znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 174/06-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní   o   sťažnosti   S.   T.,   bez   štátnej   príslušnosti,   prechodne   bytom   M., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s porušením čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 2 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   práva   S.   T.   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti S. T. n e v y h o v u j e.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia S. T. v sume 22 576 Sk (slovom dvadsaťdvatisícpäťstosedemdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 22 576 Sk (slovom dvadsaťdvatisícpäťstosedemdesiatšesť slovenských korún)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. novembra 2005   doručené   podanie   S.   T.,   bez   štátnej   príslušnosti,   v tom   čase   vo   väzbe,   toho   času prechodne bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na začatie konania o zákonnosti obmedzenia mojej osobnej slobody“. Sťažovateľ ho doplnil ďalšími podaniami doručenými ústavnému súdu 23. novembra 2005 a 16. februára 2006. Uvedené podania boli ústavnému   súdu   doručené   v ruskom   jazyku   a následne   boli   preložené   do   slovenského jazyka.

Vzhľadom   na   to,   že   podanie   sťažovateľa   ani   po   jeho   doplneniach   nespĺňalo náležitosti kvalifikovanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ústavný   súd   ho 21.   marca   2006   vyzval,   aby   svoju   sťažnosť   doplnil o chýbajúce náležitosti. Sťažovateľ na výzvu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2006, v ktorom požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd po posúdení okolností uvádzaných v podaní sťažovateľa uznesením   č.   k. II.   ÚS   174/06-20   z 24.   mája 2006   ustanovil   sťažovateľovi právneho zástupcu - advokáta JUDr. M. V. (ďalej len „právny zástupca“), ktorého 7. júna 2006 vyzval, aby v určenej lehote upravil a predložil ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľa v podobe   zodpovedajúcej   požiadavkám   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Právny zástupca doručil ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľa v požadovanej podobe 4. septembra 2006. Po doplnení podania sťažovateľa jeho právnym zástupcom ústavný súd ustálil, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 47 ods. 4 ústavy a tiež svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. a) a e)   a podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005, uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 134/04 z 13. júla 2004, sp. zn. 1 Tpo 19/05 z 25. januára 2005 a sp. zn. 3 T 1/05 z 3. októbra 2005 a uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 Tp 95/04 z 29. novembra 2004, pričom sťažovateľ sa svojou sťažnosťou dožaduje, aby ústavný súd:

1) vyslovil porušenie označených práv označenými uzneseniami najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu;

2)   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk,   ktoré   je najvyšší   súd   spoločne   a nerozdielne   s krajským   súdom   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu;

3) uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy právneho zastupovania sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu v sume 22 576 Sk.

Sťažovateľ opiera svoju sťažnosť najmä o nasledovné skutočnosti:

1. Sťažovateľ sa od roku 2001 zdržiaval na území Slovenskej republiky, kde mu bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt. Dňa 31. decembra 2001 bol zadržaný na hraničnom priechode   Bratislava   -   Čuňovo,   pričom   20.   februára   2002   začalo   voči   nemu   Hraničné oddelenie Policajného zboru Bratislava - Rusovce trestné stíhanie vo veci trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa vtedy platného a účinného § 176 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 16. marca 2004 bolo proti nemu v tejto veci vznesené obvinenie, pričom rozhodnutie o začatí trestného stíhania mu podľa sťažnosti nebolo ani doteraz doručené v ruskom jazyku napriek tomu, že o to opakovane žiadal   s odôvodnením,   že   slovenskému   jazyku   rozumie   len   čiastočne,   čo   hodnotí   ako porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.

2. Rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 29 Tp 95/04 z 9. júna 2004 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) a podľa § 67 ods. 2 v tom čase platného a účinného zákona č. 141/1961 Zb. trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Toto rozhodnutie bolo zrušené a nahradené napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 134/04 z 13. júla 2004. Sťažovateľ vo vzťahu k tomuto uzneseniu krajského súdu v sťažnosti uvádza, že krajský súd síce „správne konštatoval, že nie sú naplnené dôvody väzby sťažovateľa podľa § 67 ods. 2 TP ani podľa § 67 ods. 1 písm. b) TP, pre ktoré ho vzal do väzby okresný súd“, ale chybne označil rozhodnutie okresného súdu „za správne a zákonne“, keďže sa obvinený pokúsil „o nelegálne prekročenie štátnej   hranice“,   čo hodnotí sťažovateľ ako porušenie zásady prezumpcie neviny a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, keďže zatiaľ nebola „vyvrátená jeho obrana, že sa domnieval, že cestovný pas, ktorý použil, je legálny“.

