uvádzam, že k nadobudnutiu vlastníctva:

Z   dedičského   spisu   D   893/98   je   zistiteľné   že   jediným   dedičom   som   ja   žalobca to na základe platného závetu.

Môj   strýko   P.   S.   dňa   14. 1. 1998   previedol   tie   isté   podiely   v predmetných nehnuteľnostiach   darovacou   zmluvou   na   odporcov   1   a   2   rade   M.   H...   a Ľ.   H...   Tieto nehnuteľnosti   už   neboli   predmetom   dedičstva   a   tieto   podiely   v predmetných nehnuteľnostiach som potom ja sťažovateľ titulom dedenia nenadobudol po poručiteľovi P. S. Z listu vlastníctva Katastrálneho úradu Ž., Správy katastra M. je zistiteľné, že na LV č. 1724 pre kat., územie B. boli sme písaný ako spoluvlastníci ja žalobca v podie 1 ½-ice a P. S. poručiteľ v ½ ice.

Podľa   §   140   OZ   ak   sa   spoluvlastnícky   podiel   prevádza   majú   spoluvlastníci predkupné   právo.   Ak   sa   spoluvlastníci   nedohodnú   o   výkone   predkupného   práva   majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. Z dikcie zákonného ustanovenia § 140   OZ   vyplýva,   že   každý   spoluvlastník   v   predmetnej   veci   má   predkupné   právo. Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza a je jedno ak sa daruje, predáva, zamieňa a pod. Ako   vyplýva   z   darovacej   zmluvy   zo   dňa   14. 1. 1998   spísanou   formou   notárskej zápisnice   č.   NZ   9/98,   N   10/1998,   ktorá   bol   Okresným   úradom   v M.,   Kat.   odborom zavkladovaná dňa 26. 01. 1998 pod č. V 127/98-2, a tiež ako vyplýva z darovacej zmluvy zo dňa   17. 3. 1998   spísanej   formou   notárskej   zápisnice   NZ   95/98,   N   94/98,   ktorá   bola Okresným   úradom   v M.,   katastrálnym   odborom   zavkladovaná   dňa   18. 6. 1998, pod V 951/98-2,   táto   právna   podmienka   na   platný   prevod   nehnuteľností   požadovaná ust. § 140 Obč. zák. nebola splnená a preto tieto zmluvy robí absolútne právne neplatnými od samého začiatku.

Poručiteľ P. S. ako darca keď za svojho života daroval svoje spoluvlastnícke podiely v predmetných nehnuteľnostiach obdarovaným – žalovaným v 1. a 2. rade mal tieto podiely ponúknuť na prevod mne sťažovateľovi ako spoluvlastníkovi, čo neurobil a preto neplatne tieto nehnuteľnosti previedol na žalovaných v 1. a 2. rade.

Nebohý P. S. neponúkol mne žalobcovi prevod svojich spoluvlastníckych podielov ani písomne ani ústne a tak nesplnil zákonnú podmienku ponuky prevodu spoluvlastníckych podielov a tak tieto darovacie zmluvy sú po právnej stránke neplatné.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe uvedeného o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 3. 3. 2011, sp. zn. 5 C/71/2010-53, rozsudkom Krajského súdu   Žilina   zo   dňa   13. 07. 2011   sp.   zn.   6 Co/153/2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   13. 8. 2012   sp.   zn.   1 Cdo   49/2012,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 9. 2012, bolo porušené.

2) Rozsudok Okresného súdu v Martine zo dňa 3. 3. 2011, sp. zn. 5 C/71/2010-53, Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 07. 2011 sp. zn. 6 Co/153/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 8. 2012 sp. zn. 1 Cdo 49/2012, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   13. 9. 2012   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu v Martine na ďalšie konanie.

3) Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 33.000,- Eur (slovom Tridsaťtritisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4) Okresný   súd   Martin   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 255,72 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   článku   ústavy   a   dohovoru   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   5 C 71/2010   z   3. marca 2011,   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 153/2011 z 13. júla 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 49/2012 z 13. augusta 2012.

1.   Ako   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného   súdu   z   3.   marca   2011,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa, bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil. O jeho odvolaní rozhodoval krajský súd. Aj vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu z 13. júla 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu, sťažovateľ využil opravný prostriedok. O jeho dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením z 13. augusta 2012. Právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal   teda   krajský   súd   v   odvolacom   konaní a najvyšší súd v dovolacom konaní, čím je vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu a krajskému súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

2. Vo   vzťahu   k   námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   49/2012   z   13.   augusta   2012   ústavný   súd   konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   pri   odôvodnení   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   tejto   časti poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne   neopodstatnený   návrh ide vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   aj   taký   návrh,   ktorý sa na prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo   namietaným   rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení uviedol:

«...   V   prejednávanej   veci   je   dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.   Dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.)...

