znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2007 predbežne   prerokoval sťažnosť   A.   N.,   F.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. L.   M.,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   výrokom rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   4   Sž 7/2005-40 z 19. decembra 2006 o náhrade trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2007 doručená sťažnosť A. N., F. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká republika, ktorou namietal, že druhou vetou z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Sž 7/2005-40 z 19. decembra 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“)   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že 15. decembra 2003 požiadal o priznanie   jednorazového   finančného   príspevku   podľa   zákona   č.   462/2002   Z.   z. o poskytnutí jednorázového finančného príspevku politickým väzňom v znení neskorších predpisov, pričom z dôvodu záplav v pražskom vojenskom archíve nemohol dodať príslušné doklady. Sociálna poisťovňa v B., (ďalej len „sociálna poisťovňa“) vydala 13. decembra 2004 rozhodnutie č. k. 11-06535-2109/2003, ktorým zamietla uvedený nárok sťažovateľa. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok.

Najvyšší súd ďalej rozsudkom zo 16. novembra 2005 sp. zn. 4 Sž 7/2005 napadnuté rozhodnutie   potvrdil   s tým,   že   o nároku   bolo   potrebné   rozhodnúť   najneskôr   do   30. decembra 2004 a v tejto lehote sťažovateľ nepredložil doklad o rehabilitácii.

Sťažovateľ podal proti rozsudku sťažnosť ústavnému súdu. Nálezom ústavného súdu zo   14.   septembra   2006   č.   k.   IV.   ÚS   49/06-24   bol uvedený   rozsudok   najvyššieho   súdu zrušený a vec mu bola vrátená na nové prerokovanie.

Sťažovateľ zaslal 18. decembra 2006 najvyššiemu súdu dodatočné doklady a navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozhodnutie z 13. decembra 2004 a uložil sociálnej poisťovni, aby zaplatila   sťažovateľovi   trovy   konania.   Sťažovateľ   súčasne   uviedol   v podaní   prehľad vykonaných právnych úkonov.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Sž   7/2005-40   z 19.   decembra   2006   bolo napadnuté   rozhodnutie   sociálnej   poisťovne   zrušené,   sťažovateľovi   však   neboli   priznané trovy konania (druhá veta vo výroku). Proti rozsudku nebol pripustený opravný prostriedok.

Sťažovateľove   námietky   smerujú   proti   druhej   vete,   t.   j.   proti   výroku   o   trovách konania   tak,   ako   je   uvedený   v rozsudku.   Predovšetkým   je   toho   názoru,   že   proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu mal byť prípustný opravný prostriedok (odkazuje pritom na obdobný prípad, keď najvyšší súd rozsudkom z 25. októbra 2005 v konaní sp. zn. 1   Sž   11/2005   nepriznal   trovy   konania,   ale   na   základe   odvolania   tieto   trovy   priznal uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 218/2005 z 25. októbra 2006, pričom odkazuje na dôvody uvedené v poučení tohto rozsudku).

Sťažovateľ ďalej uvádza, že po rozhodnutí ústavného súdu zo 14. septembra 2006 nedostal   od   najvyššieho   súdu   žiadne   ďalšie   vyrozumenie,   a   preto   iniciatívne   predložil 18. decembra 2006 najvyššiemu súdu návrhy a dôkazy na ďalšie konanie. Okrem iného znovu požiadal o náhradu nákladov konania a špecifikoval doteraz urobené úkony právnej pomoci. Najvyšší súd však podľa neho odmietol v napadnutom rozsudku z 19. decembra 2006 priznať náklady konania s tým, že advokát ich nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia   rozhodnutia   a že tak neurobil   ani v podaní z 18.   decembra 2006,   ktoré   bolo najvyššiemu súdu doručené 4. januára 2007.

Sťažovateľ k tomu uvádza, že pokladá za zmätočné, keď najvyšší súd v rozsudku z 19. decembra 2006 hodnotí listinu, ktorá mu bola doručená 4. januára 2007, a pripomína, že najvyšší súd nevyrozumel advokáta o tom, že bude konať 19. decembra 2006. Právny zástupca sťažovateľa uvádza, že o takom konaní nevedel a z jeho podania z 18. decembra 2006   je   zrejmé,   že   predpokladal,   že   najvyšší   súd   bude   najprv   vykonávať   navrhované dôkazy. O zasadnutí najvyššieho súdu 19. decembra 2006 sa dozvedel až z rozsudku, ktorý mu bol doručený 26. januára 2007, z rozsudku, proti ktorému už nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

Podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľa   je   ako   z pôvodného   opravného   prostriedku z 10. januára 2005, tak aj z podania z 18. decembra 2006 zrejmá jeho vôľa, aby mu trovy právneho   zastúpenia   boli priznané (aj   keď   pri   vymenovaných   úkonoch   nie   sú   uvedené sadzby).   Ak   najvyšší   súd   nevyrozumel   účastníkov   konania   o zámere   ukončiť   konanie 19. decembra 2006 bez ich účasti a súčasne nepriznal sťažovateľovi trovy konania len preto, že ich nevyčíslil ani v podaní z 18. decembra 2006 doručenom 4. januára 2007, potom to sťažovateľ považuje za porušenie svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:„I. Druhou větou z rozsudku Nejvyššího soudu SR ze dne 19. 12. 2006 č. j. 4 Sž 7/2005-40 bylo porušeno stěžovatelovo právo na