Spomínané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a ani ďalšie rozhodnutie prijaté   vo   veci   nebolo   sťažovateľovi   doručené   v ruskom   jazyku,   rovnako   tak   ani   jeho poučenie   a výsluchy   pred   sudcom   v súvislosti   s rozhodovaním   o väzbe neboli preložené riadnym   tlmočníkom   zapísaným   v zozname   tlmočníkov   podľa   §   28   vtedy   platného a účinného   Trestného   poriadku,   čím   malo   byť porušené   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   3 písm. a) dohovoru. Sťažovateľ uvádza, že riadny tlmočník bol pribratý do konania až pol roka po podaní obžaloby - 6. októbra 2005.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 19/05 z 25. januára 2005 zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Tp 95/04 z 29. novembra 2004, ktorou rozhodol o predĺžení trvania väzby sťažovateľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

4.   Uznesením   sp.   zn.   3   T   1/05   z 3.   októbra   2005   krajský   súd   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s konštatovaním, že nedošlo k žiadnej zmene pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že sťažovateľ po prepustení na slobodu ujde alebo sa bude skrývať. Sťažovateľ hodnotí tento záver krajského súdu ako neodôvodnený a diskriminujúci, keďže sa opiera o predpoklad vyplývajúci zo skutočnosti, že sťažovateľ je osobou bez štátnej príslušnosti. Sťažovateľ namietal tiež to, že od 6. júna 2005   je   držaný   vo   väzbe   bez   toho,   aby   mu   bolo   jej   trvanie   predĺžené   rozhodnutím príslušného súdu.

5. Uznesením sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005 najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 1/05 z 3. októbra 2005 ako nedôvodnú. Sťažovateľ považuje označené uznesenie najvyššieho súdu ako nedostatočne odôvodnené a účelové, keďže najvyšší súd „dôsledne nepreskúmal,   či príslušné orgány svojím postupom a rozhodnutiami o vzatí sťažovateľa do väzby a o predĺžení lehoty trvania jeho   väzby   preukázali,   že   existujú   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že obvinený sťažovateľ S. T. ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu... nezaoberal   sa   ponúknutým   sľubom   obvineného   ani   skutočnosťou,   či   o dôvodnosti   jeho väzby po podaní obžaloby rozhodol príslušný súd, čím porušil právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru... Ďalej dôsledne nepreskúmal, či príslušné   orgány   svojím   postupom   a rozhodnutiami   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby a o predĺžení lehoty trvania jeho väzby neporušili zákaz diskriminácie a sám akceptoval ako dôvod väzby všeobecnú skutočnosť, že sťažovateľ je osobou bez štátnej príslušnosti, čím porušil   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   14   dohovoru,   ktoré zakazujú diskrimináciu sťažovateľa z akýchkoľvek dôvodov, vrátane dôvodu spočívajúceho v jeho štátnej   príslušnosti alebo v tom,   že je bez štátnej   príslušnosti.   Súd tiež dôsledne nepreskúmal,   či   príslušné   orgány...   neporušili   právo   sťažovateľa   byť   oboznámený   bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti   nemu   a mať   bezplatnú   pomoc   tlmočníka,   ak   nerozumie   jazyku   používanému   pred súdom   alebo   týmto   jazykom   nehovorí,   ani   právo   sťažovateľa   aby   bol   považovaný   za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom, čím porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru“.

6. Dňa 5. júna 2006 najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv 17/2006 nevyhovel návrhu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby a sťažovateľ bol prepustený na slobodu.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením č. k. II. ÚS 174/06-52 z 19. apríla 2007 ju v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s porušením čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a čl. 14 dohovoru najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   najvyššieho   súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný   súd   v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 21. júna 2007, sa okrem iného uvádza:

«Na základe Vašej žiadosti o vyjadrenie k sťažnosti obžalovaného S. T. oznamujeme, že   vyjadrenia   advokáta   v   „Spresnení   a doplnení   sťažnosti“   z 30.   augusta   2006   sú jednostranne   vytrhnuté   z kontextu,   a preto   nezodpovedajú   realite   a právnemu   stavu (vrátane formulácií použitých v odôvodnení napadnutých uznesení).

