znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 17/2010-56 z 30. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namietala porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoE 17/2010-56 z 30. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynul tento skutkový stav: «Sťažovateľ   je   právnickou   osobou,   založenou   podľa   slovenského   práva;   v   rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na   základe   zmluvy   o   úvere   (ďalej   len   „Zmluva“)   zo   dňa   21.12.2007   poskytol sťažovateľ   dlžníkovi   meno,   priezvisko:   A.   K.,   dátum   narodenia:...,   bytom   J.   (ďalej   len „dlžník“)   úver   vo   výške   464,71   Eur.   Zmluva   o.i.   obsahovala   ustanovenia   týkajúce   sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie   poplatky.   Dlžník   bol   povinný   uhrádzať   sťažovateľovi   poskytnutý   úver   v   12-ich mesačných splátkach v sume 75,68 Eur mesačne od 20.01.2008.

Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného   zriaďovateľom   S.   a.s.,   so   sídlom   B.   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 07.08.2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa   23.09.2008   bola   spísaná   pred   súdnym   exekútorom   zápisnica   (alebo   návrh) oprávneného   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   následne   na   základe   poverenia udeleného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „Okresný súd“) dňa 06.11.2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.

Súdny   exekútor   doručil   dňa   29.05.2009   Okresnému   súdu   návrh   povinného   na zastavenie   exekúcie.   Okresný   súd   ako   súd   vecne   a   miestne   príslušný   na   rozhodovanie o exekučnej agende zahájil konanie o zastavení exekúcie, následne exekučné konanie bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu uznesením zo dňa 31.03.2010, sp. zn. 7Er 759/2008-42 zastavil.

Sťažovateľ podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Nitre (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa 30.07.2010   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   zo   dňa   31.03.2010   ako   vecne   a   právne správne.»

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv. Za tieto považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania,   keď   Okresný   súd   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z podnetu dlžníka/povinného začal konanie o zastavení exekúcie, pričom pred začatím tohto konania ani v jeho priebehu nedal možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania   o   zastavení   exekúcie.   Sťažovateľka   namietala   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd v priebehu   konania   o zastavení   exekúcie   opätovne   preskúmal   exekučný   titul   a súvisiace doklady, teda vykonal dokazovanie, ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania, keďže   im   nebol daný priestor   na vyjadrenie   sa   k vykonaným dôkazom, resp.   možnosť navrhnúť nové dôkazy.

Podľa názoru sťažovateľky v posudzovanom prípade došlo aj k zásahu do jej práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd   a krajský   súd exekúciu   zastavili,   čím   znemožnili   nútený   výkon   práva,   na   ktorý   jej   vznikol   nárok   na základe zmluvy o úvere. Okresný súd, ako aj krajský súd podľa sťažovateľky neoznačili ochraňovaný   verejný   záujem,   ktorý   by   odôvodňoval   zásah   do   vykonávacieho   konania, ktorým je zastavenie exekúcie.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7CoE 17/2010-56 zo dňa 30.07.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7CoE 17/2010-56 zo dňa 30.07.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1426,35 Eur (42970,22 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4.   Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   P.,   s.r.o.   trovy   právneho zastúpenia v sume 153,18 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 76,59 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 7 CoE 17/2010-56 z 30. júla 2010, ktorým bolo v rámci odvolacieho konania potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 7 Er 759/2008-42 z 31. marca 2010 o zastavení exekučného konania.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Sťažovateľka namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej právo   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   tým,   že   okresný   súd   z podnetu dlžníka/povinného   začal   konanie   o   zastavení   exekúcie,   pričom   účastníkom   exekučného konania neposkytol priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. K porušeniu označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresný súd v priebehu konania o zastavení   exekúcie   vykonal   dokazovanie   z   vlastného   podnetu   a bez   znalosti   a   vôle účastníkov konania, pričom týmto nedal priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom ani   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   okresný   súd,   ako   aj krajský   súd   svojimi   rozhodnutiami   „prelomili“   právnu   istotu   účastníkov   exekučného konania nastolenú vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj legitímne očakávanie sťažovateľky užívať svoj majetok – exekvovateľnú pohľadávku.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky skúmal, či ochranu jej práva, porušenie ktorého namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v uvedenom prípade sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecného súdnictva účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľkou v sťažnosti uvádzané dôvody predstavujú dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa citovaného ustanovenia   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   teda prvostupňový   súd   v označenej   veci   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytol   účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom ani im nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy, ktoré by rozhodnutie o zastavení exekúcie zvrátili, potom exekučný súd, a teda aj krajský súd namietaným uznesením odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   napriek   uvedeným   skutočnostiam   dovolanie v uvedenej   veci   nepodala,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   subsidiárnej   právomoci sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.

V súvislosti   s napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti namietala aj porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   podstatou   porušenia   označeného   práva   je   nesúhlas   sťažovateľky so zastavením   exekučného   konania, čím   podľa   jej názoru   došlo   k zásahu do   pokojného užívania majetku sťažovateľky, resp. k zbaveniu jej vlastníctva.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v   spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva sťažovateľky pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   nebola   preukázaná   príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011