- spravedlivý proces podle článku 6 Úmluvy;

- soudní ochranu podle článku 36 odst. 1 Listiny a článku 46 odst. 1 Ústavy; II. Druhá věta z rozsudku Nejvyššího soudu SR ze dne 19. 12. 2006 č. j. 4 Sž 7/2005- 40 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává spravedlivé zadostiučinění ve výši 20.000,- Sk, které je Nejvyšší soud SR povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování, které je Nejvyšší soud SR povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele (...) do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.   Náklady řízení nezahrnují DPH,   neboť   právní zástupce není její plátcem.“

Ústavnému súdu bolo 29. júna 2007 doručené vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zo dňa 16. 2. 2007 namieta práve tú časť rozsudku, ktorou mu nebola priznaná náhrada trov konania.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v časti náhrady trov konania malo byť pripustené odvolanie, poukazujem na ustanovenie § 246c veta prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. októbra 2004, podľa ktorého opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti (t.   j.   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   ak   nie   je   ustanovené   inak v § 250s ods. 2.

Preto   ak   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydanom v správnom súdnictve zákon nepripúšťa opravný prostriedok, nemôže ho pripustiť súd ani v poučení svojho rozhodnutia. Takéto nesprávne poučenie by nemalo právnu relevanciu a nemohlo by prípustnosť opravného prostriedku založiť.

Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sťažovateľ (navrhovateľ) zastúpený advokátom (...) podal opravný prostriedok proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie dňa 13. 1. 2007. V tomto podaní právny zástupca uplatnil náhradu trov konania bez bližšieho vyčíslenia.

V súlade s ustanoveniami § 250l ods. 2 a § 250f Občianskeho súdneho poriadku súd vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní   od   doručenia   výzvy   a k výzve   pripojili   doložku,   že   ak   sa   v určitej   lehote   15   dní nevyjadria, bude sa predpokladať, že nemajú námietky. Na túto výzvu právny zástupca odpovedal dňa 11. 3. 2005, že s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasí, a preto súd dňa 16. novembra 2005 pod sp. zn. 4 Sž 7/2005 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne,   ústredie   zo dňa 13.   decembra 2004,   číslo 11- 06535/2109/2003 potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Na základe sťažnosti navrhovateľa Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 14.   septembra   2006   sp.   zn.   IV.   ÚS   49/06-24   vyslovil   porušenie   základného   práva navrhovateľa   na   súdnu a inú   ochranu,   rozsudok Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 7/2005 zo dňa 16. novembra 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a úhradu trov konania mu nepriznal. Spis bol vrátený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 2. 9. 2006. Vzhľadom na to, že účastníci konania, menovite sťažovateľ listom došlým súdu dňa 11. 3. 2005 už súhlasili s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, súd vyhlásil dňa 19. decembra 2006 vo veci nový rozsudok riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v zhora označenom náleze.

Dňa   4.   1.   2007   došlo   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   podanie   právneho zástupcu   navrhovateľa,   v ktorom   navrhol   vykonanie   dôkazov   a uviedol   trovy   právneho zastúpenia a to iba jednotlivé úkony právnej služby (spolu 5 úkonov a paušálne náhrady) avšak   bez   akéhokoľvek   vyčíslenia,   a to   ani   len   s poukazom   na   príslušnú   vyhlášku o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinná   od   1.   1.   2005   v znení   neskorších predpisov).

V súlade s ustanovením § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na § 246c veta prvá Občianskeho súdneho poriadku súd vyhotovil rozhodnutie dňa 18. 1. 2007 a vypravil ho dňa 19. 1. 2007.

Nakoľko podľa § 151 ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku určiť výšku trov môže i predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia, nie je namieste   námietka   sťažovateľa,   že   považuje   za   zmätočné,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia týkajúceho sa náhrady trov konania spomína i podanie došlé dňa 4. 1. 2007.

Pokiaľ   ide   o námietku,   že   súd   nevyrozumel   navrhovateľa   resp.   jeho   právneho zástupcu, že sa uskutoční konanie, poukazujem na súhlas právneho zástupcu navrhovateľa s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, pričom treba mať za to, že po zrušení predchádzajúceho   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nálezom   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   súd   v pôvodnom   konaní   pokračoval   a to   aj   pod   tou   istou spisovou značkou (konanie tzv. obživlo), pričom upovedomenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku   bolo   oznámené   v súlade   s ustanovením   §   156   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku s poukazom na § 246c veta prvá Občianskeho súdneho poriadku vyvesením na úradnej tabuli súdu od 12. 12. 2006 ako aj na internetovej stránke súdu.