Z týchto   dôvodov   odkazujeme   na   dôvody   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo 7. decembra 2005, sp. zn. 4 To 102/2005.»

Ústavný súd   zaslal vyjadrenie   predsedu   najvyššieho súdu   na vedomie   a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý doručil ústavnému súdu svoje stanovisko 3. júla 2007 a uviedol v ňom okrem iného nasledovné:

«Vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) č. KP 8/07-34 z 13. júna 2007 neobsahuje právne úvahy alebo nové skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné zaujať stanovisko.

Formuláciou, že moje tvrdenia sú vytrhnuté z kontextu, chcel predseda NS SR zrejme vyjadriť, že som uviedol citácie z rozhodnutia NS SR, ktoré sú vytrhnuté z kontextu. Žiaľ, mnou citovaná veta predstavovala prakticky celú argumentáciu NS SR, takže ju nebolo z akého kontextu vytrhnúť.

Dovolím   si   ešte   poznamenať   k bodom   II/1   a II/3   uzneseniu   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   č.   II.   ÚS   174/06-52   z 19.   apríla   2007,   že   sťažovateľ   nevyčerpal opravné prostriedky proti napadnutým rozhodnutiam okresného a krajského súdu z dôvodu, že im nerozumel, keďže mu tieto rozhodnutia, vrátane poučenia o opravnom prostriedku neboli pretlmočené. Nezabezpečenie tlmočníka by mohlo byť dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., na ktorý som však v sťažnosti, žiaľ, v tejto súvislosti nepoukázal.»

O žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   rozhodol   II.   senát   ústavného   súdu. V súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom IV. senátu ústavného súdu. Vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie a rozhodoval o nej IV. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Relevantná právna úprava

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

III.

Skutkové a právne východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie len v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa   čl. 6 ods. 2 a podľa   čl. 14 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp.   zn. 4 To 102/2005 zo 7 decembra 2005, a preto bolo úlohou ústavného súdu v konaní vo veci samej posúdiť a rozhodnúť o tom, či boli označené práva týmto uznesením najvyššieho súdu porušené.

Označeným uznesením najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského   súdu   sp.   zn.   3   T   1/05   z 3.   októbra   2005,   ktorým   zamietol   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu tak, že ju zamietol.

1.   K porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   v spojení s porušením čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy z dvoch základných dôvodov, a to že:

a) v období od 6. júna 2005 do 3. októbra 2005 bol ponechaný vo výkone väzby bez toho, aby príslušný súd rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby;

b)   najvyšší   súd   označil   za   (kľúčový)   dôvod   jeho   ďalšieho   trvania   lehoty   väzby skutočnosť, že je osobou bez štátnej príslušnosti, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy aj v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a tiež k porušeniu čl. 14 dohovoru.

Ad   a)   Vo   vzťahu   k prvému   z uvedených   dôvodov   právny   zástupca   sťažovateľa okrem už citovaného v sťažnosti uviedol:

«Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že samotná skutočnosť, že vec   bola   postúpená   súdu,   nie   je   postačujúca   pre   splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002, § 59 až § 61). V danej veci bola sťažovateľovi naposledy súdom predĺžená lehota trvania väzby do 6. júna 2005. Potom čo prokurátor v tejto lehote podal na sťažovateľa dňa 27. apríla 2005 obžalobu súdu, bol bez rozhodnutia súdu o predĺžení lehoty trvania väzby ponechaný vo väzbe aj po 6. júni 2005. Súd o dôvodnosti trvania väzby rozhodoval až dňa do 3. októbra 2005, kedy zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby.

Ide o prípad väzby v konaní pred súdom (po podaní obžaloby), ktorá spolu s väzbou v prípravnom konaní netrvala dlhšie ako dva roky (§ 71 ods. 2 prvej vety TP). Na rozdiel od prípadov ďalšieho trvania   väzby v prípravnom konaní podľa   §   71 ods.   1 TP,   resp.   jej ďalšieho trvania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom podľa § 71 ods. 2 druhej a tretej vety TP, v ktorých TP výslovne vyžaduje pre ďalšie trvanie väzby príslušné súdne rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   v posudzovanom   prípade   TP   pre   ďalšie trvanie väzby takéto rozhodnutie súdu výslovne neustanovuje.... Sťažovateľ túto odlišnosť zákonnej úpravy akceptuje. Zároveň však vzal do úvahy aj to, že všeobecné súdy sú povinné vykladať   a uplatňovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach...