Úvaha dovolateľa o prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p., ktorou vyvodzuje prípustnosť dovolania z toho, že odvolací súd zmenil svojim rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, ktorý výrok je súčasťou výroku vo veci samej, je mylná...

Pokiaľ ide totiž o to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol vo výrokovej časti o trovách prvostupňového konania zmeňujúcim, treba uviesť, že dovolanie v tejto časti smeruje proti   rozhodnutiu,   ktoré je   síce súčasťou   rozsudku   odvolacieho súdu,   má však povahu uznesenia a túto svoju povahu nestráca, hoci rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci súvisí a je v ňom zahrnuté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania   smerujúceho   proti   rozhodnutiu   o   trovách   konania   –   zmeňujúcemu   výroku a výroku o trovách odvolacieho konania neprichádza podľa § 239 O. s. p. do úvahy, keďže ustanovením § 239 ods. 3 O. s. p. je prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1, 2 O. s. p. expressis verbis vylúčená   proti   uzneseniu   o trovách   konania.   Výrok o   trovách konania v rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý   je   výrokom   nadväzujúcim   na   rozhodnutie   (výrok) vo veci samej – závislým výrokom, nie opačne [porovnaj § 242 ods. 2 písm. b) O. s. p.], tobôž nemôže založiť prípustnosť dovolania proti výroku vo veci samej – v danom prípade proti potvrdzujúcemu výroku vo veci samej.

So   zreteľom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhú   vetu   O. s. p.,   ktoré   ukladá dovolaciemu   súdu   povinnosť   skúmať   vždy,   aj   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., resp.   §   239   O. s. p.,   ale   komplexne   sa   zaoberal   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie   prípustné proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho súdu,   ak a)   sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady uvedené v § 237 písm. a) až e) a g) O. s. p. dovolateľ nenamietal a ani v konaní nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na to, či v danom prípade nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f)   O. s. p.   V   tejto   spojitosti   sa   dovolací   súd   zaoberal   opodstatnenosťou   tvrdenia dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov obidvoch stupňov...

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za, preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie   súdu   ako   orgánu   verejnej   moci   nemusí   byť   totožné   s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre... zákonného   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   O. s. p.),   pričom   účastníkovi   konania   musí   dať odpoveď na podstatné..., otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo   (účastníka) a povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva   z   potreby transparentnosti   služby   spravodlivosti,   ktorá   je   esenciálnou   náležitosťou   každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto   ustanovenie   treba   vykladať   a   uplatňovať   aj   s   ohľadom   na   príslušnú   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia   a musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I)... Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový ako aj odvolací súd náležíte   odôvodnili svoje rozhodnutia.   V   odôvodneniach   dostatočne   a   zrozumiteľne vysvetlili,   z   ktorých   dôkazov   pri   rozhodovaní   vychádzali   aj   ako   vec   právne   posúdili, resp. prečo sa nevykonalo navrhnuté dokazovanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   skonštatoval   správnosť   dôvodov   rozhodnutia   súdu prvého stupňa a navyše tiež podal vlastnú argumentáciu,   v rámci ktorej sa vyporiadal s námietkami žalobcu. Prijaté právne závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tiež postačujúco vysvetlil.... Nesúhlas s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (k tomu porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008   sp.   zn.   5 Cdo   258/2007).   Neprípustnosť   takého   dôvodu   je   daná   charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.

Z dovolania vyplýva, že žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený   skutkový   stav.   Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Z tohto dôvodu sa dovolací súd námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci nezaoberal.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 a § 239 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch, nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky   dovolanie   podľa   §   243b   ods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu...»

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu zo 13. augusta 2012 a z jeho obsahu nezistil, že by išlo o rozhodnutie arbitrárne alebo svojvoľné.

Ústavný   súd   posúdil   argumentáciu   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   uvedenú v odôvodnení namietaného uznesenia a dospel k záveru, že zodpovedá ústavne konformnej interpretácii   a   aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   preto považuje sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   jasné   a   zrozumiteľné,   a   keďže sa opiera   o   relevantné   ustanovenia   procesného   kódexu,   jeho   závery   nie   je   ústavný   súd oprávnený korigovať, resp. nahrádzať.

Postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. marca 2013