znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 267/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2005   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 267/00.

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol, že okresnému súdu   podal 24. apríla 2000 žalobu o ochranu   osobnosti   proti   Okresnému   stavebnému   bytovému   družstvu   „P.   M.“   B. V sťažnosti   postupne chronologicky   uviedol   úkony, ktoré vo   veci   vykonal okresný   súd v priebehu rokov 2000 – 2005, označil obdobia, v ktorých bol podľa jeho názoru okresný súd   absolútne   nečinný   a celkovú   dĺžku   konania   označil   za   takú,   ktorá   porušuje   jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 267/00 došlo aj k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď bez toho, aby voči konajúcej sudkyni vzniesol námietku zaujatosti, resp. aby ju vyslovila ona sama, došlo k zmene zákonného sudcu.

V sťažnosti   požiadal   sťažovateľ   pre   svoju   osobnú   insolventnosť   ústavný   súd o ustanovenie právneho zástupcu „ex offo“.

Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vo veci samej takto rozhodol:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1) a 2) čl. 48 Ústavy SR a ods. 1) čl. 6 Dohovoru postupom Okr. Súdu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod č. k. 10 C 267/00 porušené boli.

2.) Priznáva I. K. K. primerané fin. zadosťučinenie v rozsahu 3-mesačného 0-ného zárobku sudcu, t. j. 150 tis. Sk, (slovom stopäťdesiattisíckorúnslovenských), ktoré je mu povinný Okr. Súd v Bardejove uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

3.) Ukladá Okr. Súdu v Bardejove uhradiť vzniklé trovy tohto konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia ústavného súdu.“

Ústavný   súd   vzhľadom   na   celkový   počet   (viac   ako   150)   doručených   podaní   od sťažovateľa nepoučoval o všeobecných a osobitných náležitostiach sťažnosti podľa § 20, § 50 a § 53 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, keďže tak už urobil v mnohých predchádzajúcich prípadoch.

Listom č. k. Rvp 2011/05-6 z 22. februára 2006 ústavný súd požiadal okresný súd o vyjadrenie   k sťažnosti   a predloženie   kompletného   spisového   materiálu   sp.   zn. 10 C 267/00.

Okresný súd listom predsedu sp. zn. Spr. 218/06 zo 14. marca 2006 ústavnému súdu oznámil, že predmetný spis sa nachádza na Krajskom súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a po jeho vrátení bude ústavnému súdu spolu s vyjadrením obratom zaslaný. Následne listom okresného súdu sp. zn. 218/06 z 3. apríla 2006 bol ústavnému súdu 4. apríla 2006 doručený spis sp. zn. 10 C 267/00 spolu so stanoviskom predsedu okresného súdu, v ktorom okrem podrobnej chronológie vykonaných úkonov uviedol:

„...nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo v konaní k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, lebo aj keď v období od 11. 12. 2000 do 10. 1. 2003 neboli vo veci robené úkony, bolo tomu tak z dôvodov na strane sťažovateľa a v jeho záujme.   Ako totiž vyplýva zo záznamov   zákonnej   sudkyne   a   k nim   pripojených   oznámení   sťažovateľa,   sťažovateľ   bol v tomto   čase   nemocný,   ktorá   skutočnosť   mu   bránila   dostaviť   sa   k   súdu,   ale   tiež v komunikácii so súdom. V prípade, ak by súd nemoc sťažovateľa nepovažoval za vážnu prekážku v postupe v konaní, mohlo by dôjsť k odňatiu jeho práva konať pred súdom ako mu   to   zaručuje   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Práve   nemoc   bránila sťažovateľovi byť prítomným na pojednávaniach nariadených na deň 11. 3. 2003 a 23. 4. 2003, čo bolo príčinou odročenia týchto pojednávaní. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania nemožno neprihliadnuť aj na skutočnosť, že sťažovateľ napriek riadnemu predvolaniu sa opakovane nedostavil na pojednávanie, aj keď bol riadne a včas predvolaný, pričom svoju neúčasť ničím neospravedlnil (pojednávanie dňa 18. 11. 2003 a 17. 5. 2005). Nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vec po jej dôjdení na súd bola v súlade s rozvrhom práce pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. J. D. V dôsledku personálnych zmien, ku ktorým došlo na súde, opatrením predsedu súdu zo dňa 24. 10. 2003 (čl. 52 spisu) podľa   vtedy   platného   ustanovenia   §   2   ods.   2,   3   vyhl.   č.   66/92   Zb.   v znení   neskorších predpisov a Rozvrhu práce Okresného súdu Bardejov pre rok 2003 bola vec odňatá JUDr. J. D. a pridelená sudkyni JUDr. A. M., ktorá sa tým stala zákonnou sudkyňou.

