znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. A., B. a A. A., M., zastúpených advokátom JUDr. M. H.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 33/99 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 262/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. A. a A. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2009 doručená sťažnosť Ing. F. A. a A. A. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 34 C 33/99 a 8 Co 262/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli na strane odporcov účastníkmi napadnutého konania, ktorého predmetom bolo vypratanie rodinného domu v M. Dňa 12. júna 2009 uzavreli sťažovatelia s navrhovateľmi dohodu o urovnaní obsiahnutú v zmluve   o prevode   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Na   základe   tejto   dohody a následného procesného úkonu navrhovateľov – späťvzatia návrhu na začatie konania – krajský súd uznesením č. k. 8 Co 262/07-338 z 22. septembra 2009 pripustil späťvzatie návrhu, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Uznesenie bolo doručené sťažovateľom 6. októbra 2009 a nadobudlo právoplatnosť 13. októbra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Ešte dňa 20. 7. 1999 pred Okresným súdom(...) teda pred viac ako 10 rokmi začalo občianske súdne konanie, v ktorom sme vystupovali ako žalovaní,   teda   osoby,   ktoré   mali   byť   na   návrh   žalobcov   vypratané   z   rodinného   domu (a pozemkov),   ktorý   bol   naším   domovom   a   ktorý   sme   pôvodne   nadobudli   od   žalobcov kúpnou zmluvou zo dňa 8. 11. 1990.

Sporu   pritom   predchádzal   iný,   rovnako   dlho   trvajúci   spor   o   neplatnosť   kúpnej zmluvy, ktorý začal ešte v roku 1991.

Po   celú   dobu   oboch   sporov   sme   pritom   spolu   s   našou   rodinou   žili   v   obrovskej právnej   neistote,   čo   bude   s   nami,   s   našou   rodinou   a   životmi.   Opakovane   nám   bolo vyhrážané nasťahovaním cudzích osôb do našej domácnosti, vysťahovaním na ulicu. Situáciu v akej sme sa ocitli sme nechápali (a dodnes nechápeme). Mali sme za to, že sme uzavreli riadnu zmluvu, zaplatili sme kúpnu cenu, vydali sme náš dovtedajší byt a nasťahovali sa do vytúženého rodinného domu. Pritom už nasledujúci rok (v roku 1991) začal - z nášho pohľadu - 18 ročný spor, ktorý nás stál všetku našu energiu. (...)

Domnievame sa, že v prípade sporov týkajúcich sa vecí spojených s bývaním, teda sporov zasahujúcich do základných práv a slobôd (Čl. 19 ods. 2, Čl. 20 ods. 1, Čl. 21 ods. 1 Ústavy SR) by mal byť záujem súdov na čo ich najrýchlejšom vyriešení.

(...) súdy SR takto vo veci nepostupovali, čím boli porušené naše základné práva na súdnu alebo inú právnu ochranu, konkrétne právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy(...).

Vyššie uvedeným postupom súdu bol tiež porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru(...) (...) dňa 15. 11. 2005 náš právny zástupca vo veci podal (...) v právnej veci OS BA III č. k.   34C   33/99   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   čím   je,   podľa   nášho   názoru,   splnená formálna podmienka pre konanie pred Váženým súdom.

Z rovnakého dôvodu podávame ústavnú sťažnosť až po skončení konania samotného. (...) Trvanie sporu o vypratanie nehnuteľností v dĺžke presahujúcej 10 rokov hodnotíme ako neprimerané, teda tvrdíme, že v konaní dochádzalo k prieťahom na strane súdu. Odvolajúc sa na vážene dôsledky, ktoré spor avšak najmä jeho trvanie spôsobili našej   rodine,   dávajúc   zároveň   do   pozornosti,   že   uvedená   právna   neistota   trvala v skutočnosti už od roku 1991, teda bezmála 18 rokov, rozhodli sme sa po skončení konania požiadať Vážený súd, aby posúdil nami tvrdené prieťahy súdov a priznal nám náhradu nemajetkovej ujmy vo výške obvyklej podľa rozhodnutí ESĽP.“

Sťažovatelia   napokon   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   ich ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľov   Ing.   F.   A.   a   p.   A.   A.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prejednanie ich veci   v   primeranej   lehote   podľa   ustanovenia   čl. 6   ods.   1   Dohovoru(...)   postupom(...) Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod spisovou značkou 34C 33/99 a 8Co 262/2007 porušené bolo.