Z vyššie uvedených ústavných záruk osobnej slobody jednotlivca, resp. jej záruk podľa   dohovoru   vyplýva,   že...   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.

Ústavný   súd   už   vyslovil   nález,   že   „V   zmysle   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky,   resp.   čl.   5   ods.   1   dohovoru...   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 6/02 zo 4. decembra 2002). Ústavný súd v uvedenom prípade   označil   za   neprijateľný   argument   súdu,   podľa   ktorého   vzhľadom   na   to,   že   od podania obžaloby začala plynúť súdna väzba, súd nemusel rozhodovať o predĺžení väzby. Na rozdiel od citovaného prípadu, v ktorom súd po podaní obžaloby a ešte pred tým, než   uplynula   lehota,   na   ktorú   bolo   trvanie   väzby   predĺžené,   uznesením   vydaným   pri predbežnom   prejednaní   obžaloby   v skutočnosti   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   aj   pre obdobie tzv. súdnej väzby, keď súčasne rozhodol aj o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a jasne konštatoval, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý,   stále   trvá“,   v prípade   S.   T.   sa   tak   nestalo.   V jeho   prípade   rozhodoval   súd o dôvodnosti trvania väzby až 4 mesiace po uplynutí dátumu 6. júna 2005, do ktorého bolo trvanie väzby naposledy predĺžené a to krajský súd, ktorý 3. októbra 2005 zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby.

Žiadnym rozhodnutím súdu v namietanom období od 6. júna do 3. októbra 2005 nebolo   vyhovené   ústavnej   požiadavke,   aby   väzba   ako   opatrenie   pozbavujúce   osobnej slobody   bola   vykonaná   len   na   základe   rozhodnutia   súdu,   poskytujúceho   obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu iných orgánov činných v trestnom konaní.   Tým   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   osobnú   slobodu   sťažovateľa, zaručeného v čl. 17 ústavy.»

Napriek   tomu,   že   práve   analyzovaný   dôvod   bol   hlavným   odvolacím   dôvodom sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 1/05 z 3. októbra 2005, ktorým zamietol   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení napadnutého uznesenia obmedzil na nasledovné konštatovanie:

„Pokiaľ   obžalovaný   poukazuje   na   nezákonnosť   väzby   po   6.   júni   2005   s týmito argumentmi sa dostatočne vyporiadal súd prvého stupňa a Najvyšší súd si ich osvojuje.“

Argumenty krajského súdu, ktoré si najvyšší súd osvojil, vyjadruje nasledovná časť odôvodnenia jeho označeného uznesenia:

„V súvislosti   s bližšie   nezdôvodneným   tvrdením,   ktorým   obžalovaný   S.   T. argumentuje..., že od 6. júna 2005 je nezákonne držaný vo väzbe, krajský súd poukazuje na doposiaľ   platné   a nezmenené   ustanovenie   §   71   ods.   2   v súčasnosti   platného   Trestného poriadku,   ktoré   upravuje   maximálnu   dĺžku   väzobnej   lehoty   v konaní   pred   súdom   spolu s väzbou v prípravnom konaní. S poukazom na citované ustanovenie § 71 ods. 2 Tr. por. je väzba   obžalovaného   S.   T.   v súčasnom   štádiu   konania   zákonná,   čo   do   dĺžky   trvania prípustná, z hľadiska procesných a hmotných podmienok podstatných pre posudzovanie jej zákonnosti odôvodnená. So zreteľom na to, že ide o väzbu v konaní pred súdom, ktorá spolu s väzbou   v prípravnom   konaní   netrvá   dva   roky,   nebolo   potrebné   v posudzovanej   veci postupovať podľa § 71 ods. 2 Tr. por.

V prípade podania obžaloby v predĺženej lehote trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por.   (sudcom   alebo   senátom   príslušného   okresného   súdu),   ktorá   sa   ani   zďaleka nepribližuje lehote uvedenej v § 71 ods. 2 Tr. por. (tak tomu je aj v posudzovanej veci, lebo dvojročná   lehota   trvania   väzby   obžalovaného   S.   T.   by   mala   uplynúť   až   6.   júna   2006) neprichádza v konaní pred súdom do úvahy predlžovanie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por., ktorá sa vykonáva z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 Tr. por.

