SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 174/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVAVASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľkya advokátky JUDr. Zuzany Olexovej LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislaveč. k. 6 Co 588/2012-272 z 18. novembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“ alebo „žalovaná“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.6 Co 588/2012-272 z 18. novembra 2013.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v súdnomkonaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.11 C 89/2009, v ktorom sa obchodná spoločnosť (ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), po čiastočnomspäťvzatí žaloby domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 933,64 € z titulu úrokovz omeškania z nezaplatených mesačných zálohových platieb k bytu č. 1 nachádzajúcehosa na ulici ⬛⬛⬛⬛, ktorého sa sťažovateľka stala vlastníčkoupo poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „Žalobca... sa návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 23. 02. 2009... domáhal voči potenciálnym dedičom... zaplatenia 3.919,74 EUR s príslušenstvom. Uvedená istina pozostávala z neuhradených mesačných zálohových preddavkov za obdobie 05/2006 až 01/2009 a z neuhradených platieb do 1. 5. 2006 vzniknutých po smrti poručiteľa. Po smrti poručiteľa začal a počas podania žaloby až do roku 2009...
Až dňa 13. 04. 2010 prebehlo jednodňové dedičské konanie o novoobjavenom dedičstve – byte, ktoré bolo ukončené vydaním osvedčenia z toho istého dňa... (sp. zn. 65 D/850/2009), na základe ktorého predmetný byt ako výlučný dedič nadobudla sťažovateľka. K zápisu vlastníckeho práva sťažovateľky k bytu... došlo až dňa 21. 07. 2010. Bezodkladne po nadobudnutí vlastníctva dňa 02. 08. 2010 sťažovateľka uhradila dlh podľa koncoročných vyúčtovaní navrhovateľa do 31. 12. 2009..., na základe čoho vzal žalobca... svoj návrh v časti istiny späť.“
Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 89/2009-150 z 24. mája 2011 rozhodolo povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy3 919,74 € od 14. apríla 2010 do 1. augusta 2010, vo zvyšnej časti žalobu zamietola zastavil konanie o zaplatenie istiny v sume 3 919,74 €.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie v časti,ktorou jej bola uložená povinnosť zaplatiť 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 3 919,74 €od 14. apríla 2010 do 1. augusta 2010, o ktorom rozhodol krajský súd uznesenímč. k. 15 Co 289/2011-194 z 30. marca 2012 tak, že označený rozsudok okresného súduv rozsahu odvolaním napadnutého výroku a výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd následne, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v merite vecirozhodol rozsudkom č. k. 11 C 89/2009-234 zo 17. októbra 2012 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť žalobkyni úrok z omeškania v sume923,18 € a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Proti tomuto v poradí druhému rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bolo žalobevyhovené, podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom uvedenýchnavrhla rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalobuzamietnuť. O predmetnom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkomč. k. 6 Co 588/2012-272 z 18. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej častipostupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecnesprávny potvrdil, pričom svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazomna § 460 v spojení s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy adohovoru v relevantnej časti odôvodňuje takto:
„Krajský súd rovnako ako prvostupňový súd v odôvodnení nezaoberal skutočnosťami, ktoré mali podľa nášho názoru rozhodujúci význam pre vyhodnotenie skutkového a právneho stavu a ich odôvodnenie nie je dostatočné.
Dlhy poručiteľ ku dňu smrti nemal. Úhrady mesačne vopred po jeho smrti nebol dlh poručiteľa. Mesačné úhrady vopred boli záväzkom, ktorý sťažovateľka prebrala dedičstvom ku dňu smrti, ale podmienky plnenia tohto záväzku sú dané § 10 ods. 1 Zákona 182. V zmysle uvedeného ani nemohlo u sťažovateľky nastať omeškanie s úhradami, v dôsledku čoho nie je ani pasívne legitimovaná na zaplatenie úroku z omeškania spred dátumu nadobudnutia vlastníctva, v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentovala tým, že „... pokiaľ osoba nemala k nehnuteľnosti reálne užívacie a vlastnícke práva, nebolo možné od nej spravodlivo žiadať, aby za nehnuteľnosť hradila poplatky, táto jej povinnosť – aj za spätné obdobia od smrti poručiteľa – môže vzniknúť najskôr priznaním istého právneho statusu, ktorým je... vlastnícky titul v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z...
... bez právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve nemala sťažovateľka tak práva, ako ani povinnosti spojené s vlastníctvom bytu a nemohla byť tak aktívne, ako ani pasívne legitimovaná..., pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o dedičstve...
Okrem toho..., až do doručenia žaloby nebola doručená žiadna výzva na hradenie záloh. Uplatnenie úroku z omeškania je preto za uvedeného stavu nielen nezákonné, ale tiež v rozpore s dobrými mravmi...