Podľa   §   151   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   o povinnosti   nahradiť   trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak ide o prisúdenie trov konania podľa § 149 ods. 1, advokát je povinný trovy právneho zastúpenia vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ak advokát v tejto lehote trovy právneho zastúpenia nevyčísli, súd mu náhradu trov právneho zastúpenia neprizná.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúť, spravidla pred rozhodnutím vo veci samej, aj výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať.

Sťažovateľ resp. jeho právny zástupca mal v konaní dostatočný priestor na vyčíslenie náhrady   trov   právneho   zastúpenia   a nepriznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia spôsobil   svojou   nečinnosťou.   Právny   zástupca   sťažovateľa   je   zapísaný   v Slovenskej advokátskej   komore   ako   usadený   euroadvokát,   čím   možno   predpokladať,   že   je   znalý slovenského   právneho   poriadku   včítane   advokátskych   predpisov,   teda   aj   vyhlášky o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Preto   sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   a práva   na   súdnu ochranu tým,   že mu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, považujem za účelovú.

Dovoľujem si poukázať i na to, že vyčíslenie náhrady trov konania neurobil právny zástupca sťažovateľa ani v predmetnej ústavnej sťažnosti v bode IV.

Navrhujem sťažnosť ako zjavne nedôvodnú odmietnuť.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhal   zrušenia   druhej   vety   z   rozsudku najvyššieho súdu vo veci č. k. 4 Sž 7/2005-40, keď namietal, že najvyšší súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd (obdobne Európsky súd pre ľudské práva) podľa   svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, k čl. 36 ods. 1 listiny, resp. k čl. 6 ods. 1 dohovoru   overuje,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne   oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   okrem   iného   právo   účastníka konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   respektíve   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, podobne I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z rozsudku najvyššieho súdu, ktorý rozhodol v prospech sťažovateľa tak, že zrušil rozhodnutie sociálnej poisťovne č. 11-06535-2109/2003 a vrátil jej ho na ďalšie konanie, pričom napriek úspechu v konaní nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, vyplynulo, že jeho rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vo veci č. k. 4 Sž 7/2005-40 druhú vetu rozsudku odôvodnil nasledovne:

„Napriek tomu, že navrhovateľ mal v konaní úspech, najvyšší súd mu náhradu trov konania nepriznal v súlade s ust. § 151 ods. 1 OSP.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak ide o prisúdenie trov konania podľa § 149 ods. 1, advokát je povinný trovy právneho zastúpenia vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ak advokát v tejto lehote   trovy   právneho   zastúpenia   nevyčísli,   súd   mu   náhradu   trov   právneho   zastúpenia neprizná.

Advokát zastupujúci navrhovateľa návrh na náhradu trov konania podal, avšak ich nevyčíslil ani v návrhu na preskúmanie rozhodnutia, ani neskôr do 3 dní od vyhlásenia tohto   rozsudku,   ba   trovy   nevyčíslil   ani   v podaní   z 18.   decembra   2006,   ktoré   bolo najvyššiemu súdu doručené 4. januára 2007.

Najvyšší súd preto navrhovateľovi náhradu trov konania s poukazom na ust. § 151 ods. 1 OSP nepriznal.“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   z   podania z 10.   januára   2005,   ako   aj z podania z 18. decembra 2006 je zrejmá jeho vôľa, aby mu trovy právneho zastúpenia boli priznané,   aj   keď   sám   dodáva,   že   pri   vymenovaných   úkonoch   nie   sú   uvedené   sadzby. Najvyšší súd po tom, ako ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 49/06-24 zo 14. septembra 2006 zrušil jeho pôvodný rozsudok vo veci sp. zn. 4 Sž 7/2005 zo 16. novembra 2005, pokračoval v konaní   v tejto   veci   pod   rovnakou   spisovou   značkou,   pričom   sa   riadil   už   predtým vyjadreným súhlasom právneho zástupcu sťažovateľa s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania. Z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týkajú trov konania, pritom nevyplýva, že s úspechom v občianskom súdnom konaní sa „automaticky“ spája priznanie   trov   konania.   Prisúdenie   trov   konania   sa   viaže   na   splnenie   formálnych podmienok a predpokladov, ktoré sú predmetom súdneho posúdenia a uváženia. Vo vzťahu k   uplatneniu   trov   konania   ide   o   povinnosť   účastníka   konania   vyčísliť   trovy   konania v ustanovenej   lehote.   Z hľadiska   takejto   právnej   úpravy   teda   nepostačuje   akýkoľvek „minimálny“ úkon, všeobecne prejavená vôľa ani jednoduchý prehľad úkonov (v danom prípade   sťažovateľ   do   prehľadu   úkonov   zahrnul   aj   úkony   z   úspešného konania   pred ústavným súdom, v ktorom si neuplatnil úhradu trov konania).

Ústavný súd konštatuje, že ani skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2007