znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 174/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   B.   vo   veciach   vedených   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. Rvp 6834/2010 a sp. zn. Rvp 6835/2010, ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 8 CoE 126/2010-103 z 31. mája 2010 a č. k. 5 CoE 208/2010-93 z 3. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   6834/2010   a sp. zn. Rvp 6835/2010 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 6834/2010.

2. Sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 14. septembra 2010 doručené sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorými   namietala porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 126/2010-103 z 31. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie 1“) a č. k. 5 CoE 208/2010-93   z 3. júna   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   2“,   spolu   ďalej   aj „napadnuté uznesenia“).

2.1 Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 6834/2010 a súvisiaceho spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd 1“) sp. zn. 7 Er 2411/2008 vyplynulo, že   P.,  ...   zdravotná   poisťovňa   (ďalej   len   „zdravotná   poisťovňa“)   vydala   podľa   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) platobný výmer č. 654/2005, ktorým uložila platiteľovi A. W., N. (ďalej len „povinná“), zaplatiť dlžné poistné do 8 dní od právoplatnosti platobného výmeru. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“) zdravotná poisťovňa postúpila sťažovateľke   súbor   pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná platobným   výmerom   proti   povinnej,   spolu   s príslušenstvom   a všetkými   právami   s nimi spojenými. Návrhom na vykonanie exekúcie zo 17. júla 2008 sa sťažovateľka domáhala vymoženia dlžného poistného s príslušenstvom od povinnej v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom JUDr. V. K., N. (ďalej len „súdny exekútor“). Na základe žiadosti   súdneho   exekútora   okresný   súd   1   poveril   5.   marca   2009   súdneho   exekútora vykonaním exekúcie proti povinnej. Uznesením okresného súdu 1 č. k. 7 Er 2411/2008-43 z 1.   decembra   2009   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č. k. 19 CoE   17/2010-83 z 28. januára   2010   bola   exekúcia   právoplatne   vyhlásená   za   neprípustnú   a zastavená z dôvodu, že podľa názoru konajúcich súdov podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt bez   právnej   sily.   Okresný   súd   1   uznesením   č. k. 7 Er   2411/2008-88   z 26.   apríla   2010 zaviazal   sťažovateľku   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   55,71   €. Okresný   súd   1   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   o náhrade   trov   exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu exekúcie došlo zavinením   oprávneného   (sťažovateľky),   ktorý   žiadal   vykonať   exekúciu   na   podklade rozhodnutia,   ktoré   je   nulitným   aktom.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   1   uvedené uznesenie okresného súdu 1 potvrdil.

2.2 Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 6835/2010 a súvisiaceho spisu Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd 2“) sp. zn. 62 Er 939/2008 vyplynulo, že platobným výmerom č. 704/2005 vydaným podľa zákona č. 273/1994 Z. z. uložila zdravotná poisťovňa platiteľovi M. P., N. (ďalej len „povinný“), zaplatiť dlžné poistné do 8 dní od právoplatnosti platobného   výmeru.   Zmluvou   o postúpení   pohľadávok   zdravotná   poisťovňa   postúpila sťažovateľke   súbor   pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná platobným výmerom proti povinnému. Návrhom na vykonanie exekúcie z 23. apríla 2008 sa sťažovateľka   domáhala   vymoženia   dlžného   poistného   s   príslušenstvom   od   povinného v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom. Okresný súd 2 poveril 19. mája 2008 súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnej. Uznesením okresného súdu 2 č. k. 62 Er 939/2008-16 z 1. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 128/2009-58   z 13.   októbra   2009   bola   exekúcia   právoplatne   vyhlásená   za   neprípustnú a zastavená z dôvodu, že podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt bez právnej sily. Okresný súd 2 uznesením č. k. 62 Er 939/2008-68 z 27. januára 2010 zaviazal sťažovateľku nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   63,57   €   podľa   §   203   ods.   1 Exekučného   poriadku,   pretože   k zastaveniu   exekúcie   došlo   zavinením   oprávneného (sťažovateľky),   ktorý   žiadal   vykonať   exekúciu   na   podklade   nulitného   právneho   aktu. Krajský súd napadnutým uznesením 2 uvedené uznesenie okresného súdu 2 potvrdil.

