znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 174/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   spol.   s   r.   o.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Co 349/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 349/2010. Zo sťažnosti vyplýva, že M. K. (ďalej len   „pôvodný   žalobca“)   sa žalobou   z   27.   januára   2004   domáhal   na   Okresnom   súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej konalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), náhrady škody vo výške 1 694 732 Sk s prísl. podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zodpovednosti   štátu“).   Škoda   mala pôvodnému   žalobcovi   vzniknúť   ako   akcionárovi   spoločnosti   T.,   a.   s.   (ďalej   len   „T.“), nevyplatením riadnych dividend za rok 2002. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 64/04. Obdobné konanie s tými istými účastníkmi konania, avšak s náhradou škody   vo   výške   9 563   170   Sk   za   nevyplatené   dividendy   za   rok   2001   bolo   vedené na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 66/04. Uznesením okresného súdu z 15. novembra 2004 boli obe veci spojené na spoločné konanie, ktoré sa potom viedlo pod sp. zn. 17 C 64/04. Pôvodný   žalobca   predložil   v   konaní   okresnému   súdu   zmenový   výpis   z   účtu   majiteľa cenných papierov z 9. októbra 1998, ktorým preukázal, že uvedeného dňa nadobudol 46 akcií   T.   Svoj   nárok   na   náhradu   škody   odôvodnil   pôvodný   žalobca   skutočnosťou,   že dôvodom nevyplatenia dividend pre neho zo strany T. bolo, že pôvodný žalobca nebol zapísaný v zozname akcionárov T. v dôsledku realizácie rozhodnutia ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998, pričom toto rozhodnutie bolo ako nezákonné v súdnom konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušené. Okrem toho   ministerstvo   pochybilo   aj   tým,   že   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   043/1998/SAN (konanie   sa   týkalo   opravy   zápisu   v   zozname   akcionárov   T.) s pôvodným   žalobcom nekonalo ako s riadnym účastníkom konania a ani nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie postavenia účastníka tohto konania, ktorú pôvodný žalobca podal ministerstvu 10. decembra 1998. Pôvodný žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. augusta 2005 postúpil túto sťažovateľke. Na návrh pôvodného žalobcu uznesením okresného súdu č. k. 17 C 64/04-167 z 23. októbra 2008 bola pripustená zmena na strane žalobcu tak, že namiesto pôvodného žalobcu sa stala žalobkyňou sťažovateľka. Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 64/04-191 z 13. mája 2010 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu rozhodnutie ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 najvyšší súd zrušil z dôvodu   neposkytnutia   administratívneho   spisu.   Práve   preto,   hoci   bolo   rozhodnutie ministerstva najvyšším súdom zrušené, nie je možné ho považovať za nezákonné. Okrem toho   pôvodný   žalobca   nebol   účastníkom   konania,   v   ktorom   bolo   zrušené   rozhodnutie ministerstva   vydané.   Vyplýva   to   z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   20/99. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 349/2010-209 z 27. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Podľa názoru krajského súdu   okresný   súd správne vyhodnotil,   že   neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie   zodpovednosti   štátu.   Sporné   rozhodnutie   nebolo   konečným   rozhodnutím a bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť, teda nie pre nezákonnosť. Nárok nemôže obstáť ani z dôvodu nesprávneho úradného postupu ministerstva, pretože pôvodný žalobca požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania až podaním z 22. septembra 1999, teda po právoplatnom skončení konania. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 10.   apríla   2012.   Podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktoré   je nepreskúmateľné (za také bolo treba považovať aj rozhodnutie správneho orgánu v prípade, ak   správny   orgán   nepredložil   administratívny   spis   správnemu   súdu),   nespĺňa   jeden z atribútov zákonnosti rozhodnutia, a je preto nepochybne a neoddiskutovateľne nezákonné. Súd zruší len také rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom. Ďalej krajský súd sa podľa sťažovateľky   nesprávne   stotožnil   s názorom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   pôvodný žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pretože o priznanie postavenia účastníka správneho konania požiadal až 22. septembra 1999, teda po právoplatnom skončení konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti jednak zdôrazňuje, že pôvodný žalobca požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania už podaním z 10. decembra 1998 (v čase, keď konanie vedené ministerstvom ešte nebolo právoplatne skončené),   avšak   ministerstvo   na   jeho   podanie   vôbec   nereagovalo,   ale   okrem   toho zdôrazňuje aj to, že pri dôslednej aplikácii zákona pôvodný žalobca mal byť aj bez vlastnej žiadosti považovaný za účastníka konania. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 349/2010 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 27. marca   2012   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napokon   sa   domáha náhrady trov konania v sume 306,79 €.

