znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 175/04-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   21   júla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu upraveného v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25   Nc   602/99, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2004 doručená   sťažnosť   J.   K.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. Š., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu upraveného v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Nc 602/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   25   Nc   602/99   zo 14. septembra 1999   vyslovil   nezrušiteľné   osvojenie   maloletej   C.   K.,   narodenej 25. augusta 1990, dieťaťa rodičov M. P., rodenej R., a sťažovateľa, a súčasne uložil matrike vedenej v VI. obvode Budapešti, Maďarská republika, aby zapísala ako otca maloletej J. P., bytom   T.   P.,   namiesto   biologického   otca   (sťažovateľa).   Sťažovateľ   namieta,   že   toto rozhodnutie bolo prijaté na prvom pojednávaní vo veci bez jeho prítomnosti a pri závažnom porušení procesných i hmotnoprávnych predpisov. Príslušné orgány Maďarskej republiky (Poručnícky úrad XII. obvodu Magistrátu hlavného mesta Maďarskej republiky Budapešti a Poručnícky úrad pri Správnom úrade hlavného mesta Maďarskej republiky Budapešti) odmietli rozsudok okresného súdu akceptovať.  

Sťažovateľ   sa   o rozsudku   okresného   súdu   dozvedel   až   6.   marca   2000   na Poručníckom   úrade   XII.   obvodu   Magistrátu   hlavného   mesta   Maďarskej   republiky Budapešti,   ktorý   matka dieťaťa   požiadala v súlade   s rozsudkom   okresného súdu   o zápis nezrušiteľného osvojenia dieťaťa, a 10. apríla 2000 podal okresnému súdu návrh na obnovu konania.

Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu sťažovateľ v priebehu rokov 2000 a 2002 niekoľkokrát písomne urgoval priamo u konajúcej sudkyne JUDr. M. (ďalej len „konajúca sudkyňa“) priebeh konania o jeho návrhu, na ktoré nedostal odpoveď.   Dňa 5. júna 2002 podal   sťažovateľ   sťažnosť   na   postup   konajúcej   sudkyne   predsedovi   okresného   súdu. Bezprostredne   po   podaní   sťažnosti   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   telefonicky oznámené, že vo veci bude termín pojednávania nariadený na 16. jún 2002.

Keďže   sťažovateľ   nedostal   na   svoju   sťažnosť   písomnú   odpoveď   a okresný   súd naďalej   nekonal   vo   veci   plynulo,   sťažovateľ   urgoval   vybavenie   svojej   sťažnosti   listom z 20. novembra   2002,   ktorý   zároveň   zaslal   na   vedomie   predsedovi   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky. Listom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“)   z 3. decembra 2002 bol sťažovateľ informovaný, že jeho sťažnosť bola postúpená   na   priame   vybavenie   predsedovi   okresného   súdu   s tým,   že   ministerstvo spravodlivosti bude prostredníctvom predsedu okresného súdu v trojmesačných intervaloch sledovať vybavenie veci až do jej právoplatného skončenia. Dňa 3. februára 2003 bolo sťažovateľovi   doručené   upovedomenie   č.   Spr.   2082/2002   z   13.   januára   2003   od podpredsedníčky okresného súdu, v ktorom bola jeho sťažnosť vyhodnotená ako čiastočne dôvodná,   z dôvodu,   že   podľa   rozvrhu   práce   okresného   súdu   patrí   vec   medzi   veci s výnimočnou rýchlosťou konania. V upovedomení bol zároveň sťažovateľ informovaný, že s konajúcou   sudkyňou   vykonal   predseda   okresného   súdu   pohovor,   v ktorom   jej   vytkol doterajšie prieťahy a tiež o tom, že jeho vec bude osobitne sledovaná.

Na pojednávaní 25. februára 2003 vydal okresný súd uznesenie č. k. 25 Nc 1707/00

-115,   ktorým   povolil   obnovu   právoplatne   skončeného   konania   vo   veci   sp.   zn.   25   Nc 602/99. Po viacerých urgenciách si toto uznesenie okresného súdu mohol prevziať právny zástupca sťažovateľa až 3. septembra 2003, ktorý 1. októbra 2003 na základe telefonickej informácie z poručenskej kancelárie okresného súdu zistil, že proti uzneseniu okresného súdu o povolení obnovy konania bolo rodičmi maloletej podané odvolanie. Odvolanie na vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené po predchádzajúcej urgencii až 23. októbra 2003. Krajský súd uznesením č. k. 10 CoP 49/03-140 zo dňa 31. decembra 2003 odvolanie   rodičov   maloletej   odmietol.   Rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi doručené až 2. marca 2004. Sťažovateľ uvádza, že odvtedy okresný súd až do podania sťažnosti ústavnému súdu nevykonal vo veci žiadny úkon, hoci ide o vec s výnimočnou rýchlosťou konania sledovanú ministerstvom spravodlivosti v pravidelných trojmesačných intervaloch.

Z doterajšieho postupu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 25 Nc 602/99 sťažovateľ vyvodzuje, že okresným súdom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy sťažovateľ zároveň uvádza, že aj keď toto jeho právo bolo porušené, je si vedomý toho,   že   v tejto   časti   sťažnosti   „...   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nemôže   jeho sťažnosti...s poukazom na ustanovenie § 49 a § 53 ods. 1, 3 zákona o ústavnom súde vyhovieť.

S poukazom   na   skutočnosti   uvedené   v sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáha   aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk za každý rok, počas ktorého bol rozhodnutím okresného súdu pozbavený rodičovských práv k maloletej dcére C., pričom poukazuje na zásadu spravodlivosti, ako aj skutočnosť, že žiadne súdne rozhodnutie „... nemôže   nahradiť   roky,   počas   ktorých   mu   bola   nezákonným   rozhodnutím   súdu   odňatá možnosť starať sa o dcéru a nadviazať s ňou prirodzený rodičovský vzťah.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:„1)   Okresný   súd   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   Nc   1707/00 a v obnovenom konaní vedenom pod sp. zn. 25 Nc 602/99 porušil základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2)   Okresnému   súdu   Bratislava   III   sa   v obnovenom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 Nc 602/99

3)   prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4) J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000, - Sk (slovom jedenmilión slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V danom prípade sťažovateľ požaduje vysloviť porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Nc 1707/00. Napadnuté konanie sp. zn. 25 Nc 1707/00 o povolení obnovy konania sp. zn. 25 Nc 602/99 bolo však právoplatne skončené 22. septembra 2003. Rodičia maloletej C. K. síce podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 25 Nc 1707/00-115 z 25. februára 2003, ale Krajský súd v Bratislave ich odvolanie uznesením č. k. 10 CoP 49/03-140 z 31. decembra 2003 odmietol s tým, že lehota na podanie odvolania uplynula 22. septembra 2002. Keďže namietané konanie o povolenie obnovy konania (t. j. návrhu sťažovateľa   sa   vyhovelo)   bolo   právoplatne   skončené,   k porušovaniu   základného   práva sťažovateľa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nemohlo v namietanom konaní reálne dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Vychádzal pritom aj z § 235 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa vec po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy znova prejedná.

Z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti sťažovateľa, v ktorej požadoval vysloviť zbytočné prieťahy „v obnovenom konaní vedenom pod   sp.   zn.   25   Nc   602/99“, pretože   čas,   ktorý   uplynul   od   povolenia   začatia   tohto obnoveného konania vedeného pod sp. zn. 25 Nc 602/99, t. j. od právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o povolení obnovy tohto konania (september 2003), nesignalizuje reálnu možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2004