Sťažovateľom Ing. F. A. a p. A. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.500,00 € pre každého zo sťažovateľov, ktoré sú im porušovatelia povinní vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu prostredníctvom ich právneho zástupcu vo výške určenej súdom(...)“Sťažovatelia zároveň poukázali na rozsudok Európskeho súdu pre ľudského práva (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci   A.   R.   proti   Slovenskej   republike,   ktorý   podľa   ich   názoru určitým spôsobom zasahuje do zaužívanej praxe ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 34 C 33/99 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 261/07.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť   dňom,   keď   sa   sťažovatelia   „dozvedeli“   o zbytočných   prieťahoch,   teda   o „inom zásahu“   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktoré   označili   za   účastníkov   tohto   konania. V napadnutom konaní sťažovatelia 12. júna 2009 uzavreli dohodu o urovnaní obsiahnutú v zmluve o prevode vlastníckeho práva (ďalej len „zmluva“), pričom sa zmluvné strany dohodli o ukončení konania, a to späťvzatím návrhu bez nároku na náhradu trov konania (bod 8.1 zmluvy). Z tohto dôvodu sa sťažovatelia o namietaných zbytočných prieťahoch mohli dozvedieť najneskôr v deň uzavretia tejto zmluvy. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná v čase (6. decembra 2009), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   sa   už   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   samotnej   sťažnosti,   ako   aj   z pripojeného   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 262/07   z 22.   septembra   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   13.   októbra   2009, jednoznačne vyplýva, že napadnuté konanie v čase podania predmetnej ústavnej sťažnosti už netrvalo, pretože odvolacie konanie bolo ukončené.

Sťažovatelia sa napriek uvedeným skutočnostiam na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou   až   podaním   zo 6.   decembra   2009,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovatelia označili za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Ústavný súd napokon poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti, iba ak napadnuté konanie stále prebieha „(...) was in accordance with the Constitutional   Court  s practice to examine similar complaints only where the proceedings complained of are pending(...)“ - Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. marec 2009.

Vychádzajúc   z   uvedeného   skutkového   stavu   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď napadnuté   konanie   vo   veci   sťažovateľov   nebolo   bez   prieťahov,   právna   neistota sťažovateľov v tomto konaní bola odstránená z iniciatívy samotných účastníkov konania zastavením konania na základe späťvzatia návrhu, z čoho je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené   porušovanie   práv   sťažovateľov   už   netrvalo   (m.   m. IV. ÚS 102/05).   Z tohto   dôvodu   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   predmetnej   ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Obiter dictum ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou sťažovateľov   rozsudkom   ESĽP   vo   veci A.   R.   spol.   s r.   o.   proti   Slovenskej   republike (rozsudok komory - IV. sekcie, z 9. februára 2010, sťažnosť č. 13960/06), v ktorom podľa názoru sťažovateľov dochádza k odlišnému hodnoteniu zaužívanej praxe ústavného súdu týkajúcej sa sťažností v prípadoch skončenia, resp. netrvania napadnutého konania.

S touto argumentáciou sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu nemožno súhlasiť. Práve naopak, ESĽP v tomto rozhodnutí vychádzal zo zaužívanej praxe ústavného súdu potvrdenej   rozhodnutiami   ESĽP.   Konkrétne   v časti   prípustnosti   sťažnosti   v čase,   keď porušenie   práv   netrvá,   aj   v tomto   prípade   sa   odvolal   na   už   citovaný   prípad Mazurek (porovnaj najmä bod 35, 36 rozsudku A. R. spol. s. r. o.). Navyše, skutkový základ prípadu sťažovateľov   je   rozdielny   a nemožno   ho   podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentačne podporiť sťažovateľmi vybraným rozsudkom ESĽP.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010