3. Sťažovateľka považuje označené rozhodnutia okresného súdu 1 a okresného súdu 2, ako aj napadnuté uznesenia krajského súdu za arbitrárne, pretože podľa jej názoru sa najmä   krajský   súd   ako   súd   odvolací   v odôvodnení   svojich   potvrdzujúcich   rozhodnutí nevysporiadal s ňou predloženými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, na ktoré poukázala.   Napadnuté   uznesenia   preto   podľa   nej   nespĺňajú   požiadavky   kladené   na spravodlivý proces, sú ústavne neudržateľné, čím zároveň došlo k protiústavnému zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky.

Predovšetkým sťažovateľka poukázala na to, že „Exekučný poriadok pri náhrade trov   exekúcie   zásadne   stojí   na   princípe,   že   trovy   exekúcie   znáša   povinný.   Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 má súd možnosť na úhradu trov zaviazať oprávneného.“. Sťažovateľka   v spojitosti   s   tým   upriamuje   pozornosť   aj   na   judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 272/08) korešpondujúcu s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele c Belgicko), ktorá na jednej strane uznáva nárok súdneho exekútora na úhradu trov, čo však nemusí znamenať, že tieto trovy exekútor v každom prípade   aj   reálne   vymôže.   V zmysle   uvedenej   judikatúry   citované   ustanovenie   § 203 Exekučného poriadku obsahuje možnosť uváženia, opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného,   miery   jeho   zavinenia   a napokon   aj   o to,   že   aj   keby   tu   bolo   zavinenie, rozhoduje jeho intenzita.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podmienkam ustanoveným v   § 203   ods. 1   Exekučného   poriadku   konštatujúc,   že   iba   v prípade   ich   kumulatívneho splnenia   môže súd uložiť oprávnenému povinnosť   nahradiť súdnemu   exekútorovi   trovy exekúcie. Týmito podmienkami sú: zastavenie exekúcie, konanie oprávneného, zavinenie oprávneného,   príčinná   súvislosť   medzi   zavineným   konaním   oprávneného   a zastavením exekúcie.   V označených   exekučných   konaniach,   v ktorých   sťažovateľka   vystupovala v pozícii   oprávneného,   bola   splnená   len   podmienka   zastavenia   konania.   Sťažovateľka konštatuje, že aj v prípade, ak by boli všetky tieto podmienky splnené, súd by nebol povinný zaviazať ju   (ako   oprávnenú)   na   náhradu   trov   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Uvedené jednoznačne vyplýva z dikcie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá používa modálne sloveso „môže“.

4.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný súd vydal nález,   ktorým   vysloví   porušenie   jej   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 36   ods.1   listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu č. k. 8 CoE 126/2010-103 z   31.   mája   2010   a č. k.   5   CoE   208/2010-93   z 3. júna   2010,   zruší   označené   uznesenia krajského   súdu   a   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   zaviaže   krajský   súd na úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 6834/2010 a sp. zn. Rvp 3835/2010, ktoré sú po formálnej aj obsahovej stránke takmer identické, vzhľadom na identické dôvody sťažností a rovnakú právnu argumentáciu použitú v sťažnostiach, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto   sťažností   na   spoločné   konanie,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode   1 výroku   tohto uznesenia. III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom   sťažností   je namietané porušenie   základných   práv podľa čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 8 CoE 126/2010-103 z 31. mája 2010 a č. k. 5 CoE 208/2010-93 z 3. júna 2010.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 11   ods. 1   listiny   každý   má   právo   vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   práv   napadnutými   uzneseniami krajského   súdu,   ktorými   boli   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutia   o uložení   povinnosti oprávnenému   (sťažovateľke)   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie.   Výhrady sťažovateľky   smerujú   najmä   proti   tomu,   že   sa   krajský   súd   stotožnil   so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu 1 a okresného súdu 2 bez toho, aby sa v odôvodnení namietaných uznesení vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré v konaní predložila a na ktoré poukázala.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

1.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu 1, ktorým jej ako oprávnenej bolo uložené nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 55,71 €, a uznesenie okresného súdu 2, ktorým jej bola uložená povinnosť   nahradiť súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie v sume   63,57 €,   hoci podľa jej názoru na takéto rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky.

