znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 174/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   OLEXOVAVASILISIN   s.   r.   o.,   Dunajská   18,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľkya advokátky JUDr. Zuzany Olexovej LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislaveč. k. 6 Co 588/2012-272 z 18. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“ alebo „žalovaná“), ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.6 Co 588/2012-272 z 18. novembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v súdnomkonaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.11 C 89/2009,   v ktorom   sa   obchodná   spoločnosť (ďalej len „žalobkyňa“,   v citáciách   aj   „navrhovateľ“   alebo   „žalobca“),   po   čiastočnomspäťvzatí žaloby domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 933,64 € z titulu úrokovz omeškania z nezaplatených mesačných zálohových platieb k bytu č. 1 nachádzajúcehosa na ulici ⬛⬛⬛⬛, ktorého sa sťažovateľka stala vlastníčkoupo poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza: „Žalobca...   sa   návrhom   na   vydanie platobného   rozkazu   zo   dňa   23. 02. 2009...   domáhal   voči   potenciálnym   dedičom...   zaplatenia   3.919,74   EUR   s príslušenstvom.   Uvedená   istina   pozostávala z neuhradených   mesačných   zálohových   preddavkov   za   obdobie   05/2006   až   01/2009 a z neuhradených platieb do 1. 5. 2006 vzniknutých po smrti poručiteľa. Po smrti poručiteľa začal a počas podania žaloby až do roku 2009...

Až   dňa   13. 04. 2010   prebehlo   jednodňové   dedičské   konanie   o novoobjavenom dedičstve – byte, ktoré bolo ukončené vydaním osvedčenia z toho istého dňa... (sp. zn. 65 D/850/2009),   na   základe   ktorého   predmetný   byt   ako   výlučný   dedič   nadobudla sťažovateľka. K zápisu vlastníckeho práva sťažovateľky k bytu... došlo až dňa 21. 07. 2010. Bezodkladne po nadobudnutí vlastníctva dňa 02. 08. 2010 sťažovateľka uhradila dlh podľa koncoročných vyúčtovaní navrhovateľa do 31. 12. 2009..., na základe čoho vzal žalobca... svoj návrh v časti istiny späť.“

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   89/2009-150   z 24.   mája   2011   rozhodolo povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   žalobkyni   9   %   úrok   z omeškania   ročne   zo   sumy3 919,74 €   od   14.   apríla   2010   do   1.   augusta   2010,   vo   zvyšnej   časti   žalobu   zamietola zastavil konanie o zaplatenie istiny v sume 3 919,74 €.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   žalobkyňa   odvolanie   v časti,ktorou jej bola uložená povinnosť zaplatiť 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 3 919,74 €od   14.   apríla   2010   do   1.   augusta   2010,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesenímč. k. 15 Co 289/2011-194 z 30. marca 2012 tak, že označený rozsudok okresného súduv rozsahu odvolaním napadnutého výroku a výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v merite vecirozhodol rozsudkom č. k. 11 C 89/2009-234 zo 17. októbra 2012 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť žalobkyni úrok z omeškania v sume923,18 € a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bolo žalobevyhovené, podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom uvedenýchnavrhla   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   zmeniť   a žalobuzamietnuť. O predmetnom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkomč. k. 6 Co 588/2012-272   z   18.   novembra   2013   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“alebo „napadnuté   rozhodnutie“)   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   častipostupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecnesprávny potvrdil, pričom svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazomna § 460 v spojení s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   podľa   čl.   127   ods.   1ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy adohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:

„Krajský   súd   rovnako   ako   prvostupňový   súd   v odôvodnení   nezaoberal skutočnosťami,   ktoré   mali   podľa   nášho   názoru   rozhodujúci   význam   pre   vyhodnotenie skutkového a právneho stavu a ich odôvodnenie nie je dostatočné.

Dlhy poručiteľ ku dňu smrti nemal. Úhrady mesačne vopred po jeho smrti nebol dlh poručiteľa. Mesačné úhrady vopred boli záväzkom, ktorý sťažovateľka prebrala dedičstvom ku dňu smrti, ale podmienky plnenia tohto záväzku sú dané § 10 ods. 1 Zákona 182. V zmysle   uvedeného   ani   nemohlo   u sťažovateľky   nastať   omeškanie   s úhradami, v dôsledku čoho nie je ani pasívne legitimovaná na zaplatenie úroku z omeškania spred dátumu nadobudnutia vlastníctva, v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.“

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   argumentovala   tým,   že „...   pokiaľ   osoba   nemala k nehnuteľnosti reálne užívacie a vlastnícke práva, nebolo možné od nej spravodlivo žiadať, aby za nehnuteľnosť hradila poplatky, táto jej povinnosť – aj za spätné obdobia od smrti poručiteľa   –   môže   vzniknúť   najskôr   priznaním   istého   právneho   statusu,   ktorým   je... vlastnícky titul v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z...