Krajský súd   už len dodáva,   že pri preskúmaní   obsahu podanej   obžaloby a spisu predseda senátu skúmal v súlade s ustanovením § 72 ods. 1 Tr. por. i to, či dôvody väzby trvajú,   alebo   či   sa   zmenili   a dospel   k záveru,   že   tieto   trvali   v nezmenenom   rozsahu. Povinnosť vydávať o tom písomné rozhodnutie platný Trestný poriadok súdu neukladá.“

Pri posudzovaní tohto sťažnostného dôvodu sťažovateľa vychádzal ústavný súd zo skutkového   zistenia,   podľa   ktorého   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Žiline   podal   na sťažovateľa   krajskému   súdu   obžalobu   27.   apríla   2005,   pričom   predtým   bola   naposledy lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Tp 95/04 z 29. novembra 2004, a to do 6. júna 2005. Následne rozhodoval o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 3 T 1/05 z 3. októbra 2005, ktorým zamietol jeho žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Z uvedeného   považoval   ústavný   súd   za nespochybniteľne   preukázané,   že   v období   od   6.   júna   2005   do   3.   októbra   2005   bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe bez rozhodnutia príslušného súdu.

Z právneho hľadiska ústavný súd odmietol citovanú argumentáciu krajského súdu, ktorú si v napadnutom uznesení osvojil najvyšší súd a naopak sa stotožnil s argumentáciou právneho   zástupcu   sťažovateľa,   ktorá   je   plne   v súlade   so   stabilizovanou   judikatúrou ústavného súdu,   podľa   ktorej v zmysle čl. 17 ods. 5   ústavy,   resp.   čl. 5   ods. 1 dohovoru nemôže byť dôvodom držania vo väzbe znamenajúcom obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (napr. I. ÚS 6/02, I. ÚS 217/05, II. ÚS 246/05, III. ÚS 322/05, III. ÚS 271/06).

Ústavný   súd   citovaný   právny   záver   opiera   aj   o judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61)], podľa ktorej samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl. 5   ods. 1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby, a v tej súvislosti aj s odkazom na čl. 154c   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva   prednostná   aplikácia   medzinárodných   zmlúv o ľudských právach a základných slobodách „pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“.

V danom   prípade   bolo   preto   povinnosťou   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 T 1/05 z 3. októbra 2005 odmietnuť   jeho   argumentáciu   (a   nie   si   ju   naopak   osvojiť)   a napadnutým   uznesením zabezpečiť vo veci nápravu v súlade s citovaným právnym názorom ústavného súdu, a teda v súlade s ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Keďže najvyšší súd si uznesením sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005 túto povinnosť nesplnil, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Ad b) Vo vzťahu k druhému z uvedených sťažnostných dôvodov právny zástupca sťažovateľa okrem už citovaného v sťažnosti uviedol:

„Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   dôvod   jeho   vzatia   a držania   vo   väzbe,   teda obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy z hľadiska dôvodu väzby ustanoveného zákonom a jeho interpretácie a aplikácie zo strany súdov, ktoré o väzbe rozhodovali. Obsah   základného   práva...   musia   súdy   posudzovať   nielen   podľa   príslušných ustanovení   TP,   prípadne   aktuálnej   vnútroštátnej   judikatúry,   ale   aj   s prihliadnutím   na medzinárodné   záväzky   Slovenskej   republiky   (obdobne   pozri   napr.   PL.   ÚS   5/93, II. ÚS 94/95, II. ÚS 28/96 a II. ÚS 48/97) vrátane záväzkov pri ochrane práva jednotlivca na slobodu a bezpečnosť.

V týchto súvislostiach sú významné najmä znenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 dohovoru, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a odporučenie č. R/80/II Výboru ministrov Rady Európy z 27. júna 1980 o väzbe.

Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane nebezpečia   úteku   ako   väzobného   dôvodu   sú   obsiahnuté   napríklad   vo   významných rozsudkoch ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko (27. jún 1968, séria A, č. 7), Neumeister v. Rakúsko (27. jún 1968, séria A, č. 8), Stogmuller v. Rakúsko (10. november 1969, séria A, č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. jún 1991, séria A, č. 207).