Vzhľadom na uvedené nemožno potom súhlasiť ani s ďalším tvrdením sťažovateľa, že postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z   dôvodov   skôr   uvedených   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky sťažnosť sťažovateľa ako zrejme bezdôvodnú odmietol.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Sťažovateľ podal 25. apríla 2000 okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu „P. M.“ B. (ďalej len „žalovaný“). V rámci prípravy veci požiadala konajúca sudkyňa o pripojenie spisu sp. zn. 4 C 264/99, v ktorom išlo taktiež o žalobu sťažovateľa voči tomu istému žalovanému. Dňa 31. mája 2000 bol sťažovateľ vyzvaný okresným súdom na zaplatenie súdneho poplatku. Na výzvu reagoval oznámením z 26. júna 2000, že nevie, ktorej veci sa výzva týka. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 267/00-8 z 30. júna 2000 konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Proti rozhodnutiu o zastavení konania sa sťažovateľ odvolal 21. júla 2000. Okresný súd zaslal 14. augusta 2000 spis krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   15.   novembra   2000   ako   predčasne predložený   s pokynom,   že   vo   veci   je   potrebné   rozhodnúť   o žiadosti   sťažovateľa o oslobodení od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   si   v inom   spise   overil   mesačný   príjem   manželky   sťažovateľa a uznesením č. k. 10 C 267/00-15 z 11. decembra 2000 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Konajúca sudkyňa si overila všetky na súde vedené spory o ochrane osobnosti týkajúce sa účastníkov konania. Rovnopis žaloby bol 28. februára 2001 zaslaný na vyjadrenie žalovanému. Po tomto dátume až do 21. februára 2003 nevykonával okresný súd   žiadne   úkony   a to   z dôvodu,   že   z oznámenia   sťažovateľa   uskutočneného   v iných veciach   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   je   práceneschopný,   v dôsledku   čoho   sa   nemôže zúčastňovať pojednávaní a reagovať na výzvy súdu.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   na   11.   marec   2003.   Sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, svoju žalobu v bode 1 zobral späť a súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti. Pojednávanie uskutočnené 11. marca 2003 bolo odročné na neurčito   s tým,   že   sťažovateľ   bol   vyzvaný   oznámiť   rozsah   svojho   späťvzatia   žaloby a žalovaný bol urgovaný, aby pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty predložil svoje vyjadrenie   k žalobe.   Po   doručení   oznámenia sťažovateľa   (18.   marca   2003)   a vyjadrenia žalovaného   (25.   marca   2003)   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   23.   apríl   2003. Sťažovateľ svoju neprítomnosť ospravedlnil práceneschopnosťou, bol vypočutý žalovaný, ktorý 13. mája 2003 predložil okresnému súdu s vecou súvisiace listinné dôkazy.