1.1   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č. k.   8   CoE   126/2010-103 z 31. mája 2010 po citovaní dôvodov prvostupňového rozhodnutia okrem iného uviedol: „Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý   uviedol,   že   nenamieta   výšku   súdom   priznaných   trov   exekútora,   avšak   nesúhlasí s právnym nárokom priznania náhrady trov. Z dikcie § 203 ods. 1 Ex. por. vyplýva, že náhradu trov exekučného konania môže súd uložiť oprávnenému, avšak len v prípade, že k zastaveniu   exekúcie   došlo   zavinením   oprávneného.   V   právnej   teórii   sa   za   zavinenie považuje vnútorný psychický vzťah osoby jednak k vlastnému konaniu, a jednak k výsledku tohto konania,   ktorý má za následok právnu zodpovednosť,   pričom zavinenie môže byť úmyselné alebo neúmyselné z nedbanlivosti. V danom prípade podľa oprávneného došlo k zastaveniu exekúcie na základe vydania uznesenia, ktorým súd prvého stupňa prehlásil exekučný titul za nulitný akt. Túto skutočnosť nemohol žiadnym spôsobom predpokladať, exekučné   konanie   inicioval   na   základe   dobrej   viery   v   správnosť   exekučného   titulu a rozhodnutie súdu nemožno považovať za zavinenie oprávneného. Nakoľko k zastaveniu exekučného   konania   došlo   na   základe   rozhodnutia   súdu   a   nie   zavinením   oprávneného, nemožno zaviazať oprávneného na náhradu trov súdneho exekútora. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 272/2008 zo dňa 22.10.2008 a Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/2005 zo dňa 13.1.2005. Z týchto judikátov možno podľa oprávneného konštatovať,   že   hoci   má   súdny   exekútor   zákonný   nárok   na   úhradu   trov,   nemusí   to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže. Následne poznamenal,   že   z   ustanovenia   §   203   Ex.   por.   v   znení   platnom   do   31.   januára   2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil, prípadne, ak mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Z ustanovenia § 203 Ex. por. je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti je uváženie súdu o miere procesného zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti navrhol, aby odvolací súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. V. K. nepriznal.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.... a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.... Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že nie   je   správny   záver   oprávneného,   že   nezavinil   zastavenie   exekúcie.   Oprávnený   sa odvolával na to, že k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu a nie z jeho viny a túto skutočnosť podľa neho nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a predpokladať pri podávaní návrhu   na   vykonanie   exekúcie.   Z   obsahu   spisu   však   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa uznesením   č.k.   7Er/2411/2008-43   zo   dňa   1.   decembra   2009   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ z dôvodu, že exekučný titul, ktorý má byť podkladom pre exekúciu je pakt bez právnej sily a účinnosti. Ako vyplynulo z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P.... zdravotná poisťovňa bolo rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 1.7.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.7.1999,   číslo   3215/1999-A   zrušené   povolenie   na   zriadenie   rezortnej   poisťovne. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 7K 70/01-30 zo dňa 20.4.2001 bol na majetok poisťovne   vyhlásený   konkurz.   Správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   vydal   v priebehu konkurzného   konania   platobný   výmer,   ktorý   mal   byť   exekučným   titulom   pre   exekúciu prebiehajúcu   v   tomto   konaní.   Správca   konkurznej   podstaty   má   iba   právo   a povinnosť vykonať všetky procesné úkony v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu, preto platobný výmer, ktorý vydal je nulitným právnym aktom. Vyššie spomínané prvostupňové rozhodnutie potvrdil aj odvolací súd uznesením č.k. 19CoE/17/2010-83 zo dňa 28.1.2010. Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 18.2.2010. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 7Er/2411/2008-88 zo dňa 26.4.2010 zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy   exekúcie   vo   výške   55,71   eur,   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia.   Zároveň oprávneného správne zaviazal na náhradu trov exekúcie, pretože jeho zavinením došlo k zastaveniu exekúcie s ohľadom na to, že za exekučný titul označil platobný výmer, ktorý je nespôsobilým exekučným titulom, resp. nulitným aktom.“

1.2 V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 5 CoE 208/2010-93 z 3. júna 2010 krajský súd po citovaní dôvodov prvostupňového rozhodnutia okrem iného uviedol: „Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, a to vo výroku o náhrade trov   exekučného   konania.   V   odvolaní   oprávnený   namietal   použitie   ust.   §   203   ods.   1 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie, kedy v danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie na základe uznesenia a vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Uvedenú   skutočnosť   nemohol   oprávnený   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť   a   nemohol   ju predpokladať pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie. Na základe týchto skutočností nemožno považovať vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú za zavinenie oprávneného, vedúce k zastaveniu exekúcie. Poukázal v tomto smere aj na judikatúru Ústavného súdu, keď   z   tejto   vyplýva,   že   aj   keby   tu   bolo   zavinenie,   rozhoduje   jeho   intenzita,   pričom odôvodnenie   nepriznania   nevyhnutných   trov   zastavenej   exekúcie   plne   využíva   rozsah užívania na strane súdu a nie je nad rámec § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Namietal tiež výšku trov súdneho exekútora, a to pokiaľ ide o poštové poplatky, kedy poukázal na všeobecné ceny poštových služieb, poskytovaných na území SR a žiadal priznať súdnemu exekútorovi   iba   preukázané   poštové   náklady.   Žiadal   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p....a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti, týkajúcej sa trov exekučného   konanie   ako   vecne   správne   potvrdiť   podľa   §   219   ods.   1,   2   O.s.p.,   pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti dodáva:

V predmetnej veci súd prvého stupňa v náväznosti na ust. § 203 ods. 1 Exekučného konania správne skúmal zavinenie na strane oprávneného a dospel k záveru, že tým, že podal oprávnený návrh na exekúciu na základe nulitného právneho aktu, ktorý nemôže byť exekučným titulom, zavinil v konečnom dôsledku zastavenie exekúcie. Preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že je potrebné v predmetnej veci aplikovať na rozhodnutie   o   trovách   exekúcie   ust.   §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku,   čím   súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu nevyhnutných trov exekúcie.

Pokiaľ ide o vyčíslenie samotných trov exekučného konania, odvolací súd sa v plnom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   súdu   prvého   stupňa,   pričom   súd   prvého   stupňa   aj správne skúmal jednotlivé nevyhnutné úkony na strane súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie a potom správne stanovil náhradu trov exekúcie na výslednú čiastku 63,57 eur.“

K sťažovateľkou   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   napadnutých rozhodnutí ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podľa čl. 36 ods. 1 listiny), resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   posúdení   obsahu   napadnutých   rozhodnutí   z   uvedených   hľadísk dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   na argumentáciu   sťažovateľky   reagoval   primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení svojich rozhodnutí   uviedol   postup,   akým   k nemu   dospel.   K tomu   je   potrebné   uviesť,   že argumentácia sťažovateľky v sťažnostiach doručených ústavnému súdu je do značnej miery obsažnejšia než rozsah, v akom ju uplatnila v odvolaní z 11. mája 2010 proti uzneseniu okresného súdu 1 č. k. 7 Er 2411/2008-88 z 26. apríla 2010 a v odvolaní z 11. februára 2010 proti uzneseniu okresného súdu 2 č. k. 62 Er 939/2008-68 z 27. januára 2010. Týka sa to predovšetkým analýzy podmienok, za ktorých môže súd uložiť oprávnenému podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

V označených konaniach mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých napadnutými uzneseniami namieta, v rovnakom rozsahu, ako to je uvedené   v argumentačnej   báze   v jej   sťažnostiach,   už   v odvolaní   proti   prvostupňovým rozhodnutiam. V označených veciach sťažovateľky by bola založená právomoc ústavného súdu   na preskúmanie   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   v   rozsahu   argumentácie uplatnenej v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za predpokladu, že by námietky sťažovateľky   uplatnené   v týchto   sťažnostiach   boli   v porovnateľnom   rozsahu   obsiahnuté v opravných prostriedkoch sťažovateľky proti prvostupňovým uzneseniam, a tým by sa stali predmetom skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi. V okolnostiach označených exekučných konaní to tak nebolo.

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred   všeobecnými   súdmi,   ale   až   podaním   sťažností   ústavnému   súdu,   ústavný   súd   jej sťažnosti v tejto časti odmietol okrem iného aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedené sa dotýka tej časti sťažností, v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s podmienkami, za splnenia ktorých možno uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako pred ním aj okresné súdy) vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov   (v   danom   prípade predovšetkým ustanovení Exekučného poriadku), ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných   a   použitých   právnych   noriem.   Napadnuté   rozhodnutia   sú primerane a zrozumiteľne   odôvodnené   a nemožno   ich   považovať   za   extrémne   vybočenie zo štandardov   spravodlivého   procesu.   Výklad   dotknutých   právnych   noriem   zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   podľa   § 25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu úpravu), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažností   namietala   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu,   čo   dáva   do   súvislosti   s namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   v   spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku. Postup krajského súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Pokiaľ ide o čl. 20 ods. 1 ústavy (a čl. 11 ods. 1 listiny), ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, k porušenie týchto práv ani nemohlo dôjsť. Ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnostiach rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnostiach (návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a na úhradu trov právneho zastúpenia) už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011