Podľa judikatúry ESĽP pravdepodobnosť úteku z krajiny, v ktorej sa vedie konanie nemožno   odhadnúť   len   na   základe   závažnosti   obvinenia   a to   ani   u osoby,   ktorá   je cudzincom   a zdržuje   sa   na   území   konajúceho   štátu   bez   povolenia,   bez   bydliska a preukázateľných   príjmov   a na   základe   falošných   osobných   dokladov   (Debboub   alias Husseini Ali proti Francúzsku).

Aj   keď   tieto   okolnosti   odôvodňujú   istú   obavu   z úteku,   takéto   nebezpečenstvo   sa postupom času znižuje. Pravdepodobnosť úteku z krajiny odôvodňuje väzbu len po určitý čas (Neumeister proti Rakúsku) a súdne orgány sú povinné pri predlžovaní lehoty trvania väzby špecifikovať, prečo v konkrétnom prípade treba považovať toto nebezpečenstvo za primerane vysoké aj po uplynutí ďalšieho času, najmä ak ide o čas väzby presahujúci dva roky.   Musia   uviesť   skutočnosti   dokladajúce   aktuálnu   existenciu   rizík   vo   vzťahu   ku konkrétnemu páchateľovi, nielen skutočnosti rýdzo všeobecné, akou je fakt, že obvinený nemá bydlisko alebo ani legálny pobyt na území konajúceho štátu.“

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti označenému uzneseniu krajského súdu, t. j. svoj názor o potrebe ďalšieho trvania väzby, oprel o nasledovné argumenty:

„Prvostupňový   súd...   Správne   dospel   k záveru,   že   stále   trvajú   dôvodné   obavy z následkov, ktorým má zabrániť tzv. úteková väzba podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por., pričom   tieto   obavy   v súlade   so   zákonom   vyvodil   z konkrétnych   skutočností,   na   ktoré poukazuje v odôvodnení rozhodnutia.

V osobe   obžalovaného   ide   o cudzinca   bez   štátnej   príslušnosti,   u ktorého   bola naposledy   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   odbor   hraničnej a cudzineckej   polície   Žilina   zo   6.   mája   2005   predĺžená   doba   tolerovaného   pobytu   do 5. decembra 2005 (č. l. 835 vyšetrovacieho spisu), avšak s prihliadnutím na predchádzajúce konanie   obžalovaného,   ktoré   je   predmetom   trestného   stíhania   (skutok   pod   bodom   2 obžaloby) je dôvodná obava, že prepustením na slobodu by mohlo ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu najmä preto, že nemá stále bydlisko.“

V súvislosti   s citovaným   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   obdobné argumenty použil pri zdôvodnení potreby ďalšieho trvania tzv. útekovej väzby aj krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia, keď argumentoval nasledovne:

„Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu o vzatí obvineného S. T. do väzby na základe § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. je zrejmé, že sa tak stalo preto, že existovali konkrétne skutočnosti, obvinený je bez štátnej príslušnosti, povolenie na tolerovaný pobyt na území SR mu   bol   naposledy   predĺžený   do   10.   6.   2004,   snažil   sa   vycestovať   z územia   Slovenskej republiky a pokúsil sa o nelegálne prekročenie hranice do Maďarskej republiky...

Krajský súd... dospel k záveru, že nedošlo k žiadnej zmene pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti pre odôvodnenie obavy uvedenej v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. a aj v tomto   štádiu   konania   existuje   reálne   nebezpečenstvo,   že   v prípade   prepustenia obžalovaného S. T. z väzby na slobodu obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Tejto obave nepochybne nasvedčuje skutočnosť, že obžalovaný   je   bez   štátnej   príslušnosti,   na   území   Slovenska   sa   zdržiaval   bez   ďalšieho platného predĺženia tolerovaného pobytu, ktorý mu skončil 10. júna 2004, už v minulosti žiadal o priznanie postavenia utečenca na území Slovenskej republiky z dôvodu získania dokladu potrebného k jeho vycestovaniu zo SR, ktoré mu nebolo rozhodnutím Migračného úradu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   priznané   a pokúšal   sa   na   základe sfalšovaného   cestovného   pasu   vycestovať   z územia   Slovenskej   republiky,   pričom   bol zadržaný orgánmi polície.“