Ďalšie   pojednávanie   bolo nariadené na   18.   november   2003.   V spise   sa   nachádza opatrenie predsedu súdu, ktorým 24. októbra 2003 bola vec odňatá sudkyni JUDr. J. D. a pridelená JUDr. A. M. Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 18. novembra 2003 rozhodol vo veci rozsudkom č.   k. 10 C 267/00-57 tak, že konanie v časti o povinnosti žalovaného   zdržať   sa   rozširovania   akýchkoľvek   nepravdivých   informácií   o žalobcovi zastavil   a vo   zvyšnej   časti   žalobu   zamietol.   Sťažovateľ   zahlásil   18.   decembra   2003 odvolanie   proti   rozsudku,   pričom   jeho   dôvody   oznámil   až   na   výzvu   okresného   súdu 14. januára 2004. Po doručení odvolania žalovanému a jeho písomnom vyjadrení predložil 28. januára 2004 okresný súd spis na rozhodnutie krajskému súdu.

Odvolací súd vrátil spis ako predčasne predložený s pokynom na vykonanie opravy vyhotovenia rozsudku uznesením sp. zn. 8 Co 57/04 z 28. mája 2004. Okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 10 C 267/00-79 dňa 31. mája 2004, voči ktorému sa sťažovateľ 21. júna 2004 odvolal. Okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu 2. júla 2004.

Spis sa nachádzal na krajskom súde v období od 6. júla 2004 do 18. februára 2005, kedy   krajský   súd   rozhodol   uznesením   o zrušení   prvostupňového   rozsudku   v napadnutej časti a o vrátení veci na ďalšie konanie, a o zrušení uznesenia okresného súdu o zastavení konania. Po vrátení spisu okresný súd doručil 21. februára 2005 rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania a nariadil pojednávanie na 17. máj 2005. Na tomto pojednávaní sa sťažovateľ napriek riadnemu predvolaniu nezúčastnil a svoju neprítomnosť neospravedlnil.

Rozsudok   č.   k.   10   C   267/00-105   bol   účastníkom   expedovaný   8.   júna   2005. Sťažovateľ sa voči nemu odvolal 13. júna 2005, kópia odvolania bola žalovanému doručená 14.   júna   2005.   Spis   okresného   súdu   bol   doručený   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní

29. júna 2005, kde sa nachádzal do 17. marca 2006. V tomto období bolo na krajskom súde nariadených 5 pojednávaní (19. a 21. septembra 2005, 5. októbra 2005, 9. novembra 2005, 7.   decembra   2005,   16.   februára   2006),   pričom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 7 Co 106/05-167   na   pojednávaní   16.   februára   2006   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu potvrdil.

Ústavný súd zistil, že úkony uvedené predsedom okresného súdu v jeho vyjadrení sú zhodné s tými, ktoré vyplynuli zo spisového materiálu sp. zn. 10 C 267/00 a konštatoval, že doba,   ktorá   uplynula od   podania   žaloby   okresnému   súdu   (25.   apríla   2000)   do   podania sťažnosti   ústavnému   súdu   19.   decembra   2005   neopodstatňuje   ústavný   súd   vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), ani práva   na prerokovanie   jeho záležitosti   v primeranej lehote (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a to z dôvodu,   že   celková   dĺžka   konania   bola   výrazne   ovplyvnená   konaním   samotného sťažovateľa,   ktorý   inicioval   konanie   o procesných   otázkach   (žiadosť   o oslobodenie   od súdnych poplatkov), podával opravné prostriedky voči každému rozhodnutiu súdu; jeho ospravedlnená i neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach znamenala, že tieto museli byť z tohto dôvodu odročované.

V dôsledku podaných odvolaní sa vec nachádzala na krajskom súde od 6. júla 2004 do 18. februára 2005 a od 29. júna 2005 do 17. marca 2006, čo z celkovej dĺžky konania predstavuje spolu 18 mesiacov.

Obdobie   nečinnosti   súdu   od   marca   2001   do   10.   januára   2003   bolo   vyvolané práceneschopnosťou sťažovateľa, ktorú oznámil okresnému súdu v iných konaniach a dĺžku trvania ktorej si sudkyňa pravidelne overovala.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nepovažoval   ústavný   súd   dĺžku   konania   za neprimeranú   a odôvodňujúcu   vyslovenie   zbytočných   prieťahov.   Vychádzal   pritom z právneho názoru, že „Dĺžku súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich   nečinnosti,   nemožno považovať za   dôvod   na   vyslovenie   prieťahov   v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/00).