Keďže súdy tieto skutočnosti nezohľadnili, bola porušená ich povinnosť zistiť skutkový stav, aplikovať naň právne normy a túto aplikáciu v odôvodnení rozsudku náležite odôvodniť, čím bola sťažovateľka poškodená na svojich právach.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv rozsudkom krajskéhosúdu, toto rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a tiež aby rozhodolo povinnosti krajského súdu uhradiť sťažovateľke trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislostis právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s odôvodnenímnapadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.Sťažovateľka konkrétne namieta ich nedostatočnosť, pretože všeobecné súdy sa adekvátnymspôsobom nevysporiadali s jej tvrdeniami, ktorými poukazovala na nedostatok svojejpasívnej vecnej legitimácie a absenciu výzvy zo strany správcu na úhradu nedoplatkovspojených s užívaním bytu a jej právnych dôsledkov pre posúdenie jej omeškania.Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov týkajúcim sa otázkyposúdenia jej pasívnej hmotnoprávnej legitimácie, pričom túto svoju argumentáciu vediev rovine polemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným všeobecnými súdmiv jej veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudokokresného súdu, pričom v jeho odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresnéhosúdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čohosa sťažovateľka odvolaním domáhala a čím v odvolacom konaní argumentovala,a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu zisteného okresným súdom, v častirelevantnej pre toto konanie uviedol toto:
„K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaná namietala okamih, ktorým sa stala vlastníckou predmetného bytu, odvolací súd poukazuje na svoj právny názor, ktorý vyslovil vo svojom uznesení č. k. 15 Co 289/2011-194 zo dňa 30. marca 2012, v ktorom vyslovil právny názor, že žalovaná sa vlastníckou predmetného bytu stala smrťou poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ dňa a týmto dňom prešli na ňu všetky povinnosti platiť pravidelné mesačné platby do fondu prevádzky, údržby a opráv a platby na zabezpečenie služieb spojených s užívaním bytu. Odvolací súd už v tomto svojom uznesení vyslovil i právny názor, že pokiaľ žalovaná túto povinnosť splnila po lehote splatnosti, žalobcovi, vznikol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úroky z omeškania. Bol teda správny záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že žalovaná sa dostala do omeškania a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 923,18 eur za obdobie od 26. 5. 2006 do 1. 8. 2010, kedy žalovaná predmetný nedoplatok uhradila... K ďalšej odvolacej námietke žalovanej, že nebola správcom upovedomená na úhradu nedoplatkov odvolací súd uvádza, že táto povinnosť vyplýva žalovanej i zo zmluvy o výkone správy o priamo z ust. § 10 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. a je teda irelevantné, či žalobca žalovanú upozornil na zaplatenie dlžného nedoplatku.“
Pri hodnotení rozsudku krajského súdu, aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSPústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súduprvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názorzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súdv odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:
„V danej veci je nesporné, že navrhovateľ podľa zmluvy o výkone správy vykonáva od 1. 5. 2006 správu bytového domu v ⬛⬛⬛⬛, v ktorom sa nachádza aj byt, ktorého vlastníckou sa stala odporkyňa okamihom smrti poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ t. j. Osvedčením o dedičstve z 13. 4. 2010 sp. zn. 65 D 850/2009 v dedičskej veci po ⬛⬛⬛⬛ uvedený byt... nadobudla odporkyňa... Ďalej z dokazovania vyplynulo, že po smrti pôvodných vlastníkov manželov v r. 2004, a 2005 neboli na byt platené žiadne úhrady na fond opráv, odmena správcovi, preddavky na plnenia spojené s užívaním bytu. Zároveň nebol zaplatený ani nedoplatok evidovaný voči právnym predchodcom odporkyne predošlým správcom vo výške 32.581,- Sk. Odporkyňa ku dňu 2. 8. 2010 tieto nedoplatky na istine navrhovateľovi uhradila.
Navrhovateľ si nárok na zaplatenie úroku z omeškania uplatnil na tom skutkovom základe, že neplatením mesačných zálohových platieb k 25. dňu v mesiaci sa dostala odporkyňa do omeškania, rovnako je v omeškaní aj s úhradou sumy nedoplatku ku dňu skončenia správy predošlým správcom. Dlh nebol spochybnený. Je preto dôvodný návrh navrhovateľa, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, na zaplatenie úroku z omeškania. Nezaplatením mesačných zálohových platieb k 25. dňu v mesiaci vopred sa odporkyňa dostala do omeškania. Súd preto nárok zaplatenie úroku z omeškania navrhovateľovi priznal, po prerátaní správnosti výpočtu jednotlivých súm... Pretože navrhovateľ sa v návrhu domáhal zaplatenia sumy 933,65 eur a súd mu priznal sumu 923,18 eur, vo zvyšku návrhu bol návrh zamietnutý.“
V posudzovanej veci sa k relevantným námietkam sťažovateľky súvisiacims jej procesnou obranou vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd, pričomz odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahustotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jehorozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa§ 219 ods. 2 OSP, pričom na zvýraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uviedolďalšie dôvody.
V tejto súvislosti možno poukázať na skutkové a právne závery vyplývajúcez citovaných častí odôvodnení označených rozhodnutí všeobecných súdov, z ktorýchzreteľne vyplývajú dôvody, ktoré ich viedli k meritórnym zisteniam, čím zároveň svojerozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnili aj vo vzťahu k sťažovateľkou uvádzanýmtvrdeniam.
S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o akérozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutievydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namieta nesprávnosťprávneho názoru všeobecných súdov v otázke posúdenia jej pasívnej vecnej legitimácie,ústavný súd uvádza, že táto námietka je výrazom jej odlišného právneho hodnotenia veci,aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedenénie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).Sťažovateľke sa tak v rámci jej argumentácie nepodarilo preukázať, že by bol rozsudokkrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu založený na takom výkladedotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich otázku nadobúdania dedičstvaa s tým spojeným vznikom práv a povinností dediča, ktorý by popieral ich účel a zmysel.Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia týchto súdov, ktoréby mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vysloveniaporušenia sťažovateľkou označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavneneopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
Okrem dôvodov, na základe ktorých ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky, nadrámec svojho rozhodnutia uvádza, že v danom prípade v súlade s jeho doterajšoujudikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013,IV. ÚS 278/2014) vzhľadom na predmet sporu (v hre je úrok z omeškania v sume 923,18 €)ide o tzv. bagateľnú vec, kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku nie jepovažované za efektívne. Ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecíprieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, abyich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočnýprípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde, pričom táto skutočnosť by užsama osebe umožňovala odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015