Pri posudzovaní druhého z hlavných sťažnostných dôvodov ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcom z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Opierajúc   sa   o citované   bolo   úlohou   ústavného   súdu   vyjadriť   sa   k tomu,   či skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesením   obmedzil   len   na   citovanú argumentáciu, možno považovať za dostatočné zdôvodnenie (a teda z ústavného hľadiska akceptovateľné   a udržateľné)   jeho   zamietavého   rozhodnutia,   a či   preto   v tejto   súvislosti (ne)došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy aj v spojení s porušením čl. 12 ods. 2 ústavy a tiež k porušeniu čl. 14 dohovoru, a to aj (a hlavne) vzhľadom na to, že skutočnosť, že sťažovateľ je osobou bez štátnej príslušnosti, t. j. je v „inom postavení“ v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, z dôvodu ktorého nesmie byť diskriminovaný.

Ústavný súd po preskúmaní argumentácie právneho zástupcu sťažovateľa, ako aj ďalšej   spisovej   dokumentácie,   osobitne   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, označeného uznesenia krajského súdu, ako aj predchádzajúcich rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu týkajúcich sa väzby, resp. ďalšieho trvania väzby sťažovateľa zistil, že vo všetkých dotknutých rozhodnutiach všeobecné súdy za hlavný (aj keď nie jediný) dôvod väzby sťažovateľa považovali skutočnosť, že je bez štátnej príslušnosti, na území Slovenska sa   zdržiaval   bez   ďalšieho   platného   predĺženia   tolerovaného   pobytu,   ktorý   mu   skončil 10. júna   2004,   a   že   sa   snažil   vycestovať   z územia   Slovenskej   republiky   a pokúsil   sa o „nelegálne“ prekročenie hranice do Maďarskej republiky, pričom bol zadržaný orgánmi polície.

Ústavný súd na základe uvedeného zistenia konštatoval, že skutočnosť, že sťažovateľ je osobou bez štátnej príslušnosti, by nemohla byť vzhľadom na zákaz diskriminácie pre „iné postavenie“ vyplývajúci z čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ako aj na judikatúru ESĽP,   ktorou   argumentoval   právny   zástupca   sťažovateľa,   jediným   dôvodom   pre   ďalšie trvanie jeho väzby.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   bola   podľa   názoru   ústavného   súdu, opierajúceho   sa   o citované   časti   odôvodnenia   označeného   uznesenia   krajského   súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podstatná nielen skutočnosť, že sťažovateľ je osobou bez štátnej príslušnosti,   ale aj to,   že sa „snažil vycestovať z územia Slovenskej republiky a pokúsil sa o nelegálne prekročenie hranice do Maďarskej republiky, pričom bol zadržaný orgánmi polície“ (citácia z odôvodnenia označeného uznesenia krajského súdu).

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   vzal   na   vedomie   argumentáciu   právneho zástupcu sťažovateľa o tom, že skutočnosť, či sa sťažovateľ skutočne pokúsil o „nelegálne“ prekročenie   hranice   a či   sa   v tejto   súvislosti   dopustil   aj   trestného   činu   falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 Trestného zákona,   z ktorého   spáchania   je   (okrem   iného)   obžalovaný,   nie   je   síce   ešte   preukázaná právoplatným   rozhodnutím   súdu,   ale   zdôraznil,   že   v danom   prípade   išlo   o konkrétnu skutočnosť,   ktorú mohol najvyšší súd legitímne brať   na zreteľ pri svojom rozhodovaní. Navyše   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   pri   svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj ďalší dôvod trvania väzby, a to „predchádzajúce konanie obžalovaného, ktoré je predmetom trestného stíhania (skutok pod bodom 2 obžaloby)“, pričom zo spisovej dokumentácie vyplýva, že v bode 2 obžaloby bol sťažovateľ obžalovaný zo spáchania trestného činu nadržiavania podľa § 166 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal   dopustiť   tým,   že   napomáhal   spoluobžalovanej   S.   M.   pri   odstránení   stôp   tela zavraždeného S. G. (spoluobžalovaná S. M. je obžalovaná z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   nebola skutočnosť, že sťažovateľ je osobou bez štátnej príslušností jediným dôvodom zamietavého rozhodnutia najvyššieho súdu, a konštatoval, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je   zjavne   neodôvodnené,   a je   preto   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Preto   návrhu sťažovateľa spočívajúcemu na tvrdení, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 14 dohovoru, ústavný súd nevyhovel.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005

Sťažovateľ   namieta   tiež   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru, t. j. tvrdí, že najvyšší súd pristupoval k nemu vo svojom napadnutom uznesení ako vinnému, a to   aj   napriek   tomu,   že   jeho   vina   nebola   ešte   preukázaná   zákonným   spôsobom, t. j. právoplatným rozhodnutím súdu (porušenie zásady prezumpcie neviny).