II.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci relevantné tieto:

Z rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 64/04-191 z 13. mája 2010 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky v celom rozsahu. Okresný súd inter alia po skutkovej stránke zistil, že rozhodnutím ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 bolo uložené Stredisku cenných papierov Slovenskej republiky uviesť do 3 dní od doručenia rozhodnutia do pôvodného stavu, teda do stavu platného pred 9. októbrom 1998, evidenciu účtu ministerstva ako jediného majiteľa akcií T., ako aj evidenciu registra emitenta. Okresný súd ďalej z rozhodnutia ministerky financií Slovenskej republiky sp. zn. 17193/1999-62 z 19.   novembra   1999   zistil,   že   pôvodný   žalobca   podal   proti   rozhodnutiu   ministerstva rozklad, ktorý bol zamietnutý ako neprípustný, pretože nebol podaný účastníkom konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 349/2010-209 z 27. marca 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený vo veci samej rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 64/04-191 z 13. mája 2010.   Podľa   názoru   krajského   súdu   neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   uplatnenie zodpovednosti štátu, pretože sporné rozhodnutie ministerstva nemalo podobu konečného rozhodnutia   a   bolo   zrušené   pre   nepreskúmateľnosť.   Chýbal   preto   základný   predpoklad existencie   právoplatného rozhodnutia   zrušeného   pre nezákonnosť.   Nie   je správny názor sťažovateľky, podľa ktorej je nepreskúmateľné rozhodnutie nezákonné. Takéto rozhodnutie môže byť v merite veci správne, avšak ak je nepreskúmateľné, je predčasne vydané a tento stav   je   nutné   konvalidovať   novým   správnym   konaním,   ktorého   výsledkom   môže   byť opätovne rovnaké rozhodnutie správneho orgánu. Nárok neobstojí ani z titulu nesprávneho úradného postupu ministerstva. Pôvodný žalobca sa o správnom konaní dozvedel najneskôr 10. decembra 1998, keď mu bolo doručené oznámenie o realizácii rozhodnutia ministerstva. Stalo   sa   tak   ešte   pred   právoplatnosťou   rozhodnutia   ministerstva,   ku   ktorému   došlo   až 28. decembra 1998. O priznanie postavenia účastníka správneho konania požiadal pôvodný žalobca až podaním z 22. septembra 1999, teda po právoplatnom skončení konania. Pokiaľ sa   pôvodný   žalobca   cítil   účastníkom   konania,   mohol   si   toto   právo   uplatniť v   priebehu konania,   aby   bolo   možné   o   ňom   rozhodnúť.   Pôvodný   žalobca   však   takéto   právo   včas neuplatnil, a preto ani nebolo možné považovať ho za účastníka konania. Pôvodný žalobca následne   nevyužil   svoje   oprávnenie   požiadať   o   preskúmanie   rozhodnutia   o   rozklade správnym súdom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, keďže tento nesprávne posúdil uplatnený nárok na náhradu škody, a to či už z titulu nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka (resp. predtým ešte pôvodný žalobca) svoj nárok na náhradu škody opierala jednak o nesprávny úradný postup ministerstva, ktorý pôvodného žalobcu nepovažoval za účastníka správneho konania, ale tiež o nezákonné rozhodnutie ministerstva, ktoré bolo neskôr najvyšším súdom zrušené ako nepreskúmateľné pre nepredloženie administratívneho spisu.

Podľa názoru ústavného súdu prioritu malo posúdenie otázky, či pôvodný žalobca mal   byť   alebo   nemal   byť   považovaný   za   účastníka   konania   vedeného   ministerstvom, v rámci ktorého bol zrušený zápis o vlastníctve 46 ks akcií T. pôvodným žalobcom.

Treba uviesť, že závery krajského súdu v tomto smere (ako sú uvedené v časti II) sú dostatočné aj napriek námietkam sťažovateľky. Aj keby sa totiž bralo do úvahy, že pôvodný žalobca ešte 10. decembra 1998 (teda pred právoplatným skončením správneho konania) požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania, resp. by sa vychádzalo z toho, že   bolo   povinnosťou   ministerstva   považovať   pôvodného   žalobcu   ex   offo   za   účastníka konania, nič sa tým nemení na skutočnosti, že pôvodný žalobca, ktorý nebol ministerstvom ani v prvostupňovom správnom konaní, ale ani v rámci konania o rozklade ako účastník konania   akceptovaný,   nevyužil   právo   podať   žalobu   o   preskúmanie   právoplatného rozhodnutia. V tejto žalobe mohol namietať aj okolnosť, že sa s ním v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ním ako s účastníkom konať malo (§ 250 ods. 2 druhá veta   Občianskeho   súdneho   poriadku). To   znamená,   že   aj   pri   akceptovaní   námietky sťažovateľky,   podľa   ktorej   pôvodný   žalobca   požiadal   o priznanie   postavenia   účastníka správneho konania ešte v priebehu tohto konania, by boli závery krajského súdu vecne správne.

Z   daného   skutkového   stavu   je   zrejmé,   že   pôvodný   žalobca   nevyužil   dôsledne zákonom dané možnosti na presadenie svojho účastenstva v správnom konaní vedenom ministerstvom, keďže nevyužil možnosť obrátiť sa na všeobecný súd. Preto krajský súd správne vychádzal z právoplatných záverov prijatých v správnom konaní, podľa ktorých pôvodný žalobca účastníkom konania nebol (§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Pokiaľ sa   vychádza   zo záveru, že   pôvodný   žalobca nebol účastníkom   správneho konania,   v   ktorom   malo   byť   vydané   neskôr   najvyšším   súdom   zrušené   administratívne rozhodnutie, potom vôbec neprichádza do úvahy zaoberať sa otázkou, či bolo rozhodnutie ministerstva   zrušené   pre   jeho   nezákonnosť   alebo   z   iného   dôvodu.   Aktívnu   legitimáciu v konaní o náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia má totiž iba taký subjekt,   ktorý   bol   účastníkom   konania,   v   ktorom   bolo   tvrdené   nezákonné   rozhodnutie vydané.

Dosiaľ uvedené úvahy možno zhrnúť tak, že závery krajského súdu sú dostačujúce a presvedčivé a v žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012