znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. O., K., zastúpeného advokátom JUDr. C. S., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 555/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. O.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2008   doručená   sťažnosť   R.   O.,   (ďalej   len „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 555/94.

Sťažovateľ uviedol, že 14. decembra 1993 podal na okresnom súde návrh o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 555/94 z 29. júla 1995 jeho návrhu vyhovel. Proti rozsudku podala odporkyňa v 1. rade odvolanie, na základe ktorého   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 15 Co 4240/95   z 31.   januára 1996   zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu vrátil na ďalšie konanie. Od rozhodnutia krajského súdu nebolo dosiaľ v namietanej veci meritórne rozhodnuté. Sťažovateľ uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 555/94 zo   14.   januára   1998   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   a odporkyni   v 1.   rade   bola uložená povinnosť zložiť zálohu na toto dokazovanie. Keďže odporkyňa v 1. rade uloženú povinnosť nesplnila, okresný súd uznesením z 19. februára 2002 uložil danú povinnosť sťažovateľovi. Sťažovateľ uviedol, že zálohu na znalecké dokazovanie zaplatil 7. marca 2002, ale konanie na okresnom súde nie je dosiaľ právoplatne ukončené.

Sťažovateľ   v postupe   okresného   súdu   vidí   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   tým,   že   namietané   konanie   nie   je dosiaľ právoplatne skončené a že na ochranu jeho základného práva nepostačuje, že okresný súd vo veci len koná. Sťažovateľ dodal, že už má 97 rokov a je možné, že sa skončenia konania nedožije.

Sťažovateľ   na   základe   toho   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 555/94 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaviazal ho uhradiť   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100   000   Sk   a trovy   právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 107/06).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým mu boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy a porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (II. ÚS 57/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, II. ÚS 107/06). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, II. ÚS 107/06).

Predmetom konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 74/06 bola sťažnosť sťažovateľa na porušovanie jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 555/94. Ústavný súd nálezom z 5. septembra 2006 rozhodol, že sťažovateľovo základné právo bolo v označenom konaní porušené. V tomto konaní ústavný súd posudzoval obdobie od podania žaloby v roku 1993 do marca 2006. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 29. januára 2008 mohol teda   namietať,   hoci   to   sám   explicitne   neuviedol,   len   obdobie   po   predchádzajúcom rozhodnutí ústavného súdu. Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu v namietanom konaní po rozhodnutí ústavného súdu a zistil, že sťažnosť je neopodstatnená. Okresný súd v sledovanom období priebežne vykonával úkony, zisťoval okruh účastníkov, zisťoval ich miesta trvalého bydliska a vyhodnocoval listinné dôkazy.

Ústavný   súd   po   zhodnotení   priebehu konania   od   5.   septembra   2006   jeho celého doterajšieho priebehu nepovažuje označený postup okresného súdu v danom štádiu konania za   tak   závažný,   aby   napadnuté   konanie   na   základe   toho   bolo   možné   kvalifikovať   ako konanie so zbytočnými prieťahmi, pretože nahliadnutím do spisu okresného súdu zistil, že po tomto období okresný súd nebol nečinný.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, IV. ÚS 36/06). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 36/06).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9   C   555/94   za   taký,   ktorý   by   signalizoval možnosť   kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorý nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008