Popri   už   rozoberanej   argumentácii   právneho   zástupcu   sťažovateľa   týkajúcej   sa tvrdenia,   že   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   bral   do   úvahy   skutočnosť,   že   sa sťažovateľ pokúsil o „nelegálne“ prekročenie hranice a že sa v tejto súvislosti (s vysokou pravdepodobnosťou) dopustil aj trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 Trestného zákona, z ktorého spáchania je obžalovaný, hoci jeho vina nie je ešte preukázaná právoplatným rozhodnutím súdu (pozri argumentáciu k III/1/b), by mohla signalizovať porušenie zásady prezumpcie neviny, a teda porušenie práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru aj tá časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„Prvostupňový   súd   postupoval   v súlade   so   stavom veci   a zákonom,   keď zistil,   že obžalovaný je dôvodne trestne stíhaný za spáchanie skutkov a trestných činov, ktoré sa mu kladú za vinu v obžalobnom návrhu.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj súvisiacej dokumentácie konštatoval, že aj keď formulácie použité v ňom nemožno považovať   za   optimálne,   nemožno   z nich   a   ani   z   ďalších   okolností   prípadu   spoľahlivo vyvodiť záver, že najvyšší súd pristupoval k sťažovateľovi pri svojom rozhodovaní ako k vinnému, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľ žiadal vo svojej sťažnosti aj zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 102/2005 zo 7. decembra 2005. Keďže v čase rozhodovania ústavného súdu   bol už sťažovateľ   prepustený   z výkonu   väzby na slobodu,   ústavný   súd   považoval rozhodnutie o tejto žiadosti za bezpredmetné, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   tiež   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   do   úvahy,   a to   jednak   preto,   že   už samotné   vyslovenie   porušenia   základného   práva,   resp.   slobody   predstavuje   primeranú satisfakciu pre sťažovateľa, ako aj preto, že sťažovateľovmu návrhu vyhovel len čiastočne v časti namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To   102/2005   zo   7.   decembra   2005,   pričom   dotknutý   právny   názor   najvyššieho   súdu zodpovedal   jeho   doterajšej   judikatúre,   hoci   táto   nebola   v súlade   s judikatúrou   ESĽP. V danom   prípade   ide   preto   o nový   prístup   k veci   z hľadiska   všeobecných   súdov sformulovaný   na   základe   citovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (obdobne   pozri   napr. III. ÚS 271/06).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. V. v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   sumou   22   576   Sk   (slovom dvadsaťdvatisícpäťstosedemdesiatšesť   slovenských   korún)   spolu   za   tri   úkony   právnej pomoci podľa § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom; štúdium spisu a spracovanie a podanie sťažnosti ústavnému súdu), pričom za prvý a tretí úkon požadoval zvýšenie základnej tarifnej odmeny na dvojnásobok vzhľadom na náročnosť týchto úkonov, ktoré vyžadovali znalosť cudzieho jazyka. Právny zástupca požadoval   tiež   úhradu   poštovného   a poplatkov   za   miestnu   prepravu   podľa   §   16   ods.   3 citovanej vyhlášky, úhradu preukázaných cestovných výdavkov podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky v sume 3 316 Sk a tiež náhradu za stratu času súvisiaceho s cestou z Bratislavy do Žiliny   a späť   za   účelom   štúdia   dotknutého   súdneho   spisu   podľa   §   17   ods.   1   citovanej vyhlášky v sume 2 730 Sk.

Trovy   konania   vyčíslené   právnym   zástupcom   sťažovateľa   neprekračovali   sumu odmeny   vyčíslenú   podľa   citovanej   vyhlášky,   a preto   ústavný   súd   priznal   úhradu   trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume vyčíslenej jeho právnym zástupcom, t. j. v sume 22 576 Sk.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007