... bez právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve nemala sťažovateľka tak práva, ako ani povinnosti   spojené   s vlastníctvom   bytu   a nemohla   byť   tak   aktívne,   ako   ani   pasívne legitimovaná..., pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o dedičstve...

Okrem toho..., až do doručenia žaloby nebola doručená žiadna výzva na hradenie záloh. Uplatnenie úroku z omeškania je preto za uvedeného stavu nielen nezákonné, ale tiež v rozpore s dobrými mravmi...

Keďže súdy tieto skutočnosti nezohľadnili, bola porušená ich povinnosť zistiť skutkový stav,   aplikovať   naň   právne   normy   a túto   aplikáciu   v odôvodnení   rozsudku   náležite odôvodniť, čím bola sťažovateľka poškodená na svojich právach.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv rozsudkom krajskéhosúdu,   toto   rozhodnutie   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   a tiež   aby   rozhodolo povinnosti krajského súdu uhradiť sťažovateľke trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislostis právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu verejnej moci   alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s odôvodnenímnapadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu.Sťažovateľka konkrétne namieta ich nedostatočnosť, pretože všeobecné súdy sa adekvátnymspôsobom   nevysporiadali   s jej   tvrdeniami,   ktorými   poukazovala   na nedostatok   svojejpasívnej   vecnej   legitimácie   a absenciu   výzvy   zo   strany   správcu   na úhradu   nedoplatkovspojených   s užívaním   bytu   a jej   právnych   dôsledkov   pre   posúdenie   jej   omeškania.Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov týkajúcim sa otázkyposúdenia jej pasívnej hmotnoprávnej legitimácie, pričom túto svoju argumentáciu vediev rovine polemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným všeobecnými súdmiv jej veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky,   či   možno   považovať   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudokokresného súdu, pričom v jeho odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresnéhosúdu,   stanoviská   oboch   procesných   strán   k prerokúvanej   veci,   vysvetlil,   čohosa sťažovateľka   odvolaním   domáhala   a   čím   v odvolacom   konaní   argumentovala,a, vychádzajúc   zo   skutkového   a právneho   stavu   zisteného   okresným   súdom,   v častirelevantnej pre toto konanie uviedol toto:

„K   odvolacím   námietkam   žalovanej   odvolací   súd   uvádza,   že   pokiaľ   žalovaná namietala okamih, ktorým sa stala vlastníckou predmetného bytu, odvolací súd poukazuje na svoj právny názor, ktorý vyslovil vo svojom uznesení č. k. 15 Co 289/2011-194 zo dňa 30. marca 2012, v ktorom vyslovil právny názor, že žalovaná sa vlastníckou predmetného bytu stala smrťou poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ dňa a týmto dňom prešli na ňu všetky povinnosti platiť pravidelné mesačné platby do fondu prevádzky, údržby a opráv a platby   na   zabezpečenie   služieb   spojených   s   užívaním   bytu.   Odvolací   súd   už   v tomto svojom uznesení vyslovil i právny názor, že pokiaľ žalovaná túto povinnosť splnila po lehote splatnosti, žalobcovi, vznikol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úroky z omeškania. Bol teda   správny   záver súdu prvého   stupňa, ktorý konštatoval,   že   žalovaná   sa   dostala do omeškania a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 923,18 eur za obdobie od 26. 5. 2006 do 1. 8. 2010, kedy žalovaná predmetný nedoplatok uhradila... K ďalšej   odvolacej   námietke   žalovanej,   že   nebola   správcom   upovedomená   na   úhradu nedoplatkov odvolací súd uvádza, že táto povinnosť vyplýva žalovanej i zo zmluvy o výkone správy o priamo z ust. § 10 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. a je teda irelevantné, či žalobca žalovanú upozornil na zaplatenie dlžného nedoplatku.“

