znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 174/2023-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 54/2019-283 z 2. decembra 2022 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. februára 2023 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 54/2019-283 z 2. decembra 2022 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vplýva, že okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením č. k. 8 C 54/2019-245 zo 4. augusta 2022 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 4 904 eur za podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 54/2019 z 3. mája 2022. Okresný súd uvedeným rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 82 900 eur. Vyšší súdny úradník výšku súdneho poplatku určil podľa § 6 ods. 2 a 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon súdnych poplatkoch“) v spojení s položkou 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.

3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej tvrdil, že vzhľadom na to, že poplatok za podanie žalobného návrhu bol vyrubený v sume 2 487 eur, poplatok za podané odvolanie v sume 4 904 eur je nesprávny. Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil druhou vetou § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorej poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Okrem toho poukázal na čl. 59 ods. 2 ústavy a zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“.

4. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že výška oboch súdnych poplatkov bola stanovená správne. Poplatok za žalobu bol stanovený s prihliadnutím na § 11c ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa súdny poplatok splatný podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní znižuje o polovicu oproti bežnému konaniu. Okresný súd zdôraznil, že upomínacie konanie má postavenie „špeciality“ k riadnemu civilnému sporovému konaniu a ide o alternatívny druh konania na uplatnenie si peňažného nároku popri režime upravenom v Civilnom sporovom poriadku. Pokiaľ však zákonodarca zvýhodnil spôsob výpočtu súdneho poplatku za podaný návrh v upomínacom konaní (zníženie o 50 %), nemožno sa extenzívne domnievať, že mal na mysli aj iné poplatkové úkony než samotný návrh. Okresný súd poukázal na to, že „Žalobca podal odvolanie proti rozsudku tunajšieho súdu v konaní, ktoré neprebiehalo v režime podľa zákona o upomínacom konaní, ale podľa pravidiel a zásad riadneho civilného sporového procesu, a to s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 5 ZoSP.“. Svoje závery okresný súd podporil aj citáciou z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 283/2020 z 9. júna 2020, v ktorom ústavný súd za prípustnú označil rozdielnu výšku súdneho poplatku za upomínacie konanie a následne za podané odvolanie.

II.

Argumentácia sťažovateľa

5. Sťažovateľ je presvedčený, že v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dôslednou argumentáciou dostatočne preukázal nesprávnu výšku vyrubeného súdneho poplatku. V ústavnej sťažnosti tiež zdôraznil, že poplatok v odvolacom konaní sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v konaní vo veci samej. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentoval: „Vychádzajúc z gramatického výkladu ust. § 6 ods. 2 ZoSP, nie je možne akceptovať záver podľa ktorého ak bolo konanie začaté v rámci upomínacieho konania, t.j. súdny poplatok bol vyrubený vo výške 3 % z hodnoty predmetu sporu, v odvolacom konaní sa už vyrubuje vo výške 6 % z hodnoty predmetu sporu. Takto vyrubený súdny poplatok je nepochybne v rozpore s ust. § 6 ods. 2 ZoSP...“

6. Prezentovaný výklad sťažovateľ podporil aj odkazom na uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 13 C 59/2021 z 1. augusta 2022. Tiež namietal, že okresný súd sa nevysporiadal v napadnutom uznesení s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 268/2005 a ústavného súdu v konaní sp. zn. III. ÚS 239/08, na ktoré poukazoval.

7. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že k porušeniu jeho práv došlo tým, že okresný súd sa dostatočne nezaoberal jeho argumentmi a svoje rozhodnutie riadne nevysvetlil.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené, čo spôsobilo porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie sťažovateľa. Ťažiskom ústavnej sťažnosti však je presvedčenie sťažovateľa o nesprávnej výške vyrubeného súdneho poplatku.

9. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu je zaručiť, resp. umožniť každému reálny prístup k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa teda zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu.

10. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, z novšej judikatúry II. ÚS 153/2016, II. ÚS 681/2016, IV. ÚS 498/2018, II. ÚS 100/2020).

11. Právo na prístup k súdu je jedným zo základných komponentov práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť viaceré prípustné možnosti obmedzenia práva na prístup k súdu. Patrí sem napr. imunita proti súdnemu konaniu (napr. cudzí diplomati), zákonné lehoty na uplatnenie určitých práv, povinné advokátske zastúpenie, nesplnenie formálnych a materiálnych žalobných náležitostí, ale tiež inštitút súdnych poplatkov.

12. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd pri rozhodovaní o výške súdneho poplatku dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v ktorého zmysle postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv.

13. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľa, ústavný súd hodnotí, že okresný súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľa za podanie odvolania vo veci, ktorá na okresnom súde pokračovala nadviazaním na upomínacie konanie, aplikoval a interpretoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch spôsobom, ktorý je ústavne udržateľný. Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého/podústavného práva upravujúceho otázku poplatkovej povinnosti za podané odvolanie.

14. Upomínacie konanie sa aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) považuje za plnohodnotnú elektronickú alternatívu k existujúcemu režimu platobného rozkazu [ktorý sa spoplatňuje bez zvýhodnenia, teda vo výške 6 % z hodnoty predmetu sporu podľa položky 1 písm. a) sadzobníka]. Úmyslom zákonodarcu bolo urýchliť konanie zavedením elektronického systému podávania návrhov formou štandardizovaných elektronických formulárov a s cieľom prednostného využívania tejto formy ju zvýhodnil zníženým súdnym poplatkom o 50 % z percentnej sadzby ustanovenej v sadzobníku. Takýmto osobitným spôsobom však zákonodarca zvýhodnil iba úkon podania návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, na žiaden iný úkon sa zvýhodnená sadzba súdneho poplatku nevzťahuje (porovnaj jednotlivé odseky § 11c zákona o súdnych poplatkoch).

15. Ako z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ ako žalobca si z týchto dvoch alternatív vybral možnosť uplatnenia svojho peňažného nároku v upomínacom konaní, za čo zaplatil zvýhodnený súdny poplatok podľa § 11c zákona o súdnych poplatkoch. Po podaní odporu žalovaným (ktorý sa nespoplatňuje) pokračovalo konanie na súde prvej inštanciea skončilo sa vydaním meritórneho rozhodnutia, ktorým sa žaloba zamietla. Podaním odvolania zo strany sťažovateľa sa začalo konanie na súde druhej inštancie a zároveň vznikla odvolateľovi poplatková povinnosť [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch]. Spornou sa stala výškasúdneho poplatku za odvolanie. Okresný súd vyrubil sťažovateľovi súdny poplatokvo výške 6 % z predmetu odvolacieho konania, a to s poukazom na § 5 ods. 1 písm. a) a § 6ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch v spojení s položkou 1a) a prvou vetou poznámky 3 k položke 1 sadzobníka. Sťažovateľ, odvolávajúc sa na poznámku 3 k položke 1sadzobníka, tvrdil, že mal byť zaviazaný k úhrade súdneho poplatku v rovnakej(zvýhodnenej) výške ako pri podaní návrhu v rámci upomínacieho konania.

16. Okresný súd pri odôvodnení napadnutého uznesenia akcentoval špeciálny charakter upomínacieho konania využitého žalobcom a zároveň mal na pamäti, že ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednej inštancii (§ 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Vydaním meritórneho rozhodnutia bol predmet prvoinštančného konania na účely poplatkovej povinnosti vyčerpaný. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd vymedzil koniec upomínacieho konania vydaním rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby ako meritórneho rozhodnutia. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pričom odvolacie konanie prebiehalo už podľa pravidiel riadneho civilného sporového procesu, a nie v režime upravenom zákonom o upomínacom konaní, a preto sa okresný súd pri vyrubovaní súdneho poplatku za odvolanie riadil všeobecnými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a vylúčil analogické použitie § 11c zákona o súdnych poplatkoch na odvolacie konanie (m. m. I. ÚS 283/2020).

17. Námietku sťažovateľa o nedostatočnej reakcii okresného súdu na jeho argumenty považuje ústavný súd za neopodstatnenú. Okresný súd svoje závery riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 450/2017). Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka formou poznámky v zátvorke odkázal na jediné rozhodnutie, a to nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 239/08 z 3. decembra 2008. K uvádzanému nálezu je potrebné uviesť, že sa v ňom riešila diametrálne odlišná situácia, a to možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu o zastavení odvolacieho konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. V uvedenej veci sa absolútne neriešila otázka súdneho poplatku v upomínacom konaní a následnom odvolacom konaní v režime Civilného sporového poriadku.

Až v ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 268/2005. Aj vo vzťahu k tomuto odkazu je potrebné konštatovať, že šlo o diametrálne odlišnú procesnú situáciu, ktorú nie je možné prirovnávať k teraz prejednávanej veci (poplatok za odvolanie v nadväznosti na zmenu vtedy platného zákona o súdnych poplatkoch).

Napokon sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež iba stroho odkazoval na uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 13 C 59/2021 z 1. augusta 2022.

Ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu.

18. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2023

Ľuboš Szigeti

predseda senátu