znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 174/09-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., R., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 160/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2008 doručená sťažnosť A. S., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 160/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 1. októbra 2001 sa sťažovateľka domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom podľa jej tvrdení okresný súd koná v danej veci neefektívne, čo v konečnom dôsledku malo viesť k prieťahom   v konaní.   Uvedeným   postupom   okresného   súdu   sa   podľa   sťažovateľky predlžuje stav jej právnej neistoty a nedôvodne sa odďaľuje právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej najmä uvádza, že: „(...) súdne konanie trvá cca 7 rokov bez toho, aby bola vec právoplatne skončená.

Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza hlavne zavinením súdu. Aj keby   pripustili,   že   k   prieťahom   dochádza   z   dôvodu   zložitosti   sporu,   nemožno   tým ospravedlniť   častú   pasivitu,   resp.   neproduktívne   konanie   súdu.   Vlastným   konaním,   či pasivitou sťažovateľka k prieťahom neprispela.“  

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky A. S. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v   Čadci   v   konaní   vedenom   pod spis. zn. 8 C 160/2005 porušené bolo

2. Okresnému súdu v Čadci v konaní vedenom pod. spis. zn. 8 C/160/2005 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. A. S. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 300 000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 30 960,- Sk na účet právneho zástupcu JUDr. P. D. (...).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namietala, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8   C   160/2005   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd už o obsahovo rovnakej   sťažnosti   tej   istej   sťažovateľky 16. októbra 2008 rozhodol svojím uznesením č. k. I. ÚS 324/08-11, pričom táto skoršia sťažnosť sa týkala tej istej veci, t. j. namietaného porušenia identických základných práv garantovaných v ústave a v listine postupom toho istého okresného súdu, v tom istom konaní.

Ústavný súd teda konštatuje, že z hľadiska účastníka konania, namietaného porušenia základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a listiny,   podstatného   odôvodnenia sťažnosti, ako aj návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (tzv. petitu) je terajšia sťažnosť sťažovateľky celkom totožná s jej sťažnosťou   zo 4. júna 2008, o ktorej už ústavný súd rozhodol tak, že ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 324/08 zo 16. októbra 2008).

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre zjavnú neopodstatnenosť v danej   konkrétnej   veci   (sp.   zn.   I.   ÚS   324/08)   nemožno   považovať   za   rozhodnutie „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 zákona o ústavnom súde. Nejde o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu (resp. sťažnosti), ktorým sa napáda rovnaký postup a rovnaké rozhodnutie, aké bolo napadnuté v predchádzajúcej sťažnosti, ktorá bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   po   posúdení   obsahu   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   dospel k záveru, že predmetná sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, bolo ju potrebné ako neprípustný návrh odmietnuť podľa   § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd ďalej konštatuje, že uznesenie č. k. I. ÚS 324/08-11 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 26. novembra 2008, pričom predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 1. decembra 2008, teda od uvedeného dátumu ani nemohlo dôjsť k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, preto sťažnosť bolo treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

3. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 324/08-11 zo 16. októbra 2008 vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde skončené rozsudkom z   24. septembra 2008. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až 1. decembra 2008, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako k čl. 38 ods. 2 listiny (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a na   to,   že   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie označeného práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, navyše, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009