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu,   aj   v   nadväznosti   na   § 219 ods.   2   OSPústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súduprvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolaciekonanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názorzahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov(prvostupňového   aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdnehokonania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súdv odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„V danej veci je nesporné, že navrhovateľ podľa zmluvy o výkone správy vykonáva od 1. 5. 2006 správu bytového domu v ⬛⬛⬛⬛, v ktorom sa nachádza aj byt, ktorého vlastníckou sa stala odporkyňa okamihom smrti poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ t. j. Osvedčením o dedičstve z 13. 4. 2010 sp. zn. 65 D 850/2009 v   dedičskej   veci   po ⬛⬛⬛⬛ uvedený   byt...   nadobudla   odporkyňa...   Ďalej z dokazovania   vyplynulo,   že   po   smrti   pôvodných   vlastníkov   manželov v r. 2004, a 2005 neboli na byt platené žiadne úhrady na fond opráv, odmena správcovi, preddavky na plnenia spojené s užívaním bytu. Zároveň nebol zaplatený ani nedoplatok evidovaný voči právnym predchodcom odporkyne predošlým správcom vo výške 32.581,- Sk. Odporkyňa ku dňu 2. 8. 2010 tieto nedoplatky na istine navrhovateľovi uhradila.

Navrhovateľ si nárok na zaplatenie úroku z omeškania uplatnil na tom skutkovom základe,   že   neplatením   mesačných   zálohových   platieb   k   25.   dňu   v   mesiaci   sa   dostala odporkyňa do omeškania, rovnako je v omeškaní aj s úhradou sumy nedoplatku ku dňu skončenia správy predošlým správcom. Dlh nebol spochybnený. Je preto dôvodný návrh navrhovateľa,   vychádzajúc   z   právneho   názoru   odvolacieho   súdu,   na   zaplatenie   úroku z omeškania. Nezaplatením mesačných zálohových platieb k 25. dňu v mesiaci vopred sa odporkyňa   dostala   do   omeškania.   Súd   preto   nárok   zaplatenie   úroku   z   omeškania navrhovateľovi   priznal,   po   prerátaní   správnosti   výpočtu   jednotlivých   súm...   Pretože navrhovateľ sa v návrhu domáhal zaplatenia sumy 933,65 eur a súd mu priznal sumu 923,18 eur, vo zvyšku návrhu bol návrh zamietnutý.“

V   posudzovanej   veci   sa   k relevantným   námietkam   sťažovateľky   súvisiacims jej procesnou   obranou   vyjadril   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd,   pričomz odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahustotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jehorozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa§ 219 ods. 2 OSP, pričom na zvýraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedolďalšie dôvody.

V tejto   súvislosti   možno   poukázať   na   skutkové   a právne   závery   vyplývajúcez citovaných   častí   odôvodnení   označených   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   z ktorýchzreteľne vyplývajú dôvody, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, čím zároveň svojerozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnili aj vo vzťahu k sťažovateľkou uvádzanýmtvrdeniam.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,že odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o akérozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutievydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasnískutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namieta nesprávnosťprávneho názoru všeobecných súdov v otázke posúdenia jej pasívnej vecnej legitimácie,ústavný súd uvádza, že táto námietka je výrazom jej odlišného právneho hodnotenia veci,aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedenénie   je   ani   oprávnený,   ani   povinný   vstupovať   (m.   m.   III.   ÚS 78/07,   IV.   ÚS   27/2010).Sťažovateľke sa tak v rámci jej argumentácie nepodarilo preukázať, že by bol rozsudokkrajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   založený   na   takom   výkladedotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich otázku nadobúdania dedičstvaa s tým spojeným vznikom práv a povinností dediča, ktorý by popieral ich účel a zmysel.Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia týchto súdov, ktoréby mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vysloveniaporušenia sťažovateľkou označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavneneopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhochsťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

Okrem dôvodov, na základe ktorých ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky, nadrámec   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   v   danom   prípade   v   súlade   s   jeho   doterajšoujudikatúrou   (IV.   ÚS   358/08,   IV.   ÚS   33/2010,   IV.   ÚS   431/2012,   IV.   ÚS   72/2013,IV. ÚS 278/2014) vzhľadom na predmet sporu (v hre je úrok z omeškania v sume 923,18 €)ide   o tzv.   bagateľnú   vec,   kde   uplatnenie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nie   jepovažované   za efektívne.   Ak   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje   u bagateľných vecíprieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, abyich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočnýprípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde, pričom táto skutočnosť by užsama osebe umožňovala odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015