Ústavný súd konštatoval, že okrem zistených ojedinelých   prieťahov v konaní bol postup okresného súdu v zásade plynulý. Do úvahy pritom zobral aj skutočnosť, že okresný súd sa opakovane musel vysporiadať s procesnými úkonmi sťažovateľa, v ktorých musel rozhodovať odvolací súd, a v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku došlo i k zastaveniu konania.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 267/00, odmietol ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu,   že podľa   názoru ústavného súdu   okolnosti   prípadu   nepreukazujú taký rozsah a intenzitu porušenia označených práv, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

K tomuto záveru je potrebné dodať, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (19. decembra 2005) sa vec už od 29. júna 2005 nachádzala na krajskom súde, o čom mal vedomosť aj samotný sťažovateľ, v dôsledku čoho k porušeniu sťažovateľom označených práv už nemohlo dochádzať. Krajský súd vo veci rozhodol 16. februára 2006 tak, že potvrdil rozsudok súdu I. stupňa.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   mohol   odmietnuť   aj ako neprípustnú   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia,   ak sťažovateľ   namieta   prieťahy   v konaní konkrétneho   súdu,   je povinný   preukázať využitie právnych prostriedkov nápravy na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Takýmto   právnym   prostriedkom   je   sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi príslušného súdu.

Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   listinný   dôkaz   o tom,   že   podal   predmetnú sťažnosť. Za túto sťažnosť považoval podanie z 24. marca 2003 označené ako „Opakovaná sťažnosť na prieťahy v konaní“, kde uviedol: „... týmto sa opakovane sťažujem na nepružné a vleklé vedenie niektorých mojich súdnych sporov sudcami Okresného súdu v Bardejove, včítane samotného jeho predsedu...“ a podanie zo 17. júla 2004 označené ako „Sťažnosť na sudcov   krajského   súdu   a predsedu   okresného   súdu“,   v ktorom   uviedol: „...   podávam sťažnosť na sudcov Krajského súdu v Prešove a predsedu Okresného súdu Bardejov... lebo títo riešia mnohé moje kauzy a svojou liknavou a nezodpovednou prácou zapríčiňujú jednak prieťahy v konaní...“

Z   obsahu   týchto   podaní   vyplýva,   že   sťažovateľ   do   rozhodnutia   ústavného   súdu nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 267/00 podľa ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predsedovi okresného súdu.

Ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti jeho hromadnú a opakovanú sťažnosť z roku 2003 a 2004 bez označenia konaní, v ktorých namieta zbytočné prieťahy.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď uviedol: „Týmto prípisom súdu (výzva okresného súdu z 26. marca 2003 na vyjadrenie k stanovisku žalovaného, pozn.) skončila svoju činnosť sudkyňa JUDr. J. D., voči ktorej ja som nevzniesol žiadne námietky, včítane námietok o jej predpojatosti voči mne, preto mám za to, že z tohto súdneho konania vylúčená nemala byť!“

Ústavný súd zo spisového materiálu sp. zn. 10 C 267/00 zistil, že k zmene zákonného sudcu došlo na základe opatrenia predsedu súdu z 24. októbra 2004, ktoré bolo vydané v dôsledku personálnych zmien, ku ktorým došlo na súde podľa vtedy platného ustanovenia § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 31. januára 1992 č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov a Rozvrhu práce Okresného súdu Bardejov pre rok 2003.

Ústavný   súd   považoval   za   preukázané,   že   k zmene   zákonnej   sudkyne   došlo spôsobom   predvídaným vo vtedy   platnom právnom predpise,   v dôsledku   čoho nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   považoval   za bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006